Adolf Hitler

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 21.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 4 670 slov
Počet zobrazení: 5 435
Tlačení: 330
Uložení: 392
Adolf Hitler

1. ÚVOD
Na otázku, prečo som si vybrala práve tému: „Adolf Hitler“ odpoveď ľahká nie je. Možno som len chcela pochopiť človeka, ktorý v živote napáchal len samé zlo. Možno som chcela zistiť, prečo tak konal a možno ma k tejto práci priviedol len nedávno odvysielaný film (Vzostup zla), alebo hodiny dejepisu, kde sme sa venovali tematike prvej a druhej svetovej vojny. 
 
Hlavne som si konečne našla dôvod na zamyslenie sa a preštudovanie si udalostí, spojených s Adolfom Hitlerom, spred viac ako 60 rokov, ktoré sú stále pre mnohých ľudí tabu. Vie sa o nich veľa, ale nikomu sa o nich nechce rozprávať, lebo vyvolávajú len zimomriavky, či už na tele našich starých rodičov, alebo ľudí, ktorí prišli o svojich najbližších, známych, priateľov...
 
Jedno viem naisto. Som rada, že som nič podobné nemusela prežívať na vlastnej koži a dúfam, že nikdy takú príležitosť mať nebudem, ani nikto z nás...

2. VLASTNÁ PRÁCA 
Adolf Hitler - Rakúšan so židovskými koreňmi. A predsa sa vyhlasoval za „najnemeckejšieho“ z Nemcov. Politický a vojenský vodca a jeden z najväčších diktátorov dvadsiateho storočia. Hitler premenil Nemecko na plne militarizovanú spoločnosť, spustil 2. svetovú vojnu a dúfal, že ovládne celý svet...
   
Metaforické vyjadrenie: „Hitler, to bol génius zla“, nie je vhodné označenie. Stačí pripomenúť, že v presnom význame je génius synonymom mimoriadne nadanej, tvorivej osobnosti. Znakom génia  je schopnosť vyššieho stupňa, umožňujúca dosiahnuť prelom v odbore vedy, kultúry a umenia. V tomto zmysle sa nedá tvrdiť, že Hitler bol geniálny.
 
Nezanechal po sebe originálne myšlienky. Bol pokračovateľom nemeckého imperializmu, ktorý doplnil o použitie najbezohľadnejších krutých metód dobyvačných vojen a panovanie na obsadených územiach.
 
Hitlerov život a jeho činnosť boli predovšetkým charakterizované nedostatkom akýchkoľvek ohľadov, pri úsilí dosiahnuť „cieľ, ktorí svätí všetky prostriedky“. Cieľom bolo pripraviť Nemecko – predurčené dejinami a prozreteľnosťou – k dobytiu vlády nad celým svetom...

2.1 MLADOSŤ ADOLFA HITLERA
„Narodil sa k nešťastiu svojmu a celého sveta“ – týmito slovami vyjadril spisovateľ Thomas Mann fakt narodenia Adolfa Hitlera, dňa 20. apríla 1889. Udialo sa to v malom mestečku Braunau nad riekou Inn, neďaleko hraníc oddeľujúcich Rakúsko od Bavorska – južnej časti Ríše.
 
Adolf Hitler bol synom Aloisa Schicklgrubera, ktorý si v roku 1876, na naliehanie svojho strýka zmenil priezvisko na Hitler. Prvé manželstvo Aloisa s Annou Glastlovou bolo bezdetné, 6 týždňov po jej smrti sa oženil znova – s Františkou Matzelsbergerovou. Porodila mu syna Aloisa (1882-1956) a dcéru Angelu (1883-1949). Matka ochorela a po niekoľkých mesiacoch zomrela. Alois sa potom tretí krát oženil – s Klarou Pölzlovou, s ktorou bol v blízkom príbuzenskom vzťahu (neter). Z tohto manželstva  sa narodilo päť detí: tri však zomreli veľmi skoro. Nažive ostal len Adolf (1889-1945) a o šesť rokov mladšia Paula (1896-1960).
 
Alois Schicklgruber pochádzal z chudobnej rodiny a tak práca colného úradníka, ktorú vykonával, bola na jeho pomery niečo úžasné. Adolf Hitler niekoľkokrát zmenil miesto pobytu, práve podľa otcovho súčasného pôsobiska. Sťahovanie spôsobilo, že Adolf musel viackrát zmeniť školu. To bol jeden z dôvodov (okrem pomerne slabého zdravia) jeho nedobrého prospechu. Mal nedostatočnú z matematiky, nemeckého a francúzskeho jazyka a dobrú zo zemepisu a kreslenia.
 
Po dvadsiatich rokoch sa v knihe Mein Kampf priznal, že zámerne sabotoval otcovu vôľu, ktorý z neho chcel mať úradníka. On sám sa rozhodol stať sa maliarom, a tak sa venoval len tým predmetom, ktoré podľa jeho názoru mali niečo spoločné s jeho umeleckými záľubami. Neskôr sa zistilo, že v mnohých častiach Mein Kampfu bol obraz detstva „prispôsobený“ koncepcii [vypracovaná sústava názorov na nejaký jav] knihy, ktorej jedným z cieľov bolo vytvoriť mýtus Führera. Týkalo sa to tak isto aj zlých známok v škole. Nechuť k systematickému učeniu sa Hitler snažil odôvodniť neoblomnosťou otca, ktorý nechcel pochopiť záľuby svojho syna, ako aj „neuspokojivou“ úrovňou učiteľov.
 
