Jozef Škultéty

25.11.1853 Potok - 19.1.1948 Martin

Jozef Škultéty - Narodil sa v rodine kožušníckeho majstra. Maďarskú ľudovú školu vychodil v Sútore a v Rimavskej Sobote, kde skončil aj prvé štyri triedy gymnázia (1863-67). V štúdiách pokračoval na slovenskom gymnáziu v Revúcej. Tu vychodil 5. triedu (1867-68) a tri ročníky učiteľskej preparandie (1868-71). Po príchode do Revúcej prešiel školou národného uvedomenia. Tu sa prejavili aj jeho literárne ambície, keď prvé literárne pokusy uverejnil v rukopisnom časopise Svoi v školskom roku 1869/70. Po maturite (1871) sa stal učiteľom v Sučanoch. Štátnu učiteľskú skúšku zložil r. 1872 v Kláštore pod Znievom. V školskom roku 1873/74 učil vo Vrútkach, od jesene 1874 navštevoval v Budapešti tzv. pedagógium, a to jazykovedné a historické oddelenie. R. 1876 sa stal budapeštianskym dopisovateľom Národných novín. Po štúdiách na pedagogiku pracoval na školskom inšpektoráte v Rimavskej Sobote (1877-79), kde svojmu predstavenému pomáhal pri zostavovaní školských učebníc. V októbri 1879 opustil štátnu službu, prešiel do Martina a nastúpil ako úradník do banky Slávia. Rozhodol sa tak preto, aby sa mohol slobodnejšie venovať národnej a literárnej práci. R. 1881 redigoval spolu s Vajanským prvý ročník obnovených Slovenských pohľadov a v tom istom roku sa stal aj redaktorom Národných novín.

V ich redakcii zotrval do r. 1919. Spočiatku mal v Národných novinách na starosti politický prehľad, ale prispieval aj do ostatných rubrík. Do redakcie Národných novín sa nakrátko vrátil ešte r. 1927. V r. 1890-1916 redigoval Slovenské pohľady a r. 1893 sa stal aj ich vydavateľom. Okrem toho kratší čas redigoval i Slovenskú knižnicu (1882), časopis Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1908-09), neskoršie Letopis Matice slovenskej (1920) a Zborník Matice slovenskej (1932-34). Pre tlačové priestupky a politické postoje bol šesťkrát odsúdený na kratšie tresty do väzenia. R. 1902 zastupoval slovenských novinárov na slovanskom kongrese v Ľubľane. Po Vajanského smrti zostal sám v redakcii Národných novín a musel sa preto zrieknuť redigovania a vydávania Slovenských pohľadov. V tom istom roku sa stal aj predsedom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku v Martine. Po utvorení ČSR pôsobil ako expert pre slovenské veci na mierovej konferencii v Paríži(1919), stal sa s J. Vlčekom doživotným správcom Matice slovenskej (1919), profesorom na Filozofickej fakulte UK v Bratislave (1921) a čestným doktorom Karlovej univerzity v Prahe (1921). Na viacerých úsekoch kultúrneho a vedeckého života pôsobil aktívne až do vysokej staroby a ešte r.1938 sa stal predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, pri ktorej vzniku (1893) aktívne pôsobil, pričom po smrti A. Kmeťa (1908) bol aj jej úradujúcim podpredsedom.

Do literatúry vstúpil ako prozaik. Prvými pokusmi, spadajúcimi do čias štúdii na revúckej preparandii, sa prihlásil k literárnym úsiliam skupiny mladých autorov združených okolo almanachu Napred. Jeho prozaická tvorba bola však príliš závislá od pseudoromantizmu tzv. matičného obdobia. Publikoval ju v časopisoch Dennica, Dunaj, Národný hlásnik, Orol, Národnie noviny i v alamachu Napred. V r. 1871-86 odtlačil okolo 40 titulov prózy. Škultétyho prózu preto nemožno hodnotiť len ako okrajovú záležitosť, i keď v nej niet podstatnejšieho vývinu a začiatočnícke práce sa kvalitatívne len málo odlišujú od tvorby z posledného obdobia. Sám autor ju hodnotil ako službu národu, a keď sa presvedčil o skromných subjektívnych predpokladoch na tomto poli, definitívne sa ako prozaik odmlčal.

Zdroje: Dejiny slovenskej literatúry (Bratislava, 1984), Encyklopédia slovenských spisovateľov I a II ( Bratislava, 1984) a Slovenský biografický slovník (Martin, 1986 - 1994).