John Friedrich Herbart
John Friedrich Herbart (1776 – 1841)
Napriek svojej metafyzickej orientácii má bližšie
k racionalistickému osvietenstvu a realisticko – pozitivistickému duchu doby konca 19 stor.
Pre Herbartovu psychológiu je smerodajné to,
že formou, v ktorej sa duša udržuje pred poruchami sú predstavy a že v podstate všetky duševné procesy sú procesmi predstáv. Spôsob, ako
sa nové predstavy osvojujú prostredníctvom starších, nazývame percepcia.
Rôznymi konšteláciami predstáv vznikajú city,
túžby a vôľové skutky. V prácach Všeobecná pedagogika (1806) a Náčrt prednášok
z pedagogiky (1835) sa vedecky zaoberal pedagogikou. Herbart zdôrazňuje, že vychovávateľ sa nesmie opierať ani o konvenciu, ani o
svoj vlastný pedagogický experiment a skúsenosť, ale potrebuje kriticko-vedeckú reflexiu o výchove a vyučovaní. Pod termín estetika zahrňuje
učenie o dobre a krásne. Etiku sa pokúša založiť na najvšeobecnejších úsudkoch o hodnoteniach, ktoré sú bezpodmienečne platné. Tak
možno podľa jeho názoru vyvolať alebo aj požadovať vôľové vzťahy, ktoré sa bezprostredne páčia alebo nepáčia.
Tieto vzťahy
nazýva praktickými ideami: vnútorná sloboda, dokonalosť, žičlivosť (láska), právo, spravodlivosť. Na základe týchto piatich
praktických ideí získava päť spoločenských ideí: idea právnej spoločnosti, systému odmeňovania (hospodárstvo), správneho systému,
kultúrneho systému a duchovnej spoločnosti.
Cieľom výchovy je charakterová sila a mravnosť. Viac ako na
vedomostiach mu záleží na správaní a vôli. Za najdôležitejšiu výchovnú činnosť, pokladá vyučovanie. Okrem vyučovania, rozlišuje aj
ovládanie a disciplínu. Ovládanie sa týka len vonkajšieho poriadku, bez ktorého užitočná výchova a správne vyučovanie nie sú možné,
preto má len prípravný charakter. Disciplína sa zameriava na vnútro, chce ovplyvniť postoje bezprostredne tým, že apeluje na svedomie
dieťaťa a prostredníctvom správneho oslovenia orientuje jeho myseľ na mravné zásady.
Žiak má pochopiť skutočnosť nielen empiricky
v jej jednotlivostiach, ale aj špekulatívne v jej súvislostiach a napokon aj esteticky.
Tri druhy
poznania:
· pokojné vhĺbenie – zrozumiteľnosť, pretože tu dochádza k jasnému chápaniu jednotlivostí
· pokročilé vhĺbenie – stupeň asociácie. Predmet vhĺbenia sa spája s ostatnými, z čoho vyplýva už prechod
k ujasňovaniu.
· pokojné ujasňovanie – stupeň systému, jednotlivý objekt sa včlení do celku, kde dostáva celkom
určité miesto a hodnotu
· pokročilé ujasňovanie – stupeň metódy. Myslí s tým, že od systematického prehľadu
pokročí duch k precvičovaniu a aplikácii.
I v najmenšej časti vyučovania treba rozlišovať štyri stupne vyučovania. Tvrdí,
že metódy „treba poznať, podľa okolností vyskúšať, meniť ich, vynaliezať nové a experimentovať – len nie v nich uviaznuť, len
nehľadať v nich spásu vyučovania“.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta