Svätá Lucia (osoba) – zvyky a obyčaje na Luciu

Svätá Lucia (osoba)

Domenico di Pace Beccafumi: Svätá Lucia

Životopis

Pochádzala z dobre situovanej rodiny, ale rozdala svoj majetok i plánované svadobné veno chudobným. Udali ju úradom ako kresťanku, za čo podstúpila mučenícku smrť. Známa je legenda, podľa ktorej si vylúpila oči, aby sa nemusela vydať za pohanského ženícha, za čo ju Panna Mária obdarila ešte krajšími očami.

K jej hrobu v Syrakúzach každoročne prúdia tisícky pútnikov s nádejou na vyliečenie očných chorôb. S dôverou sa k nej v tejto záležitosti obracajú najmä preto, lebo podľa legendy si sama vytrhla oči, ktoré prebudili záujem a lásku pohanského záletníka a poslala mu ich na miske na dôkaz pevnosti svojej viery. To však veľmi urazilo a zranilo pyšného mladého muža, ktorý udal Luciu ako kresťanku u miestodržiteľa Diokleciána. Bol to obávaný prenasledovateľ kresťanov, ktorí práve za jeho vlády postúpili mučenícku smrť. Nebolo to ináč ani s krásnou Luciou. No prv, než bola sťatá mečom, udiali sa okolo jej mučenia a potupy mnohé zázraky. Keď ju mal ťahať vozík s volmi po meste na znak pohany, vraj sa ťažné zvieratá nepohli z miesta, keď ju polievali vriacim olejom, ostala nezranená.

Tradícia – zvyky a obyčaje na Luciu

Tradícia, ktorá prišla vlastne zo Švédska a slávila sa 13.decembra. Symbolicky znamenala držanie nešťastia ďaleko od domu. Lucie boli oblečené v bielom a na tvári mali biely závoj. V jednej ruke mali kôš so sladkosťami a v druhej metličku z peria. Symbolicky bol vymetaný prach z domu.

V minulosti sa podľa ľudových povier na Slovensku zhotovoval takzvaný Lucijný stolček - spájal sa od Lucie až po Štedrý večer, nesmeli sa použiť klince a vraj, kto si naň sadol na polnočnej omši, mohol vidieť všetky bosorky. Vzhľadom na prenesený zmysel slova sa meno Lucia totiž spájalo s najväčšou bosorkou. Opísaný je napríklad balade Lucijný stolček od Jána Botta.

Lucia – tajomná bytosť

Ešte v prvej polovici 20. storočia chodili po našich dedinách a mestečkách bielo odeté ženy - "lucky". Tvár mali zakrytú maskou, alebo pomúčenú, aby ich nik nespoznal, na ústach mali papierový zobák, ktorým sa dalo klepotať. Zväčša chodili ticho, len búchali na dvere a bez dovolenia vošli dnu. Husím krídlom omietli steny, štetkou ich obielili a tým symbolicky vyhnali zlo z domov. Báli sa ich najmä malé deti, lebo ich zvykli strašiť, že ich" lucka vezme do brucha". Tieto tajomné bytosti, ktoré sa objavovali v dňoch drsných nocí uprostred zimy nenesú žiadne známky kresťanskej svätej Lucie.

V našej tradícii sa objavuje Lucia skôr ako tajomná bytosť, čo je v protiklade so zvykmi v západnej Európe, kde sa konajú lampiónové sprievody a Lucia vystupuje ako nevesta oblečená do dlhého bieleho odevu, na hlave s vencom s horiacimi sviecami.

Na Slovensku pretrvalo ľudové prežívanie tohto dňa. Nadovšetko bolo treba odháňať zlé, démonické sily, čo sa ešte viac zmocňovali bieleho dňa. Stoj, čo stoj sa im mali zabraňovať prístupové cesty do príbytkov. Na tento cieľ ľudia využívali čo najväčší buchot a lomozenie. V ten deň sa odvšadiaľ ozýval rámus, buchotanie i vresk. Chlapci a mládenci hádzali staré hrnce a črepy do vrát i dverí na maštaliach, hrmotalo sa nádobami, čo sa našli na smetiskách. Zlé sily sa mali takéhoto buchotu zľaknúť a utekať pred náporom čudesných a nezvyčajných zvukov. Hluk a hurhaj bolo treba nainscenovať na krížnych cestách, kde sa vraj najčastejšie v nočných hodinách spolčovali strigy a bosorky. Od nepamäti boli spojené s predstavami, že práve na týchto miestach sa sústreďujú a pôsobia rôzne nadprirodzené bytosti. Všeobecne sa verilo, že dlhší čas sa tu zdržujú duše na ceste do záhrobia, preto sa ľudia chodili za týchto zomretých modliť ku krížom na krížnych cestách. Krížne cesty pre svoje spojenie s nadprirodzenými silami boli aj miestami vykonávania praktík ľúbostnej mágie. Podarilo sa zachytiť už len relikty doznievajúcich úkonov, ako napríklad vydlabanie dierky do kamenného kríža pre získanie prachu do čarovného nápoja lásky. Ľúbostné čary mali byť sprevádzané pôstom a modlením sa práve na krížnych cestách.

Ľúbostné veštby

Na Luciu si prišli na svoje aj tie pracovné nástroje, ktoré vydávali rytmický, silný zvuk ako napríklad trlice a trepačky. Mali pomôcť zamedzenie prístupu zlým duchom medzi ľudí. V tento deň bolo zakázané pradenie, žena sa nesmela chytiť vretena, v mnohých domácnostiach ho radšej vyniesli na povalu. Lucky kontrolovali domácnosti a pokiaľ zastihli nejakú gazdinú, že driape perie, či pradie ľan, vrhli sa na ňu, aby nedovolené dielo pokazili . Ani po poli sa nesmelo v ten deň túlať, ani v hore rúbať drevo, pretože mohlo ľudí stihnúť nešťastie. Na ochranu proti škodlivým silám robili ľudia aj rôzne magické opatrenia. V predvečer Lucie dospelí i deti jedli cesnak, ktorý ich mal chrániť pred zlými duchmi. Mnohí si ním robili krížik na čelo, bradu a zápästie, aby sa zvýšil jeho ochranný účinok. Cesnakom, trojkráľovou kriedou a posvätenou soľou robili kríže na dverách obytných domov a stajní. Dobytok tiež okiadzali dymom z posvätených rastlín. Významnú úlohu v tento deň mali aj obecní pastieri. Obchádzali dedinu s veľkou trúbou, aby silným trúbením zaháňali bosorky. Práskali aj bičmi, pískali na píšťalkách a prstoch, trúbili na rohoch, cengali kravskými zvoncami. Bola to akási archaická forma ochrany dediny a chotára. Tento hluk končievali na krížnych cestách, kde sa schádzali bosorky. Živosť predstáv spojených s vierou v existenciu stríg dokazujú mnohé recepty, ktoré mali viesť k odhaleniu ich inkognita.

Najpopulárnejším identifikačným prostriedkom bol dozaista lucijný stolček. Podľa zaručeného návodu na jeho zhotovenie, kedy bolo potrebné každý deň od Lucie po Štedrý deň niečo na ňom urobiť, mohol jeho zhotoviteľ vidieť v kostole pri polnočnej bohoslužbe sediac na ňom všetky miestne strigy. Alebo si odniesol stolček ku krížu, urobil posvätenou kriedou okolo seba kruh a strigy sa mu ukázali. Všeobecne to bol čas priaznivý pre čary a preto sa v tento deň robievali aj ľúbostné veštby. Dievčatá ich najčastejšie robievali s jablkom, z ktorého odhryzli každé ráno pred východom slnka. Poslednýkrát mali doňho zahryznúť počas zvonenia na Štedrý večer a pozerať na prvého muža. Meno tohto chlapa malo byť menom ich budúceho manžela. Všeobecne využívaný spôsob, ktorý sa zachoval až do dneška, je príprava trinástich lístkov s mužskými menami. Tie sa pálili až do Štedrého dňa, aby posledný prezradil meno ženícha.

Mnohé zápisy najmä z mestských kroník uvádzajú, že sa v tento deň uskutočňovali obchôdzky tajomných bytostí aj vo väčšom počte. Lucie boli biele bytosti so zamúčenými tvárami alebo čierne postavy s tvárami zafarbenými sadzou. Ľuďom dávali do okien prázdne tekvice s vyrezanými otvormi pre oči, nos a ústa s horiacou sviečkou vo vnútri, takže sa podobali na umrlčie lebky. Pri iných maskách sa uplatňovala tvorivá fantázia, predovšetkým kvôli vlastnému pobaveniu. Lucky sprevádzali komické postavy ako začiernená cigánka, dievka s deckom, smrť s kosou, či akýsi Luciak okrútený slamou so štrngajúcimi reťazami. Niekde ich sprevádzala maska kňaza, ktorý sa modlil, žehnal a kázal žartovné veci, okolo neho sa motal pustovník, ale aj kominár, mäsiar, ba aj celá cigánska rodinka. Chodievali tiež dom od domu, ale ich cieľom nebolo bieliť steny, ale natierať ich sadzami a čiernymi tvárami ufúľať domácich. Tí samopašnejší, ak ich dnu nevpustili, zatreli im okná vápnom. Aj keď robili drobné nezbednosti, boli tou veselšou stránkou inak smutných a dlhých zimných večerov.

V období od Lucie do Vianoc sa nezabúdalo ani na pranostiky. Každý deň tohto obdobia predstavoval jeden z mesiacov nastávajúceho roka. Podľa toho, aké bolo ktorý deň počasie, také malo byť aj v príslušnom mesiaci.

Od Lucie do Vianoc každá noc má svoju moc. (Zimné príslovia)

Svätá Lucia noci upíja (ale dnu nepridá). (Pranostiky - Jeseň)