Pozornosť a štruktúra psychiky

Spoločenské vedy » Psychológia

Autor: Dievča ivka47
Typ práce: Referát
Dátum: 03.10.2011
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 325 slov
Počet zobrazení: 5 700
Tlačení: 376
Uložení: 388
Štruktúra psychiky
 
Pojem psychika
Psychika je súbor psychických javov, ktoré regulujú správanie človeka.
Psychický jav je subjektívny odraz objektívnej skutočnosti, ktorý vzniká v procese interakcie organizmu s prostredím.
 
Znaky psychických javov:
-  sú funkciou mozgu
-  zdrojom činnosti psychiky je vonkajší a vnútorný svet pôsobiaci na mozog
-  sú výsledkom života človeka v spoločnosti
-  psychika je jednotou subjektívneho a objektívneho
-  rozvíja sa v činnosti a v činnosti sa aj prejavuje
-  psychika je vývinovo determinovaná
-  psychika je dynamická
-  psychika je celistvá.
 
Rozdelenie psychických javov
 
Psychické javy delíme na:
1. Psychické procesy - poznávacie
  - citové
  - vôľové.
2. Psychické stavy
3. Psychické vlastnosti - výkonové 
- temperamentové
- motivačné
- charakterové.
 
Duševný svet človeka – psychické javy  môžeme posudzovať z dvoch hľadísk, a to:
- vnútorný svet človeka – PREŽÍVANIE
- ako sa javí navonok, druhým ľuďom – SPRÁVANIE

Prežívanie je to, čo si človek sám uvedomuje zo svojho duševného života (zážitky, túžby, trápenia...) Zistiť ho môžeme sebapozorovaním.
Podstatné znaky prežívania sú: 1. subjektívnosť
2. jedinečnosť
 
Prežívanie je bohatšie ako správanie a nedá sa celé správaním vyjadriť.
 
Správanie – je taká aktivita jednotlivca, ktorú môže pozorovať iná osoba alebo zachytiť prístroje.
Prejavy správania:
a)  reakcie (nepodmienené reflexy, inštinkty)
b)  odpovede ( návyky, zvyky)
c)  konanie (všetka uvedomená činnosť človeka)
d) vonkajší výraz
e)  reč.
 
CHARAKTERISTIKA  JEDNOTLIVÝCH  PSYCHICKÝCH  JAVOV SO ZAMERANÍM  NA  POZNÁVACIE  PROCESY
 
Poznávanie je proces vzniku obrazu o vonkajšom a vnútornom svete. Postupuje od priameho nazerania k abstraktnému mysleniu.
Poznanie je výsledok poznávania, je to systém poznatkov.
Poznávanie sa deje psychickými javmi, ktoré nazývame poznávacie – kognitívne procesy.
Adekvátne poznávanie vyžaduje:
- vhodnú stavbu a funkciu analyzátorov
- súčinnosť signálnych sústav
- využívanie minulej skúsenosti
- vhodný psychický stav.
K poznávacím procesom zaraďujeme: pociťovanie, vnímanie, predstavivosť, myslenie, pamäť,  pozornosť.
 
POCIŤOVANIE
je odrážanie jednotlivých vlastností predmetov alebo javov hmotného sveta bezprostredne pôsobiaceho na orgány človeka. Výsledkom tohto procesu je pocit – odraz  jednotlivej vlastnosti konkrétneho predmetu alebo javu bezprostredne pôsobiaceho na človeka. Vzniká v ústrednej časti analyzátora – v mozgu.
Analyzátor – senzorická časť nervovej sústavy. Skladá sa z:
-  receptora –(súčasť zmyslového orgánu)
-  dostredivej dráhy
-  mozgového centra.
Receptor – je tá časť zmyslového orgánu, ktorá transformuje energiu vonkajšieho  či vnútorného prostredia na nervový proces.
Citlivosť receptorov určujú:
-  dolný podnetový prah
-  horný podnetový prah
-  rozdielový podnetový prah
Receptory delíme na:
Exteroreceptory: diaľkové: zrakový, sluchový
  chemické: čuchový, chuťový
  kontaktné: tlak, chlad, teplo, bolesť
Proprioreceptory: polohový, pohybový, rovnováhy
Interoreceptory: v orgánoch: hlad, tlak, bolesť, smäd.
 
VNÍMANIE
je odrážanie predmetov a javov ako celkov. Výsledkom je vnem – je to obraz predmetu alebo javu ako celku, ktorý bezprostredne pôsobí na receptory. Vnem je výsledkom zložitej analyticko – syntetickej činnosti mozgu, vzniká na základe pocitov. Väčšinou ide o pocity pochádzajúce z viacerých analyzátorov, ale môže byť aj výsledkom pocitov z jedného analyzátora.
 
