Etika Immanuela Kanta – kategorický imperatív

Etika Immanuela Kanta – kategorický imperatív

Kritika praktického rozumu (etika): v tomto diele sa Kant snažil popísať úlohu rozumu v morálke. Kantovo uvažovanie o morálke a rozume:

a/ existuje praktický rozum = morálka

b/ jediná správna morálka vychádza z rozumu

c/ morálka nie je emocionálnou záležitosťou (srdce, cit, vrodená vlastnosť a pod.)

d/ pre jednotlivé prípady sa nedá dopredu povedať čo je správne a čo nie, existuje len základná poučka pre morálne jednanie.

Kant ju nazval kategorický imperatív:
„Konaj tak, aby sa pravidlo Tvojho správania malo Tvojou vôľou stať všeobecným zákonom.“

Toto je pre Kanta všeobecne platný princíp, ktorý spája všetkých ľudí. Ide o vnútorný rozumný princíp, podľa ktorého sa máme všetci riadiť. Hovorí nám, ako sa máme správať v každej situácii. Test správneho konania podľa

Kanta:

a/ maxima môjho konania (budem klamať ak ....)
b/ chcem, aby sa moja maxima stala všeobecne objektívnym maximom konania vštkých ľudí na svete
c/ nie je to absurdné?

Z čoho Kant vychádzal: podľa neho má každý človek praktický rozum, ktorý nám napovie, čo je v oblasti morálky správne a čo nesprávne. Schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom je vrodená. Ak majú všetci ľudia rovnaké formy chápania (čas, priestor, príčinnosť, morálka ...), musia mať všetci ľudia rovnaký prístup k univerzálnemu mravnému zákonu (kategorický = platí pre každú situáciu, imperatív = je rozkazom). Tento zákon má takú istú univerzálnu platnosť, ako fyzikálne zákony v celom vesmíre.