Bavorská Alžbeta cisárovná Sisi

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

Autor: petka (24)
Typ práce: Referát
Dátum: 25.11.2013
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 6 830 slov
Počet zobrazení: 8 707
Tlačení: 405
Uložení: 406
Bavorská Alžbeta cisárovná Sisi
 
Aká vlastne bola Sissi? Bolo to svojrázne bavorské dievča, ktoré očarilo staré bavorské mesto svojou prirodzenou sviežosťou? Emancipovaná priekopníčka boja za rovnoprávnosť ženy? Alebo exaltovaná neurotička, ktorá svojím správaním trýznila cisársku rodinu a najmä cisára Františka Jozefa? Zaujímali nás odpovede na tieto aj ďalšie otázky, a preto sme si dovolili nahliadnuť do súkromia Alžbety Habsburgovej-Wittelsbachovej, ktorú jej blízki s láskou prezývali Sissi. Dozvedeli sme sa, ako si organizovala život, ku ktorým osobám mala blízky vzťah, akým obľúbeným činnostiam sa venovala, ktorým povinnostiam sa vyhýbala a kam od nich unikala. Pokúsili sme sa jemne vystihnúť jej typické charakterové črty, z ktorých mnohé určovali jej osobnosť už od detských rokov. Priblížili sme aj, ako vyzeral všedný deň Alžbety Habsburgovej, ktorá veľkú pozornosť venovala svojej toalete a telesnej hygiene.

K zvláštnym zvykom patrila starostlivosť o vlasy, ktorých sa smela dotýkať iba jedna kaderníčka – stala sa blízkou dôverníčkou cisárovnej a ich česanie predstavovalo priam rituál. Veľkú pozornosť venovala cisárovná aj svojej postave, pre ktorú podstupovala stále nové prísne pôstne kúry a hladovky a ktorú si udržiavala vo forme pestovaním viacerých druhov športov. Rozličné neduhy narúšali tento tvrdý udržiavací program, takže často sa prikračovalo k ešte prísnejším opatreniam a cisárovná musela absolvovať zdĺhavé liečebné kúry. Keďže mala od detstva zlé zuby, z márnomyseľnosti rozprávala a usmievala sa takmer so zatvorenými ústami. Keď mala ľahké alergické vyrážky, niekedy dokonca i na tvári, úplne sa vyhýbala spoločnosti a pre príznaky starnutia sa od obdobia medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou už radšej vôbec nedala portrétovať ani fotografovať. Pokiaľ ide o umelecký prejav, cisárovná vynikajúco hrala na citare a bola známa ako poetka. Napodobňujúc svoj veľký vzor, Heinricha Heineho, už od detstva písala menšie básne. Okrem toho sa učila niekoľko jazykov a vzdelávala sa v literatúre. Bola poverčivá, zúčastňovala sa špiritistických seáns a zaujímala sa o osudy a starostlivosť o duševne postihnutých pacientov, ako i o liečebné metódy, ktoré sa používali pri týchto chorobách. Vo wittelsbachovskej rodine bolo totiž niekoľko psychicky labilných príbuzných a Alžbeta sa sústavne obávala, že by tiež mohla prepadnúť šialenstvu.

Cisárovná Alžbeta pochádzala tak z matkinej, ako aj z otcovej strany z rodu Wittelsbachovcov, ktorí vládli v Bavorsku od 12. storočia do konca prvej svetovej vojny a počnúc 13. storočím užívali hodnosť falcgrófov (nemeckých ríšskych kniežat) na Rýne. V priebehu storočí sa obe rodinné vetvy rozčlenili na množstvo vedľajších línií a roku 1799 jedna z neskorších vetiev falcgrófov na Rýne dostala titul „vojvoda bavorský“. Wilhelm, falcgróf z Birkenfeldu bol prvým nositeľom tejto hodnosti, ktorú postúpil svojmu vnukovi Maximilianovi, Alžbetinmu otcovi.

K spoločenským a politickým zvláštnostiam uplynulých storočí patrili spojenia vládnucich kniežacích dvorov s tými istými rodinami, aby sa prostredníctvom príbuzenských vzťahov zamedzilo predovšetkým vzniku vojenských konfliktov, a tak sa zachovalo či rozšírilo ich mocenské postavenie. Wittelsbachovci sa so vzornou pravidelnosťou riadili týmto zvykom. Pri posudzovaní rodokmeňových tabuliek je nápadné, že sa pritom určité zväzky uprednostňovali. Prevládajú manželstvá príslušníkov jednotlivých wittelsbachovských vetiev (Bavorska a Falcka) s Habsburgovcami. To znamená, že medzi predkami cisára Františka Jozefa a cisárovnej Alžbety sa uzavrelo toľko príbuzenských manželstiev, že boli navzájom viackrát spríbuznení – odhliadnuc od skutočnosti, že ich matky boli sestrami. Cisársky pár genealogicky spája dvadsaťšesť zväzkov medzi Habsburgovcami a Wittelsbachovcami a okolo tridsať medzi Wittelsbachovcami navzájom. U cisárovnej sa k tomu pridružuje dvojitý wittelsbachovský zväzok jej rodičov.

Cisárovná Alžbeta mala veľmi vyvinutý zmysel pre humor, iróniu a šibalstvo; vlastnosti, ktoré však jej bytosť neovplyvňovali natoľko ako mnohé iné.
  Keďže cisárovná Alžbeta, ako aj mnohí členovia jej rodiny, ustavične podliehala striedavým náladám, ktoré znenazdajky prechádzali z jednej krajnosti do druhej, jej humor a veľké nadšenie pre zábavu boli istým spôsobom odsúdené na krátkodobé trvanie. Aj Alžbetin otec, vojvoda Max, prekypoval v mladosti životným optimizmom, ale jeho veselú povahu podchvíľou nečakane zatienili trudnomyseľné nálady.  Láska k poézii sa nepestovala len v rodine z matkinej strany, aj otec cisárovnej už od svojej mladosti skladal prozaické i básnické diela. Väčšina detí bavorského vojvodu zdedila lásku k ľudovému umeniu a takisto sa naučila hrať na citare. Okrem toho absolvovali hodiny klavírnej hry. Zatiaľ čo v hre na citaru považovali Alžbetu za nadanú, v hre na klavíri iba za priemernú. Jej brat Karol Teodor bol však virtuóznym pianistom.

Po otcovi zdedila cisárovná Alžbeta jednu z najnápadnejších wittelsbachovských vlastností – nepokojného ducha a neskrotnú cestovateľskú vášeň.  Po starom otcovi zdedila Alžbeta nervozitu. „Neprestajne bola v pohybe a len chuť k maľovaniu ju na chvíľu pripútala k stoličke.“  V dospelosti začala byť pohybom priam posadnutá. Čoskoro jej pri vytrvalostnej jazde a niekoľkokilometrových „prechádzkových behoch“ nikto nestačil. Odhliadnuc od jazdeckej vášne – ako telesného cvičenia a v súvislosti s túžbou po pohybe, ktorý bol rodine vlastný – prechovávala celá wittelsbachovská rodina neobyčajne veľkú lásku ku koňom.
  Aby mohla Alžbeta v domácom cirkuse pred pozvaným publikom vystupovať, vycvičila sa na otcov podnet za cirkusovú jazdkyňu. Patrila k najlepším jazdkyniam svojich čias a v dospelosti sa naďalej snažila svoje umenie zdokonaľovať. Keďže sa cisárovná Alžbeta ustavične zaoberala jazdectvom, stala sa z nej neobyčajne dobrá znalkyňa a milovníčka koní. Bola to vášeň, ktorá sa ako mnohé vlastnosti wittelsbachovskej rodiny, rozvinula do extrémov. Alžbeta mala neraz ku koňom vrúcnejší vzťah ako k ľuďom.

