Trestné právo procesné a využitie detektora lži

Trestné právo procesné a využitie detektora lži
 
Úvod
Problematika polygrafu, ľudovo nazývaného „detektor lži“, ako usvedčujúceho a hodnoverného dôkazu sa v trestnom práve procesnom rozoberá už veľmi dlhý čas nielen u nás na Slovensku ale aj v zahraničí. Cieľom mojej práce je poukázať na možnosti využitia polygrafu v trestnom práve procesnom, na dokazovanie viny alebo neviny alebo na zvierohodnenie vyšetrovacích teórií a  oboznámiť ľudí čo je to polygraf, na akom princípe funguje a ako prebieha testovanie polygrafom. V mojej práci poukazujem aj na možnosť „oklamania“ detektoru lži a či je detektor lži spoľahlivý natoľko, aby sa mohol využívať pri dokazovaní viny alebo neviny obvineného.  
 
1 Trestné právo
Trestné právo je jedno z odvetví verejného práva. Poskytuje ochranu spoločenským záujmom uvedeným v Trestnom zákone pred protiprávnymi konaniami tým, že určuje, čo je trestným činom, vymedzuje podmienky a predpoklady trestnej zodpovednosti, ustanovuje tresty a ochranné opatrenia a vedie subjekty k plneniu zákonných povinností a zachovaniu pravidiel spolužitia. Skutkové podstaty trestných činov sú systematicky zaradené do dvanástich hláv osobitnej časti trestného zákona podľa významu chráneného záujmu alebo špeciálnej ochrany spoločenských vzťahov. V trestnom práve rozlišujeme:

- Trestné právo hmotné - určuje, ktoré konanie je trestné a aké opatrenia možno použiť voči páchateľom trestných činov.
- Trestné právo procesné - upravuje postup orgánov činných v trestnom konaní pri zisťovaní a prejednávaní trestných činov a pri výkone rozhodnutí, ako aj práva a povinnosti osôb zúčastňujúcich sa v trestnom konaní.

2 Polygraf
To, čo sa populárne nazýva „detektor lži“, je v skutočnosti polygraf. Žiadny prístroj, prirodzene nemôže merať lož či pravdu, ani polygraf to nedokáže. Je to len prístroj, ktorý sníma viaceré fyziologické funkcie a zaznamenáva ich. Samotný termín polygraf v preklade znamená  „viac grafov, viac kriviek“. Polygrafický prístroj zbiera fyziologické dáta z najmenej troch systémov v ľudskom tele. Používanie snímania fyziologických funkcií ako prostriedku na odhalenie lži má už takmer storočnú históriu Kedysi sa zmeny týchto funkcií zaznamenávali na kotúč papiera, išlo o analógové polygrafy. Dnes sa používajú digitálne prístroje a záznam ide priamo do počítača, ktorý umožňuje spracovanie digitalizovaných dát. Vyšetrenie polygrafom robia špeciálne cvičený vyšetrovatelia – examinátori.

2.1  Fyziologické funkcie snímané polygrafom
Polygraf sníma priebeh dýchania, tepovú frekvenciu srdca, zmeny krvného tlaku a zmeny elektrického odporu (alebo vodivosti) kože. Dýchanie sa sníma dvomi snímačmi na bruchu a na hrudi – čo umožňuje rozlíšiť dýchanie bránicou a dýchanie svalmi hrudného koša. Krvný tlak sa sníma z manžety na nadlaktí a elektrický odpor kože zo snímačov na prstoch ruky. Funkcie, ktoré polygraf sníma, sú súčasťou emócií, ktoré človek prežíva. Podľa niektorých psychologických teórií sú dokonca ich podstatou. Emócia je subjektívnym pocitom i fyziologickým procesom súčasne. Neexistuje úzkosť, hnev či radosť bez príznakov, akými sú rozbúchané srdce prerývaný či zrýchlený dych, chvenie či napätie tela, spotené dlane, červená či naopak zblednutá pokožka, sucho v ústach. Tieto fyziologické procesy človek neriadi svojou vôľou , i keď do niektorých môže vstúpiť. Funkcie ako tep, tlak či elektrická vodivosť kože absolútna väčšina ľudí vlastnou vôľou ovplyvniť. Tieto funkcie sú totiž regulované autonómnym nervovým systémom, ktorý má dve komplementárne časti – parasympatikus a sympatikus. Parasympatický nervový systém je zdrojom pokoja – slúži metabolizmu, regenerácii a tvorbe telesných rezerv. Protiváhou parasympatiku je sympatický nervový systém. Ten svojou aktivitou zvyšuje výkon organizmu a uplatňuje sa napríklad pri útočnej či únikovej aktivite a veľkej námahe. S aktivitou sympatiku a parasimpatiku súvisí aj sekrécia adrenalínu a noradrenalínu, čo sú látky, ktoré sú súčasťou regulácie tepovej frekvencie, tlaku či potivosti. Napríklad úzkosť či strach znamená zvýšenú aktivitu sympatiku a preto je toto meranie vysoko citlivé na emócie. Je však zároveň nešpecifické – prejaví sa rovnako nával strachu, nával hnevu či prekvapenie. Moderné polygrafy snímajú oddelene dýchacie pohyby hrudníka a brucha. Významne to zvyšuje diagnostickú hodnotu merania keďže experimentálne štúdie ukazujú, že práve pomer medzi hrudným a bránicovým dýchaním je citlivým indikátorom stresu a emociálnych zmien (mužské a ženské dýchanie sa v týchto ukazovateľoch spravidla odlišuje). Pri vyhodnocovaní polygrafických záznamov nie je dôležitá iba veľkosť zmeny (zrýchlenie tepu, zmena vodivosti kože), ale aj jemnejšie miery ako čas od podnetu do nástupu reakcie, v prípade vodivosti kože aj strmosť zmeny a tiež čas, za ktorý sa aktivita vráti na pôvodnú hodnotu. Matematicky sa vyhodnocujú aj komplexné vzťahy medzi zmenami jednotlivých snímaných funkcií. Polygraf teda nesníma lož či pravdu, ale fyziologické funkcie, ktoré sprevádzajú emócie z toho, či človek klame alebo hovorí pravdu.
 
2.2 Vyšetrovanie polygrafom
Na hrudník a na brucho testovaného subjektu sa pripevnia gumové hadice, ktoré zaznamenávajú respiračnú aktivitu. Na prsty sa upevnia dve malé kovové doštičky, ktoré monitorujú aktivitu potných žliaz. Ďalej sa upevňuje na telo subjektu manžeta, ktorá sní krvný tlak a kardiovaskulárnu aktivitu. Typický polygrafický test pozostáva z takzvaného predtestu, fázy získavania chartov (kriviek, diagramov) a fázy analýzy dát získaných počas testu. V predtestovej fáze examinátor vyplní požadované dokumenty a porozpráva sa so skúšaným subjektom o teste. Prediskutuje otázky, ktoré sa bude pýtať, a oboznámi skúšaného s testovacím postupom. Kontrolné otázky sú zamerané spravidla na minulosť, bývajú podobné tým, ktoré sa týkajú predmetu vyšetrovania, sú ale všeobecne postavené a len veľmi ťažko sa na ne odpovedá slovíčkom nie. Vychádza sa z predpokladu, že u človeka, ktorý je nevinný a hovorí pravdu, vyvolávajú väčší strach práve kontrolné otázky, lebo tie sú skonštruované tak, že vyvolávajú u človeka vzrušenie, sústredenie sa na ich pravdivosť v minulosti. Relevantné otázky sú zamerané už na konkrétne kriminálne činy, o ktorých napríklad nevinný človek bezpečne vie, že ich nespáchal. Teda ak človek svojimi fyziologickými zmenami reaguje výraznejšie na relevantné otázky, je predpoklad, že pravdepodobne klame. Výraznejšie reakcie na kontrolné otázky svedčia zase o pravdovravnosti. Vo fáze zberu dát vytvorí niekoľko polygrafických chartov, diagramov. Potom ich analyzuje a vytvorí si názor vzhľadom na pravdovravnosť osoby, ktorá podstúpila test. Dôležité je, že polygraf neobsahuje analýzu fyziológie, ktorá súvisí s hlasom. Nástroje, ktoré nahrávajú hlas a snímajú stres v hlase, nemožno považovať za polygraf a ich spoľahlivosť nie je vedecky preukázaná. Zástancovia a odporcovia tejto teórie  sa často sporia o to, akým spôsobom sa získané údaje vyhodnocujú. kritici, ktorý nerozumejú technike polygrafického testovania, občas klasifikujú nerozhodnuteľné výsledky testov ako chyby. To je však výsledok, keď sa nevie posúdiť, či subjekt hovorí pravdu, alebo klame. V reálnom živote to znamená, že examinátor nie je schopný poskytnúť definitívnu diagnózu. V takých to prípadoch obvykle realizuje ďalší test. Ako mimoriadne dôležité kritérium vedeckej presnosti polygrafu sa označuje opakovateľnosť.

