Komunikácia

Komunikácia

• Sociálna komunikácia formy a druhy

Sociálna komunikácia je v užšom zmysle slova výmena informácií medzi ľuďmi. V širšom zmysle znamená vzájomnú výmenu informácií, ale aj predstáv, myšlienok, nálad, pocitov, postojov, ktoré si ľudia vymieňajú pri spoločnej činnosti. Nedá sa nekomunikovať. Tam, kde sa stretáva človek s človekom, začína sa proces sociálnej komunikácie. Už len tým, že sme, podávame o sebe správu, komunikujeme. Komunikujeme rečou slov a rečou tela. Jazyk a komunikácia sú produktom spoločenského vývoja, majú spoločenskú povahu.

Komunikácia je proces, uskutočňuje sa medzi dvoma alebo viacerými účastníkmi a má túto podobu:

komuniké

komunikátor –––––––––à obsah, téma––––DE––––à príjemca- komunikant, komunikačný kanál.

Zložky komunikácie:

komunikátor – t.j. odosielateľ informácie. Dôležité je, aby informácia bola zrozumiteľná, dôveryhodná; sleduje sa aj štýl prejavu, tempo reči a podobne,

komuniké – obsah informácie, hodnotí sa obsah a forma informácie.

komunikačný kanál – spôsob prenosu informácií (DE),

komunikant – prijímateľ informácií, ktorý dekóduje informáciu od komunikátora, spracuje ju a reaguje na ňu.

Formy komunikácie

Poznáme jednosmernú a obojsmernú formu komunikácie. Jednosmerná komunikácia je napr. komunikácia učiteľa smerom k žiakom, vedúceho k podriadeným. Patrí sem aj počúvanie rozhlasu, televízie. Pri tejto forme môže dochádzať k rozličným chybám, napríklad, učiteľ oznamuje len obsah a nevšíma si reakcie žiakov, nemá od nich spätnú väzbu.

Obojsmerná komunikácia sa najčastejšie uskutočňuje formou dialógu, napríklad telefonát, a viacsmernou je napríklad beseda.

Z hľadiska pôvodu znakov rozlišujeme nasledujúce formy komunikácie.

Verbálna komunikácia – prebieha výmenou informácií, významov pomocou reči, slov. Ňou ľahšie vysvetľujeme, zdôvodňujeme, ponúkame rôzne alternatívy a pod.

Neverbálna komunikácia – je to výmena informácií bez slov, napríklad pohľadom, gestom, pohybom. Neverbálnou komunikáciou sa ľahšie vyjadrujú emócie.

Rozlišujeme tieto základné druhy neverbálnej komunikácie:

1. pohľady – reč očí, t.j. činnosť očí a očných partií napr. kto sa na koho pozerá a ako dlho, ako časté sú pohľady, vrásky na čele, atď. Očný kontakt pri rozhovore má trvať 40-60% času trvania rozhovoru.
2. mimiku– výraz tváre najmä pri vyjadrovaní citov a emocionálnych stavov ako je radosť, strach, úsmev, smútok, údiv, zachmúrenie... 3. gestiku– reč pomocou gest, gestá sú sprievodom verbálnej komunikácie napr. kývnutie hlavou na súhlas, úklon pri predstavovaní, 4. proxemiku – priblíženie alebo vzdialenie jeden od druhého. Čím dôvernejší je vzťah, tým je kratšia vzdialenosť. V tejto súvislosti rozlišuje tzv. osobné zóny. Osobná zóna je priestor okolo nás, do ktorého nerád vpúšťame cudzích ľudí. Rozoznávame:

- do 40 cm – intímna zóna, napr. matka a dieťa, manželia, milenci,

- do 80 cm – osobná zóna - priatelia

- 130 a viac – sociálna zóna – v úrade, obchode

nad 360 cm – verejná zóna - prednáška

1. haptiku – reč dotykov; napr. pohladenie, bozk, objatie,
2. posturiku – postoj celého tela; oznamovanie fyzickým postojom, napr. dvojica, ktorá sa háda, dvojica pri dôvernom rozhovore, ak stojíme naprieč a rozprávame sa, matka s dieťaťom na prechádzke, pri hre, atď.,
3. kineziku – reč pohybov;
4. emblémy – signály, ktorými človek komunikuje príslušnosť k určitej sociálnej skupine, kultúre, etniku, stavu. Napríklad, zelená stužka maturantov, uniforma policajtov, úprava vlasov, nosenie ozdôb atď.
5. úprava zovňajšku a prostredia; upravený a čistý človek je pri rozhovore prijateľnejší, ako neupravený a zapáchajúci...
6. Pri komunikácii rozlišujeme aj paralingvistickéaspekty reči. Patrí sem výška hlasu, sila a farba hlasu, rýchlosť reči, tempo, plynulosť, intonáciu, výslovnosť, členenie reči, pauzy, mh, nn atď.

Rozlišujeme tieto druhy komunikácie:

 intrapersonálnu – získavanie informácií z kníh, časopisov, počítača,

 interpersonálnu – komunikácia medzi dvoma alebo viacerými osobami,

 masovú komunikáciu – komunikácia sprostredkovaná médiami.

Rozlišujeme formálnu a neformálnu komunikáciu. Formálna komunikácia obsahuje informácie, ktoré sú potrebné na plnenie úloh a cieľov skupiny; neformálna komunikácia je podmienená vzájomnými vzťahmi komunikujúcich osôb, sympatiami, spoločnými záujmami.

Z hľadiska počtu komunikujúcich hovoríme o monológu – reč jedného človeka – a dialógu, rozhovor dvoch alebo viacerých osôb.

• Komunikačné bariéry, ktoré ovplyvňujú komunikačný proces

Komunikačné bariéry

Sociálna psychológia, psychológia komunikácie dlhodobo skúma, ktoré faktory pozitívne ovplyvňujú efektívnu komunikáciu. Medzi najčastejšie chyby v komunikácii vo všeobecnosti a špeciálne v pedagogickej komunikácii patrí:

Ü používanie hrozieb, vydierania, nátlaku, ohovárania, šikanovania, falošných sľubov s cieľom manipulovať žiakov,

Ü neodbornosť prezentovaného obsahu, zatajovanie, skresľovanie údajov a informácií,

Ü uzavretosť partnerov komunikácie, neochota alebo neschopnosť otvorene komunikovať, egoizmus v rozhovore, neschopnosť počúvať a vnímať partnerov,

Ü neschopnosť nadviazať komunikačný vzťah založený na empatii, otvorenosti, úprimnosti a akceptácii,

Ü presadzovanie autoritátorských alebo príliš liberálnych vzťahov pri vedení skupiny a neschopnosť vytvoriť priaznivú sociálnu klímu, ktorá je dôležitá pre spoluprácu a otvorenosť komunikácie.

• Poruchy reči (ŠPP)
  Pojem a predmet pedagogiky detí s narušenou komunikačnou schopnosťou

Logopédia je ŠPP disciplína, ktorá sa zaoberá edukáciou a komplexnou logopedickou starostlivosťou o osoby s NKS a prevenciou tohto narušenia. Zaoberá sa tromi kategóriami osôb :
1. nepostihnutými osobami s NKS ( zajakaví žiaci v ZŠ)
2. postihnutými osobami s NKS ( mentálne postihnutí žiaci a dyslektici )
3. preventívne pôsobí na intaktné osoby ( stimulácia vývinu reči, predchádzanie zajakavosti u detí s fyziologickými ťažkosťami v reči)