2.1 Cisárovná Alžbeta a cisár František Jozef
  K zvláštnostiam minulých storočí patril zvyk, podľa ktorého sa vysoko postavenému starosvatovi predstavili dve dospievajúce dcéry z tej istej rodiny – ak to bolo možné. Tým mal možnosť voľby, aj keď nie veľkú.
  Veľkovojvodkyňa Žofia, ktorá spolu so sestrou Ludovikou, Heleninou a Alžbetinou matkou stretnutie mladých ľudí pripravila, píše o schôdzke 16. augusta 1853 v liste sesternici Amálii. Z listu vyplýva, že sa z dvoch sestier čoskoro stala uprednostňovanou nevestou Alžbeta.  Ani nie šestnásťročná Alžbeta všetko, čo o láske, sobáši a manželstve vedela, pochádzalo z romantických kníh a z predstáv, ktoré v nej táto literatúra vzbudzovala. Ako je známe z denníkov, ktoré si viedla už ako mladé dievča, bola pred zasnúbením aspoň dvakrát zamilovaná, vždy však len na diaľku, zbožňovaní o tom ani nevedeli. Keď sa cisár František Jozef objavil v Bad Ischli, bol prvým mužom, ktorý k nej pristupoval s láskou. Alžbeta spočiatku jeho city opätovala. Po čase sa jej však manželova láska stala bremenom, aj keď sa u nej v starobe objavili určité príznaky oddanosti. Cisár František Jozef ju však po celý život miloval a s pribúdajúcimi rokmi sa jeho láska stupňovala. Dôkazom jeho vrúcnej náklonnosti sú početné listy manželke, ktorá bola čoraz častejšie na cestách, alebo listy matke a neskôr herečke Kataríne Schrattovej. Aj jej ustavične opisoval Alžbetinu jedinečnosť.

Cisárova matka, veľkovojvodkyňa Žofia, vôbec nezaujímala voči svojej neveste kritický postoj. Synovu voľbu nielenže rešpektovala, ale ju spočiatku aj schvaľovala. Cisár jej vo viacerých listoch opisoval priebeh svojej lásky: „Už sa nemôžem dočkať okamihu, keď odcestujem do Possenhofenu, aby som sa stretol so Sissi, na ktorú neprestajne myslím.“ Napriek toľkej láske, starostlivosti a pozornosti sa nálada mladej nevesty s blížiacou sa svadbou každým dňom zhoršovala. Cisár František Jozef bol pre Sissi priam kongeniálnym partnerom. Ako syn dominantnej matky bol zvyknutý podriaďovať sa prianiam žien. Jeho celkové správanie poukazuje na to, že bol Alžbete nežne oddaný. Hoci od začiatku manželstva žiarlila na všetky osoby ženského pohlavia v jeho okolí, František Jozef pôsobí skôr dojmom poslušného syna než vášnivého idola žien. Alžbeta ním pre jeho zhovievavú dobromyseľnosť zrejme neraz aj pohŕdala. František Jozef obdivoval Alžbetu pre jej egocentrickú, odmietavú a nevypočítateľnú povahu. Ako väčšina partnerov takýchto žien, aj cisár bol rodinne založený a starostlivý, jeho zhovievavý postoj mal v sebe dokonca niečo materské, a teda asexuálne. Sissi bola od raného detstva viazaná na otca a to isté platí aj o silnom vzťahu Františka Jozefa k matke. Ako manžel sa dostal do závislosti od dvoch žien: manželky a matky.
 
2.2 Láska Alžbety k rodičom a súrodencom
Pokiaľ ide o lásku k rodičom, vojvodovi a vojvodkyni Bavorska, otcov vplyv bol na Alžbetinu osobnosť a povahu podstatne výraznejší, aj keď si k nemu nevytvorila natoľko silný vzťah ako k matke. Zdedila však mnohé otcove záľuby a vrtochy: lásku ku všetkému gréckemu, cestovateľskú vášeň, sklony k exotickosti, zanietenú hru na citare, obdiv cirkusového sveta a básnické sklony, ako aj minimálny záujem o politiku a rodinný život. V detstve Alžbeta nevídala svojho otca príliš často, lebo sa na dlhých cestách venoval svojim záujmom, nebýval často doma. Napriek tomu ho Alžbeta a jej súrodenci mali veľmi radi, pretože mal pochabé nápady a svojrázny pohľad na život. Neraz svojvoľne prerušil vyučovanie svojich detí, učiteľom dal voľno a so synmi a dcérami sa vybral do prírody, aby im – ako sa domnieval – ukázal na mieste činu oveľa dôležitejšie veci. Alebo pre ne usporadúval improvizované a cirkusové predstavenia a koncerty v prírode. Matka, vojvodkyňa Ludovika Bavorská, nemala síce natoľko originálne nápady, deti však mali oveľa vrúcnejší vzťah práve k nej. V rodine bola oázou pokoja. K nej sa uchyľovala cisárovná po celý život so svojimi trápeniami a všetkými možnými starosťami.
Miláčikom rodiny bavorského vojvodu a vojvodkyne bol druhý brat cisárovnej Karol Teodor. Aj keď ho matka už odmalička uprednostňovala, bol obľúbený aj medzi súrodencami. Alžbeta tento princíp preferencie prebrala z domu a celú svoju lásku sústredila na najmladšiu dcéru, na „jedinú“ ako jej hovorila

2.3 Vzťah cisárovnej k svokre a neveste
Treba predovšetkým skoncovať s predsudkami o zlom vzťahu medzi veľkovojvodkyňou Žofiou a Alžbetou. Na rozdiel od všetkých biografických prameňov, ktoré veľkovojvodkyňu opisujú ako tvrdú, zlomyseľnú a neoblomnú ženu, jej blízki o nej hovoria ako o mimoriadne spoločenskej a inteligentnej osobnosti. Cisárova matka nebola ani chladná ani tvrdá, ale dobrosrdečná a láskyplná žena. Svojej neveste bola dokonca vďačná aj za to, že mohla za ňu prebrať výchovu detí. Prečo potom opisovala cisárovná svojej dcére Márii Valérii veľkovojvodkyňu v takom nepriaznivom svetle, zatiaľ čo vlastnú matku idealizovala? Tento jav sa dá vysvetliť fenoménom „rozporu a presunu“. Tak ako mnohí neurotici, aj Sissi popierala svoje negatívne city voči vlastnej matke, čím sa podvedome snažila o vytvorenie ideálu matky, ktorej sa v skutočnosti musela vzdať.

Zdá sa, že kritikou veľkovojvodkyne Žofie vlastne len presúvala na ňu negatívnu časť citov k svojej vlastnej matke. U Sissi to bolo ako v rozprávke: nie vlastná matka, ale macocha je vždy tá zlá. V jej prípade však bola zlou macochou Žofia. Alžbeta prejavovala aj o vlastné deti málo záujmu, ešte menej sa zaujímala o vnúčatá a nevestou – korunnou princeznou Štefániou jednoznačne opovrhovala. Štefánia sa vydala za následníka rakúsko-uhorského trónu a tým bol jej osud podstatne nešťastnejší ako osud cisárovnej. Cisárovná však neprejavila ani trochu súcitu so svojou nevestou, ktorá musela opustiť vlasť oveľa vzdialenejšiu ako bolo Alžbetino Bavorsko. Podobne ako cisárovná Alžbeta, aj Štefánia sa vydala vo veku sedemnástich rokov, no na rozdiel od svokry jej nebolo dopriate získať si manželovu lásku a pozornosť. Alžbeta však nemala k neveste ani štipku pochopenia a ani vo sne by jej nenapadlo, aby Štefánii pobyt vo Viedni nejakým spôsobom uľahčila. 

2.4 Alžbeta ako matka

Alžbetinu pochybnú rolu matky môžeme ľahko vysvetliť: hoci porodila štyri deti, len jedno z nich, posledné, dcéra Mária Valéria, bola skutočne jej.
Sissi sa viac-menej vzdala výchovy svojich prvých detí, mali ju na starosti vychovávateľky a guvernantky, ako to bolo vtedy v každej rodine z vyššej spoločenskej vrstvy zvykom. Vzhľadom na svoj osobný život nebola Alžbeta nikdy schopná rozvinúť v sebe materský cit. Jej správanie je odrazom nedostatku materinskej lásky, ktorú sama postrádala. Hoci v bulvárnej tlači je Sissi stále tým šťastným dieťaťom zo svojráznej zdravej bavorskej rodiny, skutočnosť bola iná. Je veľmi pravdepodobné, že jej rodinné pomery boli úplným opakom ideálu. Ako je nám známe, prvé tri deti nenapĺňali cisárovnú prílišnou pýchou. Len vo filme prezentovala svetu svoje deti s materinskou zaľúbenosťou. V skutočnosti sa od nich dištancovala a správala sa k nim nepochopiteľne bezcitne. Odpor voči bábätkám a ich pachu, ktorý ju vždy miatol, sú dôkazom neurotickej averzie voči malým deťom. Pre Sissi je charakteristický aj jej odpor voči tehotenstvu, vrátane telesných premien, ktoré s ním súvisia. Alžbeta bola posadnutá vidinou štíhlosti, sústreďovala sa len na svoje telo a pribúdajúcu telesnú hmotnosť pociťovala ako znetvorenie vlastného tela a veľmi ju to trápilo. Podobne ako jej otec, aj Sissi sa v živote svojich detí zjavila, obrátila všetko hore nohami a opäť zmizla na neurčitý čas.
Pri najmladšej dcére Márii Valérii sa udialo niečo zaujímavé: Sissi prejavila materinský cit. Ani teraz však nešlo o klasickú materinskú lásku zameranú na vývoj dieťaťa. Pri Márii Valérii chcela odčiniť to, čo spôsobila svojim starším deťom. Nielenže brávala svoju „jedinú“ všade so sebou, teda aj na cesty, ale zahŕňala svoju dcérku priam exaltovanou náklonnosťou. Robila všetko pre to, aby si Máriu Valériu k sebe pripútala a nemusela sa o dcérinu lásku s nikým deliť. Ani s partnerom, ktorého si Mária Valéria sama zvolila.

Alžbeta bola posadnutá vidinou štíhlej línie. Pri obliekacej tortúre už teda nešlo ani tak o „vonkajšie tvary“, ako skôr o stanovenie vonkajších hraníc vlastnej vôle a tým aj náruživosti. Vieme si predstaviť, že pri šnurovačke s priemerom 47 centimetrov v páse už neostáva veľa miesta na peristaltiku ohlasujúcu hlad. Sissi bola vášnivou jazdkyňou a ak nechcela, aby ju jej horkokrvné kone pri odvážnej jazde ohrozovali, musela ich náležite ovládať. Na tele došívaný jazdecký úbor, ktorý takmer nahrádza druhú kožu, dáva potrebný pocit prevahy a sily.
Cisárovná sa vyznala v gréckej kultúre, a preto sa dá predpokladať, že poznala aj obyčaje mykénskych žien: politicky najvplyvnejšie ženy nosili v matriarcháte mykénskej kultúry najpriliehavejší odev. Úzko zošnurovaný driek mimoriadne zdôrazňuje ženské pohlavné znaky – prsia a panvu – a symbolizuje prevahu, moc, silu.
Podobná symbolika sa skrýva za Sissiným uctievaním vlasov. Vlasy sú všeobecne symbolom vitality a sily, rastú dokonca aj po smrti. Vlasy a vitalita v zmysle krásy spolu úzko súvisia, čoho dôkazom sú aj bujné vlasy mladosti a preriedené vlasy staroby. Alžbetin účes, ktorý bol navyše výsledkom umeleckej, niekoľkohodinovej, namáhavej práce, možno v tejto súvislosti interpretovať ako vitálnu, len ťažko skrotiteľnú silu.
Sissi po celý život odolávala zvodom jedla a iným pokušeniam a aj svojim vlasom dala „pravidelnú“, estetickú ale aj zvodnú podobu.
Alžbetin zvyk, podľa ktorého jej museli vyčesané vlasy predložiť na striebornej miske, nepostráda istú dávku masochizmu.
Cisárovná však nezratúvala len vyčesané vlasy, úzkostlivo kontrolovala aj svoju hmotnosť a telesné miery.
Alžbeta vášnivo rada nakupovala, čo bolo takisto len náhradou za orálnu nenásytnosť: nikdy nemala dosť.
Posteľ v strede izby určite nedáva normálnemu človeku predstavu uvoľnenému odpočinku, vyvoláva skôr tiesnivú vidinu katafalku. Zvláštna voľba „spacieho kúta“ môže mať praktické a psychologické príčiny: na posteli umiestnenej v strede miestnosti si mohla Alžbeta voľne spustiť svoje dlhé vlasy na zem. Nehrozilo tak nebezpečenstvo, že by sa zamotali alebo jej prípadne niekoľko z nich vypadlo.
Štúdium jazykov a literatúry bolo ďalšou záľubou cisárovnej. O tieto disciplíny prejavovala prehnaný záujem, a preto ho môžeme považovať za jeden z jej vrtochov.
Cisárovná Alžbeta sa mimoriadne zaujímala o všetko choré a abnormálne. Vo všetkých mestách, v ktorých sa zastavila, navštevovala v nemocniciach ľudí s nákazlivými chorobami, oblasti zasiahnuté epidémiami alebo blázince. Okrem toho pozývala k sebe ľudí enormného vzrastu alebo siamske dvojčatá. Jej záujem o duševne chorých a deformovaných ľudí však netreba preceňovať, pretože to bolo v tom čase veľmi módne.
Poznámka, že v prijímacích miestnostiach cisárovnej neboli stoličky, pretože sama nenašla pokoja, a tým odsúdila aj svojich návštevníkov k nepokoju, je poučná: do pohyblivého cieľa sa ťažko triafa. Alžbeta bola stále v pohybe, a tak bola nielen telesne ale aj duševne ťažko dosiahnuteľná. Neukojiteľná potreba pohybu sa dá vysvetliť ako symbolické odmietanie. Ďalším cieľom tohto ojedinelého správania je ponižovanie druhých. Ak niekto od cisárovnej niečo chcel, musel za ňou doslova behať!
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Posudzovanie duchovnej potencie cisárovnej je rozporuplné. Ona sama sa pokladala za génia, ľudí svojho najbližšieho okolia označovala neraz ako banálnych, povrchných a detských.
Mala neobvyklé jazykové znalosti. Okrem nemčiny ovládala Alžbeta maďarčinu, češtinu, poľštinu, rumunčinu, taliančinu, angličtinu, francúzštinu a latinčinu. Ovládala dokonca starú i modernú gréčtinu. Literatúru študovala desiatky rokov – pasívne ako študentka a aktívne ako poetka.
Zaujímavý je spôsob, akým Alžbeta absolvovala výučbu. Bola posadnutá pohybom, a preto sa počas vyučovania prechádzala. Vo svojich miestnostiach v Hofburgu chodila v zime pri otvorených oknách sem a tam alebo počas niekoľkohodinových prechádzok priam bežala. Nebolo vždy jednoduché nájsť učiteľa, ktorý by bol schopný prednášať a predčítavať v behu. „Alžbeta si na takéto prednášky natoľko zvykla, že ak nečinne sedela, nedokázala sa sústrediť na látku, ktorú jej predčítavali.“ (Sztáráyová)
Alžbeta bola na svoje jazykové znalosti veľmi pyšná a v tejto súvislosti sa správala celý život ako pubertiačka. V tej-ktorej „tajnej reči“ si vymieňala s kamarátkami súkromné zážitky, čím chcela predovšetkým kompromitovať viedenskú dvorskú spoločnosť, ktorá maďarčinu neovládala.
Básnické umenie bolo jednou z mála vášní, ktorým sa cisárovná venovala už od detstva. Od desiatich rokov si viedla romantický denník a skladala krátke básničky. Chcela sa tým vyrovnať svojmu otcovi, ktorý písal básne, rozprávky a satiry podľa vzoru Heinricha Heineho. Nikto z bavorskej kráľovskej rodiny nemal pre to porozumenie a ani z toho radosť, pretože vtedajšia spoločnosť Heineho „vyobcovala“ a ako voľnomyšlienkár, rúhač a kritik mal veľmi zlú povesť.
Ak posudzujeme Alžbetino literárne dielo kriticky, môžeme konštatovať len (pravdupovediac ťažkopádnu) jednoduchosť. Celé desaťročia skladala naivné básne, miestami dokonca vtipné, ironické a sarkastické. Alžbetina detská, nevyzretá myseľ sa prejavuje v jej zlomyseľných, posmešných básňach, v ktorých používa prirovnania k zvieratám, teda okolnosť, ktorá je mimochodom príznačná pre neurotických ľudí.
  Skutočnosť, že cisárovná orientovala svoje básnické ambície zjavne na Heinricha Heineho a že ho dokonca považovala za svoje médium, je takisto veľmi poučná. Súdobá spoločnosť Heinem opovrhovala a cisárovná zasa túto spoločnosť rada kompromitovala, preto je jej nadšenie pochopiteľné. Zašla dokonca tak ďaleko, že sa s Heinem vo svojich predstavách zjednotila. Tvrdením, že z nej nehovorí jej vlastný duch, ale duch jej idolu, si prisvojila jeho básnickú potenciu. Alžbeta teda písala perom Heinricha Heineho!

Alžbeta bola mimoriadna osobnosť, a preto sa názory na ňu rozchádzajú.
Je historicky nepopierateľné, že svojimi náladami ustavične kompromitovala dvor, ktorý si potrpel na dôstojnosť a dobré správanie.
Vysokých hodnostárov ponižovala tým, že museli počas audiencie stáť alebo za ňou pobehovať a tak jej predniesť svoje prosby. Ďalším pohoršujúcim vrtochom bolo, že počas rodinných večerí odmietala jedlo.
Alžbeta však stelesňovala aj emancipovanú ženu, ktorej záležalo na sebarealizácii a osobnej slobode a ktorá si po celý život nepotrpela na manželské a rodinné šťastie v tradičnom zmysle slova. Keď bola na cestách, o mieste jej pobytu často nevedel ani sám cisár.
Excentrický spôsob správania, ktorý sa u cisárovnej často prejavoval, môžeme nájsť v učebniciach pod názvom anorexia. Na diagnózu anorexie nepoukazujú len Alžbetine čudné stravovacie návyky. Telesný nepokoj a nápadná potreba pohybu sú takisto charakteristickými sprievodnými javmi tejto duševnej poruchy. Do obrazu neurotického človeka však zapadá aj Alžbetina fixácia na vlastné telo a zovňajšok, kult vlasov a postoj k materstvu.
To, čo sa u peknej rakúskej cisárovnej nostalgicky považuje za individuálne čudáctvo, prerástlo medzičasom do kolektívnej hystérie. „Sissin syndróm“ je civilizačnou chorobou, ktorá sa vyznačuje odmietaním kyprého, materstvom poznačeného tela. V minulosti mala mať žena zaoblenú postavu, mala byť citlivá a plodná. Bujné ženské tvary padli za obeť plochej siluete a prvým prostriedkom, ktorý to umožnil, bol zvierajúci korzet. Cisárovnú by sme dnes mohli bez problémov zaradiť medzi medzinárodné topmodelky s podpriemernou hmotnosťou. Vyrovná sa im nielen z estetického hľadiska, ale aj svojím správaním je dobre známe, že dobre platené topmodelky dosahujú a sú schopné udržať si svoje výnimočné telesné miery len násilným postením, preháňadlami a liekmi, ktoré znižujú chuť do jedla. Neurotické stravovacie poruchy už dlho nie sú len výsadou módnej scény: anorexia a bulímia sú všeobecne na vzostupe. Bez zveličovania sa teda môže hovoriť o „Sissinom syndróme“, ktorý postihuje ne prelome tisícročí čoraz viac žien.

6.1  Garderóba cisárovnej
Keď mala vojvodkyňa Alžbeta Bavorská krátko pred svadbou, dostala ako každá iná princezná alebo vznešená meštianska dcéra od rodičov náležitú výbavu (v hodnote 50000 guldenov, čo zodpovedá dnešnej hodnote niečo vyše 6 miliónov šilingov). Museli jej ju však pozháňať na poslednú chvíľu, pretože všetci boli pripravení na to, že za cisára Františka Jozefa sa vydá staršia dcéra Helena (Néné). Na prípravu jej výbavy sa vynaložilo veľa času i úsilia, veď bola už dlho vyvolená za cisársku nevestu. Alžbetina garderóba v čase svadby nebola preto ešte kompletná a podľa dvorných predpisov na habsburskom dvore nepredstavovala výbavu prislúchajúcu neveste. Ešte niekoľko mesiacov po svadbe ju bolo treba s pomocou viedenského dvora dopĺňať, aby bola úplná.
Najprv sa zadovážilo 14 tuctov párov (168 kusov) pančúch, 20 párov rozličných rukavíc, 6 párov kožených čižiem ako aj 113 párov topánok zo zamatu, atlasu, hodvábu alebo z „obyčajnej látky“ (ľanu), pretože rakúska cisárovná si smela obuť jeden pár topánok alebo navliecť tie isté rukavičky nanajvýš niekoľkokrát. Pri slávnostných príležitostiach si ich musela meniť dokonca aj niekoľkokrát denne.
Garderóba cisárovnej musela byť, napriek módnym trendom tej doby, jednoduchá, praktická a elegantná. V špeciálnom kufri bolo uložených 120 párov rukavičiek, ktoré boli farebne navzájom zladené.
Na jazdenie sa používali pevnejšie kožené rukavice a cisárovná občas nosila aj tri páry na sebe, aby sa jej uzda nezarezávala do rúk a tým ju prípadne neporanila. Alžbeta nosila nápadne úzke, ručne šité, väčšinou čierne atlasové topánky na nízkych opätkoch. Za chladného počasia si na topánky alebo čižmičky natiahla gamašiam podobné, fialovým hodvábom podšité kožené galoše.

Od 60.rokov 19.storočia prestala cisárovná nosiť spodničku (a tak to zostalo až do konca jej života). Jej nočné košele boli celkom jednoduché, ale vždy pretkané hodvábnymi stužkami slezovej farby. Letná spodná bielizeň cisárovnej pozostávala z ľahkých košieľok a nohavičiek z hodvábneho trikotu. V zime Alžbeta nosila podobnú spodnú bielizeň, vyrobenú z jemnej semišovej usne, do ktorej sa dávala zašívať. Zašívanie sa tak stalo jej mániou a prenieslo sa aj na jazdecké oblečenie, ktoré si – sediac na koni – dávala prispôsobiť presne na telo. Cisárovná Alžbeta nosila len málo šperkov, aj to nie veľmi vzácnych (s výnimkou oficiálnych galarecepcií). Snubný prsteň nenosila na ruke, ale zavesený na zlatej retiazke a skrytý pod šatami. Na obľúbených vreckových hodinkách z čínskeho zlata bolo vygravírované meno jej obľúbeného hrdinu z gréckych bájí „Achilleus“. Od smrti syna Rudolfa chodila cisárovná Alžbeta už len v čiernom. V deň vlastnej smrti mala na sebe čierna šaty, čierny klobúk z konskej srsti, čierne, sklenými perličkami vyšívané topánky a cestovnú tašku z čiernej kože (s kovovou iniciálkou „E“ ozdobenou korunkou), v ktorej opatrovala svoje osobné spisy. Čierny vejár nesmel chýbať na žiadnej vychádzke. Za ním sa cisárovná skrývala pred zvedavými pohľadmi.

6.2  O rituáloch ošetrovania vlasov cisárovnej
„Som otrokyňa svojich vlasov!“
(cisárovná sama o sebe)
 
Mimoriadne veľa času v dennej toalete zaberala cisárovnej starostlivosť o vlasy, ktorá väčšinou vyplnila celé dve hodiny predpoludním. Dôkladné česanie, ktoré sa naozaj nedá označiť inak ako rituál, lepšie pochopíme, keď si uvedomíme, ako veľmi Alžbeta milovala svoje vlasy. Cisárovnú Alžbetu pokladali za jednu z najkrajších žien tých čias nielen pre jej mimoriadne bohaté vlasy. Bola si veľmi dobre vedomá svojho pôvabného vzhľadu a nevídanej krásy a rada ju zdôrazňovala špeciálne pre ňu navrhnutým účesom – korunou upletenou z vlasov, ktorú žartovne nazývala „zatykačový účes“. Keď už hovoríme o kráse cisárovnej, nemáme tým na mysli iba črty jej tváre, ale i vysokú, gracióznu postavu, ktorú si udržiavala štíhlu diétami, športom a gymnastikou, a predovšetkým jej husté, vlnité vlasy, ktoré jej siahali až po kolená. Na starostlivosť o ne vynakladala všemožnú námahu. Kongeniálnu služobníčku našla v mladej divadelnej kaderníčke – Franziske Feifalikovej. Táto nevšedne nadaná kaderníčka patrila počas celého svojho dlhoročného pôsobenia k najbližším dôverníčkam cisárovnej a bola si tohto výsadného postavenia veľmi dobre vedomá. Nárokovala si množstvo výsad a nástojila dokonca i na tom, aby ju predčitateľka cisárovnej Ida Ferenczyová, aj dvorná dáma grófka Festeticsová zdravili vždy ako prvé,čo tieto dve dámy neveľmi tešilo.

Na česanie používala kaderníčka jantárový, v striebre zasadený „čarovný hrebeň“, ktorý podľa mienky cisárovnej zabraňoval akémukoľvek vypadávaniu vlasov. Striebornými nožničkami raz až dvakrát mesačne zarovnávala pramienky vlasov padajúce do čela. Na konci rituálu musela vyčesané, mŕtve vlasy v striebornej miske predložiť cisárovnej, aby sa na ne pozrela. Podľa ich množstva cisárovná potrestala kaderníčku viac či menej vyčítavým pohľadom.
Aby Franziska náladovú cisárovnú zbytočne nepopudzovala, vymyslela si trik, ktorý jej odchod po česaní podstatne uľahčil: upevnila si pod zásteru lepidlom natretý pás, na ktorý prichytávala počas česania vypadnuté vlasy a tak ich šikovne ukryla. Cisárovná Alžbeta bola od detstva navyknutá hrubo zaobchádzať s domácim personálom a nezriedka sa stalo, že kým si kaderníčka neosvojila trik s pásom látky natretým lepidlom, dostala za niekoľko vypadnutých vlasov poriadne zaucho.

Keď sa cisárovná Alžbeta v roku 1858 pri príležitosti svadby (v zastúpení svojej sestry) Márie Žofie zdržiavala v Terste, nasťahovala sa do niekoľkých, pre ňu pripravených miestností v starej vládnej budove. Vtedajší miestodržiteľ barón Mertens a jeho manželka sa predbiehali v úslužnosti voči cisárovnej. Keď jedného dňa prišlo kaderníčke Franziske zle, takže nemohla cisárovnú učesať, manželský pár Mertensovcov ihneď začal hľadať dôstojnú náhradníčku. Našli šikovnú miestnu kaderníčku, ktorá veľmi úctivo a starostlivo učesala vlasy cisárovnej, lebo počula, že vládkyňa si potrpí na každý vlas. Trasúcimi sa rukami dievčina hrebeňom prečesávala husté vlasy cisárovnej a odrazu pocítila nástojčivé nutkanie vziať si jeden či dva vlasy na pamiatku na tento deň. Po ukončení práce sa nechcela rozlúčiť s chumáčikom vlasov zachytených na hrebeni, ktoré mala odložiť do striebornej misky a tak si ich odvážnym a rýchlym pohybom vsunula do úst. Cisárovnú, ktorá tento manéver uvidela v zrkadle, to veľmi prekvapilo a spýtala sa dievčaťa, prečo to urobilo. Prichytená kaderníčka sa na to hodila na kolená, prosila o odpustenie a priznala sa, že nevládala odolať túžbe vziať si na pamiatku zopár cisárovniných vlasov. Alžbeta, dojatá jej slovami, odpovedala pre ňu naozaj zvláštnym gestom – vzala z toaletného stolíka strieborné nožničky, odstrihla si kučierku z bohatých vlasov a podala ju ako dar  dievčaťu, ktoré prepuklo v plač.
 
6.3 O Alžbetinom kulte tela
K mimoriadne delikátnym povinnostiam Franzisky patrili aj tzv. „premeriavacie úkony“. Keď Alžbeta čoraz úzkostlivejšie začala dbať o svoju telesnú hmotnosť a postavu, musela jej cisárska dôverníčka každé ráno a každý večer merať obvod pása, lýtok a stehien a zapisovať tieto hodnoty do zvláštnej knihy. Pri príležitosti stretnutia cisára Napoleona III. a cisára Františka Jozefa v auguste 1867 v Saltzburgu sa uskutočnilo dokonca známe „konkurenčné premeriavanie lýtok“ medzi oboma cisárskymi manželkami Eugéniou a Alžbetou.   Rovnako, ako denné premeriavanie pásu, stehien a lýtok, aj pravidelné váženie trikrát denne bolo neoddeliteľnou súčasťou krášliaceho programu. Aj na najmenší prírastok na hmotnosti reagovala prísnymi opatreniami: ihneď si znížila prídel jedla, vďaka čomu, pri svojej telesnej výške 172 cm, po celý život vážila iba 45 – 50 kilogramov.   Ako každé obdobie histórie, aj 19. storočie ponúkalo rozličné metódy, ako si udržať štíhlu líniu. Cisárovná ich vďačne preberala a dôsledne uplatňovala. Často napríklad zaspávala s vlhkými obkladmi okolo bokov, aby si uchovala štíhlosť alebo pila rozšľahané osolené surové bielky. Iným obľúbeným prostriedkom na diétu bolo sladké aj kyslé kravské mlieko. Cisár preto kúpil veľmi kvalitné kravy, ktoré stále držali v schönbrunnskej Tirolskej záhrade.

Pevnou súčasťou denného programu bola starostlivosť o pleť. Cisárovná si ju ošetrovala vždy podľa ročného obdobia a podľa toho, kde sa práve zdržiavala. Zvyčajne si ráno vždy zľahka vmasírovala do pokožky cold cream, gáfor a borax. Keď bola vystavená silnejšiemu slnečnému žiareniu, nanášala si na tvár pleťové masky z čistého medu alebo z tvarohu. V čase jahôd si cisárovná natierala tvár aj krk roztlačenými jahodami alebo osobitne pre  ňu pripravenou jahodovou masťou. Napriek všetkým očakávaniam cisárovnej Alžbete neprospievalo športovanie, ktoré skutočne až preháňala: jazdectvo, šermovanie, skôr behy ako prechádzky ako aj potné kúry a početné diéty oslabovali postupne telo aj nervový systém cisárovnej. Existovalo len málo liečebných metód na telesné poškodenia (ischias, reuma), a preto sa Alžbeta s pribúdajúcimi rokmi musela vzdať predovšetkým pravidelného jazdenia.
 
6.4   O stravovacích návykoch cisárovnej
V skorších rokoch života cisárovná Alžbeta milovala sýtu bavorskú kuchyňu. Pila pivo a v malých množstvách aj víno a vášnivo rada jedla múčne jedlá. Týchto stravovacích návykov sa s pribúdajúcim vekom (kvôli štíhlej postave) úplne vzdala a živila sa takmer výlučne len mliekom a šťavami s pomarančov, citrónov, špenátu alebo mäsovými šťavami. Jedného dňa skoncovala i so spoločným jedením pri rodinnom stole a potom už jedávala iba sama.
Cisár František Jozef nenávidel kúry svojej ženy na schudnutie, ktoré stupňovali jej vrodenú bezradnosť a nervozitu a často sa im usiloval zabrániť.
V posledných rokoch života jedla cisárovná takmer výlučne iba studené jedlá, pričom večera pozostávala hlavne z ľadového mlieka, surových vajec a pohárika tokajského vína. Mala vlastnú kuchyňu s kuchárkou, ktorá jej pripravovala jedlá podľa diétneho rozpisu v tie hodiny, ktoré si Alžbeta sama určila a servírovala jej v ich v cisárovniných izbách. Tu Alžbeta zvyčajne sama jedla prísne vymedzené množstvá skromného jedla. Bol to zvyk, ktorého sa aj počas ciest s manželom len nerada vzdávala. Keď cisár František Jozef cestoval za Alžbetou do Cap Martinu, ich spoločné hodiny sa obmedzili na najmenšiu možnú mieru. Niekedy cisárovná zjedla hlavné jedlo s manželom, pokiaľ však išlo o raňajky, tvrdohlavo trvala na svojom práve, aby ju nikto nevyrušoval.

6.5  o športových aktivitách cisárovnej
Napriek všetkým pravidlám tých čias, v dôsledku ktorých dámy zo spoločnosti málo alebo takmer vôbec nešportovali, bola cisárovná Alžbeta veľmi aktívna atlétka. Dokonca ani vo svojom obydlí nechcela upustiť od možnosti denného tréningu, a preto všade, kde žila (v Hofburgu, v Bad Ischli, vo vile Hermes v Lainzi, v zámku Gödöllö) zriadili pre ňu malé telocvične. Najskromnejšie vybavenie predstavovali kruhy, ktoré boli namontované na ráme dverí v súkromných miestnostiach cisárovnej. Keďže sa začiatkom 80. rokov 19. storočia musela vzdať jazdenia, rozhodla sa namiesto toho začať s hodinami šermu. Ak to počasie dovoľovalo, hodiny šermu boli vždy vonku. Po tréningu cisárovná zvyčajne odpočívala v hojdacej sieti vo feldafinskej farskej záhrade, pretože si myslela, že vďaka hustému živému plotu je tam najlepšie chránená pred pohľadmi zvedavcov. Keď sa kúpala v Starnberskom jazere, museli v čase jej prítomnosti uzatvoriť verejné kúpalisko a dvaja policajti mali za úlohu nepustiť nikoho do jej blízkosti. Rada využívala aj hotelovú plaváreň, pričom ju sprevádzalo černošské dievča, ktoré ju počas tamojšieho pobytu denne masírovalo.

Ako dospelá patrila Alžbeta k najlepším a najodvážnejším jazdkyniam svojich čias. Vo Viedni ju učil krasojazdu prvý učiteľ jazdectva Španielskej dvornej jazdeckej školy. Cisárovná čoskoro zvládla i najkomplikovanejšie kroky a skoky a zaujímala sa o stále novšie a riskantnejšie techniky. Obrátila sa na cirkus Renz, ktorý mal stále sídlo na ulici Zirkusgasse v II. viedenskom obvode a začala chodiť na vyučovanie ku krasojazdkyni Elise Renzovej. Učila sa akrobatiku na koni. V zámku Gödöllö si dala cisárovná pristaviť k dvorným stajniam vlastnú manéž, v ktorej sa pod vedením Elisy Renzovej učila vrcholné cirkusové čísla. Mimoriadnym potešením boli pre cisárovnú Alžbetu poľovačky na líšky. Najznámejšie a najnebezpečnejšie podujatia tohto druhu sa konali v Anglicku a v Írsku a od sedemdesiatych rokov 19. storočia sa ich často zúčastňovala. V pokročilejšom veku sa cisárovná Alžbeta musela vzdať jazdectva aj šermovania, pretože začala trpieť silnými ischiatickými bolesťami a dnou. Hoci sa ustavične  liečila, utrpenie sa už nedalo zmierniť.

6.6  O CHOROBÁCH, LIEČEBNÝCH POBYTOCH A LIEKOCH
Na to, aby sa mohli naplánovať čoraz častejšie liečenia cisárovnej a aby sa mohli použiť liečebné metódy ale aj aby sa cisárovnej pomohlo v duševných ťažkostiach, bolo treba množstvo lekárov z radov cisárskych osobných lekárov ako i mnoho iných európskych odborníkov z oblasti medicíny a kúpeľných lekárov. Všetci sa zaoberali udržiavaním zdravia a najrozličnejšími terapiami cisárovnej Alžbety, radili jej a predpisovali na jej želanie stále nové pobyty v kúpeľoch, ktoré väčšinou slúžili jedinému cieľu: aby unikla cisárskemu dvoru a tamojším povinnostiam.

Začiatkom manželstva vystačila cisárovná s medicínskou starostlivosťou Dr. Fischera, bavorského osobného lekára svojich rodičov. S cisárskym osobným lekárom Dr. Seeburgerom udržiavala chladný alebo takmer žiadny kontakt, pretože prekukol skutočný dôvod jej chorôb a z lojality voči svojmu cisárovi ho nechcel uznať. Ťažkosti cisárovnej Alžbety označil súhrnným názvom nervózne afekty a pripisoval ich podráždenosti ženy, ktorej chýba zmysluplné zamestnanie a skutočný životný obsah. Keďže jej neodporúčal vôbec nijaké liečenia, zo strany cisárovnej sa mu dostalo iba opovrhnutia. Od roku 1864 sa cisárovná zverila do opatery prvému cisárskemu lekárovi Dr. Wiederhoferovi. nadviazala však kontakty aj s mnohými inými viedenskými lekármi, ktorí sú autormi viacerých predpísaných receptov. Lekárske predpisy sa posielali do dvornej lekárne v Stattburgu, kde sa lieky ihneď pripravovali a recepty sa uschovávali v archívoch. Najčastejšie predpisované liečebné prostriedky boli Wilsonova masť, masť na pokožku zmiešaná z ZnO2, glycerín, loj, mädovkový čaj, rebríčkový čaj (domáci prostriedok proti ťažkostiam s pečeňou a žalúdočným ťažkostiam), železité kvapky (proti málokrvnosti), očné kvapky, orientálna kozmetická masť, extrakt do vody na kúpanie, železitý prášok alebo železitá čokoláda.

6.7  O CESTÁCH CISÁROVNEJ
Ak na začiatku manželstva podnikal cisársky pár spoločné cesty po všetkých krajinách monarchie, tak od 60. rokov 19. storočia cestovala Alžbeta najradšej sama. Cestovateľskú vášeň v sebe objavila, keď jej pri ochorení na bronchitídu lekári odporúčali viacmesačný pobyt v južných oblastiach a ona si uvedomila, ako dobre jej padlo žiť ďaleko od viedenského dvora, vysokej aristokratickej spoločnosti a prísneho dvorného protokolu. Manžel ju vzhľadom na svoje povolanie z pochopiteľných dôvodov nemohol sprevádzať (okrem toho sa politická situácia v 60. rokoch čoraz väčšmi vyostrovala, v Uhorsku prepukali nepokoje a roku 1866 sa odohrala neslávna bitka pri Hradci Králové), no v neskorších rokoch sa častejšie usiloval stráviť dva až tri týždne koncom zimy spoločne s manželkou na Riviére. Medzi dlhými cestami na juh a početnými liečeniami cisárovná Alžbeta pravidelne navštevovala svojich rodičov a súrodencov v Possenhofene alebo v Mníchove. Nikdy sa však neubytovala u príbuzných, dávala prednosť bývaniu v hoteli. Vo Feldafingu pri Possenhofene bývala v hoteli Strauch, ktorý od roku 1915 nesie meno Cisárovná Alžbeta. Cisárovná často cestovala na ostrov Korfu a prenajala si tam vilu Braila pri zátoke Gasturi. V ružovo natretom kolonádami ozdobenom dome, ktorý postavil istý Benátčan, bolo síce iba niekoľko malých izieb – plánovali ho ako obytné sídlo, ale mal byť len dočasným riešením.

Na mieste, kde stála vila dala cisárovná neskôr vystavať akýsi menší zámoček – Achilleion. Realizáciou stavby poverila neapolského architekta Raffaela Carita. Zámok bol venovaný Achillovi, cisárovninmu obľúbenému hrdinovi z gréckej mytológie. Bol zariadený veľmi nákladne, s fantáziou, z veľkej časti podľa nápadov cisárovnej. Na všetkom aj na posteľnej bielizni, stolovej bielizni a písacom papieri sa skvel rakúskou korunou ozdobený delfín, posvätné zviera Thetis, Achillovej matky. Na obyvateľov Korfu však najväčší dojem urobilo, že vila bola elektricky osvetlená, prúd sa vyrábal vo vlastnej elektrárni. Stavby a prestavby na Korfu sa ťahali dlhé roky. Keď bolo všetko dokončené, cisárovná odrazu prestala mať o palác akýkoľvek záujem a ponúkla ho na predaj.
 
6.8  O STRACHOCH, POVERÁCH A DEPRESIÁCH
Cisárovná, známa svojím oduševnením pre literatúru a jazyky i tým, že sa neprestajne usilovala vzdelávať a rozširovať si obzor, sa výrazne líšila od urodzených dám, príslušničiek vysokej aristokracie, ktoré mali v tých časoch celkom solídne vedomosti, avšak ich životným obsahom boli predovšetkým rodina, domácnosť a spoločnosť. Čím väčšmi sa Sissi telesne i duševne vzďaľovala od svojho manžela, tým usilovnejšie sa venovala štúdiu jazykov a literatúry.

Alžbeta trpela na idiosynkráziu (precitlivenosť) – mimoriadne prudko reagovala na určité podnety a špeciálne neznášala, keď na ňu ľudia zvedavo zízali. Preto si po celý život skrývala tvár pod strieškou klobúka pod závojmi, slnečníkmi či vejármi. Podstatne radšej ako ľuďmi sa cisárovná obklopovala zvieratami, ku ktorým mala neobyčajne silný vzťah a schopnosti hraničiace až s hypnózou. Zvlášť výrazne sa toto nadanie prejavovalo pri splašených koňoch, ktoré často ako jediná dokázala skrotiť. Labilná osobnosť cisárovnej ju neraz hnala do absurdných vecí a po celý život sa zmietala v poverách a špiritizme. Zúčastňovala sa špiritistických seáns, bola mimoriadne poverčivá. Do pohára s vodou liala vaječný bielok a snažila sa predpovedať budúcnosť. Pred strakou sa trikrát poklonila, havranom sa úplne vyhýbala, pretože ich spájala s utrpením. Bála sa  zlého pohľadu a milovala chvíle, keď mohla za novu stáť pri okne a vyprosovať si pomoc, či splnenie svojich želaní. Podkovy a klince, ktoré našla počas prechádzok, zbierala v presvedčení, že majú ochrannú moc. Neskôr ich dávala pobronzovať alebo poniklovať. Keď zbadala hrbáča, vždy poprosila, či sa smie dotknúť jeho hrbu, čo vraj prináša šťastie. Dávala si veštiť z kariet a od jednej jasnovidky sa dozvedela, že nezomrie vo svojej posteli. Verila v prevteľovanie duší a videla sa, ako po svojej smrti lieta svetom ako čajka. V roku 1888 sa cisárovná začala zaoberať myšlienkou na samovraždu a vyskytli sa u nej silné depresie. Bojovala proti tomuto stavu tým, že podnikala extrémne dlhé horské túry a ťažké výstupy na končiare. Kráčala však tak rýchle, ba v priebehu rokov toto tempo ešte zvyšovala, že jej už takmer nikto nestačil. Duševný úpadok a tragická smrť bratranca a bavorského kráľa, ako aj chorobné šialenstvo jeho brata Otta utvrdili cisárovnú v domnienke, že duševná choroba je v jej rodine dedičnou záležitosťou a jedného dňa jej aj ona podľahne. Vytýčila si za cieľ skúmať šialených a nenormálnych ľudí. Informovala sa o ich osudoch, o priebehu choroby ako aj o metódach, ako bojovať proti symptómom takýchto chorôb.

6.9  O DVORNÝCH DÁMACH A SLUŽOBNÍCTVE CISÁROVNEJ
V živote cisárovnej zohrali niektoré dámy mimoriadne dôležitú úlohu. Boli to dámy, ktoré boli v dvornej službe a ku ktorým prechovávala priateľstvo. Až na jednu výnimku – cisárovnej osobná kaderníčka bola Rakúšanka – mali všetky maďarskú štátnu príslušnosť. Išlo o dámy Ferenczyovú, Festeticsovú, Mailáthovú a Sztárayovú.   Grófku Esterháziovú pridelili sotva sedemnásť ročnej cisárovnej pri jej svadbe ako hlavnú dvornú dámu. Mala vtedy 56 rokov a bola už takmer 20 rokov vdova. Bez potomstva a manžela sa cítila osamelá a zasvätila celý svoj život rakúskemu cisárskemu domu, kde ako vysokopostavená dvorná dáma patrila k najhorlivejším zástankyniam dvorného ceremoniálu.
  Veľmi spontánne sa rozhodla Alžbeta pre jednu z mála, ktoré pochádzali z nižšej šľachty, a preto vlastne ani nevyhovovali pre službu na dvore. Cisárovnú však prirodzenosť a sviežosť Idy Ferenczyovej ihneď tak očarili, že nijaké dvorné predpisy jej nemohli zabrániť v tom, aby si nevybrala práve ju.
  Od roku 1871 patrila k sprievodu cisárovnej nová dvorná dáma, grófka Mária Festeticsová, ktorá v budúcnosti mala na Alžbetu vplývať politicky ešte silnejšie ako Ida Ferenczyová, s ktorou sa delila predovšetkým o osobné zážitky. Napriek svojmu vidieckemu pôvodu bola však Mária Festeticsová vo svojich 32 rokoch viac svetsky orientovaná ako Ida, bola múdrejšia, kritickejšia a skeptickejšia – stelesňovala teda typ ženy, ktorá sa vďaka svojmu postaveniu a výchove určite bude vedieť presadiť na rakúskom dvore.
Po smrti cisárovnej sa obidve dámy utiahli od dvora a viedli vo Viedni i v Maďarsku skromný spoločenský život.
Z maďarských dvorných dám cisárovná uprednostňovala aj grófku Šarlotu Mailáthovú, ktorú prijali do služieb, pretože hľadali zdatnú a vytrvalú dámu, ktorá by vládala sprevádzať Alžbetu na jej dlhých peších túrach.
V decembri 1894  sprevádzala cisárovnú na ceste, ktorá viedla cez Terst do Alžírska, po prvý raz ako „provizórna dvorná dáma“ grófka Irma Sztárayová. Čoskoro si získala sympatie cisárovnej  a už zanedlho dostala titul riadnej dvornej dámy. Do histórie vstúpila grófka Sztárayová najmä vďaka smutnej udalosti – sprevádzala cisárovnú na poslednej prechádzke a bola svedkom jej vraždy. Po smrti cisárovnej sa aj ona utiahla zo spoločenského života.

