Koronavírus – nový druh ekonomicko-civilizačného ohrozenia ľudstva a moje vnímanie vážnosti situácie

Koronavírus – nový druh ekonomicko-civilizačného ohrozenia ľudstva a moje vnímanie vážnosti situácie a východísk na základe opatrení prijatých v rámci štátov sveta

Koronavírus spôsobujúci ochorenie COVID-19 bol identifikovaný v Číne na konci roka 2019. Predstavuje nový kmeň vírusu, ktorý u ľudí nebol doposiaľ známy. Ochorenie patrí medzi kvapôčkovú infekciu. Aby sa predišlo ďalšiemu šíreniu nákazy novým koronavírom SARS-CoV-2, bežným občanom bolo odporúčané ostať doma, izolovať sa, pri návrate zo zahraničia je nariadená 14-dňová karanténa.

Tento vírus prežívame práve „na vlastnej koži“ – je to pre nás veľmi ťažké, zvláštne, nepríjemné, neprirodzené a chytá nás úzkosť až panika. Deti sa nudia, starí ľudia (a nielen oni) sa cítia veľmi osamelo... Sme spoločenské tvory, potrebujeme žiť vo vzťahoch, komunikovať spolu, tráviť spolu čas. Takže všetky tie „nenormálne“ a nepríjemné pocity úzkosti, obáv, neistoty, hnevu sú úplne normálne v tejto neštandardnej situácii.

Medzi základné ľudské potreby patrí pocit bezpečia a istoty – a toho sa nám v týchto dňoch veľa nedostáva. Samozrejme, „nepríjemnosť“ celej situácie zhoršuje fakt, že je to všetko „nútené“ – už to nie je len odporúčanie, ale príkaz, resp. zákaz. Zvykli sme si na to, že môžeme chodiť kam chceme a kedy chceme. A teraz dostávame nariadené aj to, kedy a za akých okolností môžeme vyjsť z vlastného domu.

Kritická udalosť a pretrvávajúca krízová situácia, akou je pandémia koronavírusu, môžu spôsobiť obzvlášť intenzívne emocionálne reakcie a tie následne môžu narušiť našu kapacitu fungovať, kým udalosť trvá a dokonca aj po tom, ako skončí. Keď spoločnosť zasiahne takáto závažná udalosť, vyvolá to individuálne aj kolektívne stav vysokej citlivosti.

Žiada sa mi však spresniť, že nemáme všetci zakázané stretávať sa s ostatnými ľuďmi. Treba rozlišovať, pretože už máme rôzne „skupiny“ v populácii: ľudia, ktorí sú nakazení a liečia sa; ľudia, ktorí sú síce v karanténe, lebo sa vrátili napr. zo zahraničia, ale nie sú nakazení; ľudia, ktorí sú možno nakazení, ale o tom nevedia, lebo ich nikto netestoval, a napokon úplne zdraví ľudia. A pocity a prežívanie ľudí v týchto rôznych skupinách bude pravdepodobne odlišné.

Napríklad tí, ktorí sú nakazení a izolovaní, budú prežívať väčší strach a spoločenskú „stigmu“, ako úplne zdraví a relatívne normálne fungujúci. A tí, ktorí boli niekým nakazení, napríklad zdravotníci nezodpovedným pacientom, môžu prežívať omnoho väčšiu frustráciu až hnev než tí, ktorí sa nakazili povedzme „vlastným pričinením“ (na dovolenke, nedodržiavaním hygienických zásad a pod.). Takže jednak to prežívanie je rôzne, ale aj miera izolácie.

Nakazený sa nesmie kontaktovať ani s najbližšími, zatiaľ čo momentálne väčšina našej populácie sa môže stretávať a aj stretáva minimálne s vlastnou rodinou. Ak sme zdraví, nemáme cestovateľskú anamnézu, neboli sme v kontakte s nakazenými a dodržiavame všetky hygienické zásady, nemáme dôvod sa úplne izolovať – hlavne nie od najbližšej rodiny! A už vôbec nie „odstrihnúť sa“ zo všetkých médií a čakať uzavretí vo vlastnom strachu, kedy to skončí. Pokiaľ sa dá, treba viesť čo „najbežnejší“ život a najmä – komunikovať. Platí: nesprávajme sa ako chorí, ak skutočne chorí nie sme!

V dôsledku koronavírusu neutrpí len ľudské zdravie, ale aj peňaženky ľudí. Experti odhadujú, že škody v globálnej ekonomike sa v roku 2020 vyšplhajú na viac ako 1 bilión dolárov. V Spojených štátoch amerických sa dokonca obávajú toho, že kvôli koronavírusu viac ľudí zbankrotuje, než zomrie na túto chorobu. Viacerí odborníci sa zhodujú, že v dôsledku vírusu Covid -19, ekonomika utrpí výrazné škody. Ľudia sa totiž obávajú nákazy, a preto nechodia do rôznych zábavných podnikov, barov, reštaurácií atď.

