Sociálna komunikácia je v užšom zmysle slova výmena informácií medzi ľuďmi. V širšom zmysle znamená vzájomnú výmenu informácií, ale aj predstáv, myšlienok, nálad, pocitov, postojov, ktoré si ľudia vymieňajú pri spoločnej činnosti. Nedá sa nekomunikovať. Tam, kde sa stretáva človek s človekom, začína sa proces sociálnej komunikácie. Už len tým, že sme, podávame o sebe správu, komunikujeme. Komunikujeme rečou slov a rečou tela. Jazyk a komunikácia sú produktom spoločenského vývoja, majú spoločenskú povahu.
Komunikácia je proces, uskutočňuje sa medzi dvoma alebo viacerými účastníkmi a má túto podobu:
komuniké
komunikátor – obsah, téma – príjemca – komunikant, komunikačný kanál
Poznáme jednosmernú a obojsmernú formu komunikácie. Jednosmerná komunikácia je napr. komunikácia učiteľa smerom k žiakom, vedúceho k podriadeným. Patrí sem aj počúvanie rozhlasu, televízie. Pri tejto forme môže dochádzať k rozličným chybám, napríklad učiteľ oznamuje len obsah a nevšíma si reakcie žiakov, nemá od nich spätnú väzbu.
Obojsmerná komunikácia sa najčastejšie uskutočňuje formou dialógu, napríklad telefonát, a viacsmernou je napríklad beseda.
Z hľadiska pôvodu znakov rozlišujeme nasledujúce formy komunikácie.
Rozlišujeme formálnu a neformálnu komunikáciu. Formálna komunikácia obsahuje informácie, ktoré sú potrebné na plnenie úloh a cieľov skupiny; neformálna komunikácia je podmienená vzájomnými vzťahmi komunikujúcich osôb, sympatiami, spoločnými záujmami.
Z hľadiska počtu komunikujúcich hovoríme o monológu – reč jedného človeka – a dialógu, rozhovor dvoch alebo viacerých osôb.
Sociálna psychológia, psychológia komunikácie dlhodobo skúma, ktoré faktory pozitívne ovplyvňujú efektívnu komunikáciu. Medzi najčastejšie chyby v komunikácii vo všeobecnosti a špeciálne v pedagogickej komunikácii patrí:
Logopédia je ŠPP disciplína, ktorá sa zaoberá edukáciou a komplexnou logopedickou starostlivosťou o osoby s NKS a prevenciou tohto narušenia. Zaoberá sa tromi kategóriami osôb:
Pojmy logopédia a pedagogika detí s NKS sa v školskej praxi používajú ako synonymum. O NKS hovoríme vtedy, ak sa rečový prejav odchyľuje od „normy“ zaužívanej v danom jazykovom prostredí do tej miery, že proces komunikačného aktu pôsobí na komunikačného partnera rušivo. Táto hranica je rozdielna a závisí od viacerých faktorov. Patrí medzi ne napr. vzdelanie, kvalita jazykového prostredia, povolanie... Ten istý prejav možno hodnotiť podľa faktorov odlišne.
Základným predpokladom pre komunikáciu hovorenou rečou je:
Logopedická starostlivosť sa nesmie zužovať len na zvukový a jazykový prejav, ale musí zahŕňať aj všetky roviny jazykové prejavu človeka. Je tu potrebné rozpoznať narušenie zvukovej stránky reči (dyslália), neurotickú poruchu reči (mutizmus), ale aj narušenie obsahovej stránky reči (znížená slovná zásoba) a tempa reči (brblavosť).
Zhrňujúcim a zovšeobecňujúcim pojmom pre označenie týchto jedincov sa považuje termín narušená komunikačná schopnosť.
Komunikačná schopnosť jedinca je narušená vtedy, ak niektorá rovina jeho jazykového prejavu pôsobí protikladne vzhľadom na jeho komunikačný zámer. Zahrňuje to jazykové i nejazykové prostriedky komunikácie.
Narušenie komunikačnej schopnosti môže byť trvalé alebo prechodné. NKS sa môže prejaviť ako vrodená chyba reči alebo získaná porucha reči. Celkove môže dominovať symptóm – hovoríme o symptomickej poruche reči.
Príčiny NKS môžu byť orgánové alebo funkčné, pričom môže nastať úplné alebo čiastočné narušenie s rôznym stupňom.
Osoba s narušenou komunikačnou schopnosťou si svoje narušenie nemusí uvedomovať. Za narušenú komunikačnú schopnosť sa nepovažujú fyziologické poruchy, pri ktorých existuje reálna možnosť, že dôjde k ich reálnemu zaniknutiu, tzv. autokorekcii.
Narušenie komunikačnej schopnosti sa prejavuje ako vrodená alebo získaná porucha reči. Pri triedení týchto porúch možno uplatniť viaceré hľadiská.
Môže ísť o vývinovú bezrečnosť ako vedľajší príznak (pri poruchách sluchu, DMO, mentálnej retardácii) alebo ako hlavný príznak (patológia sociálneho prostredia, ľahkej mozgovej dysfunkcii/ĽMD).