Cisárovná Alžbeta sa s pribúdajúcim vekom cítila čoraz menej pochopená, nenachádzala porozumenie ani medzi svojimi najbližšími, označovala sa blázna v tomto svete, pretože nikto s ňou nechcel žiť vo vysnenej ríši. Na druhej strane všedný deň v kruhu rodiny pre ňu nič neznamenal. Túžobne očakávala deň, keď unikne do ríše smrti, aby sa zase ocitla v spoločnosti stratených príbuzných duší.
  Sissi zaskočila náhla a tragická smrť. Melancholický a rozporuplný život cisárovnej sa skončil jedného pekného dňa v Ženeve. Na inkognito ceste si objednala v hoteli Beau Rivage izbu na noc 9.septembra pod menom grófka Hohenembs. Sprevádzala ju gardedáma grófka Irma Sztárayová, ktorej sa na jednej z dlhých prechádzok zverila: „Verím v Boha, ale nie tak veľmi, ako ty. Možno jedného dňa zasa budem pobožná. Často túžim po smrti, viem, že ty sa jej nebojíš, ale ja sa trasiem pri tejto myšlienke. To čo ma skutočne desí, je krok medzi životom a smrťou“.
  Ten krok musela onedlho urobiť. O pol druhej 10. septembra Sissi a jej sprievodkyňa vyšli z hotela k jazeru, kde mali nastúpiť na loď Genéve, ktorá ich mala dopraviť do Montreaux. Ale na pobreží čakal anarchista Lucheni. Do Ženevy prišiel 5.septembra s predsavzatím zabiť nejakého člena kráľovskej rodiny. Jeho prvou myšlienkou bolo zabiť dediča francúzskeho trónu Henriho Orelánskeho, ale ten medzitým zo Ženevy odcestoval. Ako Lucheni zistil, že v Ženeve je jej cisárske veličenstvo, doteraz nie je známe. „Predurčený“ na to, aby nezmeškal stretnutie s históriou, čakal na prístavnom móle Mont Blanc, vo vrecku mal starostlivo nabrúsený stolársky pilník trojuholníkového tvaru. Bol by pravdepodobne uprednostnil skutočnú dýku, ale nemal na jej kúpu dosť peňazí. Pilník napokon poslúžil jeho zámeru celkom spoľahlivo.

Zazvonil zvonec, obe ženy sa náhlili na naloďovací pontón, aby nezmeškali loď. A to bola Lucheniho chvíľa. Rozbehol sa k cisárovnej, zohol sa, ako keby chcel nazrieť pod jej neodmysliteľný slnečník. V tom istom okamihu ju udrel do hrude pravou rukou, v ktorej držal pilník a ušiel. Grófka Sztárayova sa v okamihu, keď cisárovná spadla, rozkričala. Keď pomohli Sissi na nohy, povedalo jej veličenstvo: „To nič nie je, poďme, musíme sa ponáhľať, aby sme stihli loď.“ Myslela si, že sa ju nejaký zlodej pokúsil okradnúť. Na lodi začala Sissi blednúť a slabnúť. Všetci okolo sa jej snažili pomôcť, podávali jej vodu a ona sa vzchopila natoľko, že sa ešte spýtala: „Čo sa mi stalo?“. Potom však stratila vedomie, tentokrát navždy. Grófka jej rýchlo uvoľnila oblečenie a na hrudi objavila krvavú škvrnu, nie väčšiu, ako minca.

Lucheni sa na úteku zbavil vražednej zbrane, ale čoskoro ho vypátrali a zatkli. Počas vyšetrovania neprejavil žiadnu ľútosť. Zaujímalo ho jedine to, aby ho nepopravili v Ženeve, ale v Luzerne, odkiaľ pochádzal. Napokon ho odsúdili na doživotie, ale Lucheni opäť raz vzal spravodlivosť do vlastných rúk – obesil sa vo väzení v roku 1910. Rakúska cisárovná a maďarská kráľovná zomrela vo veku  60 rokov. Pitva potvrdila, že zbraň prenikla do hrude 85 mm hlboko, zlomila Sissi štvrté rebro, prešla ľavým pľúcnym lalokom, prepichla ľavý osrdcovník a vnikla priamo do ľavej komory srdca. Rana svojou precíznosťou pôsobila, akoby ju zanechal chirurgický nástroj. Bola taká úzka, že krv unikala z komory srdca, len po kvapkách a Sissino srdce sa preto zastavovalo len pomaly. Po vystavení mŕtvoly cisárovnej v hoteli Beau Rivage túto 15. septembra previezli špeciálnym vlakom do Viedne. Mŕtvej cisárovnej bolo treba pri jej príchode do rezidencie pripraviť čo najčestnejšie prijatie... Každému, kto sa ho zúčastnil, sa zrejme ten deň navždy nezabudnuteľne vryl do pamäti.  Nebola to iba ľudská tragédia, bol to závan svetového diania, v ktorom  sa otriasol dovtedajší svet.

Naša odpoveď na spornú otázku, či bola cisárovná len pôvabná zvláštna bytosť alebo jedna z prvých emancipovaných žien, je takáto: Sissi bola vskutku moderným typom ženy.Táto žena, ktorá sa stala panovníčkou proti svojej vôli, rozvinula v sebe schopnosť unikať do sveta snov. A práve táto schopnosť jej pomohla mnohé prekonať. Stala sa symbolom mnohých žien šľachtického či meštianskeho pôvodu, ktoré žili osamotené v manželstvách typických pre vtedajšiu dobu, postavených výlučne na báze zachovania formy a vzájomnej úcty.

Alžbeta bola mimoriadna osobnosť, a preto sa názory na ňu rozchádzajú. Už za svojho života dala krásna cisárovná podnet k mnohým špekuláciám a dodnes je opradená celým množstvom povestí. Je historicky nepopierateľné, že svojimi náladami ustavične kompromitovala dvor, ktorý si potrpel na dôstojnosť a dobré správanie. Rada používala maďarský jazyk, ktorý okrem nej a cisára nik neovládal. Neprejavovala tým len otvorené sympatie Uhorsku, ale zároveň diskriminovala ostatnú dvorskú spoločnosť.

Alžbetina matka Ludovika a Žofia, matka cisára Františka Jozefa, boli dcéry bavorského kráľa pochádzajúceho z hlavnej wittelsbachovskej vetvy. Ludovikino manželstvo s vojvodom Maxom Bavorským z vedľajšej wittelsbachovskej vetvy bolo teda z hierarchického hľadiska manželstvo pod úroveň. Alžbeta mala podľa toho nižší pôvod ako jej svokra. Táto okolnosť bola pravdepodobne ohniskom sváru. O stavovskom rozdiele medzi Sissi a jej svokrou sa zrejme škodoradostne klebetilo aj na dvore. Pre Alžbetu je príznačné, že neakceptovala nikoho z cisárskej rodiny, kde sa cítila nesvoja. Sissi si vyberala za spoločníčky výlučne ženy neprimerané jej postaveniu, vysokými úradmi zásadne poverovala ľudí nižšieho postavenia a so svojimi dvornými dámami hovorila len po maďarsky, aby ju ostatní nerozumeli. Ak sa Alžbeta vôbec objavila v spoločnosti dvora, mala buď zlú náladu alebo mlčala, čo sa dá takisto považovať za pokus kompromitovať ostatných a zároveň na seba upozorniť.

Zaujímavé je, že Sissi zbierala obrázky a fotografie krásnych žien. Táto záľuba má dvojaký význam. Na jednej strane tu ide o identifikáciu s mužom, na druhej strane si porovnávaním s kráskami potvrdzovala vlastnú prevahu celkom podľa hesla: „Zrkadielko, zrkadielko, povedzže mi, kto je najkrajší na zemi?“Vo všeobecnosti išlo cisárovnej viac o to, aby lásku dostávala ako dávala a aby bola bezhranične obdivovaná. V každom osobnom vzťahu chcela byť pre toho druhého najdôležitejšou osobou. Takýto spôsob správania  zdôrazňuje Alžbetine falicko - narcistické povahové črty. Všetci ju mali obletovať, všetko sa malo krútiť okolo nej, zatiaľ čo ona sa nad pocity druhých ľahostajne povznášala. Napriek mnohým záľubám a rozličným zamestnaniam trápil cisárovnú po celý život nepokojný duch, podnikala mnohé dlhé cesty a bolo zrejme jej osudom, že práve na jednej z týchto ciest tragicky a nečakane vyhasol jej život, ako to už vopred bola tušila.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Ostatné » Osobnosti / Životopisy

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.018