Milan Rastislav Štefánik zaujímavosti

Milan Rastislav Štefánik

Milan Rastislav Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v obci Košariská neďaleko Brezovej pod Bradlom. Jeho otcom bol evanjelický farár. Ako správny národovec, otec Pavol vychovával svoje deti v rovnakom smere. Manželka Albertína mu ich porodila 12, aj keď dospelosti sa dožilo iba 9.

Milan od roku 1890 študoval na evanjelickom lýceu v Bratislave, pretože to bola najlacnejšia dostupná škola. Od roku 1893 sa presunul do školy v Šoproni a napokon štúdiá ukončil v roku 1898 v meste Szarvaš.

Ako maturant s výbornými výsledkami sa prihlásil aj na vysokú školu. Vybral si Prahu a odbor stavebné inžinierstvo. V roku 1900 ale nastal v jeho živote zlom, keď ho otec po prudkej roztržke počas prázdnin vyhnal z domu. Milan Rastislav sa uchýlil k priateľovi Vavrovi Šrobárovi do Ružomberku. Po návrate do Prahy opustil techniku a na Filozofickej fakulte sa dal zapísať na odbor astronómia, ktorý začal študovať aj napriek začínajúcim problémom so žalúdkom. S otcom sa neskôr uzmieril. Štúdiá úspešne dokončil v roku 1904.

Štefánikova mimoriadna inteligencia a výnimočné čaro jeho osobnosti prispeli k jeho rýchlemu zblíženiu sa s českou kultúrnou a vedeckou spoločnosťou. V Prahe nadviazal Štefánik kontakty so slovenskou študujúcou mládežou, ktorá sa grupovala v spolku Detvan. Bol zástancom myšlienok česko-slovenskej jednoty. Zároveň sa tu spoznal s T.G. Masarykom.

Po skončení štúdií v Prahe odišiel Milan do Paríža, vtedajšieho centra vedy. Tam sa uchytil u slávneho astronóma profesora Janssena. Začal sa venovať astronomickému bádaniu. O jeho nadšení a úspechoch svedčí aj množstvo článkov a odborných prác, ktoré za krátky čas napísal. Niekoľkokrát vystúpil na Mont Blanc, aby mohol vykonať rôzne pozorovania.

V roku 1910 poverili Štefánika pozorovaním Halleyovej kométy na Tahiti. Tu sa Štefánikovi podarilo položiť základy tahitskej hvezdárne a založiť meteorologickú stanicu. V Tichomorí strávil 10 mesiacov. Pobyt v Tichomorí ho tak oslovil, že keď mu v roku 1913 zomrel otec, vážne uvažoval o tom, že sa sem preťahuje. Jeho ďalšie pozorovania sa uskutočnili v Turkestane, Brazílii a Španielsku.

V roku 1912 získal francúzske občianstvo. Vďaka svojej inteligencii, odbornosti a známostiam mu boli v tomto čase udelené viaceré vyznamenania. Jedným z najcennejších vyznamenaní bol Rád rytiera Čestnej légie, ktoré dostal v roku 1914 za vedecké a diplomatické úspechy (Štefánika poverila francúzska vláda rokovaním s ekvádorskou vládou o možnostiach vybudovania telegrafickej siete v krajine).

Žiaľ, rozvíjajúcu sa odbornú kariéru prerušila svetová vojna. Štefánik sa ako francúzsky občan musel dostaviť k odvodu. Stal sa z neho letec. Od mája 1915 sa aktívne zapájal do bojových operácií. Slúžil na srbskom fronte ako pozorovateľ.

Ako hrdý národovec sa Štefánik zaujímal o budúcnosť Slovenska. Svoje známosti vo vysokých politických a vojenských kruhoch Štefánik využil a uviedol do nich aj T.G. Masaryka a E. Beneša. Napokon spoločne v roku 1916 založili Československú národnú radu. Jedným z plánov Národnej rady bolo vytvorenie zahraničného vojska zo zajatých alebo dezertovaných vojakov. Týkalo sa to ruského a francúzskeho frontu. O všetky tieto veci sa staral práve Štefánik. Vytvorenie Československých légií prinieslo Štefánikovi titul generála francúzskej armády. Išlo o raketový vzostup – veď za 3 roky získať takúto hodnosť sa nestávalo často. Ďalším veľkým počinom bola cesta do USA, kde sa mu podarilo presvedčiť amerických politikov, aby umožnili americkým Slovákom vstúpiť dobrovoľne do československých légií. Takto získal Štefánik asi 3000 vojakov, ktorí sa potom zapojili na strane légií do bojov na západnom fronte.

Koncom apríla 1919 navštívil Štefánik Taliansko, aby zabezpečil povojnový odsun zajatcov do vlasti. Pri návrate z tejto cesty 4. mája 1919 jeho lietadlo typu Caproni Ca.33 spadlo pri Ivanke pri Dunaji. Cieľom cesty bolo letisko vo Vajnoroch. Bola tu vybudovaná iba provizórna pristávacia plocha, nešlo teda o oficiálne letisko. Nehodu nikto zo štvorčlennej posádky neprežil. Bol tam mechanik, dvaja talianski piloti a Štefánik. Zomrel vo veku 38 rokov. Smútočné obrady sa konali 10. mája v Bratislave a 11. mája 1919 v Košariskách. Spolu s dvomi talianskymi letcami je pochovaný v mohyle na vrchu Bradlo. Táto tragická nehoda nie je dodnes úplne objasnená. Objavuje sa niekoľko možných verzií. Niektoré z nich sú vyslovene konšpiračné. Priživila ich najmä doba slovenského štátu.

Uvádza sa, že po ňom spustili paľbu francúzski vojaci. Vraj sa v Bratislave vedelo, kto a odkiaľ strieľal. Inou verziou je, že si vojaci pomýlili vlajku na lietadle – talianska a maďarská. Začali preto strieľať, lebo si mysleli, že ide o maďarské lietadlo. Proti tejto teórii hovorí vyšetrovanie čs. orgánov a pitva tiel. Ani na jednom neboli nájdené strelné poranenia.

Oficiálne správy uvádzajú, že bolo zlé počasie, hoci svedkovia tvrdia opak. Svietilo slnko a vial mierny vietor. Verzia s technickou poruchou sa vzhľadom na možnosť núdzového pristátia a značné poškodenie lietadla zdá nepravdepodobná. Svedkovia tiež popísali výbuch, ktorý bolo počuť a vidieť na vzdialenosť 10km.

Telo MRŠ našli vypadnuté z lietadla neďaleko od miesta pádu. Znamená to, že lietadlo opustil ešte pred nárazom na zem. Zrejme v kritickom okamihu vyskočil. Zvyšní traja členovia posádky boli viac spálení. Množstvo artefaktov sa stratilo zrejme v rukách miestnych obyvateľov. Generálska čiapka sa potom dostala do múzea.

Ako posledná sa zjavila teória o spáchaní samovraždy. Štefánik sa údajne dostal do nie veľmi dobrého psychického stavu. Nedarilo sa mu to, čo plánoval. Preto jeho návrat domov mohol byť emotívny. Túto teóriu by podporil aj fakt, že sa zachoval list na rozlúčku adresovaný snúbenici Giuliane. Prečo by písal list na rozlúčku, keby neplánoval samovraždu?

Prezident Slovenskej republiky, v zmysle ústavných právomocí, vymenoval 7. mája 2004 M. R. Štefánika do hodnosti generála in memoriam.

Zaujímavosti

Svoje etické, morálne mravné krédo i lásku k svojmu národu zhrnul do troch slov: „Veriť – Milovať – Pracovať“ a on skutočne tak žil. V tomto je aktuálnosť odkazu a veľkosť generála Milana Rastislava Štefánika.

Štefánikovou záľubou sa stalo zbieranie predmetov zo svojich exotických ciest. Podarilo sa mu tak vytvoriť zaujímavú zbierku. Inou záľubou bolo kúzelníctvo, čo dokladajú jeho rekvizity zachytené na fotografiách jeho bytu.

Počas celého života trpel Štefánik zdravotnými ťažkosťami. Ešte ako chlapec prekonal ovčie kiahne, po ktorých mu zostala zjazvená tvár. Inak mával problémy so žalúdkom a aj odpadával.

Na Tahiti skúmal hviezdnu oblohu, ale veľmi rád aj fotografoval. Známy je jeho akt tahitskej krásky, ktorý je zrejme prvým fotografickým aktom, ktorého autorom je Slovák. Bola to vraj jedna z jeho lások. 

Na Tahiti chcel Štefánik po skončení vojny žiť. Údajne mal kúpiť jeden menší ostrov. So svojou snúbenicou, talianskou markízou Giulianou Benzoniovou, ktorá bola o dvadsať rokov mladšia od neho, si vraj robili plány, že budú striedavo žiť pol roka na Tahiti, pol roka v Európe. Mesiac pred svadbou však lietadlo, v ktorom sa viezol Štefánik, havarovalo. Talianska šľachtičná zostala Štefánikovi verná, až do svojej smrti v roku 1982 sa nevydala a kým mohla, chodila k jeho mohyle na Bradle.