Klasifikácia z hľadiska priebehu narušeného vývinu reči:
Je čiastočná alebo úplná strata schopnosti reči, ktorá vzniká na základe lokálnych orgánových poškodeniach mozgu. Často spôsobuje poškodenie abstraktného myslenia a postihuje celú psychickú činnosť človeka.
Príčiny: najčastejšie vzniká pri náhlych mozgových príhodách, nádoroch, úrazoch. Môže vzniknúť aj pri zápaloch mozgu a mozgových blán.
Mutizmus je strata schopnosti prehovoriť, zvyčajne na neurotickom podklade. Zahrňujeme sem 3 druhy NKS:
Ide o onemenie pri normálnom stave rečových orgánov a bez organického poškodenia CNS. Vzniká na neurotickom základe, napr. ťažká trauma.
Elektívny mutizmus sa nazýva výberový mutizmus a dochádza k zlyhaniu komunikácii v určitej situácii alebo v kontakte s určitými osobami. Najčastejšie sa vyskytuje u detí.
Totálny mutizmus – jedinec nechce prehovoriť k nikomu.
Surdomutizmus je porucha rozčírená aj na oblasť sluchu.
Fufnavosť (rinolália) sa prejavuje zmenou rezonancie zvuku hlások pri artikulácii. Môže byť zatvorená – následkom orgánových zmien, zmenšený priestor nosovej a a nosohltanoej dutiny. Môže by prechodná alebo trvalá. Alebo otvorená v prípade zvýšenej nosovosti a zmiešaná (kombinácia otvorenej a zatvorenej).
Palatolália je porucha reči pri rázštepe podnebia (nedostatočný podnebnohltanový uzáver). Klasifikácia podľa stupňa:
Zajakavosť (balbuties) patrí k najťažším druhom NKS. Ide predovšetkým o narušenie plynulosti hovorenia, má rušivý vplyv aj pri tvorbe výpovede. Máva mimoriadne vážny spätný vplyv na celú osobnosť človeka.
Nejestvuje jednotná, všeobecne prijatá definícia. Najnápadnejšie sa zajakavosť prejavuje charakteristickým (klonickým, tonickým) prerušovaním plynulosti hovorenia.
Rozsah príčin zajakavosti je extrémne široký – od dedičnosti, negatívnych vplyvov prostredia až po orgánové príčiny. Vplyv dedičnosti nie je dostatočne preskúmaný, 10 – 30 % vplyv. V súvislosti s prostredím možno spomenúť viacero vplyvov. Je to predovšetkým rodinné prostredie. Na vzniku zajakavosti sa podieľa príliš prísna, utláčajúca výchova s prísnymi trestami, prehnane starostlivá výchova, ale aj príliš voľná, ľahostajná, zanedbávajúca výchova. Neurotizujúco môže pôsobiť aj násilné precvičovanie ľaváka na používanie pravej ruky. Mimoriadne zlý vplyv má nesprávny postoj rodinného prostredia k reči dieťaťa (karhanie, vysmievanie, nútenie opakovania, upozorňovanie na neplynulosť reči počas fyziologickým ťažkostí, tresty za zlú reč...). Aj školské prostredie môže vplývať na vznik zajakavosti. Príčinou môže byť aj psychotrauma, zľaknutie, šok, hospitácia...
Zajakavosť možno triediť z viacerých hľadísk. Podľa verbálnych symptómov rozlišujeme klonickú, tonickú a zmiešanú zajakavosť. Klonická forma (trhané opakovanie hlások a slabík) sa považuje za menej ťažkú ako tonická forma (tlačenie, napínanie). Najčastejšie sa rozlišuje štvorstupňová klasifikácia – minimálne príznaky, zjavné a časté príznaky, výrazný prejav, nápadné kŕče.
Brblavosť možno definovať ako naručenie plynulosti hovorenia, pre ktoré je charakteristické extrémne zrýchlené tempo slovnej produkcie. Príčiny sú podobné ako pri zajakavosti (dedičnosť, negatívne vplyvy prostredia) ale aj dominácia mozgových hemisfér a ľahkú mozgovú dysfunkciu. Častejšie sa vyskytuje v intaktnej populácii.
Dyslália (hatlavosť) možno definovať ako neschopnosť používať jednotlivé hlásky alebo skupiny hlások v komunikačnom procese. Je potrebné rozlišovať dysláliu (chybnú výslovnosť) a tzv. fyziologickú dysláliu, ktorá je do určitého veku prirodzeným fyziologickým prejavom.
Najčastejším druhom dyslálie je chybná výslovnosť sykaviek a chybná výslovnosť hlásky –r.
Najčastejšie príčiny sú: dedičnosť, vplyv prostredia, poškodenia CNS, pôrodné poškodenia, dlhodobé tolerovanie maznavej reči, nesprávnej výslovnosti.
Možno ju triediť z viacerých aspektov. Z etiologického hľadiska rozlišujeme pri funkčnej dyslálii senzorický a motorický typ. Podľa toho, či je narušená schopnosť sluchového rozlišovania alebo ide o tzv. motorickú neobratnosť.
Podľa rozsahu rozlišujeme dysláliu univerzalis (úplne nezrozumiteľná reč), dysláliu multiplex (zrozumiteľnosť reči je relatívne lepšie) a parciálnu dysláliu (týka sa iba jednej alebo niekoľkých hlások).
Z hľadiska symptomatológie rozlišujeme mogiláliu (vynechávanie niektorej hlásky – stom = strom), paraláliu (vymieňanie hlások – stlom = strom) a dysláliu v užšom zmysle (chybná výslovnosť – sigmatizmus, chybná výslovnosť sykaviek. Rotacizmus, chybná výslovnosť –r.)
Dyzartia je narušovanie procesu artikulácie ako celku pri organickom poškodení nervového systému. Na označenie úplnej neschopnosti artikulovať sa používa termín anartria. Bežnými príčinami dyzartie sú inervačné poškodenia (nervové poškodenia). Môžu ich podmieniť rôzne faktory. V prenatálnom (nedonosenosť, pokusy o prerušenie gravidity), perinatálnom (nedokysličenosť plodu počas pôrodu), postnatálnom období i v neskoršom živote (zápal mozgu, úrazy hlavy, nádory).
Dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia patria medzi špecifické poruchy učenia. Opisujú sa ako poruchy jedného alebo viacerých psychických procesov potrebných na porozumenie či používanie reči v hovorovej alebo písanej forme, prípadne ako poruchy schopnosti zvládnuť bežné činnosti.
Symptomatické poruchy reči definujeme ako NKS, ktoré sú sprievodným príznakom iného dominujúceho postihnutia, narušenia alebo ochorenia.
Mechanizmus vzniku symptomatických porúch reči môže prebiehať viacerými spôsobmi.
Možno ich triediť na špecifické – typická pre dané postihnutie – a nešpecifické – vyskytujúce sa aj v iných prípadoch NKS.
Ide pri nich o patologickú zmenu v individuálnej štruktúre hlasu, t. j. zmenu v jeho akustických kvalitách, spôsobe používania, tvorenia, pričom sa v hlase môžu vyskytnúť aj rôzne vedľajšie znaky. Funkčné poruchy hlasu označujeme ako dysfónie. Ak ide o funkčné poruchy spevného hlasu, hovoríme o dysódii.
Najčastejšími príčinami sú dedičnosť, vrodené odchýlky, prostredie – hlasový vzor, nevedomé napodobňovanie rodiča, učiteľky v MŠ, pedagóga, hlučné pracovné prostredie, hormonálne odchýlky, operačné zákroky, nesprávne používanie hlasu.
Poruchy hlasu sa členia na orgánové a funkčné. Môžeme ich deliť aj podľa prejavov – symptómov: narušenie výšky hlasu, farby hlasu (chraplavosť, rinofónia), sily hlasu (afónia, makrofónia). Orientačne ich triedime aj podľa stupňa – od pocitu hlasovej únavy s tlačenou fonáciou cez chrapľavosť až po bezhlasnosť.
Logopedická starostlivosť sa u nás realizuje vo vzájomnej spolupráci troch rezortov školstva, zdravotníctva a práce sociálnych vecí. V pôsobnosti rezortu školstva sa logopedická starostlivosť zabezpečuje v štyroch rovinách:
Pre deti predškolského veku sa zriaďujú špeciálne MŠ pre chybne hovoriace deti, MŠ pre nehovoriace deti a špeciálne triedy pre deti s ľahšími chybami reči v bežných MŠ.
V špeciálnych ZŠ pre deti s NKS sa vzdelávajú deti s ťažším stupňom NKS. Ide o ZŠ pre chybne hovoriacich a ZŠ pre nehovoriacich. Pri bežnej ZŠ možno zriadiť špeciálnu triedu pre deti s vývinovými poruchami učenia, ale aj špeciálnu triedu pre deti s NKS.
V MŠ alebo v triedach pre deti s NKS je logopedická starostlivosť základnou súčassťou výchovnej práce (vo všetkých výchovných zložkách).
V špeciálnej ZŠ alebo v špeciálnych triedach sa logopedická starostlivosť prelína celým výchovno-vzdelávacím procesom.
V špeciálnych školách sa logopedická starostlivosť realizuje v rámci osobitne vyčleneného predmetu.
Logopedická starostlivosť najmä o deti s ľahšími chybami reči sa realizuje ambulantnou formou v poradenských zariadeniach.
V špeciálnych školách a triedach pre deti s NKS sa realizuje individuálna aj skupinová komplexná logopedická starostlivosť. Každá práca so žiakmi sa zameriava na výchovu reči.
V rezorte zdravotníctva sa zriaďujú logopedické pracoviská, ktoré sa zaoberajú logopedickou prevenciou a odstraňovaním narušení komunikačnej schopnosti.
Lit. výchova sa člení na dve zložky: