Kritika praktického rozumu (etika): v tomto diele sa Kant snažil popísať úlohu rozumu v morálke. Kantovo uvažovanie o morálke a rozume:
a/ existuje praktický rozum = morálka
b/ jediná správna morálka vychádza z rozumu
c/ morálka nie je emocionálnou záležitosťou (srdce, cit, vrodená vlastnosť a pod.)
d/ pre jednotlivé prípady sa nedá dopredu povedať čo je správne a čo nie, existuje len základná poučka pre morálne jednanie.
Kant ju nazval
kategorický imperatív:
„Konaj tak, aby sa pravidlo Tvojho správania malo Tvojou vôľou stať
všeobecným zákonom.“
Toto je pre Kanta všeobecne platný princíp, ktorý spája všetkých ľudí. Ide o vnútorný rozumný princíp, podľa ktorého sa máme všetci riadiť. Hovorí nám, ako sa máme správať v každej situácii. Test správneho konania podľa
Kanta:
a/ maxima môjho konania (budem klamať ak ....)
b/ chcem, aby sa moja maxima stala
všeobecne objektívnym maximom konania vštkých ľudí na svete
c/ nie je to absurdné?
Z čoho Kant vychádzal: podľa neho má každý
človek praktický rozum, ktorý nám napovie, čo je v oblasti morálky správne a čo nesprávne. Schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom je
vrodená. Ak majú všetci ľudia rovnaké formy chápania (čas, priestor, príčinnosť, morálka ...), musia mať všetci ľudia rovnaký prístup
k univerzálnemu mravnému zákonu (kategorický = platí pre každú situáciu, imperatív = je rozkazom). Tento zákon má takú istú
univerzálnu platnosť, ako fyzikálne zákony v celom vesmíre.