Veľký vplyv však naňho mal učiteľ dejepisu Dr. Leopold Pötsch, ktorý zaostroval pozornosť žiakov na tradíciu expanzie [výbojné rozširovanie územia] Germánov a rádu nemeckých rytierov. Bol aj obhajcom ideí pruského kráľa Fridricha II. a kancelára Bizmarka. Poznanie, ktoré Hitler čerpal z jeho hodín sa ohraničovalo hlavne na vybrané fakty, ktoré zobrazovali „veľkosť“ a „dejinné poslanie“ nemeckého národa.
 
Okrem sklonu k chorobnému nadchýnaniu sa a pokusom stať sa vodcom iných žiakov sa nápadne neodlišoval od „normy“ svojich vrstovníkov. Odcudzovanie a arogancia sa prejavili  až neskôr. Keď s ťažkosťami prekonal strednú školu, prihlásil sa na prijímacie skúšky na viedenskú Akadémiu krásnych umení, komisia ho neprijala.
 
Zdrvený neúspechom sa vrátil do Linca, kde sa po náhlej otcovej smrti (1903) usídlila jeho matka so súrodencami. Adolfova nevlastná sestra Angela si v tom istom roku vzala za muža finančného úradníka Leona Raubala. Z tohto manželstva prišla na svet Angela (Geli) Raubalová. V školských rokoch venoval veľa času čítaniu. Vzrušovali ho romány Karla Maya a rovnako tak senzačné a dobrodružné príbehy. Túto záľubu si zachoval aj ako führer. Vo februári 1907, dva mesiace pred smrťou matky, ktorú miloval, opustil Linec a presťahoval  sa do Viedne. Niekoľkoročný pobyt v hlavnom meste Rakúska popisoval ako „najťažšiu dobu“ celého života. V septembri 1908 prežil ďalšie bolestné sklamanie. Jeho kresby boli druhýkrát neuznané skúšajúcou komisiou Akadémie krásnych umení.
 
Neúspech v ňom prehĺbil komplex neschopnosti prekonať bariéru vedy a prebytok umeleckých ambícií vyvolával neustály pocit krivdy. Závisť voči osobám, ktorých talent bol ocenený, sa stal prameňom podozrenia, že v každom úspechu musí byť ukrytý nejaký podvodný trik. Jeho životná bezradnosť sa spojovala s nárastom nesplnených snov. Spomínané faktory zohrali už v tejto dobe určitú úlohu, pri vytváraní vlastností charakteru, predovšetkým neskoršej túžby po pomste za pociťovaný neúspech.
 
Vplyv na Hitlera mal aj vtedajší starosta Viedne Karl Lueger. Obdivoval ho ako politika, ktorý dokázal získať meštianstvo heslami sociálnych reforiem a bojom so židovstvom. V myslení mladého Hitlera (vtedy 19-ročného) nepriateľstvo k Židom predstavovalo skôr narastajúcu formu xenofóbie [chorobný strach zo všetkého cudzieho]. Našiel konkrétny objekt, na ktorý mohol ľahko preniesť nenávisť k obklopujúcej ho skutočnosti. Prvé roky pobytu vo Viedni Hitlerovi nič nechýbalo. Do mája 1911 dostával plný sirotský dôchodok, materiálne ho podporovali aj príbuzní. Núdzu alebo hlad (v doslovnom význame) nepoznal, aj keď sa neskôr ako politický činiteľ snažil dokázať, že sám na sebe zakúsil starosti obyčajného človeka. Hitler pracoval fyzicky ako pomocný robotník len niečo cez dva týždne. V neskorších rokoch „znásobil“ túto dobu a bez rozpakov tvrdil, že je „robotníkom z mäsa a kostí“.  Niektorí odborníci potvrdzujú tvrdenie o Hitlerových umeleckých schopnostiach, čo sa týka kreslenia architektonických kresieb. Zdôrazňujú však aj to, že jeho kresby krajín a ľudských postáv boli veľmi priemerné.
 
V roku 1909 sa Hitler začal zaujímať o mystiku a okultizmus. Jeho predstavy podnecovali stredoveké mýty, hlavne legenda o „Kopiji osudu“, ktorej vlastník je predurčený k panovaniu nad svetom (možno vám ju pripomenie film Constantine, kde Keanu Reeves zase raz zachraňuje svet). V máji 1913 opustil 24 ročný Hitler Viedeň a presťahoval sa do Mníchova. S odstupom času označil prechod do Nemecka ako rozhodnutie, ktoré malo politické motívy. Prežil tu však nové bolestné rozčarovanie. Podobne ako predtým vo Viedni, nenašiel ani v Mníchove, v stredisku umenia, naplnenie svojich túžob. Pre človeka, ktorý bol presvedčený o svojom talente, to bola citeľná rana. Musel sa naďalej živiť maľovaním firemných štítov, reklám na mydlo a balzamy na rast vlasov. Aj napriek týmto nezdarom cítil ako osobnú satisfakciu skutočnosť, že mohol žiť v Mníchove. Považoval to mesto „za skutočne nemecké“, na rozdiel od Viedne, kde ho dráždila prítomnosť Slovanov a Židov.
 
