Charakterizujte Hypokratovu a Galenovu typológiu osobnosti, Jungovu a Eyseneckovu typológiu osobnosti

3. Maturitné zadanie

1.) Charakterizujte Hypokratovu a Galenovu typológiu osobnosti, Jungovu a Eyseneckovu typológiu osobnosti.

2.) Carakterizujte Sokratesa a jeho filozofiu.

- „Atény sú ako zdochýnajúca kobyla a ja som ten ovad, ktorý sa ju snaží prebrať k životu.“

- „Viem že nič neviem.“

- „Kto koná zle, je to preto, že nevie lepšie.“

3.) Zaujmite stanovisko k tým životným situáciám, keď človek začína filozofovať.

Osobnosť

Človek sa v priebehu svojho života stáva tým, čím je. Stáva sa sám sebou práve tým, že jeho vlastnosti, schopnosti a črty sa s postupom času kryštalizujú a nadobúdajú individuálny charakter. Tento proces nazývame individualizácia.

Komplexné chápanie osobnosti nebolo v minulosti možné, pretože sa jednotlivé psychické školy zaoberali len jednotlivými funkciami a nie osobnosťou ako celkom. Dnes je zrejmé, že jednotlivé funkcie a problémy pochopíme lepšie, keď budeme poznať celú jeho osobnosť.

Osobnosť je súhrn individuálnych jedinečných psychických charakteristík, ktoré sa vytvárajú na základe zdedeného a získaného a fungujú v systéme sociálnych vzťahov u konkrétneho jedinca.

V minulosti, ale i dnes sa ľudia začleňujú do rôznych typov podľa tvarových, fyziologických ale aj psychologických charakteristík. Vznikajú rôzne typológie.

Hypokratova a Galenova typológia

Najstaršou typológiou je Hypokratova a Galenova typológia. Boli to grécky lekári, ktorí nezávisle od seba rozdelili ľudí do 4 skupín, podľa toho, ktorá z telesných tekutín v tele človeka prevláda:

- cholerik - cholé = žlč

- základná nálada - mrzutá

- forma prežívania - silné, povrchné, prchavé, nerovnomerné

- spôsob pohybu - rýchle, silné, prchavé, nerovnomerné

- výbušný typ, ktorý sa ťažko prispôsobuje, citové reakcie nastupujú veľmi rýchlo, city ovládajú

rozum

- melancholik - melan cholé = čierna žlč

- základná nálada - smutná

- forma prežívania - silné, hlboké, trvalé. rovnomerné

- spôsob pohybu - pomalé, slabé, trvalé, rovnomerné

- uzavretý, nesmelý, nekomunikatívny typ, má sklon ku depresiám, smutným náladám, city

vznikajú pomaly, ale sú trváce

- sangvinik - sanguis = krv

- základná nálada - veselá

- forma prežívania - slabé, povrchné, prchavé, nerovnomerné

- spôsob pohybu - rýchle, silné, prchavé, nerovnomerné

- má nestálu náladu, je živý, aktívny, svojim nadšením dokáže vyburcovať ostatných ľudí, no

napätie rýchlo opadne, veselý, optimistický typ, city sa rýchlo striedajú

- flegmatik - flegma = hlien

- základná nálada - vyrovnaná

- forma prežívania - slabé, čiastočne hlboké, čiastočne trvalé, rovnomerné

- spôsob pohybu - pomalé, slabé, trvalé, rovnomerné

- má pokojnú, kľudnú povahu, je pomalý, ťažkopádny, menej komunikuje, city sú málo výrazné,

udržuje si odstup, je spoľahlivý, nepodlieha náladám

Jungova typológia

Jung v tejto typológií nadviazal na Hypokratovu a Galenovu typológiu osobnosti a rozdelil ľudí do dvoch skupín:

- extrovert - je zameraný smerom k vonkajšiemu prostrediu, jeho energia prúdi von, je spoločenský,

otvorený, reaguje na mienku okolia, ľahko nadväzuje kontakty, má rád zmenu, je bezstarostný,

impulzívny, ľahko sa orientuje v daných situáciách

- introvert - má opačne naladený tok energie, smerom do svojho vnútorného sveta, má váhavú a premýšľavú

povahu, spoločensky býva skôr neobratný, je pasívny, málo adaptabilný, ak už vyhľadáva

spoločnosť, tak dáva prednosť menším skupinám priateľov

Eyseneckova typológia

Eyseneckova typológia prebrala pojem neuroticizmus, ktorý vyjadruje schopnosť človeka reagovať neuroticky. Rozdelila ľudí do dvoch skupín podľa toho, ako reagujú na podnety:

- labilný typ - od vplyvom citov reaguje nepokojne, podráždene, nervózne a nerozvážne

- stabilný typ - reaguje kľudne, pokojne, rozvážne, rozum víťazí nad citmi

L

M CH

I E

F S

S

Výroky ako typický chlapec, typický Talian, typická žena svedčia o tom, že v tejto skupine ľudí sú isté charakteristické vlastnosti, ktorými sa táto skupina líši od ostatných ľudí. Typológie nikdy nevystihujú celú osobnosť, ale len niektorú jej stránku a to je ešte otázne, či vždy tú podstatnú. Človek môže patriť k rozličným typom podľa toho, aké hľadisko na zaradenie zvolíme. Typológie predstavujú extrémy, ktoré sa vyskytujú len zriedka, ale sú užitočné, ak chceme osobnosť opísať.

V súčasnosti je typológií veľa a všímajú si rôzne stránky človeka:

- Sprangerova typológia delí osobnosť podľa jej zamerania:

- teoretický typ

- praktický typ

- mocenský typ

- ekonomický typ

- sociálny typ

- duchovný typ

- estetický typ

- typológia Pabla Martinéza delí ľudí do 4 typov:

- vnímavý - získava informácie prostredníctvom zmyslov, má pozorovacie schopnosti, je dobrý poslucháč,

svet vníma všetkými svojimi zmyslami

- mysliaci - získava poznatky pomocou rozumu (racionálne), nielen prijíma nové informácie, ale ich aj

vyhodnocuje a robí závery

- cítiaci - vyhodnocuje poznatky cez myslenie, ale prichádza aj citová reakcia, vie veci precítiť

- intuitívny - vie vycítiť možnosti, ktoré sa v budúcnosti objavia

Sokrates

Sokrates je starogrécky filozof klasického obdobia (5. – 4. storočie pred naším letopočtom) a tvorca osobitného štýlu filozofovania, ktoré sa opiera o dialóg. Na rozdiel od sofistov bol nenáročný, skromný, chudobný a za svoje učenie si nedával platiť. Bol to subjektívny racionalista.

Pochádzal z obyčajnej rodiny. Jeho otec bol sochár a matka pôrodná babica. Touto prácou bol natoľko nadchnutý, že sa rozhodol pomáhať ľudom porodiť myšlienky rovnako, ako jeho matka pomáhala porodiť deti na svet. Svoju filozofiu nazval maieutikou (umením pôrodnej baby).

Sokrates bol navonok veľmi škaredý človek (čaptavý nos, vypuklé oči), no vo vnútri bol krásny (múdry, mal akýsi osobný šarm). Jeho druhá žena Xantipa sa s ním často hádala, pretože nebol rodinne založený.

Celý život zasvätil výchove. Vychovával mládež, ale aj obyčajných ľudí a to pomocou dialógu, ktorý prebiehal v troch fázach:

- ironická - náhodne oslovil okoloidúceho (najmä tých, ktorí sa správali povýšenecky a nadradene) a dával mu

jednoduché otázky, ktoré vyvolávali úsmev. Budil dojmom nevedomosti, že sa sám chce niečo

dozvedieť. Postupne začal dávať zložitejšie otázky. Pýtal sa na spravodlivosť, dobro a ľudia zrazu

nevedeli odpovedať

- maieutická - dotyčný musel uznať, že slová nevie vysvetliť a nasledovalo hľadanie odpovede. Ľuďom s tým

však nepomáhal. Chcel, aby každý sám porodil myšlienku a teda našiel odpoveď. Táto časť sa

spravidla končila: „Viem, že nič neviem.“

- definícia - nasledovalo charakterizovanie pojmu a určenie morálnej hodnoty

Veštiareň v Delfách vyveštila, že Sokrates je najmúdrejším človekom v Aténach. Keď sa to dozvedel, zdalo sa mu to nesprávne. Snažil sa nájsť niekoho múdrejšieho, no nikoho nenašiel. Uvedomil si, že prevahu v múdrosti má práve tým, že si uvedomuje, že nič nevie. Sokrates začínal od seba, staral sa o dušu, hľadal pravdu a zmysel života. Prispel k rozvoju abstraktného myslenia inou formuláciou: „Čo to je?“, pričom smeruje k podstate veci.

Nikdy z Atén neodišiel. Prežil tam väčšinu života. Nechcel sa zúčastňovať na politickom dianí, no kritizoval metódy, akými sa spravovali spoločenské veci. Poukazoval na chyby Aténčanov: „Atény sú ako zdochýnajúca kobyla a ja som ten ovad, ktorý sa ju snaží prebrať k životu.“

Bol odsúdený súdom mesta Atén za to, že zavádza nových bohov, že je bezbožný a nie je dobrým príkladom pre mladých ľudí. Tvrdil, že počúva akýsi vnútorný hlas daimon, ktorý mu hovorí, čo je správne. Bol presvedčený, že každý má tento vnútorný hlas, no nie každý ho vie používať. Na súde sa obhajoval sám. Jeho obhajobu spísal jeho žiak Platón v diele Obhajoba Sokratova. Nakoniec však aj tak zomiera, vypije nápoj z bolehlavu. Odchádza ako hrdý a dôstojný muž.

Po Sokratovi nemáme žiadnu písomnú pamiatku. Všetko, čo o ňom vieme, vieme z druhej ruky (z Platónových diel) a ťažko povedať, či je to pravda.

Jeho etika: - „Viem, že nič neviem.“

- „Všetko, čo viem, je to, že neviem nič, zatiaľ čo iní veria, že vedia, čo nevedia.“

- to, čo chceme povedať, by malo prejsť tromi bránami: pravdy, dobroty, úžitku. Ak to nie je

pravdivé, dobré ani užitočné, potom je lepšie nehať si to pre seba

- „Ak človek pozná, ako konať dobro, nemôže konať zlo.“

- „Človek koná zlo, pretože nevie lepšie.“

- „Ak konám proti svojmu presvedčeniu, nemôžem byť šťastný.“

- „Ak viem, čo je dobré, budem aj dobro konať a ten, kto dobro koná, ten je šťastný.“ = > šťastie

spočíva v dobrých skutkoch

Filozofia

Filozofia znamená v preklade láska k múdrosti. V minulosti sa považovala za „kráľovnú vied“. Je najstaršia zo všetkých vedných disciplín. Pôvodne zahŕňala všetky dovtedajšie poznatky, ku ktorým ľudstvo dospelo, čiže ich integrovala. Až Aristoteles zosystematizoval tieto poznatky a po jeho smrti došlo k dezintegrácií, kedy sa z filozofie vyčlenili špecifické vedy a začali samostatne fungovať.

Filozofia je veda o najvšeobecnejších otázkach bytia, poznania a myslenia:

- bytie - ontológia

- poznanie - noetika, gnozeológia univerzálna veda

- myslenie - logika

Filozofia bola v minulosti nadradená ostatným vedám, no dnes im je rovnocenná. Podstatou filozofie je klásť si otázky od tých najjednoduchších, ktoré súvisia s každodenným životom až po tie najzložitejšie, na ktoré sa doteraz nepodarilo odpovedať a hľadať na ne odpovede, teda kriticky myslieť.

Filozofia, ktorá je nám Európanom najbližšia, vznikla v starovekom Grécku, keď existovala mytológia. Tá sa zaoberala mýtmi, ktoré hovorili o vzniku sveta, usporiadaní vesmíru, nadprirodzených javoch. Prostredníctvom mýtov si ľudia vysvetľovali všetko to, čo si nevedeli vysvetliť a pripisovali to bohom. Šírili sa ústnym podaním, preto ich autori nie sú známi:

- mýty - založené na fantázií; obrazné; vystupujú v nich bohovia, nadprirodzené bytosti, personifikovaná

príroda; príbeh so symbolickým, náboženským významom; šírili sa ústnym podaním, nemajú

známeho autora, je to kolektívny výtvor; príbeh sa odohráva v neurčitom čase, ale jeho posolstvo

preniká až do súčasnosti; uspokojujú zvedavosť ľudí, snažia sa vysvetliť kolobeh človeka, veci a sveta

- filozofia - založená na rozume a pojmovom myslení; uspokojuje zvedavosť ľudí, ale odpovedá na ňu

rozumom; autora poznáme; posolstvo je aktuálne stále; filozof vníma svet mimo seba cez svoju

individualitu

Predpoklady vzniku filozofie boli spoločenské (objektívne) a individuálne (subjektívne)

- spoločenské - spoločenská úroveň, hospodárska úroveň, rozvoj obchodu, zámorské plavby, objavy

- individuálne - klásť si otázky a hľadať odpovede, kriticky myslieť, odpútať sa od mytológie a fantázie,

pozorovať a čudovať sa, hraničné životné situácie, rozvinutá slovná zásoba, pojmové

myslenie, osobnostná vyspelosť človeka

Začíname filozofovať

Každý dobrý filozof musí mať schopnosť čudovať sa, neuspokojiť sa iba s predloženými výsledkami, ale hľadať nové a nové riešenia. To je prvým predpokladom pre to, aby človek začal filozofovať.

Všetci ľudia svojim spôsobom filozofujú, pretože každý z nás sa každodenne dostáva do rôznych, často problematických situácii. Na ich prekonanie je potrebné, aby človek zvážil všetky možnosti riešenia, teda zvažuje pre a proti, prichádza na rôzne alternatívy.

Keď človek príde na to, že sa neuspokojí iba s tým, čo vie, ale chce spraviť čo najviac. To je podľa mňa začiatok filozofovania v živote človeka. Alebo sú to aj rôzne krízové životné situácie, ako napríklad smrť blízkeho člena rodiny, kedy dotyčný začína viacej rozmýšľať nad smrťou a uvedomuje si jej prítomnosť. Alebo ťažká choroba dokáže prinútiť človeka rozmýšľať nad vecami, nad ktorými by nikdy nerozmýšľal. Tieto náhle obavy v ľudskom živote sú dôležitým momentom, kedy si človek uvedomuje, že nemôže iba bezhlavo žiť, ale že by mal hľadať hlbší význam v tom, čo sa deje.

Filozofia nás sprevádza počas celého života. Aspoň raz si každý z nás musel položiť otázky typu: „Kto som? Čo chcem dosiahnuť? Existuje posmrtný život?“ Sú to otázky, ktoré by mali trápiť každého z nás, pretože vedú ku spoznaniu ľudstva samotného a v neposlednom rade aj ku spoznaniu seba samého.

Možno nás k filozofii privedú aj každodenné udalosti vo svete, ktoré prežívame alebo ktorých sme svedkami. Nútia nás zamýšľať sa nad vlastným životom a nad tým, kam spejeme. Predsa, to by malo zaujímať každého. Ľudia najčastejšie filozofujú o živote, o smrti, o tom, aký je tento svet nespravodlivý. Toto všetko sú veci, ktoré sa nás bezprostredne dotýkajú a preto je úplne samozrejmé, že nás tieto základné problémy trápia.