Výrazne utrpí aj cestovný ruch, keďže ľudia namiesto dovolenky uprednostňujú domácu karanténu. Zle na tom pravdepodobne bude aj automobilový priemysel, keďže mnohé súčiastky sa vyrábajú práve v Číne, kde bol pred časom ešte koronavírus najpočetnejší. Navyše vlády v krajinách po celom svete prichádzajú s viacerými opatreniami a obmedzeniami v snahe zabrániť šíreniu nákazy. V Taliansku, kde je koronavírus v rámci Európy najviac rozšírený, sa ľudia okrem obchodov s potravinami a lekární nedostanú prakticky nikde.

Takéto opatrenia ale budú mať nutne negatívny dosah na ekonomiku. Ekonómovia odhadujú, že v roku 2020 bude mať globálna ekonomika stratu vo výške až 1 bilióna dolárov. Zlé na tom budú aj chudobné rozvojové krajiny, ktorých ekonomiky sú závislé na predaji surovín. „Ekonomické nebezpečenstvo koronavírusu je značne väčšie než jeho zdravotné riziká. Ak vírus priamo nejako zasahuje do vášho života, pravdepodobne tak, že vám bráni chodiť do práce, alebo ničí váš biznis,“ píšu noviny, čím presne kopírujú môj názor.

Rovnako dôležité ako bojovať s vírusom, ak nie dôležitejšie je „vakcínovanie“ našich ekonomík pred prichádzajúcou epidémiou paniky. Ľudské utrpenie môže prísť vo forme choroby a smrti. Ale môže byť tiež pocítené tak, že nebudeme schopní zaplatiť účty, alebo prídeme o dom. Myslím si že v momentálnej situácii musia štáty držať spolu, a jednotlivé vlády musia preto zasiahnuť ešte rýchlejšie a tvrdšie, než to urobili pred 12 rokmi počas poslednej finančnej krízy. No a ako určiť kedy koronavírusová pandémia pominie?

To ako dlho sa u nás vírus zdrží záleží od disciplinovanosti ľudí, dodržiavania opatrení, nástupu teplého počasia , ale možno aj od toho, či si budeme ochotní všimnúť odkaz, ktorý so sebou tento vírus priniesol a niečo si z neho zobrať.

A podľa mňa? Koronavírus možno skončí aj vtedy keď...

• keď si všimneme, čoho sme v našej spoločnosti boli ochotní vzdať sa ako prvého a čo hodláme robiť až do konca...
• keď sa prestanú ľudia pýtať, či bude na Veľkú noc posväcovanie jedál a začnú sa pýtať, či budú sláviť zmŕtvychvstanie počas svätej omše...
• keď pochopíme, že zostať doma znamená MAŤ nejaký domov...
• keď si zvykneme tráviť čas spolu a nielen vedľa seba...
• keď sa nám otvoria oči a uvidíme, čo spôsobuje, keď stále ľudia uprednostňujú iba seba...
• keď vezmeme naspäť takmer každodenné slová o tom, ako sa nám nechce ísť do práce...
• keď nám dôjde, že nemusia byť vôbec ľudia, ktorí budú učiť (v škole, zadarmo, naše deti...)...
• keď si konečne začneme vážiť lekárov a zdravotné sestry a budeme im schopní vyjadriť vďaku...
• keď uznáme, aké je nesmierne odlišné, keď na krste, svadbe či pohrebe môžu byť prítomní naši blízki...
• keď začneme byť vďační za priateľov, ktorí nás „otravujú“ dôležitými informáciami...
• keď si uvedomíme, že medzi nami je mnoho ľudí, ktorí pozerajú na plné obchody zvonku, ale nevstupujú dnu, lebo si väčšinu času nemajú za čo nakúpiť...
• keď nám dôjde, aké je hrozné, že niektorí ľudia okolo nás už dlho trpia ťažkou alebo nevyliečiteľnou chorobou a nikto okolo toho nerobí paniku...
• keď budeme uprednostňovať les a lúku pred nákupným centrom, hoci v ňom už nebude riziko nákazy...
• keď budeme radi iným podávať ruku bez rukavíc...
• keď si začneme vážiť to, že máme za kým ísť a s kým sa porozprávať...
• keď sa naučíme sadnúť si pravidelne spolu k stolu...
• keď život prestaneme brať ako samozrejmosť...
• keď sa začneme konečne pýtať Boha, čo máme robiť...