V auguste 1913 polícia v Linci zahájila vyšetrovanie o mieste pobytu Hitlera, podozrivého, že sa chce vyhnúť vojenskej službe. Na svoju obhajobu prehlásil, že dôvodom odchodu z Rakúska bola ťažká materiálna situácia...
 
2.2 HITLER V PRVEJ SVETOVEJ VOJNE
Dňa 1.septembra 1914 sa na mníchovskom námestí Odeon konal manifest, na ktorom sa zúčastnil aj Adolf Hitler. Dav vyvolával slávu Nemecku, ktoré vyhlásilo vojnu cárskemu Rusku.   Už 3. septembra Hitler podal žiadosť, v ktorej prosil, aby bol prijatý ako dobrovoľník do nemeckej armády.  V októbri, po krátkom výcviku bol poslaný na západný front (na ktorom v tom istom čase bojoval aj Fritz Braun – Evin otec).
 
Vojna priniesla zásadnú zmenu v jeho dovtedajšom živote. Uprostred miliónov vojakov západného frontu sa ocitol aj radový vojak, neskôr slobodník Adolf Hitler. Skoro celú vojnu plnil funkciu spojky, doručujúcu hlásenia a rozkazy z plukovného štábu do popredných pozícií v zákopoch. Od ostatných spolubojovníkov sa odlišoval tým, že pri každej príležitosti vystavoval na obdiv svoj nemecký patriotizmus [vlastenectvo - láska k rodnému kraju]. V decembri 1914 bol vyznamenaný Železným krížom II. triedy, neskôr aj I. triedy. V októbri 1916 bol Hitler ranený do nohy a liečil sa viac ako 5 mesiacov.
 
V roku 1917 Nemci už necítili ani zďaleka také nadšenie, aké vládlo v prvých dňoch vojny. Narastal defetizmus [prílišný strach z porážky] a klesala viera na víťazstvo. Ako neskôr napísal v Mein Kampfe, vyvolali to listy manželiek a matiek, posielané vojakom. Po niekoľkých týždňoch bojov na západnom fronte nastal obrat. Nemci stratili desaťtisíce mužov, ktorí padli a po prvýkrát v priebehu celej vojny sa dostalo zajatia viac ako 150 000 ich vojakov. Porážka Nemecka sa stala evidentná. Jeho dovtedajší spojenci sa urýchlene začali sťahovať do úzadia.
 
Vedenie Socialistickej strany Nemecka (SPD) vzalo na seba dobrovoľne ťarchu podpísať kapituláciu. To vytvorilo pre nemecké vrchné vedenie možnosť zbaviť sa zodpovednosti za vojenskú katastrofu a jej dôsledky. Vedenie SPD sa snažilo udržať autoritu armády a dokonca zainteresovať celý národ otázkou ďalšieho vojenského potenciálu. Generalita si bola vedomá, že tak potrebný „vnútorný pokoj“ v štáte je v značnej miere závislý na postoji SPD, ktorá mala veľký vplyv na robotnícke prostredie. Tento fakt získal zvláštny význam, tvárou v tvár ústupu a rozkladu armády.
 
Štrajkujúci berlínski pracujúci zahájili 9. novembra 1918 manifestáciu v samotnom centre mesta. Vojaci odmietli strieľať do davu a spolu s manifestantmi vtrhli do cisárskeho paláca. Pretože bola známa nechuť vojakov bojovať s robotníkmi, vytvárali sa dobrovoľnícke oddiely – freikorpsy. Do týchto oddielov vstupovali demobilizovaní [prepustení z vojenskej služby] dôstojníci, študenti a nezamestnaní, ktorí počítali s vysokým žoldom.
 
Koniec vojny zastihol Hitlera v poľnej nemocnici v Pasewalku, kde bolo liečené jeho ochrnutie zraku, dočasne vyvolané pôsobením bojových plynov. Správu o kapitulácii Nemecka prijal  ako najtragickejšiu udalosť od úmrtia matky. Za pôvodcov porážky považoval Hitler socialistov, liberálov a Židov. Veril, že to oni „zničili“ úžasné úsilie nemeckých vojakov.
 
V skutočnosti vojnu prehrala nemecká armáda, ktorá v tej dobe nemala ani rezervy, ani proviant [zásoba potravín]. Hitler patril k hlásateľom a popularizátorom teórie o „rane zasadenej dýkou do chrbta“ a v neskorších rokoch ju používal ako hotový nástroj v politickom boji. Životný stroskotanec teraz už nevidel mimo armády iné prostredie, v ktorom by mohol naďalej existovať. Vojnové roky definitívne uzavreli etapu dezilúzií [vytriezvenie z ilúzii] nerealizovaného umelca.
 