Kým nestretol Giulianu Benzoniovú, prežil Štefánik viacero lások a ľúbostných románov. Ženy ho jednoducho zbožňovali, hoci podľa dobových prameňov nebol práve ideálom mužskej krásy. Postavy skôr nižšej, útlej, tvár poznačená kiahňami, postupujúca plešina. Mal však charizmu, šarm a dar reči. Mnohým ženám a dievčinám učarovali jeho modré oči. Giulianu požiadal o ruku veľmi zaujímavým spôsobom. Prvý krát sa stretli náhodou. Bolo to v roku 1913. Do salónu Gegé Primoli, v ktorom sa nachádzal MRŠ prišla Giuliana náhodou. V Ríme sa rozpršalo a ona hľadala miesto, kde sa ukryje pred dažďom. Tam sa spoznala s Milanom. Osemnásťročná Giuliana ho očarila. Navrhol jej ďalšie stretnutie a to hneď na druhý deň. Na stretnutie prišla Giuliana podľa vtedajšej etikety so sprievodom. Tvorila ho jej kamarátka Elsa. Keď sa po chvíli Elsa decentne vzdialila, Štefánik sa dal do akcie. Pri prechádzke na dvore a v parku jej podal malú krabičku. V nej sa ukrýval prsteň. Štefánik povedal: Vylovil som tento vzácny kameň na Tahiti. A tento prsteň nosím stále so sebou pre ženu, ktorá bude po mojom boku a stane sa mojou manželkou. Giuliana mu na to odvetila, že ani nevie, ako sa volá. On sa jej predstavil. Ona následne prikývla. Zaujímavé je, že sa poznali len veľmi krátko. V tej dobe však takéto zásnuby neboli ojedinelé.

Medzi Štefánikove veľké lásky patrila Louise Weissová. Hoci bola od neho staršia, veľmi sa doňho zaľúbila. Vyjadrila sa v tom zmysle, že hoci ju nepriťahoval Štefánik fyzicky, duchovne bola z neho úplne mimo. Zašlo to dokonca tak ďaleko, že ona požiadala jeho o ruku. To bola vec v tých časoch nevídaná. Štefánik ju odmietol.

Zažil však aj odmietnutia. Zachoval sa nám jeden prípad z Prahy. Štefánik čakal v miestnosti s kytičkou v ruke. Ostatní prítomní boli zvedaví, pre koho tá kytička bude. Štefánik sa tváril sebavedomo, kráčal hore-dole po izbe. Neočakával nič iné, iba prijatie. Do miestnosti potom vstúpili dve dcéry zo známej pražskej rodiny vrchlických. Štefánik priskočil ku mladšej dcére Eve a podal jej kytičku. Aké však bolo jeho sklamanie, keď mu on kvety z ruky vytrhla a zahodila ich cez celú miestnosť. Preľaknutý Štefánik sa jej uklonil, ustúpil nabok a pridal sa do debaty s inými ľuďmi v miestnosti...

V roku 2014 získal MRŠ v internetovom hlasovaní titul Najväčší Slovák. Dostal 29% hlasov.

Mohyla MRŠ na Bradle sa začala stavať v júli 1927 a dokončená bola v septembri 1928. Architektom je významný umelec Dušan Jurkovič.

V čase štúdií v Bratislave maďarizácia práve vrcholila. Mladý Štefánik o tom vedel svoje. Keď o niekoľko rokov neskôr študoval na gymnáziu v Sarvaši, chceli ho spolužiaci zhodiť z balkóna, ak nezavolá na slávu Košútovi. Nezavolal, nezhodili ho, ale zabudnúť sa nedalo.

Zaujímal sa o rôzne patenty a vylepšenia. Vymyslel viacero rôznych vynálezov. Väčšinou však skončili v zabudnutí. Štefánika zaujímali len do chvíle, kým ich neobjavil alebo nevyriešil ich problémy. Potom sa nimi už nezaoberal.

Na počesť Milana Rastislava Štefánika je pomenovaná planétka (3571) Milanštefánik.

Podľa Milana Rastislava Štefánika bolo pomenovaných mnoho slovenských ulíc, námestí, inštitúcií (Akadémia ozbrojených síl generála Milana Rastislava Štefánika, Letisko M. R. Štefánika) a pod.