Antoni Gaudí

Antoni Gaudí

Úvod
Dielo Antoni Gaudího láka do hlavného mesta Katalánska, Barcelony, priateľov umenia z celého sveta. Od fundovaných kunshistorikov umenia po bežných ľudí, ktorí hľadajú únik z chaotickej šede hektických dní do sveta snov, kde stavby žijú spolu v harmónii. Preto bolo pre mňa zaujímavé dozvedieť sa viac o jeho živote a diele. O tomto architektovi sa často hovorí ako o jednom z popredných tvorcov  organickej architektúry, ako však vyzerala jeho práca na začiatku tvorby a z čoho vychádzal? Bol označovaný za hviezdu postupne nastupujúcej secesie no označiť Gaudího len za predstaviteľa secesie by bolo také scestné ako hovoriť o Picassovi len ako o kubistovi. Je to tá povestná nezaraditeľnosť, ktorá umožňuje pohybovať sa po územiach určených len pre vyvolených. Čo bolo podnetom vydania sa cestou za vlastným štýlom a kde nachádzal Gaudí hlavné zdroje svojej inšpirácie? Nedostatok oficiálneho uznania, v každom prípade v podobe cien ho sprevádzalo počas celého života. Snáď to bolo aj dôvodom preto, že Gaudí mal neustále pocit, že jeho práca utrpela neúspech, v každom prípade sa často v tomto zmysle vyjadroval. Len raz mu bola priznaná cena, čo je typické, pri jednej z jeho najkonvenčnejších stavieb Casa Calvet. Zákazky z ,,verejných prostriedkov“ dostával len zriedka. Mohli byť príčinou tohto nedostatku uznania z oficiálnych kruhov akési obavy z prílišnej odvážnosti Gaudího vízií a možno povedať, že istým spôsobom predbehol dobu, v ktorej žil? Práve naša doba sa zdá byť vhodná na intenzívnejšie zamyslenie nad Gaudího architektúrou. Naša situácia nie je nepodobná situácií pred 100 rokmi, kedy Gaudí vyvíjal svoje stavby. Aj mi sa dnes odvraciame od šedých fasád, od príliš jasných triezvych línií. Aký teda bude mať vplyv Gaudího tvorba na architektúru budúcnosti? 
 
Život a dielo architekta
Zdá sa, že pol Barcelony bolo vtedy 12.júna 1926 v smútku. Kilometer dlhý bol smútočný sprievod, ktorý sa zvoľna pohyboval od Hospital de Santa Cruz v barcelonskom Starom meste ku kostolu Sagrada Familia. Tisíce lemovali ulicu na ceste dlhej štyri kilometre, aby mu vzdali poslednú úctu: Antoni Gaudímu i Cornet, ,,najgeniálnejšiemu zo všetkých architektov“, ako ho raz nazval jeho priateľ a spolupracovník Joaquim Torres García, ,,najkatalánskejšiemu zo všetkých Kataláncov“. V smútočnom sprievode potom sotva chýbal niektorý hodnostár jeho domoviny. Gaudí sa už dávno stal národným hrdinom. Vláda nariadila, aby bol pochovaný v krypte ešte nedokončeného kostola, od pápeža k tomu prišlo dovolenie. Gaudí našiel svoj posledný odpočinok na mieste, kde posledných 43 rokov svojho života pracoval a posledných dvanásť rokov dokonca výhradne tam. Vytvoril si svoj vlastný domov a dostalo sa mu slávneho pohrebu. Päť dní pred tým to však vyzeralo celkom inak. Ako každé neskoré popoludnie sa Gaudí po práci vydal na prechádzku do kostola sv. Filipa Nerniho, aby sa pomodlil; cestu ho zachytil voz električky a vliekol ho so sebou. Gaudí padol v bezvedomí na zem. Nikto však nepoznal architekta, ktorý sa v Barcelone síce stal slávnou postavou, ale ktorého sotvakto uvidel. Taxikári sa zdráhali doviesť chudobne oblečeného muža do nemocnice (za čo boli neskôr ťažko potrestaní). Ťažko zraneného sa potom milosrdne ujali okoloidúci. Divný koniec jedného z najslávnejších španielskych architektov. A predsa je taká zmes protikladov pre Gaudího život charakteristická. Aj keď nakoniec vzbudil veľkú pozornosť verejnosti, štátu a ešte viac obyvateľstva, iste mu taká budúcnosť nebola prisúdená od kolísky.

Gaudií sa narodil 25.júna 1852 ako syn kotlára v Reuse. To práve neznamená detstvo požehnané bohatstvom.  K tomu  ho v detstve sužovala choroba. Reumatizmus mu už ako dieťaťu bránil, aby s rovnako starými deťmi vyvádzal na uliciach. Chlapec bol často upútaný k domu, niekedy ho musel nosiť oslík. Touto chorobou sa vyznačoval celý jeho život: reumatické záchvaty ho sprevádzali až do konca. Lekári mu predpisovali prísnu vegetariánsku diétu a veľa mierneho pohybu. K tomu patrili zvyčajné prechádzky do kostola sv. Filipa Nerniho. Už ako mladý chodil Gaudí často krajinou, čo bolo na tú dobu dosť nezvyčajné. Iste je zbytočné špekulovať, či by sa Gaudí aj bez svojej choroby stal  takým architektom ako ten, ktorý sa dostal do španielskych dejín. Aj keď sa malý Antoni nemohol voľne pohybovať, jeho zrak- aj myšlienky tiekli vôkol. Iste bol predčasne zrelým dieťaťom, ktoré svoje okolie privádzalo do úžasu podivuhodnými zábleskami ducha. Keď raz učiteľ pripomenul, že vtáci môžu lietať vďaka krídlam, Antoni ihneď namietal: sliepky na dvore vraj tiež majú krídla, ale používajú ich na to, aby rýchlejšie behali. Tento ostrý pohľad na podrobnosti a zvyk učiť sa zo sveta všedných dní si uchoval po celý svoj život a dokonca sa prejavili vo všetkých jeho stavbách. Pre architektúru sa mimochodom nadchol až na škole v Reus – dnes má názov samozrejme po ňom- a vo veku 17 rokov odišiel do Barcelony študovať architektúru.