2.3 HITLEROVE ŠANCE V POLITIKE
Po návrate z vojny začal nenávidieť tri veci: Židov, marxizmus [filozofická a ekonomická politická teória K. Marxa] a Versaillský systém. Marxizmus sa protivil jeho ideológii, Versaillský systém neuznával, lebo bol protinemecký. Navyše nenávidel tých nemeckých politikov, ktorí súhlasili s podpisom Versaillskej zmluvy. Považoval ich za vlastizradcov a prahol po pomste.
Vrátil sa do Mníchova a bol zvolený ako politický hovorca obvodnou vojenskou základňou.  Jeho rečnícke úspechy viedli k tomu, že ho vybrali za pozorovateľa politických skupín v mníchovskej oblasti. Stal sa tajným agentom v nemeckej armáde. V septembri 1919 mal vyšetrovať malú skupinu v Mníchove, nazývanú Nemecká robotnícka strana. Zúčastnil sa mítingu a tam sa nadchol politickým myslením strany. V roku 1919 sa stal jej členom a vstúpil aktívne do politiky.

V roku 1920 navrhol neslávny hákový kríž ako symbol strany. Aktívne sa zúčastňoval  na získavaní nových členov strany. Bol výborným rečníkom. Zmenil názov strany, na stranu nemeckých národno-socialistických robotníkov (NSDAP). Vtedy mala strana asi 3 000 členov, po dvoch rokoch,  v roku 1923 sa jej rady rozrástli desaťnásobne.

V tom istom roku dostalo Nemecko požiadavku na splatenie škôd, ktoré spôsobilo v prvej svetovej vojne. Marka klesla a Nemci stratili svoje životné istoty. Hitler, ktorý nebol spokojný  s demokratickým zriadením, cítil svoju príležitosť na zmenu. Začína rečniť po hostincoch a kluboch hlavne proti marxizmu a Versaillskému systému, neskôr sa už formujú prvé fašistické myšlienky.  Jeho popularita veľmi stúpa. NSDAP, nazývali ich aj Nacisti, mali svoj vlastný program. Volali všetkých Nemcov, aj tých v zahraničí, aby sa spojili do jedného štátu. Štátu, ktorý by tvorili len príslušníci čistej árijskej rasy. Ďalej chceli silnú, jednotnú, ale hlavne jedinú vládu. Hlavne chceli odvolať Versaillskú zmluvu, lebo podľa Hitlera: „Versaillská zmluva je vnútornou porážkou každého pravého Nemca“ a „mojim osobným sklamaním v túto vládu. Nie je Nemec ten, kto s ňou súhlasí.“

Adolf Hitler bol najlepším náborárom strany a vďaka tomu, že bolo potrebné platiť za účasť  na jeho vystúpeniach, aj najúspešnejším získavačom financií. Ak mu niekto zo strany protirečil, Hitler vždy našiel spôsob ako svojich rivalov vyhnať zo strany. Niekoľkokrát sa vyhrážal, že opustí stranu  sám – čo vždy zahralo v jeho prospech. Hitler dosiahol dostatočnú podporu a 29. júla 1921 bol zvolený   za Führera – absolútneho vodcu strany. Nacisti zorganizovali pre svoju vlastnú stranu aj súkromnú armádu – úderné – útočné jednotky, tzv. jednotky SA. Ich pouličné boje a taktika násilia na politických zhromaždeniach pomohli vytvoriť horúcu atmosféru. 9. novembra 1923 sa Adolf Hitler pokúsil o štátny prevrat, ktorému sa v dejinách hovorí Mníchovský puč. Vodca NSDAP vyhlásil v Mníchove „národnú revolúciu“ a podľa príkladu talianskych fašistov (Benita Mussoliniho) šiel na čele pochodu 2 000 demonštrantov. Smerovali na Mníchov a boli za zosadenie Bavorskej vlády. Jeho pokus o puč sa však nevydaril. Bavorská polícia s použitím zbraní rozohnala demonštráciu. Stroskotali aj plány nacionalistických kruhov na zvrhnutie ríšskej vlády pripravované už od septembra. NSDAP bola  po neúspechu tejto akcie zrušená, na Hitlera bol vydaný zatykač a odsúdili ho na päť rokov väzenia za vlastizradu. Vzhľadom k tomu, že bavorské úrady s Hitlerovými názormi tajne sympatizovali, bol odsúdený len k ľahkému väzeniu. Od 1. 4. 1924 strávil vo väzení v Landsbergu deväť mesiacov, potom ho prepustili. Tam napísal knihu Mein Kampf (Môj boj), do ktorej vtelil svoj silný rasový antisemitizmus a predstavu o potrebe znovu získania  "životného priestoru" pre nemecký národ.

