Právo – je súbor noriem, vydaných a uznaných štátom, ktoré sú spoločensky záväzné a ich zachovanie je vynucované štátnou autoritou.
Európske právo – je písané právo, tvoria ho štátne orgány a do života ho svojimi rozhodnutiami uvádzajú súdy. Anglické právo – je na rozdiel od kontinentálneho práva nepísaným právom, tvoria ho súdne precedensy, teda rozhodnutia vyšších súdov, ktoré sa do budúcnosti stávajú záväznými pre každý podobný prípad.
Slovenská právna kultúra mala donedávna znaky socialistického typu právnej kultúry. Transformáciu na európsky typ právnej kultúry Slovensko začalo prijatím Listiny základných práv a slobôd v roku 1991, ktorú neskôr včlenilo do Ústavy SR.
Právne normy – pravidlá správania sa ako sa majú určité subjekty za určitých okolností a podmienok správať a aká sankcia ich postihne, ak sa takto správať nebudú. Normy nám umožňujú dobre spolunažívať. Tam, kde nie sú pravidlá, neplatia dobré spôsoby, slušnosť a spravodlivosť. Všade vládne chaos a násilie.
Normy nám umožňujú dobre žiť a morálne konať. Jednou z dôležitých pravidiel správania sa je aj Desatoro Božích prikázaní.
Právny systém– je logicky skĺbený poriadok, ktorý tvoria späté právne normy. Každá norma nižšej právnej sily má svoje zdôvodnenie a oporu v norme vyššej právnej sily a všetky právne normy musia byť v súlade s ústavou štátu (napr. len za rok 1992 zákonodarné orgány a ústredné orgány štátnej správy vyprodukovali 3 700 strán Zbierky zákonov).
Právna sila – je vlastnosť právneho predpisu, ktorá ho umožňuje porovnávať s inými právnymi predpismi (zistiť jeho podriadenosť či nadriadenosť voči nim), a tak nás informuje o jeho mieste v celej hierarchii. Nižší predpis nikdy nesmie odporovať predpisu s vyššou právnou silou a všetky dovedna musia byť v súlade s ústavou.
Zákony parlamentu je potrebné ďalej rozviesť, konkretizovať, a to je úlohou vlády, ktorá to robí vydávaním vládnych nariadení. Zákony vykonávajú aj ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy svojimi vyhláškami a výnosmi, ak ich na to splnomocní zákon. Vládne nariadenia, vyhlášky a výnosy ministerstiev súhrnne označujeme ako vykonávacie predpisy. Všetky tieto predpisy tvoria univerzálne právne normy, ktoré platia na celom území štátu.
Lokálne právo – sú to orgány miestnej štátnej správy – krajské a okresné úrady, ktoré vydávajú všeobecne záväzné vyhlášky, a samosprávne orgány obcí, obecné zastupiteľstvá, ktoré vydávajú všeobecné záväzné nariadenia. Platia len na území, ktoré tieto orgány spravujú.
Ako občania môžeme proces tvorby práva ovplyvniť iba tým, že sa zúčastníme na voľbách našich zástupcov, poslancov. Hoci poznáme aj rôzne priame iniciatívy (petície, referendum či plebiscit – rozhodnutie ľudu, hlasovanie o akejkoľvek otázke), náš systém je zastupiteľskou (nepriamou) demokraciou.
Celý postup: → od podania návrhu právneho predpisu,
→ jeho prerokúvanie,
→ schvaľovanie,
→ vydanie – sa nazýva legislatívny proces.
Účastníci legislatívneho procesu:
Právo zákonodarnej iniciatívy – NR SR, vláda SR a poslanci majú právo podať návrh zákona, ktoré im vyplýva z Ústavy SR. Napríklad Ministerstvo školstva toto právo nemá a svoj návrh musí uplatniť pomocou vlády.
Napr. Ten, kto zákon pripraví, stáva sa gestorom návrhu zákona. Vládu označujeme pojmom legislatívna rada. Návrh zákona prednesie v parlamente spravodajca.
Na prijatie zákona sa najprv uskutoční v parlamente rozprava (návrh je posudzovaný, vytvára sa jeho konečné znenie, musí prejsť 1. čítaním – prezentuje sa a rozhoduje sa o ňom, či sa posunie do druhého čítania; 2. čítanie – návrh je prerokovaný, poslanci predkladajú doplňujúce a pozmeňujúce návrhy a záverečným 3. čítaním), následne poslanci hlasujú.
Počet poslancov, ktorých prítomnosť je potrebná na prijatie uznesenia, sa nazýva kvórum (u nás je to nadpolovičná väčšina všetkých poslancov, čo znamená 76 poslancov). Na platné uznesenie je spravidla potrená nadpolovičná väčšina prítomných. Iba na prijatie ústavy a ústavných zákonov sa vyžaduje kvalifikovaná väčšina, t. j. tri pätiny všetkých poslancov (90).
Zákon potom podpíšu – signujú – príslušní ústavní činitelia, prezident, predseda parlamentu, predseda vlády, prípadne príslušný minister. Právo veta – prezident odmietne podpísať zákon a vráti ho na opätovné prerokovanie do NR SR. V prípade jeho opätovného schválenia zákon musí byť vyhlásený aj bez podpisu prezidenta.