Génius alebo blázon?
Aj ako študent zostal verný praxi: popri teoretických štúdiách v seminároch a pri rysovacej doske pracoval- aby si zarobil peniaze- v kanceláriách niektorých architektov v meste. Na univerzite sa ukázalo nielen jeho nadšenie pre staviteľstvo, ale aj tvrdohlavý charakter. Aby svojmu konštrukčnému výkresu dodal viac ,,atmosféry“, začal najskôr kresliť pohrebný voz, a tento kočiar samozrejme dopadol značne precíznejšie ako vlastná stavba. Táto tvrdohlavosť nezostala utajená ani profesorom. Pre riaditeľa seminára architektúry nebolo pochybností o tom, že pri tejto skúške nechal obstáť buď génia alebo blázna- s takým úsudkom sa Gaudí počas svojej životnej dráhy stretol neraz. Pretože aj keď absolvoval riadne štúdium, skoro opustil cesty školskej architektúry svojej doby. Gaudí získaval svoje podnety aj z kníh. Svoju kariéru ale vôbec nezačal ako revolucionár. So svojím hľadaním vlastného štýlu však začal v mimoriadne priaznivej klíme. Celá európska architektúra bola v stave otvorenosti a hľadania. Pevných, závažných noriem nebolo. Vzniklo niekoľko módnych prúdov. Po prísnom období klasicizmu sa umenie začalo zbavovať korzetov striktných pravidiel. Romantizmus kázal slobodu citu a subjektu. K tomu prichádzalo skutočné nadšenie pre minulosť, stredovek, ktorý osvietenci 18. storočia ešte potupovali ako,, obdobie temna“. Ožila gotika- pričom do gotiky sa zahrňovalo všetko, čo sa nejako podobalo na stredovek. V starom štýle sa stavali zámky, v záhradách sa dokonca stavali umelé ,,zrúcaniny“. Silný odpor proti prísnej línii sa rozšíril a nakoniec viedol k spleti samých ornamentálnych čiar, ktoré sa stali jednou zo základných známok secesie. Tým všetkým nedotknutý nezostal ani umelecký svet Španielska, aj keď Iberijský polostrov vždy ležal mierne bokom od veľkých európskych prúdov a bol svetom pre seba.

Švihák
Gaudí študoval aj novú gotiku, ako ju propagovali hlavne francúzski architekti. Kniha Viollet-le-Duca o francúzskej architektúre 11. a 13. storočia sa pre mladých architektov stala takmer bibliou a prirodzene aj pre Gaudího. Ak si predstavíme chudobne oblečeného starého Gaudího, ktorí sa za všetkých okolností nebál verejnosti, ale ani ju určite nevyhľadával, ktorí sa každému fotoaparátu najradšej vyhol- preto sotva existujú jeho fotografie- tak mladý Gaudí tvorí úžasný kontrast. Gaudí síce nebol práve obdarený bohatstvom, za celého svojho štúdia žil skôr v chudobných pomeroch a musel si privyrábať, napriek tomu však sotva opustil univerzitu. Zrejmá je jeho záľuba v módnom vystupovaní, švihákovi, čo mimochodom celkom sedí na túto dobu, v ktorej básnici ako Oscar Wilde pozdvihli vonkajší životný štýl a rafinovane pestovaný odev za najvyšší ideál. Gaudí potom bol rovnako grandióznym a pre Španielsko celkom nezvyčajným javom :svetlé husté vlasy, tmavomodré oči, statný vzrast- to bolo niečo nápadné. Svoje klobúky si kupoval v prvotriednom  klobučníctve ,,Arnau“ a u špičkového kaderníka Audonarda si dával fúzy zafarbiť elegantným šedým odtieňom. Len topánky používal obnosené. Pretože nemal rád nepohodlné nové topánky, dával ich svojmu bratovi ,,zanosiť“ –s praktikom Gaudím sa stretávame všade. Ako inak pôsobil starí Gaudí, ktorý pojedal len núdznu stravu, ak od nej celkom neupustil, a väčšinou vstával od stola hladný. V srdci zostával Gaudí stále verný svojmu pôvodu. Cítil, že je spätý s ľudom. Keď po jeho nehode s električkou konečne spoznali, kto je, chceli ho dať do feudálnejšej izby, ale on trval na svojom: ,,Moje miesto je tu medzi chudákmi“. To sa samozrejme nezhoduje so záľubami mladého Gaudího pre vybranú spoločnosť.  Bol to však skôr styk so vznešenými ducha, s intelektuálmi a umelcami.

Barcelona na prelome storočí
Barcelona bola rozrastajúcim sa mestom. Už v roku 1854 boli strhnuté staré mestské hradby, mesto praskalo vo švíkoch. Za niekoľko rokov sa rozšírilo z 20 hektárov na viac než 200 hektárov. Počet obyvateľov sa v druhej polovici 19.storočia zštvornásobil. Vďaka bavlnárskemu a železiarskemu priemyslu rozkvitali živnosti, vzmáhajúcej sa buržoázii sa darilo ako ešte nikdy. Niečo také dvíha uvedomenie, i kultúrne. Bohatý sa radi obklopovali umelcami a básnikmi. Nezriedka bývali pod jednou strechou. Pre architekta to samozrejme bola ideálna východisková situácia. Preto asi nebolo divu, že Gaudí všetky svoje diela vytvoril v Barcelone; vôbec sa nemusel príliš často obzerať po iných oboroch pôsobnosti. Tak aj dnes stačí obdivovateľovi Gaudího, aby sa prešiel Barcelonou a mal pôžitok z najpodstatnejšieho, čo Gaudí vytvoril. Nový spoločenský styk začínajúceho architekta nezostal bez následkov na jeho myslení. Rýchlo si osvojil proticirkevný postoj, populárny hlavne u mladých. Súčasne ho fascinovali nové teórie a myšlienky. Síce sa cítil ako doma v intelektuálnych kruhoch, ale tiež sa angažoval za problémy robotníkov. Iste nie je náhodou, že jeho prvý veľký projekt sa zaoberal ubytovaním robotníkov jednej továrne. Bola to spolupráca s robotníckym združením Mataró, ktorý mal vytvoriť stavebné predpoklady zlepšenia životnej úrovne robotníkov. Doba však pre také vymoženosti zrejme ešte nebola zrelá: bola postavená len továrenská hala a malý kostolík, čo mladého Gaudího troch rozčarovalo. Projekt Mataró však predsa znamenal začiatok slávy, ktorá od tej doby rástla. Projekt bol uvedený na svetovej výstave v Paríži a priniesol Gaudímu celoživotné priateľstvo s Eusebim Guellom, pre ktorého mal vytvoriť početné stavby. Tak tomu však ešte dlho nebolo.

Gaudí- národovec
Napriek hospodárskemu rozmachu oblasti bolo možné zaznamenať v Katalánii skôr politický úpadok. Pritom mala Katalánia za sebou slávnu minulosť. Počas vlády Rimanov sa zem rýchlo stala obchodným stediskom, v r.343 sa Barcelona stala sídlom biskupa. V stredoveku bola Katalánia-  vlastne ,,Gotalánia“, čo je názov podľa Vizigótov, ktorí v 5.storočí po Kristovi ustanovili Barcelonu hlavným mestom svojej ríše- nezávislým grófstvom s vlastným právom a vlastnou rečou. Novovek- so vznikom Španielskej ríše ovládanej Kastíliou- priniesol tejto oblasti krok za krokom stratu tejto nezávislosti, až začiatkom 19. storočia bolo dokonca zakázané používať katalánčinu na školách. Oživenie stredoveku v posledných desaťročiach 19. storočia, objav ,,gotiky“ teda bolo pre Kataláncov viac ako len záležitosťou umenia. Stala sa politickým signálom. Aj Gaudího zachytilo nacionalistické nadšenie. Gaudí sa stal členom ,,Centre Excursionista“, skupiny mladých ľudí, ktorá putovala na historické miesta niekdajšej veľkej minulosti. Gaudí sa celkom cítil Kataláncom. Počas svojho života hovoril demonštratívne len katalánsky, aj keď bolo nutné jeho príkazy robotníkom na stavbe prekladať. Keď ku koncu svojho života stál raz pred súdom, dokonca odoprel odpovedať na otázky v kastílskej španielčine. Výlety za stavebnými pamiatkami vlasti preňho nemali len politický, ale aj emocionálny význam. Tu si rozširoval poznatky o veľkých stavbách svojej vlasti. K tomu patrili popri gotických katedrálach predovšetkým maurské stavby, ktoré svedčili o arabskej minulosti Španielska. Aj tu bol Gaudí v dobrej, predovšetkým početnej spoločnosti. Opäť s oneskorením oproti zbitku Európy sa aj v Španielsku rozšírilo nadšenie pre exotiku. V strednej Európe začala táto módna vlna už v 18. storočí, keď pominulo nebezpečenstvo tureckého vpádu- Turci boli r.1688 úspešne odrazení pred Viedňou- a zostal už len cudzozemský pôvab. V Španielsku bola maurská minulosť už storočia časťou dejín. Tu to bol už menej pôvab cudzieho a nezvyčajného. Avšak počas orientalizmu, ktorý v 19. storočí ovládol vznešené salóny. Sa aj v španielsku prejavila fascinácia exotikou.

Prvé pokusy
O čistotu štýlu Gaudímu nikdy nešlo. Nikdy presne nenapodoboval, skôr sa dal inšpirovať stavbami minulosti, úplne v súlade s učením Viollet-le-Duca, ktorý varoval pred nekritickým preberaním starých vzorov. Snáď to bola práve zmes rôznych stavebných štýlov v jeho práci pre pripustenie ku skúške, ktorá mu priniesla len známku,, vyhovel“, čo je najnižšia známka, ktorá sa na univerzite zvyčajne dávala. Nedostatok oficiálneho uznania, v každom prípade v podobe cien, ho mal sprevádzať po celý život. Snáď to bol aj dôvod pre to, že Gaudí mal stále pocit, že jeho práca utrpela neúspech, v každom prípade sa často v tomto zmysle vyjadroval. Jeho architektonické nápady boli zrejme príliš odvážne, aby mohli byť uznané a ocenené štátnymi a mestskými inštitúciami. Len raz mu bola priznaná cena, čo je typické, pri jednej z jeho najkonvenčnejších stavieb, Casa Calvet. Zákazky z ,,verejných prostriedkov“ dostával len zriedka.

Životná príležitosť
Ak Gaudímu bolo odopreté uznanie z oficiálnych miest, predsa si nemohol sťažovať na nedostatok uznania: jeho životnú cestu obrúbili súkromný mecenáši, ktorí poznali jeho génia. Ako raz realizoval väčšie stavby, mohol sa sotva zachrániť pred zákazkami. Je zaujímavé, že najvýznamnejšiu zákazku získal už skôr, než takto vystúpil na verejnosti. Ešte ani nezahájil práce na svojich prvých vzrušujúcich stavbách,- Casa Vicens, vidiecky dom El Capricho  a taktiež Palacio Guell- keď mu bola zverená jedna z najctižiadostivejších barcelonských stavebných akcii. V r.1881 zakúpila ,,Asociación Espiritual de Devotos de San José“ (Združenie ctiteľov sv. Jozefa) celý blok domov na vtedajšom okraji Barcelony. Na tomto pozemku mal vzniknúť kostol uctievania Svätej rodiny (Sagrada Familia). Tento zámer bol oslobodený od vedľajších politických myšlienok. Mal sa tým vyjadriť protest proti rastúcej industrializácii, proti strate starých hodnôt; v 19. storočí sa sv. Jozef sal patrónom tých hnutí, ktoré v katolíckej cirkvi propagovali reakciu na vzrastajúce zosvetšťovanie. Pripomínanie rodiny malo podporiť návrt k tradičným hodnotovým predstavám. Preto sa tiež nemyslelo len na kostolnú budovu; okolo kostola sa mal usídliť celý komplex sociálnych zariadení: školy, dielne, konferenčné sály.- v cirkevnej réžii podobne veľký podnik ako robotnícky projekt v Mataró, na ktorom sa Gaudí krátko pred tým tak intenzívne angažoval. Na Gaudího sa však samozrejme najskôr nemyslelo. Nato bol príliš mladý a neznámy. Zákazka bola udelená architektovi Franciscovi de Paula de Villarovi, v ktorého kancelárii mladý Gaudí už pracoval počas svojich štúdií, okrem iného na kostole v Monserrate. Villar predložil neogotický model a začal s prácami na výkopoch pre kryptu. Potom sa však na združení nepohodol a stavby sa vzdal. O dôvode,prečo toto zodpovedné miesto zveril práve Gaudímu, je možné viesť dohady. Snáď to nezáležalo len na práci v Montserate, snáď tiež na architektovi Juanovi Martorellovi. Ten totiž mal na stavbe najskôr pokračovať, bol predsa vedúcim predstaviteľom neogotiky v Katalánsku. Martorell však odmietol. Gaudí s ním spolupracoval začiatkom 80. rokov a pri tom vytvoril práce celkom ako zmes neogotiky a španielskej tradičnej keramiky. Snáď o tom tieto práce rozhodli: v každom prípade nastúpi Gaudí 3.septembra 1883 na Villarove miesto a zaháji tým stavbu, ktorá ho bude zamestnávať  do konca života, v neskorších rokoch dokonca výhradne. Až do tohto okamihu sa Gaudí ešte len mal osvedčovať ako architekt. Zdá sa však, že zákazka Združenia ctiteľov sv. Jozefa je úvodom jeho strmej kariéry. Ešte toho roku totiž nasledujú dva veľké projekty.

,,Maurské“ obdobie
 Ihneď svojou prvou stavbou sa Gaudí púšťa do na nové cesty architektúry. Ak hľadáme na vile Casa Vicens štýlové prvky, dostávame sa do ťažkostí. Zrejmý je maurský vplyv. Strechu zdobia vežičky, ktoré pripomínajú minarety mešít. Jemné vzory kachlíkov vzbudzujú dojem filigránskych mrežový vzorov na maurských stavbách. Vnútri sa opakuje ornamentálny dojem so stien s keramickým obkladom. Pritom to vôbec nie sú imitácie arabského staviteľského umenia. Gaudí sa len nechal inšpirovať a vytvoril vlastné ornamenty. Malo by sa menej hovoriť o maurskom, ako skôr o mudajerskom štýle. (Mudéjar bola zmiešaná forma španielskeho a arabského staviteľstva.
Na tomto diele však najviac vzrušuje používanie rôznych materiálov. Gaudí kombinoval hrubý lomový kameň s keramickými obkladačkami. Táto zmes ornamentálne pôsobiacich kachlíkov a lacného kameňa sa v jeho budovách stále opakuje. A ešte niečo s pri tejto Gaudího prvej veľkej stavbe naznačuje: práce sa ukončia až po piatich rokoch. Už tu sa ukazuje Gaudího ,,organický“ spôsob stavby, pri ktorom nasleduje jeden nápad z a druhým. Stavebníka však náklady priviedli skoro na okraj záhuby. Zavedením keramických obkladačiek zahájil Gaudí v Katalánsku skutočnú módnu vlnu. Vicens tým bol v nasledujúcich rokoch bohato odškodnený, pretože vyrábal veľké množstvo týchto obkladačiek. Štýlovo podobný, ale omnoho fascinujúcejší je vidiecky dom, ktorý Gaudí postaví súčasne s Vicensovým domom. Jednotné nie je na tejto stavbe nič. Preto má svoj názov oprávnene: ,,El Capricho“- rozmar, vrtoch. Nie je to jediný Gaudího dom, ktorý dostal prezývku. Dom Milá tiež radi nazývali ,,La Pedrera“, tj. Kameňolom, tiež tu nie bezdôvodne. Ešte počas prác v Comillase a Barcelone prehĺbil Gaudí svoju súkromnú známosť, ktorá mala jeho dielo ovplyvňovať skoro tak dlho, ako práce na katedrále Svätej rodiny. Na svetovej výstave v Paríži, na ktorej bolo možné vidieť aj jeho projekty, upútal Gaudí muža, ktorého osobnosť ukazovala absolútnu podobnosť s mladým architektom: Eusebia Guella i Bacigalupi.

Veľký priaznivec Guell
Guell bol typickým javom nového Katalánska. Výrobou textilu sa stal zámožným; cestami do Anglicka prišiel do styku s novými prúdmi umenia i s novými sociálnymi reformovanými myšlienkami. Už skoro bol Gaudí vítaným hosťom v Guellovom dome, ktorý bol umelcom stále otvorený. Pri týchto družných večerách sa Gaudí dostal do styku s prvými podobami secesie, pretože pri týchto príležitostiach sa často čítalo z básní predraffaelovcov, hlavne Danteho Gabriela Rossetiho, ktorí ako maliari a básnici propagovali návrat k stredoveku a hlavne sa bohatými ornamentmi snažili o oslobodenie od prísnych klasických umelecký pravidiel. Guell bol r. 1910 povýšený do grófskeho stavu, ale pre Gaudího bol už predtým symbolom šľachtica. Skutočné šľachtictvo, ako sa raz vyjadril, sa prejavuje v nadbytku citlivosti, vynikajúcom chovaní a dobrom postavení. To všetko našiel u Guella, ktorý potom v Gaudím objavil svoj ideál: spojenie umeleckého génia a sociálnej angažovanosti. Gaudí rekonštruuje Guellov statok v Barcelone. Aj tu maursky :napríklad osvedčená vežička na jazdiarne. Aj tak sa už prejavujú nové tendencie. Záhradná brána ukazuje, že Gaudí zrejme v náznakoch spracoval vplyvy secesie prichádzajúce zo severu, a interiér koniarne- Dnes tu sídli Gaudího katedra architektúry na Vysokej škole technickej- jasne ukazuje tie neogotické prvky, ktoré Gaudií v nasledujúcich rokoch dovedie k dokonalosti.

Palacio Guell
Prvé výsledky tohto nového smeru sa ukazujú v prvom veľkom projekte pre Guella. V r.1886 začína Gaudí s továrnikovým veľkým obytným domom v Barcelone, ktorý sa rozšíril na skutočný palác. Tu sa prvý krát prejaví spôsob práce Gaudímu vlastný. Namiesto aby k realizácii pristúpil s pevnými plánmi. Pracuje počas konštrukcie stále ďalej. Tak, ako sa rastliny pri raste v prírode stále menia, tak sa postupne vytvárajú aj Gaudího stavby. Pôvodne mala byt na okraji budovy pre hudobného nadšenca a wagneriána Guella zriadená malá hudobná miestnosť. Avšak od jednej fázy stavby k druhej sa hudobná miestnosť stávala viac fascinujúca, takže nakoniec sa dostala doprostred budovy a zabrala až tri poschodia. S akousi ,,podzemnou garážou“ pre konské kočiare a skutočným ,,lesom“ bohato zdobených zábavných komínov sa palác podaril skutočne fantasticky. Neskôr, v gotickom duchu, pracoval na rekonštrukcii Tereziánskej školy a na paláci v Astorze.

Súkromie
 To všetko vyžaduje celé Gaudího sily, zvlášť keď celé tie roky- akosi vedľa toho- pokračuje v práci na katedrále Svätej rodiny. Na súkromný život mu sotva zostáva čas. Nikdy sa neoženil, aj keď k tomu skoro došlo aspoň dvakrát. Neskôr si síce myslel, že v sebe nikdy nepocítil, že by bol určený pre manželstvo. Keby však mladá Američanka, ktorú náhodne stretol, keď si prehliadal katedrály, už nebola zasnúbená, tak by hádam nezostal starým mládencom. Vraj sa ňou zapodieval ešte roky po stretnutí. Vo veku 32 rokov- ako sa hovorí- sa raz dostal až k zasnúbeniu. Také informácie však pochádzajú z povestí. V každom prípade to ukazuje, do akej miery Gaudí žil celkom pre svoju architektúru. Pre svoje súkromie si tak sotva našiel čas.

Cesta za vlastným štýlom
Po krátkom intermezze prísnych gotizujúcich stavieb rozvíjal nerušene svoj vlastný štýl. Stále viac sa vzďaľoval od akýchkoľvek imitácií. Nachádzame už len náznaky, hlavne secesie. V staviteľstve kostolov si Gaudí vytvoril meno. Jeho žiaci (zároveň aj nadšení ctitelia) jeho slávu ešte rozširovali. Stavbami Casa Calvet a Casa de los Botines sa vycvičil v konštrukcii obytných domov. Veľký objav však mal ešte len učiniť. Príležitosť k nemu prišla opäť od Eusebia Guella, ktorý mu už dopomohol k iným zákazkám. Gaudí dostával zákazky skoro vždy na základe svojich osobných stykov. Zákazka na vybudovanie biskupského paláca v Astorze by mu však asi sotva pripadla bez vplyvu biskupa Juana Bautisty Graua, ktorý bol pred svojím povolaním do Astorgy v Tarragone a Gaudího poznal už dlho, tiež pochádzal z Reusu. Keď Grau počas stavebných prác zomrel, vznikli ihneď názorové rozdiely medzi architektom a biskupskou správou. Gaudí prácu zastavil. Jeho nástupníci stavebné plány zmenili- nasledovalo niekoľko zosunutí. Gaudího konštrukcie sa nedali len tak ľahko meniť.

Park podľa anglického vzoru
Novým ctižiadostivým projektom Guellovým sa rozsah Gaudího vplyvu rozšíril. V Anglicku Guella okúzlili záhrady. Teraz malo niečo podobné vzniknúť v Barcelone. Gaudí mal vybudovať záhradné mesto, ktoré by bolo úplne v súlade s krajinou. Z naplánovaných domov však vznikli len dva. Guellov par je jedným z početných Gaudího nedokončených projektov. Dôležitejší ako tie dve vily je však vlastný park, ktorý sám sa stal stavbou zvláštnej odvážnosti. Predovšetkým je to prvé veľké dielo, ktoré naplno obracia na skutočnosť fantáziu teraz už zrelého architekta. Aj keď plány boli omnoho ctižiadostivejšie, než nakoniec ukázala realizácia, predsa len Gaudí zbúral všetky hranice doterajších architektonických zvyklostí. Stavby- hlavne obrovská terasa uprostred – sú svojou konštrukciou odvážne. Vytváranie povrchov a hrán svedčí o voľnosti, ktorá sama dodnes nájde sotva sebe rovnú. Po prvý krát tu Gaudí realizuje svoj súhrnný koncept vo svojej profesii architekta. Už jeho veľký teoretický vzor, John Ruskin, Zastával názor, že architektúra má byť syntézou mnohých umení. Architekt musí byť súčasne maliarom aj sochárom. Gaudí to všetko v sebe spojoval. Nekonečne dlhá kamenná hradba, zdobená lámanými keramickými kachličkami, ktorá sa krajinou tiahne ako hrad, pôsobí ako pestrá maľba Joana Miróa. Z keramických kachličiek vytváral Gaudí skoro surrealistickú maľbu, trojrozmerný obraz uprostred krajiny. Od teraz už nepozná medze. Bez váhania buduje svoje architektonické fantázie, ktoré sú všetkým iným než normálnym pôrodom a skôr sa zakladajú na prísnej konštrukcii.

Casa Batlló a Casa Milá
Ak sa teraz znovu venujeme dvom komplexom obytných domov, potom v tomto odbore vytvára predsa len čosi nového. V ulici Passeig de Grácia číslo 43 v Barcelone buduje obytný dom úplne ponovom. Ak Guellov park ukázal nadmernú fantáziu architekta opojeného farbami, potom sa v Casa Batlló ukazuje architekt, ktorý sa stále viac vzďaľuje od architektúry ako umeleckej tvorby ľudstva. Fasáda, lesknúca sa zelenavo modro, pripomína morskú hladinu spenenú drobnými vlnkami. ostenia a rímsy okien pôsobia ako ručne uťapkané z hliny. Fasáda- akokoľvek prísne zasadená do obidvoch triezvo konštruovaných domov- sa dostala do pohybu. Zdá sa, že všetko vystupuje a zasa ustupuje späť. Strecha s množstvom komínov pôsobí ako miniatúrne vydanie Guellovho parku. V Barcelone prevládalo kúrenie jednotlivých izieb, nie ústredné. Tak mal Gaudí možnosť posadiť početné komíny na strechy ako bleskové nápady. Ľudia boli ohromení, Niečo také tu ešte nebolo. Dom sa nedal nikam zaradiť. Ešte väčší bol údiv pri druhom veľkom projekte, číslo 92 v tej istej aleji. Tu to už nie je pomerne úzky dom, zaklienený do celej rady domov. Tu vytvára Gaudí obrovský rohový dom. Oproti domu Batlló  nemá táto fasáda žiadnu farbu. Ale dojem vzdúvania je ešte silnejší. Ako plasty visia okná a vyčnievajúce zaoblený arkier na fasáde. Celok vytvára jediný pohyb dopredu a dozadu. Cítime, že nám to pripomína jaskynné obydlia afrických národov, vybudované v horách- alebo katakomby sv. Petra, zasadené do hory v Salsburgu. Vo vnútry tento pohyb pokračuje. Gaudí dosiahol vrchol svojej organickej architektúry: zdá sa, že táto budova vyrástla sama zo seba. Nie sú tu ani akékoľvek bežné steny z neomietnutých tehál alebo oporné steny. Dom je skôr obrovskou skulptúrou, ako domom v tradičnom zmysle. Ak už verejnosť už bola ohromená domom Casa Batlló- domom Casa Milá bola úplne zarazená. Na to sa dalo zrejme reagovať len ironicky. V novinách vyšli početné paródie, Triezve meno ,,Milá“ (podľa jedného zo zákazníkov, Pere Milá i Camps) nahradili prezývky ako ,,kameňolom“, ,,paštika“ , ,,hniezda sršňov“.

Sagrada Familia
Za takýmito architektonickými fantáziami, ktoré nemali konca, sa nesmie prehliadať to, že sa Gaudí neustále zapodieval kostolom Svätej rodiny. Kostol zostal pri architektovej smrti nedokončený. Gaudí vedel, k čomu sa odhodlal. Zaradil sa do veľkej tradície stredovekých staviteľov katedrál. Katedrálu nepostaví jedinec, je to dielo niekoľkých generácií. Dokončí ju sám svätý Jozef, zvykol hovoriť Gaudí. Že tomu tak je, to nezáleží len na ctižiadostivom projekte, ktorí neobsahoval len katedrálu ale i malú obec.  Bolo to odôvodnené aj tým, že kostol sa mal podľa rozhodnutia zakladateľov vybudovať výhradne z nadácií a milodarov- kostol chudobných. Gaudí nezriedka sám obchádzal s klobúkom v ruke, aby zozbieral peniaze na ďalšiu stavbu. Od r.1914 odmieta každú novú zákazku- venuje sa celkom kostolu. Nakoniec sa dokonca presťahoval do dielne. Celkom podľa svojho zvyku diskutuje na stavbe s robotníkmi o ďalšom postupe. Tak sa mnoho behom rokov mení. Kostol je syntézou Gaudího tvorby. Nájdeme tu opäť prevysoké parabolické oblúky v podobe obrovských štíhlych veží, vyčnievajúcich do výšky. Žiarivú pestrosť Guellovho parku objavíme v bizarných zakončeniach štyroch veží na fasáde Kristovho narodenia. Kostol má aj tak byť farebný. Gaudí vždy znovu tvrdil, že príroda tiež nie je jednofarebná. Keď niekto vychvaľoval krásnu pieskovú hnedú prírodných kameňov fasády, odvetil lakonicky: ,,To sa premaľuje“. Na tomto kostole Gaudí predovšetkým rozvinul svoju teóriu o zdokonalení gotiky. Nie sú tu oporné piliere ani oblúky. Ukázalo sa, že jeho koncepcia šikmých stĺpov je pevná. Najvýraznejšie použil koncepciu šikmých stĺpov v krypte, ktorú vybudoval pre svojho priateľa Guella v jeho robotníckom sídlisku na okraji Barcelony. Keď Gaudí r. 1926 zomrel pri onom tragickom úraze, zanechal po sebe nedokončené dielo. Snáď to zodpovedá podstate jeho architektúry, ktorá menej pracuje s pevnými konštrukciami, než sa skôr v rastúcej miere riadi prírodou. Gaudí nezanechal prešpekulovanú teóriu, skôr názory, tie však vedú ďalej ako tak veľa dokonale prepojených modelov. Nenašiel sa jeho žiadny zástupca. V jeho diele sa nedalo pokračovať. Kdekoľvek iní architekti prevzali stavby, ktoré začal, porušili Gaudího pôvodné zámery- s následkom, že Gaudího tak poctivo konštruované budovy dlho nevydržali. Biskupský palác v Astorze sa niekoľko krát preboril; drevená konštrukcia klenby, ktorú Gaudí realizoval pri svojom prvom veľkom projekte- továrenskej hale v Mataró- naproti tomu vydržala.

Geniálny konštruktér
Ťažko sa dá predstaviť, aké tvary by Gaudí bol schopný vytvoriť, keby mal k dispozícií moderné materiály ako železobetón. Snáď by však tieto prostriedky tiež odmietol. Tak sa ďalekosiahlo vzdal cementu, aj keď by toto stavivo bol mal celkom poruke. Svoje stĺpy so záľubou staval z tehál. Nech jeho stavby pôsobia akokoľvek výstredne, nech povrchy budia akokoľvek skvostný dojem, keď na ne dopadá žiara južného slnka- Gaudí dával prednosť všedným materiálom, vždy znovu siahal po veľkých remeselných tradíciách svojej vlasti: keramike a kováčskemu umeniu. Z najprostejších materiálov vytváral pravé zázraky. Snáď mu aj v tom, ako tak často bola vzorom príroda. Stále viac sa vzďaľoval od vyumelkovanosti v stavebníctve, stále viac sa blížil prírode. Raz sa spýtal návštevníkov vo svojej dielni:
,,Chcete vedieť, kde som našiel svoj vzor? Rovný strom, na ňom sú vetvy, na vetvách ratolesti a na nich listy. A každá jednotlivá časť rastie harmonicky, veľkoryso od doby, kedy ju stvoril umelec Boh“.

V hlavnej lodi Sagrady Familie vytvoril Gaudí skutočný les stĺpov, ktoré sa hore mnohonásobne rozvetvujú. Keď rozostavaný kostol navštívil Albert Schweitzer, vysvetlil mu Gaudí svoje počínanie na unavene kráčajúcom oslovi, ktorý dopravuje svätú rodinu do Egypta: ,,Keď bolo oznámené, že hľadám osla na útek do Egypta, priviedli my najkrajšie osly z Barcelony. Nehodili sa mi však.“ Svojho osla konečne našiel pred vozom jednej panej, ktorá obchodovala s pieskom na drhnutie. ,,Jeho hlava mu visela skoro až k zemi. S ťažkosťami som pani prehovoril, aby ho ku mne priviedla. Keď potom osla po častiach odlievali do sadry, plakala, pretože si myslela, že sa z toho nedostane živý. To je osol z Úteku do Egypta, ktorý na teba urobil dojem, pretože nie je vymyslený, ale skutočný.“ Táto blízkosť prírode konečne odlišuje Gaudího i od umelcov secesie, ku ktorým je rád zaraďovaný. Secesný ornament je síce vycítený z prírodných tvarov, ale zostáva čisto ornamentálny, predovšetkým zostáva dvojrozmerný, púhou čiarou. Pre Gaudího však bola príroda zložená zo síl, ktoré pôsobia pod povrchom. Povrch preňho len vyjadroval tieto sily pôsobiace na vo vnútri. Gaudí bol pragmatik. Na rozdiel od architektov svojej doby nepracoval za rysovacou doskou. Bol vždy prítomný na stavenisku, diskutoval s robotníkmi, uvažoval, navrhoval a zavrhoval. Jeho výkresy pôsobili ako impresionistické skice, nie ako konštrukčné výkresy. Gaudí experimentoval, než začal stavať. Pre odvážne oblúkové konštrukcie v kostole v Guellovej kolónii navrhol model z povrazov, na ktorých konce vešal vrecká s pieskom s rôznou váhou podľa zaťaženia, ktorému by piliere a stĺpy boli podľa výpočtov vystavené. Tým dostal model akosi postavený na hlavu, ktorého fotografiu je nutné otočiť, ak chceme mať štruktúru neskoršej stavby jasne pred očami. Tento postup nie je dnes, desaťročia po tomto prvom experimente, nijako neobvyklý. Často sa robotníci pýtali, ako to má držať; držalo to. Ak si prehliadneme toaletný stolík, ktorý Gaudí navrhol pre Palacio Guell, môžeme si položiť tú istú otázku. Len na kresliacej doske by Gaudího stavby asi sotva mohli byť navrhnuté. To má svoj dôvod nie len v organicky pôsobiacom utváraní priestoru; závisí to predovšetkým od Gaudího špecifického citu pre priestor. Gaudího úsilím bolo: preč od tradičných stien. Jeho ideálom domu bolo organické teleso, o ktorom sa zdá, že samo žije. Svoje priestorové tvary odvodzoval stále znova od svojho pôvodu, od povolania svojich predkov. Kováč je muž, ktorý dokáže vytvoriť z plochého plechu teleso. To predpokladá fantáziu. Než začne s prácou, musí si predstaviť dutý priestor. Gaudího najlepšie stavby sú takýmito dutinami. Aký je to rozdiel napríklad od postupu Miesa van der Rohe, ktorý pracoval s jasnými plochami a stenami ako základnými prvkami. Je typické, že Rohov otec bol kamenárom, teda mužom, ktorý netvorí duté teleso z plochého materiálu, ale naopak z pevného telesa niečo uberá, odsekáva. Gaudího pragmatický postup mal však veľkú nevýhodu. Nebol teoretik, teda nevytvoril žiadnu školu v prísnom zmysle. Tiež o ňom, okrem niekoľkých výnimiek z ranných rokov, nie sú žiadne písomné svedectvá. Väčšina toho, čo o ňom citujeme sa zakladá na ústnych vyjadreniach. Okrem toho sa Gaudího architektúra dostala skoro po jeho smrti do pozadia všeobecnej diskusie. Tón začal udávať štýl ,,Bauhausu“, zameraný na funkčnosť stavieb, a tým aj stavebný štýl, ktorý je v hlavných rysoch v protiklade Gaudího štýlu.

Architektúra budúcnosti
Gaudí však nepochyboval o vyhliadkach svojej architektúry pre budúcnosť. Na otázku, či je Sagrada Familia jednou z veľkých katedrál, odpovedal:
Nie, je to prvá z úplne novej rady“.
Toto proroctvo však ešte čaká na svoje naplnenie. Ale aj keď Gaudího vplyv v prvej polovici 20. storočia mizol, predsa sa jeho význam pre katalánske hnutie nezmenšil. Keď v roku 1925 jeden vedec zapochyboval o význame architekta Gaudího, vyvolal búrku rozhorčenia a štyri mesiace dlhú vášnivú diskusiu v tlači. Práve naša doba sa zdá byť vhodná pre intenzívne zamyslenie nad Gaudího architektúrou. Naša situácia nie je nepodobná situácii pred 100 rokmi, kedy Gaudí vyvíjal svoje stavby. Aj mi sa dnes odvraciame od šedých fasád, od príliš jasných a triezvych línií. Ešte síce nevznikla žiadna ,,secesia“ ako priama a krajná reakcia, a však Gaudího poznámka k jeho Casa Batlló by skoro mohla byť veštbou pre našu skorú budúcnosť:
,,Rohy zmiznú a hmota sa bude často objavovať vo svojich astrálnych oblinách, slnko bude prenikať všetkými štyrmi stenami a bude to ako predstava raja.“
Dnešné hlasy vôbec neznejú nepodobne. Jozef Wiedemann ho pochválil slovami:
,,Jeho stavby sú blahodarnými oázami v púšti účelových stavieb, drahokamy v jednotvárnej šedi radových stavieb, útvary pulzujúce melodickým rytmom v mŕtvej okolitej mase.“
Gaudího dielo zostalo torzom. Sagrada Familia je skoro symbolom tejto skutočnosti. Je viac než príkladom Gaudího grandióznej architektonickej a náboženskej vízie- vnáša Gaudího architektonickú tvorbu do našej prítomnosti ako moment, ktorý živo pôsobí i naďalej. Ešte dnes sa nedá odhadnúť jej dokončenie: len na západnej fasáde sa pracovalo tri desaťročia. Keď Gaudí zomrel, zanechal v každom prípade základy stavby, ktorá existovala skôr v jeho fantázii než v skutočnosti. Z dojmu Japonca Kenjiho Imaia poznávame zo Sagrady Familie skôr zlomkovitosť než víziu hotovej stavby.
,,Fasáda priečnej lode na severovýchodnej strane a stena apsidy na severozápadnej strane boli dokončené, nie však klenba. Bolo teda vidieť priamo šedé nebo.. Parabolické sto metrov vysoké veže sa vo dvojiciach týčili nad troma štítmi ako v kvapľovej jaskyni. Lešenie siahalo až k špičkám veží. Slová ,,hosana“ vytesané do kolosálneho kameňa obklopovali vysoké veže.. Keď som sa za dažďa lúčil s chrámom, bolo moje srdce veľmi smutné...“   
 
Zhrnutie
Kto sa dnes prechádza Barcelonou, stretáva sa na každom kroku
 s architektom Antoni Gaudím, ktorý do Španielska láka priateľov umenia z celého sveta.
,,Otec“ diela s katalánskym názvom Temple Expiatori de la Sagrada Familia
 (Chrám očistenia svätej rodiny)- Antonio Gaudí y Cornet sa narodil v roku 1852 v mestečku Reus neďaleko Barcelony. V skorej puberte ho rodičia poslali do školy, v ktorej vôbec nevynikal. Ak sa mu v niečom darilo, tak to bola geometria. Antonio sa svojim spolužiakom javil ako blázon, ktorý veľmi rád kreslil. Prečítal vraj iba veľmi málo kníh a keď sa ho neskôr pýtali, ktorý architekt bol preňho vzorom, naklonil sa z okna a vykríkol, že strom a viac nepovedal. Koncom 19. a začiatkom 20. storočia v Barcelone rozkvital textilný priemysel. Na bohatstvo sa ako muchy na med lepili umelci. To bol vynikajúci inkubátor pre začínajúceho architekta.
 
,,Táto architektúra sa úplne líši od všetkého, čo sme doposiaľ v tomto meste videli,“
 
píše sa v dobovej recenzii o tvorbe, ktorá už dávno presiahla čas i priestor barcelonskej panorámy. Hrdý Katalánec zjednodušil fakultatívny program svetových cestoviek a takmer celé svoje dielo sústredil do trojmiliónovej Barcelony. Domy pre zámožných mešťanov (Casa Batlló, Casa Milá), veľký Guellov park a slávny kostol na počesť Svätej rodiny (Sagrada Familia)- sú všetko stavby, ktoré patria k ,,povinným“ barcelnskym zastávkam. Geniálny konštruktér sa vyhýbal rysovacej doske a pravému uhlu. Jeho výkresy pôsobia ako impresionistické skice a výsledné realizácie zase ako symfónia oslavujúca prírodu. Gaudího stavby sa preslávili ako príjemné oázy v púšti účelových budov, ako drahokamy v jednotvárnej šedi radových domov. Už počas života ho velebili ako Danteho architektúry. Keď sa v roku 1882 Francisco de Paula del Villar vzdal vedenia stavby Sagrady Familie, ujal sa jej mladý Gaudí a venoval jej zvyšok svojho života- dovedna 43 rokov. Prečo sa pustil do katolíckej stavby? To sa nikdy nedozvieme. Je známe iba to, že v mladosti okolo kostola neprešiel bez toho, aby si neodpľul. Postupne sa však menil, až sa z neho krátko pred smrťou stal aktívny katolík. Prečo? Ani to nikto nevie. Gaudí bol tajnostkár, nikdy sa neoženil a žil uzavretý. 

Roky utekali a Gaudí sa okrem Sagrady Familie venoval aj iným stavbám, napriek tomu však celý projekt nosil v hlave. Barcelončanom ho predstavil až v roku 1908. Mal výraz chrámu v tvare lesa, vyrastajúceho z veží. O dva roky neskôr sa Gaudí dostal do povedomia svetovej architektonickej verejnosti. Volali ho vraj aj z New Yorku, aby im prišiel postaviť hotel. Nesúhlasil. Oddal sa Sagrade Familii, aby dokončil poslednú fasádu, do ktorej nechal vložiť kameň z hory Monserrat- katalánskeho duchovného symbolu. Vraví sa, že práve na tejto fasáde chcel Gaudí zdôrazniť slávu božiu. Výrazné veže, ktoré stavbu preslávili vari najviac, mali túto slávu ešte viac znásobiť. Ich stometrovú výšku vraj chcel preto, aby poukázal na symbol spasenia. Za svojho života však uvidel stáť iba jednu. Návrat k originálu a pôvodnosti- to bol Gaudího tvorivý leitmotív, ktorý ho nasmeroval na cestu vlastného štýlu.
 
,,Architekt je vládcom v pravom slova zmysle, pretože nemá k dispozícii žiadnu hotovú ústavu; musí ju najprv vydať. Preto sa veľkým vládcom hovorieva budovatelia národov,“
 
znie jedna zo zachovaných myšlienok architekta, ktorý sa stal najväčšou hviezdou nastupujúcej secesie. No je to tá povestná nezaraditeľnosť, ktorá dovoľuje pohybovať sa po územiach určených len pre vyvolených. Pôvabná elegancia duchovného nadhľadu, ktorá vstrebáva inšpirácie nezávislé od času a druhov ľudskej činnosti. Literatúra, tanec, hudba, výtvarné umenie, maurská história, francúzska gotika, ale aj ruch na barcelonskom trhu či pozorovanie rozkošného stromu, to všetko boli podnety, ktoré Gaudí projektoval do svojich úvah. Každú časť svojich stavieb navrhoval s úplne novými konceptmi. Jeho experimenty sú však vo svojom pôsobení také prirodzené, že aj deti ich považujú za hravú súčasť svojho sveta. Gaudího umenie vyšlo za ľuďmi. Stavba kostola Sagrada Familia ho tak vzala, že neregistroval nič vo svojom okolí. Vo svojom diele dokonca aj spával. Po jeho smrti sa projektu ujali mnohí architekti. Nevedeli s ním však ani pohnúť. Stavba pokračovala veľmi pomaly, lebo Gaudí sa o svojich víziách podelil iba s úzkou skupinou ľudí. V roku 1936 vypukla občianska vojna a aj tých málo plánov, ktoré Gaudí zanechal, v katedrále pri ostreľovaní zhorelo.

Diskusia
Gaudí svoju tvorbu nezačal zďaleka ako revolucionár. So svojim hľadaním vlastného štýlu však začal v mimoriadne priaznivom podnebí. Celá európska architektúra bola v stave otvorenosti a hľadania. Pevných, záväzných noriem nebolo. V 19. storočí sa etablovala historická veda; prebádali sa minulé storočia a boli mladému študentovi pripravené k dispozícií. Po prísnom období klasicizmu sa umenie začalo zbavovať korzetov striktných pravidiel. Romantizmus kázal slobodu citu a subjektu. Ožila gotika- pričom do gotiky sa zahrňovalo všetko, čo sa nejako podobalo na stredovek. Stopami neogotiky, samozrejme v jeho vlastnom štýle, sa neskôr chvíľu uberal. Nesmieme zabudnúť ani na veľký vplyv maurskej kultúry v jeho prvých dielach. Veľkú oporu našiel Gaudí v priemyselníkovi Guellovi, ktorý pomohol obrátiť ctižiadostivé fantázie, vtedy už zrelého architekta, na skutočnosť. Keď sa ho raz jeden z návštevníkov v jeho dielni spýtal, kde našiel svoj vzor, odpovedal: ,,Rovný strom, na ňom sú vetvy, na vetvách ratolesti a na nich listy. A každá jednotlivá časť rastie harmonicky, veľkoryso od doby, kedy ju stvoril umelec Boh.“ Ak Gaudímu bolo odopreté uznanie z oficiálnych miest, predsa si na nedostatok uznania nemohol sťažovať. Ako raz realizoval väčšie stavby, mohol sa sotva už zachrániť pred väčšími zákazkami. Gaudí nepochyboval o vyhliadkach svojej architektúry pre budúcnosť. Na otázku, či je Sagrada Familia jednou z veľkých katedrál odpovedal: ,, Nie, je prvá z úplne novej rady.“ Toto proroctvo však ešte čaká na svoje naplnenie. Ale aj keď Gaudího vplyv v polovici 20. storočia mizol, predsa sa jeho vplyv pre katalánske hnutie nezmenšil.  Keď roku 1925 jeden vedec zapochyboval o význame architekta Gaudího, vyvolal búrku rozhorčenia a štyri mesiace dlhú vášnivú diskusiu. Jeho poznámka ku Casa Batlló by skoro mohla byť veštbou pre našu skorú budúcnosť: ,,Rohy zmiznú a hmota sa bude často objavovať vo svojich astrálnych oblinách; slnko bude prenikať všetkými štyrmi stenami, a bude to ako predstava raja.“