Po nevydarenom puči sa Hitler rozhodol využiť k získaniu moci prostriedky parlamentnej demokracie. Keď sa v roku 1928 NSDAP po prvýkrát zúčastnila volieb do Reichstagu (Ríšsky snem, nemecký parlament), získala iba 2,8 % hlasov, o dva roky neskôr – v dobe hospodárskej krízy to už bolo 18,3 %. V roku 1932 sa Hitler uchádzal o úrad ríšskeho prezidenta, síce prehral, ale dostal celkom  36,8 % hlasov. Najväčší volebný úspech – 37,3 % získala NSDAP v júli 1932. V novembri toho istého roku jej volebný podiel klesol na 33,1 %. 30. januára 1933 ríšsky prezident Paul von Hindenburg menoval Adolfa Hitlera ríšskym kancelárom. Aj keď mala NSDAP v tejto vláde len troch z jedenástich ministrov, podarilo sa jej terorom a šikovnou politikou zničiť zvyšky nemecké demokracie a nastoliť diktatúru. Po smrti prezidenta Hindenburga (v auguste 1934) spojil Hitler funkciu hlavy štátu a premiéra a pridelil si titul „vodca a ríšsky kancelár“. Hitler, aj keď bol presvedčený a radikálny antisemita, staval sa proti spontánnemu prenasledovaniu Židov a presadzoval ich programové odstránenie zo spoločnosti. Aj keď z politických a hospodárskych dôvodov uskutočňovanie protižidovskej politiky obmedzoval, či odkladal, niet pochýb o tom, že bol vodiacou silou v jej presadzovaní. V roku 1935 nechal urýchlene vypracovať a schváliť Norimberské zákony, ktoré sa stali právnou základňou pre vyraďovanie Židov z nemeckej spoločnosti. S prípravou na dobyvačnú vojnu začal Hitler „prorokovať“ zničenie židovskej rasy. Prvýkrát tak urobil pri prejave 30. januára 1939 pred Reichstagom, kde „prorokoval“, že ak donúti medzinárodný finančný kapitál európske národy do novej vojny, jej výsledkom bude „zničenie židovskej rasy v Európe“. Podobné samosplňujúce sa „veštby“ opakoval Hitler na verejnosti počas nasledujúcich rokov ešte niekoľkokrát.

Agresívnu vojnu v skutočnosti rozpútal Adolf Hitler a nacistické Nemecko. Rýchle víťazstvo  nad Poľskom a úspešné invázie do západnej Európy podporovali predstavu o blížiacom sa absolútnom víťazstve Nemecka. To mal priniesť útok na Sovietsky zväz. Ako súčasť vojny vnímal Hitler tiež definitívne odstránenie Židov z Európy. Napriek tomu, že neexistuje žiadny písomný Hitlerov rozkaz ku genocíde [vyhladzovanie národov, alebo etnických skupín] Židov a ďalších skupín obyvateľstva, je jasné, že Hitler o nej nielen vedel, ale ju tiež schvaľoval. Je pravdepodobné, že práve Hitler mal na vyostrovanie protižidovskej politiky veľký vplyv. Na Hitlerov príkaz bol tiež zahájený program eutanázie – systematického vraždenia pacientov v nemeckých ústavoch. Víťazstvo nad židovskou rasou považoval Hitler za nutnú súčasť vojny, boja za nastolenie panovania nemeckej rasy v Európe. Ešte 29. apríla, deň predtým, ako spáchal v Berlíne samovraždu, vyzýval vo svojom „politickom testamente“ k nezmieriteľnému boju proti medzinárodnému židovstvu.
 
2.4 HITLER A ŽENY
„Ženám som nikdy nepriniesol šťastie... Tak tomu bolo v celom mojom živote!“
   (A. Hitler)
 
  Hitler, ktorého bolo často vidieť na fotografiách uprostred radostne žiariacich žien a detí, rozhodoval o väznení v koncentračných táboroch, o vraždení miliónov ľudí bez ohľadu na pohlavie a vek. Hitler, ktorý bol nadšeným milovníkom prírody a považoval sa rovnako za ochrancu zvierat, bol autorom koncepcií – ako podrobiť, alebo úplne vyhladiť celé národy. Hitlerova „druhá tvár“ jeho súkromného života mala veľa podôb. V tretej ríši len málo ľudí vedelo, že z dôvodu neopätovanej lásky k Hitlerovi spáchalo niekoľko žien samovraždu. Heinrich Hoffmann, ktorý sa s Hitlerom často stretával spomínal, že v dobe, skôr ako sa ujal moci, mal Hitler obrovský úspech u žien. Neskôr, keď sa stal kancelárom, dostával od nadšených žien tisíce milostných listov. Fascinované vydaté ženy  ho prosili o schôdzku s tým, aby ich „obdaril potomkom“. Veľa žien mu vyznávalo lásku, a to takými slovami, ktoré prezrádzali až stav šialenstva. “Führer“ znamená v nemčine “vodca“, zatiaľ  čo “Verführer“ – “zvodca“. A tak sa aj dostal Hitler do povedomia verejnosti.
Za úspechy u žien vďačil do istej miery dedinskému štýlu, ako dať najavo svoj obdiv k ženám: pobozkať ruku a darovať kvety. Oslovoval ich zdvorilo a nečakane “moja kráska“, alebo “pekné dieťa“. V prítomnosti žien si nikdy nesadol k stolu ako prvý. Pracovný deň začínal s komplimentmi: s obdivom si všimol oblečenie alebo účes svojich sekretárok. Zaujímal sa o ich súkromie a často sa s nimi rozprával. Nadviazanie nových známostí mu nerobilo problémy.
 