Posledným štádiom legislatívneho procesu je publikovanie prijatého právneho predpisu (zákona) v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Publikovaním zákona nadobúda platnosť: stáva sa súčasťou právneho systému a treba sa podľa neho riadiť až dovtedy, kým nebude zmenený, či zrušený. Platí stará zásada: „ignoratia iuris non excusat“ – neznalosť práva nikoho neospravedlňuje.
Právny predpis nadobúda účinnosť dátumom, ktorý nájdeme v poslednom ustanovení právneho predpisu. Znie asi takto: Táto vyhláška nadobúda účinnosť dňom 1. 1. 2020. Ak tam podobné ustanovenie nenájdeme, musíme počkať 15 dní odo dňa jeho publikovania v Zbierke zákonov.
V Zbierke zákonov sa neuverejňujú výnosy ministerstiev ani všeobecne záväzné nariadenia miestnych orgánov.
Zákaz retroaktivity – konanie človeka posudzujeme vždy podľa právneho predpisu platného v čase, keď k tomuto konaniu došlo. Právne predpisy teda nepôsobia spätne, vždy sa orientujú na budúcnosť.
Legisvakačná lehota – doba medzi platnosťou a účinnosťou právneho predpisu, v ktorom sa adresáti noriem majú možnosť oboznámiť s ich obsahom, aby ich mohli aplikovať v praxi.
Právny štát ako nejasný ideál existoval už v starovekom Grécku. Napríklad Sokrates tvrdil, že štáty sú šťastné len vtedy, keď sa dodržujú zákony. Platón spočiatku hovoril, že štát, v ktorom vládnu najmúdrejší (filozofi) nepotrebuje veľa zákonov. Neskôr však tvrdil, že nemáme nechať vládnuť človeka, ale zákon.
Právny štát je taký typ politického režimu, v ktorom štátnu moc ohraničuje a limituje právo. Jednoducho povedané, právny štát = štát, ktorý sa riadi právom.
Etatizmus – prerastanie štátu do života spoločnosti.
Paternalizmus – snaha vlády o všetkom rozhodovať a do všetkého zasahovať.
Definuje 7. zásad:
Štát musí zabezpečiť pre spoločnosti záruky pred nezákonnými zásahmi. V tejto súvislosti hovoríme o zárukách nápravy nezákonnosti alebo o garanciách ochrany práva, medzi ktoré patrí:
Právny systém je logicky skĺbený poriadok, ktorý tvoria späté právne normy. Každá norma nižšej právnej sily má svoje zdôvodnenie a oporu v norme vyššej právnej sily a všetky právne normy musia byť v súlade s ústavou štátu.
Ústavný súd SR – do jeho právomoci patrí len výklad ústavných zákonov. Ústavný súd SR zakotvuje siedma hlava našej ústavy ako súdny orgán kontroly ústavnosti. Jeho sídlo je v Košiciach.
Podať ústavnú sťažnosť, t. j. iniciovať konanie pred ústavným súdom, môžu:
Ústavná sťažnosť musí obsahovať:
To, čo Ústavný súd SR konštatuje – nález (napr. nariadenie vlády o liečebnom poriadku je v rozpore s Ústavou SR), musí byť to zverejnené v Zbierke zákonov SR. Proti rozhodnutiu Ústavného súdu SR nemožno podať opravný prostriedok – odvolanie.
Je pilierom demokracie a spravodlivosti právneho štátu. Sudcovská nezávislosť znamená, že sudcovia sa pri rozhodovaní neriadia ničím iným, len právom a svojím svedomím.
Funkčná nezávislosť: osobná a statusová nezávislosť – ich funkcia je nezávislá, zosadiť ich možno len vo výnimočných prípadoch. Súčasťou statusovej nezávislosti je aj nepreložiteľnosť sudcu.
Pri rozhodnutí súdu sa môže stať, že jedna strana sa cíti poškodená. V takejto situácii sa môže brániť opravnými prostriedkami, ktorými napadneme rozhodnutie prvostupňového (okresného či obvodného) súdu.
Opravné prostriedky – sú právne inštitúty, ktorými sa oprávnená osoba domáha, aby opravný súd preskúmal rozhodnutie i konanie, ktoré mu predchádzalo a urobil nápravu. Hovoríme o riadnom opravnom prostriedku – odvolanie, mimoriadnom – dovolanie, obnova konania a v obmedzenej miere aj sťažnosť pre porušenie zákona.
Lehota na podanie odvolania plynie až odo dňa, keď mi bolo doručené písomné rozhodnutie. Dĺžka lehoty je v trestných veciach 8 dní a v občianskoprávnych 15 dní. Proti právoplatnému rozhodnutiu sa môžeme brániť iba mimoriadnymi opravnými prostriedkami.
Petičné právo je upravené v druhej hlave Ústavy SR (čl. 27). Podrobnejšie o tomto práve sa dozvedáme v č. 85/1990 Zb.).
Petíciou nesieme vyzývať na porušovanie základných práv a slobôd, ani ňou nezasahovať do nezávislosti súdu.
Štátny orgán, ktorému je petícia adresovaná, ju musí prijať, posúdiť je obsah a do 30 dní písomne odpovedať tomu, kto zastupuje členov petičného výboru.
Orgány kontroly sa delia na: