Jančová Mária

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

Autor: verca123
Typ práce: Referát
Dátum: 27.03.2020
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 950 slov
Počet zobrazení: 72
Tlačení: 5
Uložení: 7

Jančová Mária

* 25. december 1908, Dolná Lehota
† 18. august 2003, Bratislava

spisovateľka pre deti a mládež

Ráno som sa naraňajkovala, obliekla a išla som na prechádzku. Ako som kráčala, videla som, ako starký pílil drevo na kúrenie a starká kŕmila zvieratká. Najradšej sa o ne starám. Zrazu začal fúkať veľmi silný vietor a videla som len to, ako sa jeden po druhom lámali stromy ako latky, ale to nebolo až také zlé. Stromy začali aj horieť a verte mi, horeli ako zápalky. Našťastie tá hrôza bol iba sen. Bola som veľmi šťastná, že som sa rýchlo zobudila a videla, že predo mnou stojí nejaká teta. Bola som veľmi rozospatá a preto som nespoznala aká. Ale hneď ako som si potrela rukami oči, tak som tú tetu spoznala. Požiadala som ju, aby mi porozprávala príbeh. Tak začala. Počúvajte.

„Jedného rána v decembri som sa narodila a mama bola veľmi šťastná. Keď sa otec vrátil po viacdňovej šichte z práce, hneď ako vstúpil domov zbystril pozornosť len na mňa. Veľmi sa potešil, dozvediac sa, že som dievčatko, lebo chlapčeka už sme mali. Hneď sa dal na odchod, aby ma zahlásil na matriku. A matrikár sa ho spýtal, kedy som sa narodila. Otec v tom šťastí, keď ma zbadal sa nestihol spýtať, kedy sa to stalo. Povedal na Vianoce, tak matrikár napísal 25. decembra 1908. Ešteže dátum na krstnom liste bol správny. A prišla na rad druhá otázka a to tá, aké meno mi chcú dať, ale otec ako inak nevedel. Navrhol meno po mojej mame Terézii. Ale krstili ma Mária a tak otec keď prišiel domov, zistil, že som sa narodila 19. decembra 1908 a že ma krstili menom Mária, ale nechala som si obidve mená aj keď pod menom Mária ma pozná viac ľudí ako pod menom Terézia. Krstné meno som použila dvakrát – prvý raz na krstnom liste a po druhýkrát keď som sa vydávala, lebo sme mali cirkevný sobáš, ale inak som sa musela podpisovať Terézia.“

Teta rozprávala tak pútavo, že som sa ani nenazdala a už bolo poobedie. Doma som si dala chutný obed. Keď sme sa naobedovali, išla som pohrabať seno a umyť dlážku. Keď som sa vrátila, už čakala na sedačke a plietla rukavice na zimu. Teta rada štrikovala. Navrhla mi, že mi porozpráva niečo zo svojej tvorby. V očiach mi zaiskrilo. Povedala som, že by sa mi najviac páčili jej Rozprávky starej matere. Toto bol krátky úryvok:

„Všetko, čo doteraz stará mať o starom otcovi rozprávala, vedelo si dievčatko veľmi živo predstaviť.
Ale čo si počal starý otec v Amerike?
Dievčatko už čosi počulo o Amerike.
Je tam vraj aj také mesto, čo v ňom býva toľko ľudí, koľko tu doma vo všetkých mestách dohromady.“

Teta dokončila. Pomyslela som si, že to musí byť veľmi pekná knižka a túžila som si ju prečítať. Potom mi povedala, že toto bola próza a tak som ju požiadala o básničku. Mala tak nádherný hlas, keď mi recitovala verš po verše, že až sa to skončilo, chcela som, aby tá báseň trvala večne. Možno by som aj zaspala...

Uspávanka v poli

Dieťatko malé
spi mi, spi
oblak ti nesie
biele sny.
Ľanových vláskov
kadere
Rozsýpa vetrík
na čele.
Zvončeky-očká
Kníše v sny,
dieťatko malé,
spi mi, spi.

Keď dokončila posledný verš bola som smutná, ale rýchlo som sa z smútku dostala. Čakalo ma milé prekvapenie. Mamička ma zavolala, že sa narodili malé kuriatka. S tetou sme sa rozbehli na dvor. Bolo to nádherné. Po celom dvore behali žlté kuriatka. Vrátila som sa domov. Pozametala som izby. Teta mi pomáhala. Bolo to super. Také veselé zametanie som ešte nezažila. Ani sme sa nenazdali a bol večer tak som šla spať.

Ráno som sa zobudila a bežala som sa naraňajkovať. Rýchlo som pozametala, poupratovala a bežala som k tete. Teta mi začala rozprávať o tom, že veľmi rada píše príbehy o živote nenápadných ľudí na slovenských dedinách v období od prvej po druhú svetovú vojnu. V ďalších rokoch napísala Intímne rodinné verše, ktoré mali vyjsť v zbierke Kvet pri ceste. Teta sa však rozhodla knižku nevydať. Teta mi povedala aj o najpopulárnejšej knihe v rodine. Bol to historický, dobrodružne ladený román poľského klasického spisovateľa Henryka Sienkiewicza Quo Vadis. Rozprávala veľmi pútavo o jej štúdiu: „V rokoch 1914-1919 som navštevovala ľudovú školu v Dolnej Lehote a po československom prevrate v školskom roku 1919/1920 som študovala na gymnáziu v Dolnom Kubíne. Ako 13-ročná som odišla z rodičovského domu do Košíc. Neskôr som pracovala ako učiteľka a prispievala som básňami do časopisu Svojeť, poviedkami do časopisov Živena a Slovenské pohľady, potom som tiež napísala veľmi známe poviedky a črty – najznámejšie Divé husy (1960).“

A zase práca, pomyslela som si. Škoda že som musela ísť poupratovať a najesť sa. Keď som sa vrátila, spýtala som sa tety, či mala nejakého muža a či mali aj nejaké deti. Povedala mi, že mala veľmi dobrého a láskavého muža. „Volal sa František Hečko. Mal rodný dom v Suchej nad Parnou. Mali sme dievčatko, volala sa Magdaléna. Rada som jej hovorila Magda.“

Bol už bol večer, tma a musela som ísť spať. Už som sa aj viac bála, lebo pršalo aj hrmelo. Ale teta ma utešila, že sa nič strašné nemôže stať. Pokojne som zaspala.

Keď som ráno otvorila oči, zbadala som, že som doma vo svojej postieľke. Nikto pri mne nebol. Vedľa postele sedeli moje plyšové hračky, nie teta. Bola som smutná. Škoda, že to nemohlo trvať dlhšie. O pani spisovateľke sa mi snívalo, lebo som do noci čítala jej knihu. Nakreslila som si ju. Zarámujem a zavesím si ju na stenu, aspoň mi pripomenie tento najlepší sen. Vždy, keď sa naň pozriem, usmejem sa. Takto som nakreslila dobrú, milú a láskavú pani spisovateľku Máriu Jančovú.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.020