Pojmy logopédia a pedagogika detí s NKS sa v školskej praxi používajú ako synonymum. O NKS hovoríme vtedy ak sa rečový prejav odchyľuje od „ normy“ zaužívanej v danom jazykovom prostredí do tej miery, že proces komunikačného aktu pôsobí na komunikačného partnera rušivo. Táto hranica je rozdielna a závisí od viacerých faktorov. Patrí medzi ne napr. vzdelanie, kvalita jazykového prostredia, povolanie ... Ten istý prejav možno hodnotiť podľa faktorov odlišne.
Základným predpokladom pre komunikáciu hovorenou rečou je :
- dobré sluchové vnímanie
- správna funkcia mozgových rečových centier a nervových dráh
- funkčná motorika hovoridiel ( ich súčasťou sú dýchacie/respiračné orgány, hlasové/fonačné orgány a orgány artikulačné/ústna dutina, jazyk, zuby, nosná dutina, hltan/).
Logopedická starostlivosť sa nesmie zužovať len na zvukový a jazykový prejav, ale musí zahŕňať aj všetky roviny jazykové prejavu človeka. Je tu potrebné rozpoznať narušenie zvukovej stránky reči (dyslália), neurotickú poruchu reči (mutizmus), ale aj narušenie obsahovej stránky reči (znížená slovná zásoba) a tempa reči (brblavosť).
Zhrňujúcim a zovšeobecňujúcim pojmom pre označenie týchto jedincov sa považuje termín narušená komunikačná schopnosť.  
Komunikačná schopnosť jedinca je narušená vtedy, ak niektorá rovina jeho jazykového prejavu pôsobí protikladne vzhľadom na jeho komunikačný zámer. Zahrňuje to jazykové i nejazykové prostriedky komunikácie.
Narušenie komunikačnej schopnosti môže byť trvalé alebo prechodné. NKS sa môže prejaviť ako vrodená chyba reči alebo získaná porucha reči. Celkove môže dominovať symptóm – hovoríme o symptomickej poruche reči
Príčiny NKS môžu byť orgánové alebo funkčné, pričom môže nastať úplné alebo čiastočné  narušenie s rôznym stupňom.
Osoba s narušenou komunikačnou schopnosťou si svoje narušenie nemusí uvedomovať. Za narušenú komunikačnú schopnosť sa nepovažujú fyziologické poruchy, pri ktorých existuje reálna možnosť, že dôjde k ich reálnemu zaniknutiu, tzv. autokorekcii.
Narušenie komunikačnej schopnosti sa prejavuje ako vrodená alebo získaná porucha reči. Pri triedení týchto porúch možno uplatniť viaceré hľadiská.

Podľa symptomatického hľadiska rozlišujeme :

• Vývinová bezrečnosť (dysfázia)
• Získaná orgánová bezrečnosť (afázia)
• Získaná neurotická bezrečnosť (mutizmus, elektívny mutizmus)
• Narušenie zvuku reči (fufňavosť, palatolália)
• Narušenie plynulosti reči ( brblavosť, zajakavosť)
• Narušenie článkovania reči (dyslália, dyzartia)
• Narušenie grafickej podoby reči (dysgrafia, dyslexia, dyskalkúlia)
• Symptomatické poruchy reči (sprevádzajúce iné postihnutie, ochorenie, ochorenie)
• Poruchy hlasu
• Kombinované poruchy reči

Druhy, stupne, typy a príčiny NKS

Vývinová bezrečnosť

Môže ísť o vývinovú bezrečnosť ako vedľajší príznak ( pri poruchách sluchu, DMO, mentálnej retardácii) alebo ako hlavný príznak ( patológia sociálneho prostredia, ľahkej mozgovej dysfunkcii/ĽMD)
Klasifikácia z hľadiska priebehu narušeného vývinu reči:
- oneskorený vývin reči – je spôsobený napr. dedičnosťou, ľahkou nedoslýchavosťou alebo výchovnými vplyvmi. Pri priaznivých vonkajších vplyvoch možno dosiahnuť v ďalšom vývine normu.
- obmedzený vývin reči – pri mentálnom postihnutí, ťažkých poruchách sluchu, extrémne patologickom sociálnom prostredí. Úroveň reči zväčša nedosiahne normu.
-prerušený vývin – napr. pri úrazoch, ťažkých psychických traumách a vážnych duševných chorobách. V niektorých prípadoch môže dosiahnuť úroveň oneskoreného vývinu reči, v nepriaznivých prípadoch obmedzeného vývinu (demencia)
- odchýlny vývin reči – prejavuje sa iba v niektorej z rovín rečového vývinu ( dyslália, hatlavosť, zvuková stránka reči , napr. pri rázštepe podnebia. )

Získaná orgánová bezrečnosť – afázia

Je čiastočná alebo úplná strata schopnosti reči, ktorá vzniká na základe lokálnych orgánových poškodeniach mozgu. Často spôsobuje poškodenie abstraktného myslenia a postihuje celú psychickú činnosť človeka.
Príčiny : najčastejšie vzniká pri náhlych mozgových príhodách, nádoroch, úrazoch. Môže vzniknúť aj pri zápaloch mozgu a mozgových blán.