2.3 Oklamanie detektora lži
Detektor lži je ťažké oklamať. Fyziologické procesy, ktoré detektor lži sníma človek neriadi svojou vôľou. Človek dokáže napríklad, z vlastnej vôle dýchať rýchlejšie či zadržať dych, pretože dych je funkcia, ktorú vykonávajú svaly ovládateľné aj vôľou. Ďalšie funkcie ako tep, tlak či elektrická vodivosť kože absolútna väčšina Ľudí nedokáže vlastnou vôľou ovplyvniť. Tí ktorým sa to do istej miery darí ,ako napríklad jogíni, to robia pomocou predstáv, nie priamo. Častým argumentom odporcov tejto metódy je aj, že hoci polygrafická technika je mimoriadne presná, nie je bez chýb. Tie môžu byť spôsobené nedostatočnou prípravou subjektu na test alebo zlou interpretáciou fyziologických dát. Chyby sa väčšinou označujú ako falošné pozitívne alebo falošné negatívne. Práve preto je nesmierne dôležitou zásada opakovateľnosti a overiteľnosti. Ďalšou garanciou nestrannosti je aplikácia vysokovýkonných počítačov a rozsiahlych databáz testov, ktoré sa porovnávajú. Examinátori používajú štandardné niekoľkostupňové vyhodnotenie pomocou počítačových softvérov, pričom najstarší z nich – grandfather software – bol vďaka financovaniu vládou USA v roku 1992 vyvinutý na najlepšom pracovisku svojho druhu, v laboratóriách aplikovanej fyziky na univerzite Johna Hopkinsa. V súčasnosti sa používa jeho verzia 5.5.  Examinátor nekladie žiadne rafinované otázky. Naopak, otázky sú vopred známe, sú jednoduché a skúšaný objekt sa zaviaže, že bude odpovedať áno alebo nie. Samotnému testu predchádza menší test, v ktorom sa zistí schopnosť danej osoby spracovať informácie a podstúpiť detektor lži. Najvážnejšie riziko – že testovaný oklame detektor lži konzistentnou teóriou, uverí. aj keď v rozpore s realitou. Sú známe prípady vytesnenia, v rámci obranných mechanizmov, keď to má človek vo vedomí „poskladané“ inak, ako sa to stalo v skutočnosti. Lenže všeobecne platí, že vždy má v sebe uloženú aj pamäťovú stopu, ako sa to naozaj stalo a pri správnom podnetovom slove alebo vyjadrení vo vete sa to síce v jeho vedomí nasmeruje na konštrukciu, súčasne sa aj prejaví aj telesná vegetatívna reakcia, ktorá zodpovedá vytesnenej pravde. 

