Carl Gustav Jung

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

Autor: petka
Typ práce: Referát
Dátum: 06.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 399 slov
Počet zobrazení: 9 444
Tlačení: 520
Uložení: 571
CARL GUSTAV JUNG
Vyrastal v malom švajčiarskom meste na brehu jazera. Carl Jung bol rozpoltený medzi svoj záujem o vedu a sklon k filozofovaniu. Bol fascinovaný svetom prírody i nálezmi archeológie. Priťahoval ho však kontemplatívny život, čiastočne aj pre jeho vtiahnutie do sveta náboženstva – jeho otec a viacerí strýkovia boli pastormi švajčiarskej reformovanej cirkvi.

Po vstupe na Bazilejskú univerzitu sa musel rozhodnúť. V Spomienkach, snoch a myšlienkach opisuje, že dva sny, ktoré mal po sebe, prispeli k jeho rozhodnutiu študovať medicínu. Zároveň to bol pre neho spôsob, ako si zabezpečiť živobytie. V rámci prípravy na posledné skúšky prečítal aj učebnicu psychiatrie Richarda von Krafft-Ebinga a budúcnosť mu bola hneď jasná.

V roku 1900 sa Jung stal asistentom psychiatrickej liečebne Burgholzli v Zurichu, ktorú viedol Eugen Bleuler  ( švajčiarsky psychiater a autorita v oblasti schizofrénie ). Pod Bleulerovým vedením začal Jung študovať slovné asociácie a schizofréniu. Počas prác na túto tému prišiel do kontaktu so Sigmundom Freudom. Po niekoľkých rokoch Jung zhrnul svoj výskum a práce do svojej najvýznamnejšej knihy Psychologické typy. Začal cestovať a pokúšal sa porozumieť mentalite iných kultúr. Študoval kontrastné zvyky, mýty a náboženstvá a svoje zistenia spracoval v mnohozväzkovom diele.

Aký bol vlastne Jung? Vysoký, silný muž, s pokojným spoločenským vystupovaním a srdečným smiechom, ktorým prerušoval svoju, miestami slangovú reč. Tak ako rád diskutoval s kolegami a študentmi, potreboval často byť i sám so svojimi myšlienkami a knihami. Celé jeho dielo, celá tvorivá aktivita mala pôvod v prvej fáze jeho stiahnutia sa, kedy sa rozhodol „zasvätiť psyché“ a v skúmaní svojho nevedomia pokračoval celý život. To bolo, ako sám povedal, jeho „najväčšie bohatstvo“.

2. DEFINÍCIA OSOBNOSTI
Pre Junga osobnosť alebo psyché, zahrnuje celú myseľ, cítenie i správanie, vedomie i nevedomie. Psyché nás sprevádza pri prispôsobovaní sa nášmu sociálnemu a fyzikálnemu prostrediu. Psyché je od počiatku jednota. Podľa Junga sa rodíme s celostnosťou alebo s možnosťou celostnosti, a to, čo zažívame a učíme sa, slúži k naplneniu tejto možnosti. Prácne sa pokúšame vypracovať túto základnú jednotu, a zároveň ju chrániť zabezpečením harmónie medzi všetkými jej elementmi. Najvyšším cieľom života je optimálny vývoj k celostnosti osobnosti.
 
2.1 TRVALÉ ČRTY OSOBNOSTI
Osobnosť je zložená z množstva systémov, ktoré pôsobia na troch úrovniach vedomia. Ego operuje na vedomej úrovni. Komplexy a archetypy pôsobia za bežných okolností na úrovni osobného nevedomia, resp. kolektívneho nevedomia. Postoje a funkcie pôsobia na všetkých úrovniach vedomia. Časom sa vedomé a nevedomé v osobe syntetizuje pomocou činnosti najdôležitejšieho archetypu – Self.  

2.1.1. Vedomie a Ego
Vedomie sa v živote objavuje skoro, možno ešte pred narodením. Postupne sa diferencuje od hrubého neurčitého uvedomenia stimulov. Narastanie vedomia môžeme špecificky vidieť pri tom, ako dieťa začína rozoznávať ľudí a predmety okolo seba. Napríklad dieťa sa učí poznávať jednotlivých členov rodiny a tieto blízke tváre odlišovať od tvárí cudzích ľudí. Podľa Junga jeden z prvých produktov tohto procesu diferenciácie je práve Ego. Ego zohráva v organizácii vedomia dôležitú rolu „vrátnika“. Určuje, ktoré vnemy, myšlienky, city a spomienky môžu vstúpiť do vedomia. Ak by Ego nebolo také výberové, boli by sme zaplavení zážitkami, ktoré sa nahrnuli do našej mysle. Pri výbere zážitkov sa Ego pokúša zachovať súdržnosť osobnosti a dať jedincovi pocit kontinuity a identity.
 
2.1.2. Osobné nevedomie a jeho komplexy
Čo sa však stane so zážitkom, ktorý Ego nevpustí? Nič z toho, čo je prežité, sa nestratí. Tieto zážitky sú uložené v osobnom nevedomí. Zážitky, ktoré boli potlačené alebo zabudnuté, rovnako ako tie, ktoré neuspeli pri vytváraní vedomého dojmu, plnia osobné nevedomie. V rámci osobného nevedomia sa skupiny myšlienok môžu zhlukovať dohromady a vytvárať to, čo Jung nazval komplex. Jung objavil komplexy počas svojich experimentov so slovnými asociáciami. Zistenia, že ľudia mali často problémy pri produkovaní asociácií na určité slová a slová, ktoré sú s nimi vo vzťahu, viedli Junga k záveru, že osobné nevedomie musí obsahovať skupiny spojených pocitov, myšlienok a spomienok, ktoré majú silný emočný obsah. A tak akékoľvek slovo, ktoré sa dotýka tohto trsu, môže vyvolať nezvyčajnú reakciu. Napríklad osoba môže mať nezvyčajne dlhý reakčný čas na isté slovo. Alebo záznam osobných fyziologických odpovedí, ako je srdcová frekvencia, môže vykázať náhlu zmenu v momente, keď je určité slovo prečítané.

Slovo komplex sa stalo súčasťou každodenného jazyka. Keď o niekom povieme, že má komplex, myslíme tým, že dotyčný človek je zaujatý niečím, čo ovplyvňuje takmer celé jeho správanie.  Keď má niekto myšlienku alebo celý rad myšlienok, ktoré sú také nutkavé, že to znemožňuje jeho normálne každodenné fungovanie, zdá sa, že je to práve komplex, ktorý má kontrolu a nie postihnutý človek. Napríklad mladá žena s vážnym komplexom menejcennosti bola posadnutá myšlienkami, že je menej schopná, menej talentovaná, menej príťažlivá ako ostatní ľudia.  Bola tak presvedčená o svojej menejcennosti v porovnaní s druhými, že horšie prospievala v škole, mala málo priateľov a len zriedkavo bola v stave prejaviť svoje potreby a želania.Miernejšie komplexy sprevádzajú a podfarbujú celý náš život. Komplexy sú vo všeobecnosti nevedomé, hoci elementy s nimi spojené sa môžu z času na čas dostať do vedomia. Niektoré komplexy môžu viesť k mimoriadnym výkonom. Napríklad Napoleonova posadnutosť mocou mu umožnila vybudovať obrovskú ríšu, Michelangelova posadnutosť krásou vytvárala veľké a trvalé umelecké diela. Čo spôsobuje vznik komplexu? Spočiatku Jung zastával názor, že rozhodujúce sú rané detské zážitky. Ale otázka, či tieto zážitky môžu vyvolávať takú silu, akou sa komplexy často prejavujú, ho viedla k odhaleniu vyvolávajúcich faktorov na hlbšej úrovni psyché, v kolektívnom nevedomí.
 
2.1.3 Kolektívne nevedomie
V Jungovej teórii je kolektívne nevedomie zložené z praobrazov – myšlienok alebo pamäťových stôp z našej pradávnej minulosti – nielen ľudskej minulosti, ale aj predhumánneho, zvieracieho pôvodu.Jung zdôrazňoval, že my nededíme špecifické spomienky alebo myšlienky. Čo dedíme, je predispozícia alebo pohotovosť k istým ideám. Ľudské bytosti sa narodili s možnosťou trojdimenzionálneho videnia sveta, ale stávajú sa toho schopmými až prostredníctvom zážitkov a cvičenia. Podobne, hovoril Jung, sa rodíme s možnosťou vnímať, myslieť a cítiť istým spôsobom a táto možnosť sa napĺňa pomocou našej osobnej skúsenosti.   Nevedomie môže byť pre nás pomocou, keď však nevedomie ignorujeme, môže narúšať naše životy.
 
2.1.4 Jungova psychologická typológia
Introverzia a extroverzia

Osobnosť charakterizovaná introverziou je orientovaná smerom k subjektívnemu zážitku, sústreďuje sa na vnútorný, súkromný svet, kde realita je reprezentovaná tak, ako ju vníma sám jedinec. Človek charakterizovaný extroverziou je orientovaný na objektívne prežívanie. Tento jedinec trávi viac času vnímaním vonkajšieho sveta vecí, udalostí a druhých ľudí ako zaoberaním sa sebou a vlastnými vnemami.

Vo všeobecnosti ľudia charakterizovaní introverziou sú introspektívni a zaujatí ich vlastnými vnútornými záležitosťami. Zdajú sa byť vzdialení, rezervovaní až nesociálni. Ľudia charakterizovaní extroverziou sa sústreďujú na interakcie s druhými ľuďmi a svetom okolo. Javia sa aktívni, otvorení a zaujímajúci sa o vonkajší svet. V systéme Junga a jeho prívržencov sú tak introverzia, ako aj extroverzia súčasťou povahy každého indivídua. Tieto dva postoje sú vo vzájomnom protiklade.
 
Myslenie, cítenie, vnímanie, intuícia
Cítenie a intuícia sú neracionálne fukcie. Odpovedajú priamo na prítomné alebo i neznáme podnety, nie sú produkované myslením či hodnotením. Tie dve funkcie však nie sú nevyhnutne protichodné s rozumom či hodnotením.
Spôsob, akým tieto štyri funkcie pracujú, môžeme objasniť na nasledujúcom príklade. Predpokladajme, že štyria priatelia cestujú na juhozápad USA a na sklonku dňa stoja na okraji Grand Canyon. Jeden z nich prežíva pocit úžasu, nádhery, krásy vyrážajúcej dych, je ovládaný cítením. Iný zo skupiny je ovládaný vnímaním, kaňon vidí taký, aký je, ako bude neskôr zachytený na jeho fotografiách. Tretí človek, u ktorého vládne myslenie, sa pokúša pochopiť kaňon v pojmoch geologickej teórie a zákonov. A štvrtý z nich, riadený intuíciou, sa rozhliada po kaňone, prežíva ho ako mystický fenomén, ktorého veľký význam sa dá len čiastočne odhaliť. Hoci všetky štyri funkcie pôsobia v každom človeku, nie sú rovnomerne vyvinuté. Zvyčajne jedna, nazývaná najvyššia funkcia, je dominantná a vedomá. Jedna zo zostávajúcich troch sa správa ako pomocná kapacita k najvyššej funkcii. Najmenej rozvinutá funkcia zo všetkých štyroch – menejcenná funkcia – je potlačená a nevedomá a prejavuje sa v snoch a fantáziách.
 
2.1.5 Interakcia medzi osobnostnými črtami

Osobnostné črty spolupôsobia tromi spôsobmi – môžu byť vo vzájomnom protiklade, vzájomne sa kompenzovať alebo sa spojiť do syntézy. Vo väčšine teórií osobnosti je spoločný princíp polárnosti – t. j. názor, že osobnosť pozostáva z polárnych konfliktných tendencií. Pre Junga je napätie podstatou života, bez neho by nebola energia a bez nej zas osobnosť. Protiklady existujú všade v osobnosti. Musí však osobnosť byť v stálom konflikte a zmätku? Nie. Polárne elementy sa môžu navzájom priťahovať a doplňovať. Princípom kompenzácie sa psyché chráni pred neurotickou jednostrannosťou. Vo všeobecnosti sa kompenzácia vyskytuje medzi vedomím a nevedomím – čo sa javí ako dominantné, vo vedomom fungovaní je vykompenzované rozdielnou, potlačenou charakteristikou. Napríklad, ak je vedomý postoj nejakým spôsobom frustrovaný, bude sa presadzovať nevedomý postoj. V spánku, keď človek nemôže použiť svoj preferovaný postoj, nevedomý postoj sa presadí a prejaví sa v snoch. Napokon, osobnosť sa podľa Junga snaží dosiahnuť jednotu protikladov. Usiluje sa o syntézu kontrastných čŕt tak, aby sa vytvorila rovnovážna, integrovaná osobnosť.
 
2.2. JUNGOVE PSYCHOLOGICKÉ TYPY
Netreba zabúdať na to, že hoci jeden postoj má tendenciu dominovať, väčšina ľudí má charakteristiky introverzie i extroverzie. A hoci človek má sklon používať jednu alebo dve funkcie viac ako ostatné, všetky štyri sú v psyché zastúpené. A tak nikto z ľudí nebude presne zapadať do žiadnej kategórie.

Introverzia – myslenie
Introverzia a myslenie môžu byť dominujúcimi funkciami napríklad u filozofov. Ľudia s touto kombináciou dominujúceho postoja a funkcie sa môžu zdať málo emocionálni a rezervovaní, pretože majú sklon hodnotiť myšlienky vyššie ako ľudí. Chcú sledovať vlastné myšlienky a nezaujímajú sa zvlášť o to, či ich idey ostatní ľudia akceptujú. Môžu byť zanovití, netaktní, arogantní a nedotkliví.

Extroverzia – myslenie

Primárne extrovertne mysliaci ľudia – vedci a výskumníci – majú tendenciu zdať sa neosobní, chladní a povýšeneckí, potláčajú funkciu cítenia. Objektívna realita je riadiacim princípom týchto ľudí, ktorí nielenže sa pevne pridržiavajú svojej konštrukcie reality, ale očakávajú to isté od všetkých ľudí.

Introverzia – cítenie

Introvertne cítiaci ľudia zažívajú silné emócie, ale držia ich skryté. Títo ľudia môžu byť spisovatelia a umelci, ktorí prejavujú intenzitu svojich citov len vo svojich dielach. Môžu vytvárať dojem vnútornej harmónie a sebestačnosti, ale ich city môžu vybuchnúť v náhlej emočnej búrke.

Extroverzia – cítenie
U extrovertne cítiacich ľudí sa ich city menia tak často, ako sa mení situácia. Títo ľudia môžu byť napríklad hercami. Majú sklon byť emocionálni a náladoví, ale sú tiež veľmi spoločenskí a niekedy sa predvádzajú. Majú tendenciu vytvárať silné, ale krátkodobé vzťahy k druhým ľuďom.

Introverzia – vnímanie
Introvertne vnímajúci ľudia majú sklon byť ponorení vo svojich vlastných psychických zážitkoch a okolitý svet pokladajú v porovnaní s nimi za nezaujímavý. Títo ľudia sa môžu zdať ako chladní a sebakontrolujúci, ale môžu byť i nudní, pretože kladú len malý dôraz na myšlienky a city. Môžu sa pokúšať vyjadrovať prostredníctvom umenia, ale ich dôraz na neracionálne funkcie môže vyústiť do komunikačného zlyhania.

Extroverzia – vnímanie
Extrovertne vnímajúce typy môžu byť podnikatelia – sú často realistickí, praktickí a tvrdohlaví. Majú sklon akceptovať svet taký, aký je, bez toho, aby sa nad tým veľmi zamýšľali. Môžu byť „zmyselní“ – vychutnávajú milovanie a hľadajú vzrušenie. Často žijú pre pocity, ktoré odvodzujú zo svojich zážitkov. Títo ľudia sú náchylní na kompulzie a závislosti rôzneho druhu.
 
Introverzia – intuícia
Rojkovia a proroci, ale tiež vizionári a „pomätenci“ sú často introvertne intuitívne typy. Sú izolovaní vo svete praobrazov, zmyslu ktorých nie vždy rozumejú, a môžu mať aj problémy v efektívnej komunikácii s druhými ľuďmi. Bývajú nepraktickí, ale môžu mať brilantné intuície, ktoré druhí môžu prijať a spracovať.

Extroverzia – intuícia
Vynálezci a objavitelia sú často extrovertne intuitívne typy. Títo ľudia robia dojem, že stále chcú objaviť nejaký nový svet. Môžu byť veľmi dobrí pri zakladaní nových podnikov, ale ich záujem nie je príliš trvalý. Novinky ich udržujú v chode, majú však problémy vydržať pri hocičom – pri myšlienkach, zamestnaniach, ľuďoch.

Ako vzniká prevaha istého postoja či funkcie? Podľa Junga vrodené faktory – pre nás dosiaľ neznáme – sa manifestujú v našom živote veľmi skoro. To sú primárne určujúce vplyvy, hoci isté zmeny môžu nastať vplyvom rodičovských a iných sociálnych faktorov. Rodičia a deti patria často k odlišným typom a dieťa je často nútené k tomu, aby sa prispôsobilo rodičovskej orientácii.
Úsilie zmeniť typy detí, aj keď čiastočne úspešné, často vedie k neskoršej neuróze. Jung povedal, že rodičia by mali rešpektovať psychologický typ dieťaťa a povzbudzovať ho, aby sa vyvíjalo v smere vlastnej vnútornej povahy. Podľa neho mnoho konfliktov rodič – dieťa pramení práve z inkompatibility charakterových typov.

2.3 VÝVIN OSOBNOSTI
Etapy života
Detstvo
Jung pozoroval, že malé deti majú často emočné ťažkosti. Poznamenal, že tieto ťažkosti skoro vždy odrážajú „rušivé vplyvy z domova“. Kým deti nezačnú navštevovať školu, chýba im kontinuita vedomia, ktorá prichádza až s pocitom osobnej identity. Podľa Junga deti žijú obklopené psychickou atmosférou, ktorú vytvárajú rodičia, a ich psychický život je ovládaný inštinktmi. Okrem poriadku, ktorý do správania tieto inštinkty vnášajú – jedenie, spanie a pod. – by bol život chaotický, keby ho neprogramovali rodičia.

Zároveň však Jung hovorí, že je chybou interpretovať deti, ktoré sú „zvláštne, neposlušné, tvrdohlavé alebo ťažko zvládnuteľné“ ako vzdorovité či vážne narušené. V takýchto prípadoch „by sme mali vyšetriť rodičovské prostredie, jeho psychologické podmienky a históriu. Takmer bez výnimky zistíme, že rodičia sú jedinou skutočnou príčinou detských ťažkostí.“ 

Mladosť a raná dospelosť

 „Psychické narodenie“ sa udeje v puberte a sprevádzajú ho fyziologické zmeny a erupcia sexuality. Táto etapa znamená i formálne oddelenie dieťaťa od rodičov. Osobnosť je čoskoro vystavená mnohým rozhodnutiam a musí sa prispôsobovať sociálnemu životu. Jung hovorí, že ak je človek adekvátne pripravený, môže byť prechod od detských aktivít k povolaniu celkom hladký.
Nie všetky problémy, s ktorými sa stretávame v druhej fáze, sú externé, ako je napríklad voľba povolania. Môžu sa objaviť vnútorné ťažkosti zapríčinené sexuálnym inštinktom alebo precitlivenosťou a neistotou. A kdesi hlboko v nás chceme zostať dieťaťom, zostať vo fáze, kde sme nemali žiadne reálne problémy a zodpovednosť. Úlohy druhej etapy však majú do činenia viac s extrovertnými než introvertnými hodnotami. Ľudia musia byť schopní robiť rozhodnutia, prekonávať prekážky a dosahovať uspokojenie pre seba i pre druhých. Musia „poskytovať svoju dosiahnuteľnosť“, aj keby to znamenalo „zrieknutie sa ich všetkých ostatných psychických možností.“

Stredný vek

Začína niekde medzi 35.a 40.rokom. Ľudia začínajú cítiť potrebu duchovných hodnôt, potrebu, kde je stálou súčasťou psyché, ale dovtedy je držaná stranou, pretože prevahu majú materialistické záujmy. V strednom veku sú už ľudia viac-menej úspešne adaptovaní na prostredie – majú svoje postavenie v zamestnaní, sú ženatí/vydaté, majú deti a stávajú sa účastníkmi obecných a občianskych záležitostí. Čoskoro sa však môžu cítiť stratení, spytujú zmysel a dôvody svojich životov. Necítia viac potrebu investovať energiu do snažení, ktoré im prinášalo úspech, a následná strata hodnôt môže vytvárať v ich osobnostiach isté vákuum. Potrebujú hodnoty, ktoré rozšíria ich obzory ďalej ako len po materiálne odmeny. Stredný vek je časom na sebarealizáciu.

Staroba

Toto obdobie vzbudilo u Junga len malý záujem. Veril, že detstvo a starý vek sú podobné, v oboch týchto etapách človek funguje najmä v nevedomí. Dieťa si ešte nesformovalo súdržné, rozumné a vedomé Ego. Starý človek, ako hovoril Jung, sa postupne prepadáva do nevedomia, až v ňom vedomie nakoniec úplne zmizne. Jung cítil, že viera v život po smrti musí mať nejakú príčinu. Tvrdil, že jednou z možností je pokračovanie psychického života po fyzickej smrti, tak, že psyché môže dosiahnuť sebarealizáciu.

Táto idea je založená na budhistickom chápaní karmy (sila, ktorá vzniká v správaní jedinca a svojimi etickými dôsledkami predurčuje jeho osud v ďalšom živote) a znovuzrodení, ktoré nastávajú, kým nie je karma naplnená, a spôsobujú, že človek sa vracia do trojdimenzionálnej existencie. Jung tvrdí, že možno po tom, keď je karma naplnená, môže psyché dosiahnuť to, čo budhizmus nazýva nirvána (stav zabudnutia, v ktorom bolesť, utrpenie a vonkajšia realita prestávajú existovať). 

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.025 s.
Zavrieť reklamu