Tisíce žien, ktoré sa zúčastňovali zhromaždení a schôdzí, boli doslova fascinované jeho schopnosťou zapôsobiť na ich predstavivosť. V listoch, ktoré mu prichádzali od dievčat, dostával veľa návrhov na erotické služby, ktoré by mu ochotne poskytli. Šofér Erich Kempka rozprával o mladých ženách, ktoré sa schválne vrhali pod kolesá auta, v nádeji, že im Hitler pri zranení preukáže pomoc a osobný záujem. Svojmu pilotovi Hansovi Baurovi Hitler vysvetľoval, prečo nemôže prijať ponuky svojich obdivovateliek: „Ženy mi robia propagandu. Osobnosť, ktorá zastáva vysoké postavenie sa musí ženám vyhýbať, lebo sú urozprávané a nedá sa spoľahnúť na ich diskrétnosť.“ Hitler, ktorý zbožňoval sám seba, po manželstve netúžil. Hovorieval: „Mojou snúbenicou je Nemecko“, myslel si totiž,  že jedným zo spôsobov, ako si udržať popularitu, je presvedčenie celkom sa obetovať pre národ, a preto si nezaložil vlastnú rodinu. Budúci diktátor tretej ríše sa zoznámil s Evou Braunovou v roku 1929, keď mala sotva sedemnásť rokov. Od tej doby, až do spoločnej samovražednej smrti v roku 1945, žila v tieni Adolfa Hitlera, v kulte jeho osobnosti, ktorý fascinoval milióny Nemcov a Nemiek.

2.4.1 EVA BRAUNOVÁ
Zahrňovala ho láskou, ktorá nepoznala žiadne podmienky. Bola vždy pripravená vyhovieť každému jeho želaniu, čakala na jeho slová a listy. Bola mu celkom oddaná, obávala sa o jeho zdravie v dobrých aj zlých chvíľach. V dobe porážok a neúspechu zdieľala jeho názory a rovnako ako on,  aj ona obviňovala všetkých, okrem neho. Vtedy si myslela, že sa jej „úbohý Adolf“ ocitol v prostredí neschopných generálov, ktorí nedokážu splniť jeho geniálne rozkazy, alebo ich dokonca sabotujú. Svojho milého ľutovala tým viac, čím viac pozorovala jeho vyčerpaný organizmus a psychické depresívne stavy. Ilsa Braunová, povedala o svojej sestre Eve: „Pochopte, prosím: ona toho človeka jednoducho milovala, milovala a to je všetko... Čím sa Eva previnila? Hitlera predsa obdivoval celý svet a s poctami  za ním prichádzali aj Chamberlain, Daladier a čert vie kto ešte. Prečo sa od neho neodvrátili ani najväčší politici, keď bol taký zločinec?“
 
Je jasné, že táto žena nemala vplyv ani na formovanie Hitlerových názorov a už vôbec nie na jeho politické a vojenské rozhodnutia. Eva sa narodila 6. februára 1912 v mníchovskej meštiackej rodine. Bola prostredná z trojice dcér Františky a Fritza Braunových. Po ukončení prvého školského roku na strednej kláštornej škole  sa vrátila do Mníchova. Doma však nemohla počítať s vreckovým na drobné výdavky. Chcela mať vlastné marky, ktoré by si zarobila. Z inzerátu sa dozvedela o voľnom mieste v obchodnom oddelení fotoateliéru, ktorého majiteľom bol Heinrich Hoffmann.
 
 „Keď prišla po prvýkrát do práce,“ spomínal Hoffmann, „pôsobila dojmom osemnásťročného, dosť naivného dievčaťa. Stredná postava, štíhla, tmavší blond, guľatá tvár, modré oči. Dalo by sa o nej povedať, že je pekná, aj keď vyzerala skôr ako bábika z reklamných fotografií.“
 
Do zamestnania chodila okolo redakcie Völkischer Beobachter, listu nacistickej strany, ktorú často okrem redaktorov navštevoval aj vodca strany Adolf Hitler. Často sa tam stretával s Hoffmannom a potom pokračovali u neho v ateliéri. Poznali sa už od Hitlerovho nepodareného puču v novembri 1923. Popoludní 4. októbra prišiel Hitler k Hoffmannovi a prvýkrát videl nedávno prijatú praktikantku. Štyridsaťročný muž si dievča pozorne prehliadal. Hoffmann ihneď pochopil. Sprostredkoval stretnutie, ktoré bolo akoby náhodné.  Ešte v ten istý mesiac pozval Hitler mladučkú Evu do divadla. Tým neskorší diktátor u nej zabodoval, pretože mala k umeniu vzťah. Na druhý deň dostal od nej krátky, ale nadšený list, ktorý končil slovami: „Počítam hodiny, ktoré nás delia od šťastia, kedy sa opäť uvidíme.“
 
Štíhla blondínka zrejme vyhovovala árijskému vkusu Adolfa Hitlera. Pri každej ďalšej návšteve jej dvoril stále viac a viac. Obdivoval jej dievčenskú krásu a nazýval ju rusalkou. Nosieval jej žlté orchidey a bonboniéry. Stretávali sa v byte Hoffmannových, ale pozýval ju tiež do kina, či kaviarní. Nikdy sa ale na verejnosti neobjavovali sami. Vždy ich diskrétne doprevádzali sekretárky a Eva musela jazdiť v inom aute ako Adolf. Udržiavaním zdanlivého odstupu sa často stávali aj komické situácie, ale vodcove najbližšie okolie taktne nič nevidelo ani nepočulo.
 
V roku 1931 spáchala samovraždu Geli Raubalová zo žiarlivosti a sklamania, že ona nebude Hitlerova vyvolená. Hitler si uvedomil, že vzťah s Evou by mohol negatívne zasiahnuť do jeho politické kariéry a prísne utajované kontakty so svojou milenkou ešte viac obmedzil. Eva vedela, že ho nesmie prerušovať otázkami, alebo poznámkami, keď sa zriedka vídavali a Hitler viedol monológy. Naučila sa obdivovať jeho úvahy. Z nich čerpala svoje vedomosti o jeho svetovom názore a programovej orientácie nacistickej strany. Sama do nej nikdy formálne nevstúpila, ale ešte pred nástupom Hitlera v roku 1933 sa stala stúpenkou fašistického hnutia.
 
Predvolebné cesty Hitlera veľmi zamestnávali. Nechal preto zaviesť do Evinej izby telefón. Nikto iný ako ona ho v rodine Braunových nesmel zodvihnúť. Trápila sa tým, či Hitler vôbec vie, čo je to láska k žene. Depresie zo stáleho čakania na telefón ešte znásobovala dcéra Hoffmanna, ktorá Eve provokatívne ukazovala najnovšie fotky vodcu, uprostred davu krásnych žien. Eva nápor nevydržala a zrútila sa. Prvého novembra vzala otcovi zo zásuvky pištoľ. Hitler dostal na druhý deň jej list na rozlúčku a okamžite prišiel, na kliniku, kde ležala. Už bola po operácii a mimo nebezpečenstva. Úvahy o tom, či na sebe chcela len upozorniť mu vyvrátil chirurg: „Rana bola mierená priamo do srdca, som presvedčený o tom, že sa chcela naozaj zabiť.“
 
V roku 1935 sa pokúsila znova o samovraždu a od tej doby jej Hitler venoval omnoho viac času a pozornosti. Na jeho želanie odišla z ateliéru. Daroval jej vilu v Mníchove a menoval ju osobnou sekretárkou a správkyňou jeho rezidencie v Berghofe. Evu Braunovou však znepokojovala neistota, či jedného dňa neostane opustená a zabudnutá. Vedela, že jej pozícia milenky bola stále ohrozená. Tiež veľmi dobre vedela, koľko nadšených listov s vyznaniami lásky od žien dostával, koľko krátkodobých známostí mal údajne za sebou aj koľko fascinovaných vydatých žien ho prosilo, aby ich „obdaroval potomkom“.
 
V jej najväčšom prianí – perspektívne si založiť rodinu sa ale nič nezmenilo. Chtiac-nechtiac, musela rešpektovať prianie svojho partnera, ktorý napol žartom, napol vážne hovorieval: „Manželstvo  si nemôžem dovoliť, pretože by som stratil polovicu svojich najlepších a najvernejších prívrženkýň.
 
2.5 POSLEDNÉ OKAMIHY – SMRŤ HITLERA
„Do Hitlerovej pracovne som vstúpil spoločne s Bormannom. Hitler sedel na pravej strane pohovky, s hlavou ľahko naklonenou dopredu a zvesenou doprava. Strelil sa do pravého spánku z pištole ráže 7, 65 mm. Krv tiekla po koberci. Keď sme vstúpili, bola tam už malá kaluž. Spozoroval som,  že niekoľko kvapiek vytrysklo na pohovku. Hitlerova žena sedela vedľa neho. Nohy mala pokrivené a pery pevne stisnuté. Mal som už isté skúsenosti a tak som hneď pochopil, že si vzala cyankáli... Pretože Bormann nepristúpil bližšie, chytil som Hitlera za krk a kývol som na dvoch dôstojníkov z jeho sprievodu, aby ho chytili za nohy. Nebol ťažký. Führera sme vyniesli do záhrady. Ďalšie priniesli telo Evy Hitlerovej. Zložili sme obe telá vedľa seba a poliali benzínom. Pokúšal som  sa podpáliť mŕtvoly pomocou zápalky, ale nepodarilo sa mi to. Okolo zúrila strašná streľba, od ktorej išiel silný prievan. Každá zápalka, ktorú som zapálil, zhasla. Vtedy pristúpil Bormann s doktorom Goebbelsom a ďalšími dôstojníkmi. Urobil z papiera, vytrhnutého z notesu, niečo na spôsob pochodne. Schoval som ju v dlaniach a Bormann pomohol podpáliť mŕtvoly. Okamžite boli v plameňoch!“
(Heinz Linge, Hitlerov komorník)
 
Veľa historikov podporuje verziu, že Hitler sa zastrelil. Nejasnosti sa objavujú v detailoch, ktoré sa týkajú otravy, alebo účasti verného komorníka esesáka Heinza Lingeho, ktorý vystrelil tzv. milostnú ranu – na skorší Hitlerov rozkaz. Podľa niektorých odborníkov z oblasti medicíny Hitlerova smrť nastala po požití kyanidu draselného (cyankáli). V oficiálnom pitevnom protokole telesných pozostatkov bolo dokázané, že v Hitlerových ústach bola nájdená prehryznutá ampulka cyankáli. Telesné pozostatky boli odovzdané na pitvu 8. mája 1945 na klinike Berlin-Buch. Identifikácia bola dokázaná na základe röntgenových snímkov a dvoch kovových mostíkov v čeľustiach mŕtvol.
 