Získaná neurotická bezrečnosť – mutizmus, elektívny mutizmus

Mutizmus je strata schopnosti prehovoriť, zvyčajne na neurotickom podklade. Zahrňujeme sem 3 druhy NKS:

• Totálny mutizmus
• Elektívny mutizmus
• Surdomutizmus

Ide o onemenie pri normálnom stave rečových orgánov a bez organického poškodenia CNS. Vzniká na neurotickom základe, napr. ťažká trauma.
Elektívny mutizmus sa nazýva výberový mutizmus a dochádza k zlyhaniu komunikácii v určitej situácii alebo v kontakte s určitými osobami. Najčastejšie sa vyskytuje u detí.
Totálny mutizmus – jedinec nechce prehovoriť k nikomu.
Surdomutizmus je porucha rozčírená aj na oblasť sluchu.

Narušenie zvuku reči – fufnavosť, palatolália

Fufnavosť (rinolália) sa prejavuje zmenou rezonancie zvuku hlások pri artikulácii. Môže byť zatvorená – následkom orgánových zmien, zmenšený priestor nosovej a a nosohltanoej dutiny. Môže by prechodná alebo trvalá. . Alebo otvorená  v- v prípade zvýšenej nosovosti a zmiešaná (kombinácia otvorenej a zatvorenej)
Palatolália  je porucha reči pri rázštepe podnebia (nedostatočný podnebnohltanový uzáver). Klasifikácia podľa stupňa :
I. stupeň -  reč nemá výrazné črty palatolálie, prípadne sa vyskytuje otvorená fufnavosť alebo dyslália.
II. stupeň -  palatolália nie je príliš nápadná, zvuk reči i jej zrozumiteľnosť celkom dobre vyhovujú
III. stupeň - reč je nápadná, ale ešte zrozumiteľná
IV. stupeň  -reč je celkom nezrozumiteľná.

Narušenie plynulosti reči – zajakavosť, brblavosť

Zajakavosť (balbuties) patrí k najťažším druhom NKS. Ide predovšetkým o narušenie plynulosti hovorenia, má rušivý vplyv aj pri tvorbe výpovede. Máva mimoriadne vážny spätný vplyv na celú osobnosť človeka.
Nejestvuje jednotná, všeobecne prijatá definícia. Najnápadnejšie sa zajakavosť prejavuje charakteristickým (klonickým, tonickým) prerušovaním plynulosti hovorenia.
Rozsah príčin zajakavosti je extrémne široký – od dedičnosti, negatívnych vplyvov prostredia až po orgánové príčiny. Vplyv dedičnosti nie je dostatočne preskúmaný, 10-30% vplyv. V súvislosti s prostredím  možno spomenúť viacero vplyvov. Je to predovšetkým rodinné prostredie. Na vzniku zajakavosti sa podieľa príliš prísna , utláčajúca výchova s prísnymi trestami, prehnane starostlivá výchova, ale aj príliš voľná, ľahostajná, zanedbávajúca výchova. Neurotizujúco môže pôsobiť aj násilné precvičovanie ľaváka na používanie pravej ruky. Mimoriadne zlý vplyv má nesprávny postoj rodinného prostredia k reči dieťaťa (karhanie, vysmievanie, nútenie opakovania, upozorňovanie na neplynulosť reči počas fyziologickým ťažkostí, tresty za zlú reč...) Aj školské prostredie môže vplývať na vznik zajakavosti. Príčinou môže byť aj psychotrauma, zľaknutie, šok,, hospitácia...
Zajakavosť možno triediť z viacerých hľadísk. Podľa verbálnych symptómov rozlišujeme klonickú, tonickú a zmiešanú zajakavosť. Klonická forma (trhané opakovanie hlások a slabík) sa považuje za menej ťažkú ako tonická forma (tlačenie, napínanie). Najčastejšie sa rozlišuje štvorstupňová klasifikácia – minimálne príznaky, zjavné a časté príznaky, výrazný prejav, nápadné kŕče.
Brblavosť možno definovať ako naručenie plynulosti hovorenia, pre ktoré je charakteristické extrémne zrýchlené tempo slovnej produkcie. Príčiny sú podobné ako pri zajakavosti (dedičnosť, negatívne vplyvy prostredia) ale aj dominácia mozgových hemisfér a ľahkú mozgovú dysfunkciu. Častejšie sa vyskytuje v intaktnej populácii.

Narušenie článkovania reči – dyslália, dyzartia

Dyslália (hatlavosť) možno definovať ako neschopnosť používať jednotlivé hlásky alebo skupiny hlások v komunikačnom procese. Je potrebné rozlišovať dysláliu (chybnú výslovnosť) a tzv. fyziologickú dysláliu, ktorá je do určitého veku prirodzeným fyziologickým prejavom .
Najčastejším druhom dyslálie je chybná výslovnosť sykaviek a chybná výslovnosť hlásky –r.
Najčastejšie príčiny sú : dedičnosť, vplyv prostredia, poškodenia CNS, pôrodné poškodenia, dlhodobé tolerovanie maznavej reči, nesprávnej výslovnosti.
Možno ju triediť z viacerých aspektov. Z etiologického hľadiska rozlišujeme pri funkčnej dyslálii senzorický a motorický typ.
Podľa toho, či je narušená schopnosť sluchového rozlišovania alebo ide o tzv. motorickú neobratnosť. Podľa rozsahu rozlišujeme dysláliu univerzalis (úplne nezrozumiteľná reč) dysláliu multiplex (zrozumiteľnosť reči je relatívne lepšie) a parciálnu dysláliu (týka sa iba jednej alebo niekoľkých hlások)
Z hľadiska symptomatológie rozlišujeme  mogiláliu (vynechávanie niektorej hlásky – stom = strom) , paraláliu (vymieňanie hlások – stlom = strom) a dysláliu v užšom zmysle (chybná výslovnosť – sigmatizmus, chybná výslovnosť sykaviek. Rotacizmus, chybná výslovnosť –r.)
Dyzartia  je narušovanie procesu artikulácie ako celku pri organickom poškodení nervového systému. Na označenie úplnej neschopnosti artikulovať sa používa termín anartria.
Bežnými príčinami dyzartie sú inervačné poškodenia (nervové poškodenia). Môžu ich podmieniť rôzne faktory. V prenatálnom (nedonosenosť, pokusy o prerušenie gravidity) perinatálnom (nedokysličenosť plodu počas pôrodu) postnatálnom období i v neskoršom živote ( zápal mozgu, úrazy hlavy, nádory).

Narušenie grafickej podoby reči – dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia

Dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, dysortografia patria medzi špecifické poruchy učenia. Opisujú sa ako poruchy jedného alebo viacerých psychických procesov potrebných na porozumenie či používanie reči v hovorovej alebo písanej forme, prípadne ako poruchy schopnosti zvládnuť bežné činnosti.

Symptomatické poruchy reči sprevádzajúce iné postihnutie, narušenie, ochorenie

Symptomatické poruchy reči definujeme ako NKS, ktoré sú sprievodným príznakom iného dominujúceho postihnutia, narušenia alebo ochorenia.
Mechanizmus vzniku symptomatických porúch reči môže prebiehať viacerými spôsobmi.

• Určité postihnutie je príčinou NKS prejavujúceho sa špecificými osobitosťami, ktoré sú preň charakteristické. Napr. vplyvom dedičnosti vznikne hluchota, ktorá podmieňuje reč typickú pre nepočujúce osoby.
• Súbežne s NKS existuje postihnutie, ktoré však nie je jej príčinou, ale obidve majú spoločnú primárnu etiológiu.
• Súbežne s NKS existuje iné postihnutie,. Pričom v oboch prípadoch fungujú rozličné špecifické príčiny.

Možno ich triediť na špecifické – typická pre dané postihnutie -  a nešpecifické - vyskytujúce sa aj v iných prípadoch NKS .

Poruchy hlasu – dysfónia

Ide pri nich o patologickú zmenu v individuálnej štruktúre hlasu, t.j. zmenu v jeho akustických kvalitách, spôsobe používania, tvorenia, pričom sa v hlase môžu vyskytnúť aj rôzne vedľajšie znaky. Funkčné poruchy hlasu označujeme ako dysfónie. Ak ide o funkčné poruchy spevného hlasu hovoríme o dysódii.
Najčastejšími príčinami sú dedičnosť, vrodené odchýlky, prostredie – hlasový vzor, nevedomé napodobňovanie rodiča, učiteľky v MŠ, pedagóga, hlučné pracovné prostredie, hormonálne odchýlky, operačné zákroky, nesprávne používanie hlasu.
Poruchy hlasu sa členia na orgánové a funkčné. Môžeme ich deliť aj podľa prejavov - symptómov : narušenie výšky hlasu, farby hlasu (chraplavosť, rinofónia), sily hlasu (afónia, makrofónia). Orientačne ich triedime aj podľa stupňa – od pocitu hlasovej únavy s tlačenou fonáciou cez chrapľavosť až po bezhlasnosť. 

• Výchovný prístup k deťom s poruchami reči

Osobitosti edukácie a socializácie detí s NKS

Logopedická starostlivosť sa u nás realizuje vo vzájomnej spolupráci troch rezortov školstva, zdravotníctva a práce sociálnych vecí. V pôsobnosti rezortu školstva sa logopedická starostlivosť zabezpečuje v štyroch rovinách :

• V špeciálnych ZŠ pre deti s NKS
• V špeciálnych triedach v bežnej ZŠ
• V špeciálnych školách pre deti so symptomatickými poruchami reči ako individuálna logopedická starostlivosť
• V poradenských zariadeniach (pedagogicko-psychologické poradne a zariadenia špeciálnopedagogického poradenstva – špeciálnopedagogické poradne, detské integračné centrá)

Pre deti predškolského veku sa zriaďujú špeciálne MŠ pre chybne hovoriace deti, MŠ pre nehovoriace deti a špeciálne triedy pre deti s ľahšími chybami reči v bežných MŠ.
V špeciálnych ZŠ pre deti s NKS sa vzdelávajú deti s ťažším stupňom NKS. Ide o ZŠ pre chybne hovoriacich a ZŠ pre nehovoriacich. Pri bežnej ZŠ možno zriadiť špeciálnu triedu pre deti s vývinovými poruchami učenia, ale aj špeciálnu triedu pre deti s NKS.
V MŠ alebo v triedach pre deti s NKS je logopedická starostlivosť základnou súčassťou výchovnej práce (vo všetkých výchovných zložkách).
V špeciálnej ZŠ alebo v špeciálnych triedach sa logopedická starostlivosť prelína celým výchovno-vzdelávacím procesom.
V špeciálnych školách sa logopedická starostlivosť realizuje v rámci osobitne vyčleneného predmetu.
Logopedická starostlivosť najmä o deti s ľahšími chybami reči sa realizuje ambulantnou formou v poradenských zariadeniach.
V špeciálnych školách a triedach pre deti s NKS sa realizuje individuálna aj skupinová komplexná logopedická starostlivosť.  Každá práca so žiakmi sa zameriava na výchovu reči.
V rezorte zdravotníctva sa zriaďujú logopedické pracoviská, ktoré sa zaoberajú logopedickou prevenciou a odstraňovaním narušení komunikačnej schopnosti.

• Význam literatúry a lit. výchovy v MŠ a v ŠKD (MLV)

Výchova literatúrou a k literatúre

Lit. výchova sa člení na dve zložky:

• Výchova literatúrou- sleduje všeobecno-výchovný formatívny cieľ. Prostredníctvom zážitkov výchova formuje stav vedomia v oblasti eticko-estetického vzťahu v spoločnosti. Toto formovanie prebieha v dvoch smeroch 1. Obohacuje v eticko-estetických hodnotách 2. Obohacujú sa rozumové, zmyslové, fantazijné, vôľové kvality a hodnoty dieťaťa.
• Výchova k literatúre- sleduje literárno-výchovný, informatívny cieľ. Program v MŠ sa stanovil takto :
  Oboznámiť deti s niektorými literárnymi útvarmi

1. pri čítaní viesť deti k sústredenému vnímaniu diela a správnym výberom poskytovať deťom hodnotný zážitok.
2. reprodukciou diela a rozhovorom o obsahu, motivovať deti k aktívnemu vyjadreniu vlastných dojmov a pocitov.
3. Utvárať u detí správne návyky pri manipulácií s knihou, viesť ich k úcte ku knihe.