3 Polygraf doma a v zahraničí
Detektor lži je na Slovensku prakticky neznámy pojem. Vo verejnosti panuje názor, že ide o nie príliš spoľahlivý a preto v trestnom konaní iba ťažko využiteľný nástroj dokazovania. Používajú ho pritom na bezpečnostné a iné previerky sedemnásti pracovníci polície, NBÚ a SIS. Väčšinou ide o absolventov psychológie a práva, ktorých vyškolili experti z USA a Izraela. Náš trestný poriadok však použitie polygrafu neupravuje. Za dôkaz  sa označuje čokoľvek, čo bolo získané zákonným spôsobom a iba príkladne sa uvádzajú dôkazné prostriedky ako výsluch, znalecké posudky či konfrontácia. Platí zásada voľného hodnotenia dôkazov. Polygraf by určite mohol byť účinným prostriedkom v ráci vyšetrovania. Niekedy sú rôzne vyšetrovacie verzie a ak by polícia vedela zvierohodniť jednu z nich, malo by to veľký význam. V samotnom súdnom konaní je to však neprebádané teritórium. Niektorí odborníci tvrdia, že podobne ako pri korunnom svedkovi by nemal byť polygraf považovaný za jediný usvedčujúci dôkaz. Na Slovensku máme zatiaľ iba jedno uznesenie Najvyššieho súdu, ktoré však nie je zjednocujúci  stanoviskom. Senát v prípade z 30. júla 2002 rozhodol, že výsledky vyšetrenia obvineného na polygrafe nemožno použiť ako dôkaz. Detektor lži by mohol napríklad vniesť viac svetla aj do kauzy Cervanová. Odsúdený sa k skutku nikdy nepriznali, iba pod fyzickým a psychickým nátlakom, keďže táto kauza začala ešte v roku 1976 za čias komunizmu kedy bolo časté porušovanie ľudských práv. Odsúdení v kauze Cervanová sú ochotní podstúpiť skúšku na detektore lži, ale aj ak by sa ich právny zástupca v ich mene dožadoval použitia polygrafu, slovenský súd nebude reagovať, pretože neexistuje norma, na akú by sa mohol ich právny zástupca odvolať. Na príklad aj konkrétne v tejto kauze by mohol byť využitý polygraf a výrazne pomôcť nielen pri overení pravdivosti tvrdení obvinených, ale aj svedkov pretože po roku 1990 všetci svoje výpovede odvolali a tvrdili, že k nim boli donútení – psychickým  a niektorí aj fyzickým nátlakom.

Pozrime sa na prax v zahraničí. V roku 1901 sa testu na polygrafe podrobil i Američan Henry Wilkens obvinený z vraždy. Vďaka výsledku bol zbavený obvinení. Nie je to však určite pravidlo, že keď uspejete v polygrafickom teste ste nevinný.  Najvyšší súd Spojených štátov musí ešte rozhodnúť o prípustnosti polygrafu ako dôkazu. V jednom rozhodnutí povedal, že polygrafické testy môžu zasahovať do 5. dodatku Ústavy (prípad Schemer vs. Kalifornia, 1966). V niektorých súdnych systémoch v USA je absolútny zákaz prípustnosti polygrafických výsledkov ako dôkazu. Tretina štátov únie neprijíma polygraf ako dôkaz, pričom vychádzajú z prípadu Frye vs. USA z roku 1923, keď panovala obava, že porota by bola natoľko zaujatá, že by okrem tohto nebrala do úvahy žiadne iné dôkazy. Odvtedy sa však technológia polygrafu radikálne zdokonalila, v 90. rokoch nahradili analógové vyhodnocovanie stále výkonnejšie počítače s kvalitnejším softvérom. V štúdiách vykonávaných v USA sa vo vede za kritérium spoľahlivosti akejkoľvek metódy považuje štatistická významnosť, teda číslo spoľahlivosti 95 percent a viac. Polygraf toto kritérium splnil  vo viac ako 200 štúdiách.

Záver
Z mojej práce vyplýva, že detektor lži je veľmi spoľahlivý a je ťažké ho oklamať, dokonca z absolútnej väčšiny je to nemožné, vďaka vyspelosti dnešnej polygrafickej techniky a ľudským emóciám, ktoré sú neovplyvniteľné. Podľa faktov a zistení v mojej práci si myslím, že využitie detektora lži v trestnom práve procesnom by bolo užitočné a zlepšilo by výkonnosť vyšetrovateľov alebo zrýchlilo súdne procesy overením pravdovravnosti obvinených alebo svedkov. Moja práca poukazuje aj na zákony Slovenskej republiky, ktoré  použitie polygrafu na dokazovanie viny alebo neviny neustanovujú v zákone, čiže táto metóda je na Slovensku viac menej bezvýznamná. Nad využitím polygrafu v súdnictve by sa malo viac uvažovať ako o využiteľnej a vierohodnej metóde.