Pozornosť a štruktúra psychiky
Štruktúra psychiky
Pojem psychika
Psychika je súbor
psychických javov, ktoré regulujú správanie človeka.
Psychický jav je subjektívny odraz objektívnej skutočnosti,
ktorý vzniká v procese interakcie organizmu s prostredím.
Znaky psychických javov:
- sú
funkciou mozgu
- zdrojom činnosti psychiky je vonkajší a vnútorný svet pôsobiaci na mozog
- sú výsledkom života človeka
v spoločnosti
- psychika je jednotou subjektívneho a objektívneho
- rozvíja sa v činnosti a v činnosti sa aj prejavuje
- psychika je vývinovo determinovaná
- psychika je dynamická
- psychika je celistvá.
Rozdelenie
psychických javov
Psychické javy delíme na:
1. Psychické procesy -
poznávacie
- citové
- vôľové.
2. Psychické stavy
3. Psychické vlastnosti - výkonové
- temperamentové
- motivačné
- charakterové.
Duševný svet človeka – psychické javy môžeme posudzovať z dvoch hľadísk, a to:
- vnútorný svet človeka – PREŽÍVANIE
- ako sa javí navonok, druhým ľuďom – SPRÁVANIE
Prežívanie je to, čo si človek sám uvedomuje zo svojho duševného života (zážitky, túžby, trápenia...) Zistiť
ho môžeme sebapozorovaním.
Podstatné znaky prežívania sú: 1. subjektívnosť
2.
jedinečnosť
Prežívanie je bohatšie ako správanie a nedá sa celé správaním vyjadriť.
Správanie – je taká aktivita jednotlivca, ktorú môže pozorovať iná osoba alebo zachytiť prístroje.
Prejavy
správania:
a) reakcie (nepodmienené reflexy, inštinkty)
b) odpovede ( návyky, zvyky)
c) konanie (všetka uvedomená
činnosť človeka)
d) vonkajší výraz
e) reč.
CHARAKTERISTIKA JEDNOTLIVÝCH PSYCHICKÝCH JAVOV SO
ZAMERANÍM NA POZNÁVACIE PROCESY
Poznávanie je proces vzniku obrazu o vonkajšom a
vnútornom svete. Postupuje od priameho nazerania k abstraktnému mysleniu.
Poznanie je výsledok poznávania, je to systém
poznatkov.
Poznávanie sa deje psychickými javmi, ktoré nazývame poznávacie – kognitívne procesy.
Adekvátne
poznávanie vyžaduje:
- vhodnú stavbu a funkciu analyzátorov
- súčinnosť signálnych sústav
- využívanie minulej
skúsenosti
- vhodný psychický stav.
K poznávacím procesom zaraďujeme: pociťovanie, vnímanie, predstavivosť, myslenie, pamäť,
pozornosť.
POCIŤOVANIE
- je odrážanie jednotlivých vlastností predmetov alebo javov
hmotného sveta bezprostredne pôsobiaceho na orgány človeka. Výsledkom tohto procesu je pocit – odraz jednotlivej vlastnosti
konkrétneho predmetu alebo javu bezprostredne pôsobiaceho na človeka. Vzniká v ústrednej časti analyzátora – v mozgu.
Analyzátor – senzorická časť nervovej sústavy. Skladá sa z:
- receptora –(súčasť zmyslového orgánu)
-
dostredivej dráhy
- mozgového centra.
Receptor – je tá časť zmyslového orgánu, ktorá transformuje energiu
vonkajšieho či vnútorného prostredia na nervový proces.
Citlivosť receptorov určujú:
- dolný podnetový prah
-
horný podnetový prah
- rozdielový podnetový prah
Receptory delíme na:
Exteroreceptory: diaľkové: zrakový, sluchový
chemické: čuchový, chuťový
kontaktné: tlak, chlad, teplo, bolesť
Proprioreceptory: polohový, pohybový, rovnováhy
Interoreceptory: v orgánoch: hlad, tlak, bolesť, smäd.
VNÍMANIE
- je odrážanie
predmetov a javov ako celkov. Výsledkom je vnem – je to obraz predmetu alebo javu ako celku, ktorý bezprostredne pôsobí na receptory.
Vnem je výsledkom zložitej analyticko – syntetickej činnosti mozgu, vzniká na základe pocitov. Väčšinou ide o pocity pochádzajúce
z viacerých analyzátorov, ale môže byť aj výsledkom pocitov z jedného analyzátora.
Znaky vnímania:
- výberovosť - objektívn
- subjektívna
2. konštantnosť
3. predmetnosť
4. jasnosť
5.
adekvátnosť resp. neadekvátnosť – spôsobená fyzikálnymi príčinami
psychologickými príčinami
6. celistvosť
Pociťovanie a vnímanie predstavujú základ poznávania. Bez neho by nebolo možné vytvoriť si správne predstavy a pojmy.
PREDSTAVIVOSŤ
- považujeme za určitý stupeň prechodu medzi zmyslovým a rozumovým
poznaním, pretože na rozdiel od pocitov a vnemov sú predstavy psychické obrazy časove a priestorovo vzdialených predmetov
a je v nich už značná abstrakcia a zovšeobecnenie.
Predstavy sú také obrazy predmetov
alebo javov, ktoré v danom momente nevnímame alebo sme ich ani v minulosti nevnímali.
Predstavy môžu
byť:
- pamäťové – spomienkové
- fantazijné
Typy predstavivosti:
zrakový
sluchový
čuchový
chuťový
pohybový
dotykový
Podľa stupňa abstrakcie sa predstavy delia
na:
- jedinečné
- všeobecné
Podľa vzťahu k originálnosti a tvorivému charakteru ju delíme na:
- reprodukujúcu
-
tvorivú
Význam predstavivosti v živote človeka je rôzny podľa toho, v akej miere sa
zainteresúva do reálnej tvorivej činnosti – či nám pomáha chápať javy, kompletizovať poznatky, hľadať nové riešenia alebo nás odtŕha
od problémov reálneho života do sveta fantázie – do snenia a nečinnosti.
PAMÄŤ
- je
schopnosť osobnosti zapamätať, uchovať a vybaviť si skúsenosti.
- je proces získavania, uchovávania
a sprítomňovania skúseností.
Ako proces má 3 fázy:
- zapamätanie resp. vštepovanie -
základom zapamätávania je utváranie dočasných nervových spojov, ktoré sa môžu neskôr obnovovať.
Podmienky úspešného
zapamätania sú: porozumenie, vytýčenie cieľa niečo si čo najlepšie zapamätať a vzťah zodpovednosti k zapamätávanému materiálu.
Zapamätávanie môže byť:
úmyselné
neúmyselné
mechanické
slovnologické
- uchovanie a jeho súčasť zabúdanie
Uchovanie hovorí o tom, koľko
a na aký dlhý čas sme si schopní v pamäti podržať. Podobne ako zapamätávanie má výberový charakter. Mimoriadne významný materiál
spojený s potrebami človeka, jeho záujmami a s cieľom jeho činnosti sa zabúda pomalšie.
Zabúdanie sa prejavuje ako:
-
nemožnosť rozpamätať sa alebo znovupoznať
- nesprávne rozpamätávanie alebo znovupoznanie.
-
vybavenie – sa delí na:
reprodukciu
znovupoznanie
mimovoľné
zámerné
Druhy pamäti:
Z hľadiska toho, čo si zapamätávame:
- pohybová
-
emocionálna
- názorná
- slovno – logická
Podľa dĺžky upevňovania a podržania v pamäti:
- operatívna
- krátkodobá
- dlhodobá.
POZORNOSŤ
Pozornosť je stav psychiky, ktorý sprevádza všetky psychické procesy, osobitne
poznávacie a vôľové. Bez pozornosti by poznávanie a konanie nebolo efektívne.
Pozornosť je stav
zameranosti a sústredenosti vedomia (psychiky) na určitý predmet alebo jav.
Pozornosť má v psychickej
činnosti dve funkcie:
- Je dôležitou biologickou funkciou, ktorá upozorňuje na vhodné a
nevhodné podnety v prostredí z hľadiska zachovania organizmu. Z vývinového hľadiska je to funkcia prvotná.
-
Prispieva k psychickej regulácii správania tým, že orientuje človeka v prostredí a oboznamuje ho s predmetmi a javmi
okolia.
Funkčným základom pozornosti je vrodený, nepodmienený reflex - orientačno – pátrací
reflex.
V psychológii rozlišujeme dva základné druhy
pozornosti:
1. Neúmyselná – je prvotná a súvisí so zachovaním života organizmu. Vyvíja sa zrením
funkcií CNS. Vzniká mimovoľne, bez úsilia, nie je závislá od vedomého úmyslu človeka. Vyvolávajú ju vlastnosti bezprostredne pôsobiacich
predmetov alebo javov na človeka, ako:
novosť podnetu, intenzita, kontrast medzi podnetmi, zmena, pohyb podnetu, emocionálne
podfarbenie (záujem, potreba).
2. Úmyselná – vzniká neskôr, počas života, keď sa
dieťa naučí pri hre alebo práci vytýčiť cieľ. Udržiavame ju zámerne, s vynaložením úsilia, potláčaním rušivých vplyvov. Je
náročná, vyčerpávajúca, súvisí bezprostredne s vôľou a myšlienkovými procesmi. Vyžaduje skúsenosti a schopnosť organizovať svoju
činnosť.
Neúmyselná pozornosť môže prechádzať v úmyselnú a naopak. Správny pomer týchto 2 druhov pozornosti pri vyučovaní je
veľmi dôležitý pre jeho efektívnosť.
Vlastnosti pozornosti
1. Stálosť – časové
trvanie, udržanie koncentrácie po určitú dobu. Opak je rozptýlenosť. Stálosť pozornosti nevylučuje prenášanie – prenos pozornosti
z jednej činnosti alebo predmetu na druhý v určitom intervale.
2. Intenzita (koncentrácia) – znamená hĺbku
sústredenia na predmet alebo jav. Opakom je kolísanie.
3. Rozsah – množstvo predmetov, javov postrehnutých v jednom
okamihu ( 4 – 6 predmetov). Rozsah aktuálneho vedomia je obmedzený, a preto psychika vyberá len niektoré - dôležité podnety –
výberovosť.
4. Rozdelenie – súčasné zameranie pozornosti na 2 činnosti. Je veľmi zriedkavé. Zvyčajne ide o 1
zautomatizovanú činnosť, ktorá vyžaduje menej sústredenia.
MYSLENIE
- je proces zovšeobecneného
a sprostredkovaného poznania reality.
Umožňuje poznať, čo sme bezprostredne nepozorovali, predvídať chod udalostí a výsledky
našej činnosti.
Akúkoľvek myšlienkovú činnosť môžeme charakterizovať ako analyticko – syntetickú činnosť mozgu,
preto za základné myšlienkové operácie považujeme:
- analýzu
-
syntézu
Ďalšie myšlienkové operácie sú:
- porovnávanie
-
zovšeobecňovanie
- abstrakcia
Výsledkom myslenia je myšlienka, ktorá sa materializuje
slovom.
Formy myslenia:
- predstavujú rečovú podobu, v ktorej človek zachytáva a vyjadruje výsledky
svojho myslenia. Sú 3:
1. Pojem – odráža všeobecné a zároveň podstatné vlastnosti predmetov a javov.
-
všeobecné
- zvláštne
2. Súd – vyjadruje vzťah medzi dvomi
pojmami. V súdoch potvrdzujeme alebo popierame isté vzťahy medzi predmetmi, udalosťami a javmi skutočnosti.
Súdy môžu byť: - pravdivé – vyjadrujú vzťah medzi predmetmi a javmi, ktorý v skutočnosti existuje.
-
nepravdivé – vyjadrujú vzťah, ktorý neexistuje.
Ďalej môžu byť súdy:
- všeobecné
- zvláštne
- jedinečné
3. Úsudok
–vyjadruje vzťah medzi dvomi súdmi.
Dva základné typy úsudkov sú:
- induktívne - z jednotlivých faktov
k všeobecnému záveru.
- deduktívne – od všeobecného záveru k čiastočnému faktu.
DRUHY
MYSLENIA
Podľa výsledku riešenia:
- reproduktívne
- produktívne
Podľa miery abstraktnosti materiálu:
- názorné
- abstraktné
Podľa postupu riešenia:
- konvergentné
- divergentné
Myslenie je ústredný prejav psychického života a jeho veľký význam spočíva v tom, že nám umožňuje riešiť a orientovať sa
v problémoch, pred ktoré nás stavia život a každodenná praktická činnosť.
CITOVÉ
PROCESY
Cit je prežívanie subjektívneho vzťahu človeka k predmetom a javom vonkajšieho sveta, ako aj k sebe
samému.
Všeobecne prijaté je rozdelenie citov na:
1. City nižšie – emócie – sú to najjednoduchšie
citové zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním organických potrieb. Patria k nim: príjemnosť – nepríjemnosť, spokojnosť
– nespokojnosť, napätie – uvoľnenie, vzrušenie – uspokojenie, strach, radosť, hnev.
2. Vyššie city – sú
vlastné len človeku a sú spojené s duchovnými a sociálnymi potrebami človeka. Vyjadrujú jeho spoločenskú podstatu. Zaraďujeme k nim:
a) morálne city – vznikajú pri prežívaní morálnych hodnôt – napr. láska k vlasti, cit pre povinnosť, humánnosť
ap. Sú odrazom etických noriem prijatých spoločnosťou. Zaraďujeme sem aj svedomie – osobné presvedčenie človeka,
motivujúce jeho činy a správanie.
b) estetické city – vznikajú pri prežívaní krásy, pri pohľade na umelecké,
architektonické diela ap.
c) intelektové city – vyplývajú z poznávania a prežívania pravdy., napr. vedychtivosť,
túžba po poznaní, radosť z objavovania nových poznatkov ap.
Znaky citov
1. Subjektívnosť –
citový zážitok z istého javu môže byť u ľudí rôzny.
2. Polárnosť – vystupujú ako dve dimenzie, napr.
radosť – žiaľ.
3. Sila citov – od slabého uvedomenia po úplné ovládnutie, závisí od VNČ aj významu objektu pre
človeka.
4.Hĺbka citov – keď zasahujú celého človeka, pričom to nemusí byť späté s búrlivým vonkajším
prejavom.
5.Stálosť citov – časové trvanie – rôzne u afektov a nálad aj u rôznych ľudí (náladoví ľudia).
6.Ambivalencia citov – zmiešanosť citov, niekedy ťažko vyjadriteľná, napr. človek môže naraz prežívať radosť aj
obavy .
7. Nákazlivosť – prenášanie citov z jedného človeka na druhého.
City môžu byť:
- stenické – aktívne, povzbudzujúce človeka k činnosti, napr. radosť, nadšenie...
- astenické –
pasívne, spomaľujú, brzdia činnosť – žiaľ, smútok...
City sa okrem subjektívneho prežívania
prejavujú aj navonok – v telesných zmenách: výraz tváre, gestikulácia, intonácia a zafarbenie hlasu, zmeny v činnosti
vnútorných orgánov, zmeny dýchania, činnosti žliaz.
Citové stavy
1. Nálady - sú
dlhšie trvajúce citové stavy slabšej intenzity, ktoré ovplyvňujú činnosť a konanie človeka.
Základné nálady:
a)
povznesená až expanzívna
b) skleslá až depresívna
c) stiesnená a skľúčená
d) zlostná
2. Afekty
– sú krátkodobé a búrlivo prebiehajúce citové vzplanutia neobyčajnej intenzity. Prejavujú sa ako prudký hnev, zlosť, nenávisť,
výbuch smiechu, plaču ap. Afekt zachvacuje celého človeka a silne ovplyvňuje jeho psychickú činnosť a správanie. V afekte sa človek
môže dopustiť aj takých činov, ktoré by inak nevykonal, lebo ide o zníženú súdnosť a zúžené vedomie. Prejavujú sa týmito znakmi:
a) veľkými vegetatívnymi zmenami (sčervenanie, zblednutie, potenie...)
b) porušením dynamiky kôrových procesov ( silne vzrušené
ohniská v mozgovej kôre tlmia ostatné, čo má za následok zúžené vedomie a stratu sebaovládania)
c) prudkými motorickými reakciami
(zatínanie pästí, búchanie, ničenie vecí...)
3. Vášne (náruživosti) – dlhotrvajúce citové stavy, ktoré sa
vyznačujú veľkou intenzitou zacielenou na istú činnosť, na dosiahnutie istého predmetu alebo uspokojenie istých potrieb, napr.
filatelistická, športová, cestovateľská... Môžu byť:
a) kladné – využité na hodnotné ciele – vedecká, literárna vášeň...
b) záporné – zamerané na nízke ciele – alkoholická, drogová...
Citové vzťahy -
sentimenty
-sú dlhodobejšie ako citové stavy. Môžu pretrvávať aj celý život – napr. rodičovská láska. Môžu sa týkať
predmetov a javov okolitého sveta, ľudí, seba samého alebo ideálov.
Citové vzťahy obyčajne predstavujú zmes rozmanitých citov, napr.
láska v sebe zahŕňa radosť, nádej, obdiv, obavu...Sú založené na minulej skúsenosti, no vzhľadom na ich vysokú motivačnú silu sú
upriamené aj na prítomnosť a budúcnosť.
VÔĽOVÉ PROCESY
Vôľa je
psychický proces, ktorý spočíva v uvedomenom sústredení aktivity človeka na dosiahnutie cieľa.
Činnosť človeka, jeho správanie nie je vždy vôľové. Ak vykonávame činnosť pri ktorej sme si vedome nevytýčili cieľ, hovoríme
o mimovoľnej činnosti (reakcie zornice, odtiahnutie ruky pri popálení, výrazové pohyby pri citoch). Zautomatizovanú činnosť
( riadenie auta, dynamický stereotyp hygieny, písanie, obliekanie atď) nazývame jednoduché vôľové konanie. Na ich vznik bolo
treba sústredenie, uvedomenie, úsilie, ale časom sa upevnili a ich vykonávanie nevyžaduje mimoriadne vôľové úsilie.
Jednoduchý
vôľový čin má dve fázy: 1. vytýčenie cieľa
2. uskutočnenie.
Zložitá vôľová činnosť sa skladá z 3 fáz: 1. vytýčenie
cieľa
2. rozhodovanie
3. uskutočnenie.
Analýza vôľového konania
1. Vytýčenie cieľa
Prvou fázou je uvedomenie si túžby dosiahnuť cieľ. Niekedy človek zostane iba túžbe
a nevyvinie žiadnu aktivitu na jej dosiahnutie. Ak človek hľadá spôsoby a prostriedky na dosiahnutie cieľa, mení sa želanie v chcenie, čo
je nielen uvedomenie si cieľa, ale aj realizácia činnosti vedúca k cieľu. Ľudia sa líšia v obsahu a hodnote cieľov ( obsah sa určuje na
základe potrieb, záujmov, hodnota z hľadiska spoločenského dosahu).
Rozoznávame ciele : - krátkodobé
- dlhodobé - čiastkové
- konečné.
Vytyčovanie cieľov závisí mimo iného aj na veku človeka.
Učiteľ by mal učiť žiakov stanovovať si ciele primerané veku, poznaniu, osobnosti.
2. Rozhodovanie.
Táto
fáza sa sústreďuje na výber najvhodnejšieho, najefektívnejšieho spôsobu dosiahnutia cieľa. Môže ísť aj o rozhodnutie uskutočniť
činnosť alebo zadržať jej vykonanie. Rozhodovanie je založené na výbere motívu – pohnútky k činnosti.
Čím je viac rozdielnych
a vzájomne rozporných pohnútok v istom momente, tým zložitejší je och boj a ťažšie je následné rozhodovanie. Rozhodnutie je ovplyvnené
aj časom pre boj motívov, závažnosťou cieľa, individuálnymi a vekovými osobitosťami. Záverečnou činnosťou je prijatie rozhodnutia, čo
spôsobí, že vnútorné napätie v osobnosti klesá.
3. Uskutočnenie rozhodnutia – dosiahnutie cieľa.
Táto fáza je fázou realizácie plánu. Je vonkajšou fázou vôľového konania – samotnou vôľovou činnosťou. Prvé dve fázy sú
teoretické, až tretia je praktická, činnostná.
Realizácia plánu a tým dosiahnutie cieľa nebýva ľahké a vyžaduje prekonávanie
prekážok, ktoré síce možno pri boji motívov človek bral do úvahy, ale. teraz stoja naozaj pred nim.
Prekážky
delíme na: vnútorné ( v osobnosti) a vonkajšie.
Frustrácia je psychický stav, ktorý vzniká pri blokovaní cieľa nejakou
prekážkou. Ľudia majú individuálnu schopnosť odolávať frustrácii, teda frustračnú toleranciu.
Na ceste k
dosiahnutiu cieľa sa uplatňujú vôľové vlastnosti človeka, ktoré sa môžu upevniť a stať sa typickými pre osobnosť.
Vtedy hovoríme o druhu charakterových vlastností.
Patria k nim:
1. Upriamenosť na cieľ – jasné uvedomenie si
cieľa, ktorému sa podriaďuje konanie, človek sa nenechá rozptyľovať nepodstatnými vecami ap.
2. Rozhodnosť- schopnosť
človeka rýchlo si vytýčiť cieľ a určiť spôsob jeho dosiahnutia, vedie ho rozum, v rozhodnutí je pevný, ale nie unáhlený,
impulzívny.
3. Vytrvalosť – nedá sa odradiť prekážkami ( nie tvrdohlavosť, kedy človek presadzuje neuvážene svoje
ciele)
4. Sebaovládanie – potláčanie nežiaduceho správania, trpezlivé napredovanie k cieľu.
5.
Samostatnosť – spoliehanie sa na seba, kritické zvažovanie rád druhých, iniciatívnosť a tvorivosť pri dosahovaní cieľa.
Zones.sk – Zóny pre každého študenta