Klasické obdobie gréckej filozofie, označované aj ako
sokratovské obdobie, predstavuje jeden z vrcholov gréckej kultúry.
Centrom filozofického myslenia sa stali
Atény, ktoré sa stali miestom pôsobenia najväčších mysliteľov staroveku – Sokrata, Platóna a
Aristotela.
Paradoxom tejto doby je, že Grécko politicky upadalo a strácalo svoju samostatnosť, no z hľadiska duchovného vývoja išlo o zlatý vek filozofie.
Sokrates (469 – 399 pred n.
l.) patril medzi najväčšie osobnosti filozofie všetkých čias.
Rímsky rečník Cicero o ňom
povedal, že „priniesol filozofiu z nebies na zem“ – teda obrátil pozornosť od prírody k človeku, k jeho duši, morálke a
mysleniu.
Sokrates pochádzal z obyčajnej aténskej rodiny – jeho otec Sofroniskos bol
sochár a matka Fainaréta bola pôrodná babica.
Sokrates sa najprv vyučil za sochára, no
matkiným povolaním bol nadchnutý. Jeho filozofická metóda bola preto nazvaná „maieutika“ – pôrodnícke umenie, pretože
– podobne ako pôrodná babica pomáha rodiť dieťa – Sokrates chcel pomáhať ľuďom pri „zrode ich vlastných
myšlienok“.
Bol známy svojou pokorou, duchaplnosťou a vnútornou vyrovnanosťou.
Jeho manželka
Xantipa bola podľa dobových svedectiev známa svojou prudkou povahou, no Sokrates pôsobil pokojne a zmierlivo.
Sokrates sa nezaujímal o prírodné javy, ako jeho predchodcovia, ale sústredil sa na človeka, jeho poznanie a
morálku.
Jeho hlavnou filozofickou výzvou bolo heslo „Gnóthi seauton“ – Poznaj sám seba.
Podľa Sokrata
má človek poznať svoju podstatu, schopnosti, vnútorné hodnoty a svoje miesto vo svete.
Iba ten, kto pozná
dobro, môže konať dobro.
Zlo podľa neho nevzniká zo zlého úmyslu, ale z nevedomosti – človek
koná zlo len vtedy, keď nevie, čo je dobro.
Sokrates sa dostal do
konfliktu s vtedajšou mocou, pretože kritizoval demokratické zriadenie Atén – nepáčilo sa mu, že o
vážnych otázkach rozhodujú aj tí, ktorí im nerozumejú.
Bol preto obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže.
Hoci
mu jeho žiaci ponúkli možnosť úteku z väzenia, Sokrates to odmietol, pretože veril, že treba rešpektovať
zákony, aj keď sú nespravodlivé.
Zomrel dobrovoľne vypitím jedu (bolehlavu).
Pred smrťou predniesol
pokojnú a múdru reč, v ktorej vyjadril vieru v nesmrteľnosť duše a odmietol
sebaľútosť.
Sokrates vyučoval formou dialógov (rozhovorov), počas ktorých využíval
metódu sokratovskej irónie.
Jeho metóda mala tri základné časti:
Sokrates
vystupoval ako ten, ktorý nič nevie, aby v rozhovore odhalil nevedomosť iných.
Často oslovoval ľudí z
vyšších vrstiev, ktorí sa správali nadradene, a kládol im banálne otázky.
Postupne sa pýtal na zložitejšie témy –
čo je spravodlivosť, dobro, krása, odvaha – a pritom „hral nevedomého“, ktorý sa chce len
poučiť.
Takto rozrušil samozrejmosť a ukázal, že ani vzdelaní ľudia nevedia skutočne vysvetliť význam základných pojmov.
V tejto fáze sa účastníci dialógu museli
zamyslieť nad svojimi odpoveďami a hľadať pravdu.
Sokrates neposkytoval hotové odpovede – pomáhal len
otázkami, aby človek sám svojím myslením „porodil“ pravdivé poznanie.
Tento postup zakončil svojou známou
vetou:
„Viem, že nič neviem.“
Tým vyjadril pokoru poznania – čím viac človek vie, tým viac si
uvedomuje, čo všetko ešte nevie.
Na záver sa hľadal presný význam alebo definícia skúmaného
pojmu.
Cieľom bolo určiť podstatu morálnej hodnoty a dospieť k pravde prostredníctvom
rozumu.
Sokrates veril, že človeka sprevádza vnútorný hlas – daimonion,
ktorý ho varuje pred nesprávnym konaním.
Dnes by sme tento pojem nazvali svedomie – vnútorný morálny kompas, ktorý
pomáha človeku rozoznať dobro od zla.
Sokrates bol zakladateľ etickej filozofie.
Zameral sa na
poznanie človeka, morálku a hľadanie dobra.
Bol vzorom odvahy, pokory a múdrosti – radšej obetoval život,
než by zradil svoje presvedčenie.
Jeho myšlienky ovplyvnili jeho žiakov, najmä Platóna a neskôr aj Aristotela, čím sa stal zakladateľom celého smerovania európskej filozofie.