Existuje nepriamy dôkaz, že Hitler požiadal, aby „bol dobitý ranou“. Hans Rattenhuber, šéf osobnej Hitlerovej ochranky napísal poznámky o posledných dňoch ríšskeho kancelárstva a neskôr konštatoval: „Okolo  štvrtej hodiny popoludní som šiel do Hitlerovho krytu. Linge mi oznámil,  že führer spáchal samovraždu a že teraz je na ňom splniť najťažší führerov rozkaz. Z toho som usúdil,  že Hitler nebol celkom presvedčený o skutočnom účinku jedu na jeho organizmus. Preto nariadil Lingemu, aby po určitom čase vstúpil a zastrelil ho.“  Iní zas túto verziu popierajú: „Mnoho ľudí zabúda na to, že keby sa Hitler zastrelil sám, nebol  by jediný v izbe. Bola s ním statočná a zamilovaná žena. Prečo by teda zorganizoval túto ranu z milosti iba pre seba a nemyslel na ňu? Bol hercom a pôsobivým, zvlášť v spoločnosti žien... Nemohol si dovoliť byť zbabelým v tejto poslednej chvíli, a to v prítomnosti Evy Braunovej.“
(James P. O’Donnell, britský historik)
 
Nespálené Hitlerove kosti boli na zvláštne Stalinove prianie prevezené do Moskvy. Stalin pripustil možnosť, že Hitler v poslednej chvíli z Berlína utiekol a mohol sa ukryť na bezpečnom mieste. Takýchto verzií sa po vojne šírilo veľa. Stalin, ktorý bol známy svojou podozrievavosťou, túžil po tom, aby dostal nezvratné dôkazy o tom, že jeho smrteľný nepriateľ nežije. Bola zostavená špeciálna komisia, aby vypočul desiatky svedkov a aby previedla analýzu dokumentov a fotografií.
 
V auguste roku 1992 sa objavila správa, že pozostatky Adolfa Hitlera a Evy Braunovej  sa nachádzajú v Moskve a naďalej od prevozu (r.1970) sú prechovávané vo väzení Lefortovo. Neskôr  sa objavili aj správy o „náleze“ v Rusku, ktoré boli spochybnené fotografiou údajného Hitlera, ktorá je vzdialená od jeho autentickej podoby. Štyridsaťdva svedkov, ktorí boli vyšetrujúcou komisiou vypočúvaní v Nemeckej spolkovej republike r. 1956 potvrdilo okolnosti  ako nastala smrť Adolfa Hitlera a jeho ženy. Správa komisie brala na vedomie tiež výsledky sovietskej expertízy, ktorá sa týkala identifikácie chrupu.
 
Na základe fotografických podkladov boli zostavené dva odlišné úmrtné listy. Podľa nich smrť Adolfa Hitlera nastala 30.apríla 1945 o pätnásť tridsať, jeho ženy Evy o dve minúty skôr. Mnoho podobných, sporných otázok je objasňovaných už dlhé roky...
 
3. DISKUSIA
Moje otázky z úvodu ostávajú asi naďalej nezodpovedané. Odpoveď na to, prečo Hitler konal,  ako konal sa asi nedozviem. Myslím, že to bolo tým, že nevedel prehrávať, robiť kompromisy,  ani sa vyrovnať so svojím osudom, či zlými správami...
 
Mal svoje sny, predstavy, túžby a keď sa mu ich nepodarilo dosiahnuť, vždy hľadal vinu niekde inde, len nie u seba. Mal však aj smolu, že vo svojom živote nestretol ľudí, ktorí by ho včas zastavili a upozornili na chyby v myslení a konaní. Naopak, on dokázal strhnúť masy a viesť ich úplne nesprávnym smerom. Nebol prvý, ani posledný s takou povahou. Každý kto zastáva vysoké politické funkcie si musí uvedomovať zodpovednosť za svoje chovanie voči ostatným ľuďom, inak môže svojou činnosťou dosiahnuť tragické následky. Naša generácia má aspoň v osobe Hitlera názorný, aj keď mimoriadne krutý príklad, ako to môže dopadnúť. 

4. ZÁVER
Hitler mal detstvo ako väčšina iných detí, len s tým rozdielom, že sa musel často sťahovať. Zlom v jeho živote nastal, keď zomrel jeho otec. Potom nasledovala horšia správa za horšou. Neprijali ho na vytúženú školu, zomrela mu matka, dokonca stratil všetky financie. Potreboval nájsť vinníka tohto všetkého a to bola obrovská smola Židov. Časom duševne narušeného Hitlera možno hnala túžba  po pomste a možno vďaka tomu sa stal vodcom „Tretej ríše“.
 
Chcel pozdvihnúť „čistú árijskú rasu“ nad všetky ostatné, no „bohužiaľ“ nebol Boh. Rozpútal druhú svetovú vojnu a presvedčil takmer celé Nemecko, že sú nad všetkých ostatných a oni mu slepo verili.
 
Veľkou chybou bolo, že chcel bojovať na dvoch frontoch naraz. Aj keď mal výborných generálov a ešte lepšiu taktiku, bojovať sám proti celému svetu bolo nemožné. Nakoniec mu nezostalo nič iné, len vziať život  aj sebe.

A čo vlastne Hitler dosiahol?
- smrť 55 miliónov ľudí, z toho 4 až 6 miliónov Židov a 20 miliónov ruských vojakov
- 35 miliónov ranených
- 2 milióny nezvestných
- svet stála vojna celkovo 1 154 miliárd amerických dolárov
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.028