Znaky vnímania:
- výberovosť - objektívn
  - subjektívna
  2. konštantnosť
  3. predmetnosť
  4. jasnosť
  5. adekvátnosť resp. neadekvátnosť – spôsobená fyzikálnymi príčinami
  psychologickými príčinami
  6. celistvosť
 
Pociťovanie a vnímanie predstavujú základ poznávania. Bez neho by nebolo možné vytvoriť si správne predstavy a pojmy.
 
PREDSTAVIVOSŤ
-  považujeme za určitý stupeň prechodu medzi zmyslovým a rozumovým poznaním, pretože na rozdiel od pocitov a vnemov sú predstavy psychické obrazy časove a priestorovo vzdialených predmetov a je v nich už značná abstrakcia  a zovšeobecnenie.
 
  Predstavy sú také obrazy predmetov alebo javov, ktoré v danom momente nevnímame alebo sme ich ani v minulosti nevnímali.
 
Predstavy môžu byť:
- pamäťové – spomienkové
- fantazijné

Typy predstavivosti:  zrakový
sluchový
čuchový
chuťový
pohybový
dotykový
 
Podľa stupňa abstrakcie sa predstavy delia na:
- jedinečné
- všeobecné

 
 
Podľa vzťahu k originálnosti a tvorivému charakteru  ju delíme na:
- reprodukujúcu
- tvorivú
 
Význam predstavivosti  v živote človeka je rôzny podľa toho, v akej miere sa zainteresúva do reálnej tvorivej činnosti – či nám pomáha chápať javy, kompletizovať poznatky, hľadať nové riešenia alebo nás odtŕha od problémov reálneho života do sveta fantázie – do snenia a nečinnosti.
 
PAMÄŤ
je schopnosť osobnosti zapamätať, uchovať a vybaviť si skúsenosti.
je proces získavania, uchovávania a sprítomňovania skúseností.
Ako proces má 3 fázy:

- zapamätanie resp. vštepovanie -   základom zapamätávania je utváranie dočasných nervových spojov, ktoré sa môžu neskôr obnovovať.

Podmienky úspešného zapamätania sú:  porozumenie,  vytýčenie cieľa niečo si čo najlepšie zapamätať a vzťah zodpovednosti k zapamätávanému materiálu.
Zapamätávanie môže byť:
  úmyselné
neúmyselné
mechanické 
slovnologické
 

- uchovanie  a jeho súčasť zabúdanie
Uchovanie hovorí o tom, koľko a na aký dlhý čas sme si schopní v pamäti podržať. Podobne ako zapamätávanie má výberový charakter. Mimoriadne významný materiál spojený s potrebami človeka, jeho záujmami a s cieľom jeho činnosti sa zabúda pomalšie.
Zabúdanie sa prejavuje ako:
-  nemožnosť rozpamätať sa alebo znovupoznať
-  nesprávne rozpamätávanie alebo znovupoznanie.
 

- vybavenie  – sa delí na:

reprodukciu
znovupoznanie
  mimovoľné  
  zámerné
 
Druhy pamäti:
Z hľadiska toho, čo si zapamätávame:
pohybová
emocionálna
názorná
slovno – logická
 
Podľa dĺžky upevňovania a podržania v pamäti:
-  operatívna
-  krátkodobá
-  dlhodobá.
 
POZORNOSŤ
Pozornosť je stav psychiky, ktorý sprevádza všetky psychické procesy, osobitne poznávacie a vôľové.  Bez pozornosti by poznávanie a konanie nebolo efektívne.
Pozornosť je stav zameranosti a sústredenosti vedomia (psychiky) na určitý predmet alebo jav.
 
Pozornosť má v psychickej činnosti dve funkcie:

- Je dôležitou biologickou funkciou, ktorá  upozorňuje na vhodné a nevhodné podnety v prostredí z hľadiska zachovania organizmu. Z vývinového hľadiska je to funkcia prvotná.
- Prispieva k psychickej regulácii správania tým, že orientuje človeka v prostredí a oboznamuje ho s predmetmi a javmi okolia.
 
Funkčným základom pozornosti je vrodený, nepodmienený reflex - orientačno – pátrací reflex.
 
