Sokrates

Sokrates

Klasické obdobie gréckej filozofie

Klasické obdobie gréckej filozofie, označované aj ako sokratovské obdobie, predstavuje jeden z vrcholov gréckej kultúry.
Centrom filozofického myslenia sa stali Atény, ktoré sa stali miestom pôsobenia najväčších mysliteľov staroveku – Sokrata, Platóna a Aristotela.

Paradoxom tejto doby je, že Grécko politicky upadalo a strácalo svoju samostatnosť, no z hľadiska duchovného vývoja išlo o zlatý vek filozofie.

Život a osobnosť Sokrata

Sokrates (469 – 399 pred n. l.) patril medzi najväčšie osobnosti filozofie všetkých čias.
Rímsky rečník Cicero o ňom povedal, že „priniesol filozofiu z nebies na zem“ – teda obrátil pozornosť od prírody k človeku, k jeho duši, morálke a mysleniu.

Sokrates pochádzal z obyčajnej aténskej rodiny – jeho otec Sofroniskos bol sochár a matka Fainaréta bola pôrodná babica.
Sokrates sa najprv vyučil za sochára, no matkiným povolaním bol nadchnutý. Jeho filozofická metóda bola preto nazvaná „maieutika“ – pôrodnícke umenie, pretože – podobne ako pôrodná babica pomáha rodiť dieťa – Sokrates chcel pomáhať ľuďom pri „zrode ich vlastných myšlienok“.

Bol známy svojou pokorou, duchaplnosťou a vnútornou vyrovnanosťou.
Jeho manželka Xantipa bola podľa dobových svedectiev známa svojou prudkou povahou, no Sokrates pôsobil pokojne a zmierlivo.

Sokratova filozofia

Sokrates sa nezaujímal o prírodné javy, ako jeho predchodcovia, ale sústredil sa na človeka, jeho poznanie a morálku.
Jeho hlavnou filozofickou výzvou bolo heslo „Gnóthi seauton“ – Poznaj sám seba.

Podľa Sokrata má človek poznať svoju podstatu, schopnosti, vnútorné hodnoty a svoje miesto vo svete.
Iba ten, kto pozná dobro, môže konať dobro.
Zlo podľa neho nevzniká zo zlého úmyslu, ale z nevedomosti – človek koná zlo len vtedy, keď nevie, čo je dobro.

Konflikt s aténskou spoločnosťou a smrť

Sokrates sa dostal do konfliktu s vtedajšou mocou, pretože kritizoval demokratické zriadenie Atén – nepáčilo sa mu, že o vážnych otázkach rozhodujú aj tí, ktorí im nerozumejú.
Bol preto obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže.

Hoci mu jeho žiaci ponúkli možnosť úteku z väzenia, Sokrates to odmietol, pretože veril, že treba rešpektovať zákony, aj keď sú nespravodlivé.
Zomrel dobrovoľne vypitím jedu (bolehlavu).
Pred smrťou predniesol pokojnú a múdru reč, v ktorej vyjadril vieru v nesmrteľnosť duše a odmietol sebaľútosť.

Sokratova metóda

Sokrates vyučoval formou dialógov (rozhovorov), počas ktorých využíval metódu sokratovskej irónie.
Jeho metóda mala tri základné časti:

1. Ironická časť

Sokrates vystupoval ako ten, ktorý nič nevie, aby v rozhovore odhalil nevedomosť iných.
Často oslovoval ľudí z vyšších vrstiev, ktorí sa správali nadradene, a kládol im banálne otázky.
Postupne sa pýtal na zložitejšie témy – čo je spravodlivosť, dobro, krása, odvaha – a pritom „hral nevedomého“, ktorý sa chce len poučiť.

Takto rozrušil samozrejmosť a ukázal, že ani vzdelaní ľudia nevedia skutočne vysvetliť význam základných pojmov.

2. Maieutická časť (pôrodnícka)

V tejto fáze sa účastníci dialógu museli zamyslieť nad svojimi odpoveďami a hľadať pravdu.
Sokrates neposkytoval hotové odpovede – pomáhal len otázkami, aby človek sám svojím myslením „porodil“ pravdivé poznanie.

Tento postup zakončil svojou známou vetou:
„Viem, že nič neviem.“
Tým vyjadril pokoru poznania – čím viac človek vie, tým viac si uvedomuje, čo všetko ešte nevie.

3. Definícia

Na záver sa hľadal presný význam alebo definícia skúmaného pojmu.
Cieľom bolo určiť podstatu morálnej hodnoty a dospieť k pravde prostredníctvom rozumu.

Daimonion – vnútorný hlas

Sokrates veril, že človeka sprevádza vnútorný hlas – daimonion, ktorý ho varuje pred nesprávnym konaním.
Dnes by sme tento pojem nazvali svedomie – vnútorný morálny kompas, ktorý pomáha človeku rozoznať dobro od zla.

Zhrnutie

Sokrates bol zakladateľ etickej filozofie.
Zameral sa na poznanie človeka, morálku a hľadanie dobra.
Bol vzorom odvahy, pokory a múdrosti – radšej obetoval život, než by zradil svoje presvedčenie.

Jeho myšlienky ovplyvnili jeho žiakov, najmä Platóna a neskôr aj Aristotela, čím sa stal zakladateľom celého smerovania európskej filozofie.