 
V psychológii rozlišujeme dva základné druhy pozornosti:
 
1. Neúmyselná – je prvotná a súvisí so zachovaním života organizmu. Vyvíja sa zrením funkcií CNS. Vzniká mimovoľne, bez úsilia, nie je závislá od vedomého úmyslu človeka. Vyvolávajú ju vlastnosti bezprostredne pôsobiacich predmetov alebo javov na človeka, ako:
novosť podnetu, intenzita, kontrast medzi podnetmi, zmena, pohyb podnetu, emocionálne podfarbenie (záujem, potreba).
 
2. Úmyselná – vzniká neskôr, počas života, keď  sa dieťa naučí pri hre alebo práci vytýčiť cieľ. Udržiavame ju zámerne, s vynaložením úsilia, potláčaním rušivých vplyvov. Je náročná, vyčerpávajúca, súvisí bezprostredne s vôľou a myšlienkovými procesmi. Vyžaduje skúsenosti a schopnosť organizovať svoju činnosť.
Neúmyselná pozornosť môže prechádzať v úmyselnú a naopak. Správny pomer týchto 2 druhov pozornosti pri vyučovaní je veľmi dôležitý pre jeho efektívnosť.
 
Vlastnosti pozornosti
1. Stálosť – časové trvanie, udržanie koncentrácie po určitú dobu. Opak je rozptýlenosť. Stálosť pozornosti nevylučuje prenášanie – prenos pozornosti z jednej činnosti alebo predmetu na druhý v určitom intervale.
2. Intenzita (koncentrácia) – znamená hĺbku sústredenia na predmet alebo jav. Opakom je kolísanie.
3. Rozsah – množstvo predmetov, javov postrehnutých v jednom okamihu ( 4 – 6 predmetov). Rozsah aktuálneho vedomia je obmedzený, a preto psychika vyberá len niektoré  - dôležité podnety – výberovosť.
4. Rozdelenie – súčasné zameranie pozornosti na 2 činnosti. Je veľmi zriedkavé. Zvyčajne ide o 1 zautomatizovanú činnosť, ktorá vyžaduje menej sústredenia.
 
MYSLENIE
- je proces zovšeobecneného a sprostredkovaného poznania reality.
Umožňuje poznať, čo sme bezprostredne nepozorovali, predvídať chod udalostí a výsledky našej činnosti.
Akúkoľvek myšlienkovú činnosť môžeme charakterizovať ako analyticko – syntetickú činnosť mozgu, preto za základné myšlienkové operácie považujeme:
analýzu
syntézu
Ďalšie myšlienkové operácie sú:
porovnávanie
zovšeobecňovanie
abstrakcia
Výsledkom myslenia je myšlienka, ktorá sa materializuje  slovom.
 
Formy myslenia:
- predstavujú rečovú podobu, v ktorej človek zachytáva a vyjadruje výsledky svojho myslenia. Sú 3:
1. Pojem – odráža všeobecné a zároveň podstatné vlastnosti predmetov a javov.
všeobecné
zvláštne
 
2. Súd – vyjadruje vzťah medzi dvomi pojmami. V súdoch potvrdzujeme alebo popierame isté vzťahy medzi predmetmi, udalosťami a javmi skutočnosti.
Súdy môžu byť:  - pravdivé – vyjadrujú vzťah medzi predmetmi a javmi, ktorý v skutočnosti existuje.
  - nepravdivé – vyjadrujú vzťah, ktorý neexistuje.
 
Ďalej môžu byť súdy:
- všeobecné
- zvláštne 
  - jedinečné
 
 
3. Úsudok –vyjadruje vzťah medzi dvomi súdmi.
Dva základné typy úsudkov sú:

- induktívne  - z jednotlivých faktov k všeobecnému záveru.
- deduktívne – od všeobecného záveru k čiastočnému faktu.
 
DRUHY MYSLENIA
Podľa výsledku riešenia:
-  reproduktívne
- produktívne
 
Podľa miery abstraktnosti materiálu:
názorné
abstraktné
 
Podľa postupu riešenia:
konvergentné
divergentné
 
Myslenie je ústredný prejav psychického života a jeho veľký význam spočíva v tom, že nám umožňuje riešiť a orientovať sa v problémoch, pred ktoré nás stavia život a každodenná praktická činnosť.
 
CITOVÉ PROCESY
Cit je prežívanie subjektívneho vzťahu človeka k predmetom a javom vonkajšieho sveta, ako aj k sebe samému.
Všeobecne prijaté je rozdelenie citov na:
1. City nižšie – emócie – sú to najjednoduchšie citové zážitky spojené s uspokojovaním alebo neuspokojovaním organických potrieb. Patria k nim: príjemnosť – nepríjemnosť, spokojnosť – nespokojnosť, napätie – uvoľnenie, vzrušenie – uspokojenie, strach, radosť, hnev.
2. Vyššie city – sú vlastné len človeku a sú spojené s duchovnými a sociálnymi potrebami človeka. Vyjadrujú jeho spoločenskú podstatu. Zaraďujeme k nim:
a) morálne city – vznikajú pri prežívaní morálnych hodnôt – napr. láska k vlasti, cit pre povinnosť, humánnosť ap. Sú odrazom etických noriem prijatých spoločnosťou. Zaraďujeme sem aj svedomie – osobné presvedčenie človeka, motivujúce jeho činy a správanie.
b) estetické city – vznikajú pri prežívaní krásy, pri pohľade na umelecké, architektonické diela ap.
c) intelektové city – vyplývajú z poznávania a prežívania pravdy., napr. vedychtivosť, túžba po poznaní,  radosť z objavovania nových poznatkov ap.
 
Znaky citov
1. Subjektívnosť – citový zážitok z istého javu môže byť u ľudí rôzny.
2. Polárnosť – vystupujú ako dve dimenzie, napr. radosť – žiaľ.
3. Sila citov – od slabého uvedomenia po úplné ovládnutie, závisí od VNČ aj významu objektu pre človeka.
4.Hĺbka citov – keď zasahujú celého človeka, pričom to nemusí byť späté s búrlivým vonkajším prejavom.
5.Stálosť citov – časové trvanie – rôzne u afektov a nálad aj u rôznych ľudí (náladoví ľudia).
6.Ambivalencia citov – zmiešanosť citov, niekedy ťažko vyjadriteľná, napr. človek môže naraz prežívať radosť aj obavy .
7. Nákazlivosť – prenášanie citov z jedného človeka na druhého.
 
City môžu byť:
- stenické – aktívne, povzbudzujúce človeka k činnosti, napr. radosť, nadšenie...
- astenické – pasívne, spomaľujú, brzdia činnosť – žiaľ, smútok...
 
City sa okrem subjektívneho prežívania prejavujú aj navonok – v telesných zmenách: výraz tváre, gestikulácia, intonácia a zafarbenie hlasu, zmeny v činnosti vnútorných orgánov, zmeny dýchania, činnosti žliaz.
 
Citové stavy
1. Nálady  - sú dlhšie trvajúce citové stavy slabšej intenzity, ktoré ovplyvňujú činnosť a konanie človeka.
Základné nálady:
a)  povznesená až expanzívna
b)  skleslá až depresívna
c)  stiesnená a skľúčená
d) zlostná
2. Afekty – sú krátkodobé a búrlivo prebiehajúce citové vzplanutia neobyčajnej intenzity. Prejavujú sa ako prudký hnev, zlosť, nenávisť, výbuch smiechu, plaču ap. Afekt zachvacuje celého človeka a silne ovplyvňuje jeho psychickú činnosť a správanie. V afekte sa človek môže dopustiť aj takých činov, ktoré by inak nevykonal, lebo ide o zníženú súdnosť a zúžené vedomie. Prejavujú sa týmito znakmi:
a) veľkými vegetatívnymi zmenami (sčervenanie, zblednutie, potenie...)
b) porušením dynamiky kôrových procesov ( silne vzrušené ohniská v mozgovej kôre tlmia ostatné, čo má za následok zúžené vedomie a stratu sebaovládania)
c) prudkými motorickými reakciami (zatínanie pästí, búchanie, ničenie vecí...)
3. Vášne (náruživosti) – dlhotrvajúce citové stavy, ktoré sa vyznačujú veľkou intenzitou zacielenou na istú činnosť, na dosiahnutie istého predmetu alebo uspokojenie istých potrieb, napr. filatelistická, športová, cestovateľská... Môžu byť:
a) kladné – využité na hodnotné ciele – vedecká, literárna vášeň...
b) záporné – zamerané na nízke ciele – alkoholická, drogová...
 
Citové vzťahy - sentimenty
-sú dlhodobejšie ako citové stavy. Môžu pretrvávať aj celý život – napr. rodičovská láska. Môžu sa týkať predmetov a javov okolitého sveta, ľudí, seba samého alebo ideálov.
Citové vzťahy obyčajne predstavujú zmes rozmanitých citov, napr. láska v sebe zahŕňa radosť, nádej, obdiv, obavu...Sú založené na minulej skúsenosti, no vzhľadom na ich vysokú motivačnú silu sú upriamené aj na prítomnosť a budúcnosť.
 
VÔĽOVÉ  PROCESY
 
Vôľa je psychický proces, ktorý spočíva v uvedomenom sústredení aktivity človeka na dosiahnutie cieľa.
 
Činnosť človeka, jeho správanie nie je vždy vôľové.  Ak vykonávame činnosť pri ktorej sme si vedome nevytýčili cieľ, hovoríme o mimovoľnej činnosti (reakcie zornice, odtiahnutie ruky pri popálení, výrazové pohyby pri citoch). Zautomatizovanú činnosť ( riadenie auta, dynamický stereotyp hygieny, písanie, obliekanie atď) nazývame jednoduché vôľové konanie. Na ich vznik bolo treba  sústredenie, uvedomenie, úsilie, ale časom sa upevnili a ich vykonávanie nevyžaduje mimoriadne  vôľové úsilie.
Jednoduchý vôľový čin má dve fázy: 1. vytýčenie cieľa
2. uskutočnenie.
Zložitá vôľová činnosť sa skladá z 3 fáz: 1. vytýčenie cieľa
  2. rozhodovanie
  3. uskutočnenie.
 
Analýza vôľového konania
 1. Vytýčenie cieľa
Prvou fázou je uvedomenie si túžby dosiahnuť cieľ. Niekedy človek zostane iba túžbe a nevyvinie žiadnu aktivitu na jej dosiahnutie. Ak človek hľadá spôsoby a prostriedky na dosiahnutie cieľa, mení sa želanie v chcenie, čo je nielen uvedomenie si cieľa, ale aj realizácia činnosti vedúca k cieľu. Ľudia sa líšia v obsahu a hodnote cieľov ( obsah sa určuje na základe potrieb, záujmov, hodnota z hľadiska spoločenského dosahu).
Rozoznávame ciele : - krátkodobé
  -  dlhodobé - čiastkové
  - konečné.
Vytyčovanie cieľov závisí mimo iného aj na veku človeka. Učiteľ by mal učiť žiakov stanovovať si ciele primerané veku, poznaniu, osobnosti.
 
2. Rozhodovanie.
Táto fáza sa sústreďuje na výber najvhodnejšieho, najefektívnejšieho spôsobu dosiahnutia cieľa. Môže ísť aj o rozhodnutie uskutočniť činnosť alebo zadržať jej vykonanie. Rozhodovanie je založené na výbere motívu – pohnútky k činnosti.
Čím je viac rozdielnych a vzájomne rozporných pohnútok v istom momente, tým zložitejší je och boj a ťažšie je následné rozhodovanie. Rozhodnutie je ovplyvnené aj časom pre boj motívov, závažnosťou cieľa, individuálnymi a vekovými osobitosťami. Záverečnou činnosťou je prijatie rozhodnutia, čo spôsobí, že vnútorné napätie v osobnosti  klesá.
 
3. Uskutočnenie rozhodnutia – dosiahnutie cieľa.
Táto fáza je fázou realizácie plánu. Je vonkajšou fázou vôľového konania – samotnou vôľovou činnosťou. Prvé dve fázy sú teoretické, až tretia je praktická, činnostná.
Realizácia plánu a tým dosiahnutie cieľa nebýva ľahké a vyžaduje prekonávanie prekážok, ktoré síce možno pri boji motívov človek bral do úvahy, ale. teraz stoja naozaj pred nim.
Prekážky delíme na: vnútorné ( v osobnosti) a vonkajšie.
Frustrácia je psychický stav, ktorý vzniká pri blokovaní cieľa nejakou prekážkou.  Ľudia majú individuálnu schopnosť odolávať frustrácii, teda  frustračnú toleranciu.
Na ceste k dosiahnutiu cieľa sa  uplatňujú vôľové vlastnosti človeka, ktoré sa môžu upevniť a stať sa typickými pre osobnosť. Vtedy hovoríme o druhu charakterových vlastností.
Patria k nim:
1. Upriamenosť na cieľ – jasné uvedomenie si cieľa, ktorému sa podriaďuje konanie, človek sa nenechá rozptyľovať nepodstatnými vecami ap.
2. Rozhodnosť- schopnosť človeka rýchlo si vytýčiť cieľ a určiť spôsob jeho dosiahnutia, vedie ho rozum, v rozhodnutí je pevný, ale nie unáhlený, impulzívny.
3. Vytrvalosť – nedá sa odradiť prekážkami ( nie tvrdohlavosť, kedy človek presadzuje neuvážene svoje ciele)
4. Sebaovládanie – potláčanie nežiaduceho správania, trpezlivé napredovanie k cieľu.
5. Samostatnosť – spoliehanie sa na seba, kritické zvažovanie rád druhých, iniciatívnosť a tvorivosť pri dosahovaní cieľa.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 7.5)

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Spoločenské vedy » Psychológia

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.011