Ďuro-truľo

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 075 slov
Počet zobrazení: 1 134
Tlačení: 116
Uložení: 169
Ďuro-truľo (Rozprávka)
Nuž bola raz jedna mať a mala jedného syna. Volali ho Ďuro. Mala ho veľmi rada, vždy sa s ním len ľuľkala, nikdy ho nepustila do sveta. Milý Ďuro i odrástol, a ešte zo sveta nič nevidel, ale ani nič nevedel. Raz predsa bola mať prinútená poslať ho medzi ľudí, a to priam na jarmok, lebo sama nemohla pre boľavú nohu. Nuž mu už len rozpovedala, ako čo má byť:

„Choď ty na ten jarmok, synak. Kúpiš mi sitko, však vieš, nemám si ako múku preosial To staré sitko, čo ostalo ešte od starej materinej starej matere, sa mi už celkom pokazilo. Ale vieš, nekupuj veľmi husté, len také riedke. Aby si nezabudol, radšej si cestou opakuj: Sitko riedke, sitko riedke."

„Sitko riedke, sitko riedke!" opakoval si poslušný Ďurko a bežal poľom na jarmok.

Orali tam oráči pod žito a jeden si práve nasýpal do rozsievky, že už ide siať. Zohnutý nad rozsievkou počul chlapčiska, a zazdalo sa mu, že vyvoláva: „Žitko riedke, žitko riedke."

„Ej dám ja tebe riedkeho žita! Nuž či mne ty takú úrodu praješ?"

Nahneval sa oráč, pochytil palicu a dobre Ďura vylátal.

„Aby si si zapamätal, že máš vravieť: Aby toho bolo viac!"

„Aby toho bolo viac! Aby toho bolo viac!" volal Ďuro a zaberal ďalej.

Prišiel pred jednu krčmu, kde sa bili dvaja chlapi.

„Aby toho bolo viac! Aby toho bolo viac!" vravel si Ďuro svoje.

„Tak ty nás budeš ešte podpichovať? Nevieš radšej čušať?" osopili sa naňho chlapi a namerali mu riadne na chrbát.

Ďuro naozaj zmĺkol, lebo pri tejto druhej príučke už načisto zabudol, po čo ho matka poslala. Vrátil sa teda plačky domov.

„Nuž, Ďurko, čože ti je?" spytuje sa ho matka.

„Keď ma zbili!"

„A prečo?"

„Nuž že som to vravel."

„A čo si vravel?"

„Keď ja už neviem."

„Ty truľo, mal si utekať!"

„Veď som utekal a už som aj tu!"

„Dobre, že si sa vrátil, veď som ti nedala ani peniaze. Na, tu je turák, kúp mi zaň... sitko už nie, to môže ešte počkať. Ale kúp mi panvičku, takú trojnožku. Vieš, že nemám na čom ani zapražiť."

Beží on s tým turákom, beží. Príde do mesta, uchytí panvičku, turák hodí na zem - a poď naspäť! Na ceste vidí skackať pekné vtáčatko. Začne ho chytať. Ale po hore medzi haluzím mu stále čosi zavadzia. Čo je to? No pravdaže, panvička!

„Hej, psia noha, tak ty mne budeš ešte aj zavadzať! Choď si domov sama, aj tak máš tri nohy, a ja iba dve!"

Položil ju na zem a hybaj za vtáčaťom! Ale ho nemohol dolapiť. Keď ustal, vrátil sa domov a už predo dvermi volal:

„Mamka, tá panvička už prišla domov?"

„Ach, ty Ďuro-truľo, akože ti panvička príde, keď sa jej nohy nehýbu!"

Nuž tak to šlo s Ďurom-trulom a mať si s ním už nevedela rady. Napokon si povedala:

„Musím ho oženiť, veď ho žena napraví."

Poslala ho na vohľady, a to až hen do druhej dediny.

„Choď," vraví mu, „do Halabalov, k tej Katruši, čo jej matka k nám chodieva. Veď oni tam už vedia, že prídeš. A len pekne seď, aby si zas nevykonal dačo hlúpe."

Ďuro šiel a ponevieral sa okolo domov, lebo nevedel, do ktorého vojsť. Na šťastie, alebo to hádam bolo už tak dohovorené, Katrušina mať stála na priedomí. Hneď ho privítala a voviedla dnu. Aj miesto mu utrela, kde si mal sadnúť, a posadila ho za stôl. Ako na prvú návštevu upiekla mu v popole vajíčka na tvrdo. Predložila mu ich na tanieriku a núkala až do desiateho razu. Ale Ďuro sa ani nedotkol, len sedel a dučal ako dudok. Čože mali s ním robiť? Pokládli mu vajíčka do vrecka a vypravili ho domov.

„Tak čože, akože?" spytuje sa matka.

„Nuž čože by? Pekne ma uvítali, aj miesto mi ofúkli, kde som si mal sadnúť. A upiekli mi vajíčka v popole, aha, tu sú!"

„A prečo si ich nezjedol?"

„Nuž keď ste mi povedali, aby som len pekne sedel a nič viac."

„Ach, ty Ďuro-truľo! Mal si si vajíčka pekne obieliť, každé na štvoro rozkrojiť, každý kúsok na koniec noža napichnúť a tak si do úst klásť a jesť. Tak by to bolo pekne!"

„Dobre, dobre," hovorí Ďuro, „na druhý raz už budem vedieť."

Išiel druhý raz na tie vohľady. Navarili mu hrachu, len tak na zobky, a predložili. Ďuro si bral z misy po jednom hrášku, každý obielil, položil pred seba a nožom na štvoro rozkrojil. Ale keď ich chcel napichnúť na koniec noža, zakaždým sa mu rozmrvili. Bodajže ťa, abyže ťa! myslel si. A švárna Katruša si pod prípeckom až tak ústa zapcháva, aby sa nahlas nezasmiala.

Príde Ďuro domov nafúkaný, nasršený.

„Nuž čože ti je?"

„Veď sa tam na mne smiali!"

„A to už prečo?"

„Nuž keď som robil, ako ste mi kázali: hráštek som si bielil, na štvoro rozkrajoval a na koniec noža napichoval."

Nedopovedal, lebo ho takmer slzy zaliali, že on ta už viac nepôjde.

„Oj, blázonko, čože by si nešiel! Veď tomu ľahká pomoc! Mal si si hrášok do hrsti brať a do úst nasýpať. Vieš, ako doma hrach na zobky jeme."

„A veď naozaj, to je celkom ľahké," prisvedčil Ďuro. A sľúbil, že teda ešte pôjde.

Keď ta prišiel, stavali práve košiar pre ovce. Vybíjali do zeme diery železným sochorom, kde mali vrážať koly.

Ďuro pozerá s otvorenými ústami.

„Aká je toto ľahká robota! My takýto sochor nemáme. A veru by sa aj mne zišlo košiar pre ovce postaviť."

Nuž mu sochor dali. A on, netrebný, chytí ho do hrsti, roztvorí ústa a pchá si ho dnu. Sochor mu vyrazil tri zuby a Ďuro krvácajúci doletel domov.

„Nuž čo ti je zase?"

„A veď som tak robil, ako ste mi kázali, a tu mi sochor vyrazil tri zuby."

„Nuž ty Ďuro-truľo! Mal si si sochor dať pekne na plece a tak niesť domov. A ak by ti bol ťažký a pritrafil by sa dakto s vozom, mal si pekne poprosiť, vzal by ti ho na voz. Ale neobšmietaj sa ty tam, kde košiare stavajú. Sadni si ku Katruši a pýtaj si radšej dačo od nej."

Ďurovi sa páčilo, že mu Katruša niečo dá, a šiel znovu.

Katruša sedela pri stole na lavici a šila. Ďuro si len tak zobďaleč hanblivo prisadol. Ale potom sa potiahol bližšie a napokon sa osmelil niečo si zapýtať. Ona napochytre nemala čo, nuž mu darovala ihlu, čo ňou šila.

On vezme ihlu na plece a uradovaný sa ponáhľa domov. Bolo to ľahučké. Ale on si vo svojej múdrej kotŕbke namyslel, že ukľakuje pod ťarchou, lebo matka povedala, že to má byť ťažké.

Dobehol voz so senom.

„Dobrí ľudia," volal na pohoničov. „Postojteže, položím si na voz tento sochor."

Tí sa ani neobzreli, iba mu naspäť zavolali:

„Čože by sme zastávali pre takú pletku! Zastrč si ho tam dakde do sena!"

Ďuro-truľo zastrčil ihlu do sena. No mal sa ten potom pred pohoničmi, keď v dedine zastali, domnelý sochor hľadali a nenachodili. Až vtedy vysvitlo, že to bola vlastne ihla.

„Ty taký a taký!" volali. „Veď nám pre teba kôň alebo vôl odkape, keď ihlu v sene zožerie!"

Pochytili drúk a vymastili mu chrbát. Boli by ho tam vari aj dobili, no bolo to už v dedine, tak poľahky ufrkol domov.

Ale doma mal sa zase napočúvať!

„Veru si mi ty ten truľo!" opakovala matka. „Veď si si ihlu mal zapichnúť pekne do klobúka a tak doniesť domov."

„Ach, mamička, len sa už nehnevajte! Na druhý raz urobím tak."

A ani sinky ho už neboleli, keď vedel, ako to na druhý raz urobí.

Na druhý týždeň ho mať zase vypravila na tie vohľady. A aby si teraz pýtal už dačo od rodičov, čo by bolo do gazdovstva a za čím by sa potom nevesta ťahala do domu. A tí mu na to pýtanie vravia:

„A veď si odveď tamtú jalovičku zo stajne, ak si na to súci chlap."

Ďuro-truľo ide do stajne a odviaže jalovicu. Jednou rukou si strhne klobúk z hlavy, druhou chytí jalovicu za roh a ak ju pchá, tak ju pchá do toho klobúka. Jalovica sa zdurila a hybaj ako divá na dvor, z dvora na ulicu a čoraz ďalej. Dosť on bežal a volal za ňou: „Na, malá, na!" Všetko darmo. Prišiel domov naprázdno.

„No, čože ti dali?" spytuje sa mať.

„Dali mi jalovicu."

„A kdeže ti je?"

„Kdeže by bola - posla svetom."

„Nuž ty Ďuro-truľo! Mal si jej dať pekne povrázok okolo hrdla a tak ju viesť za sebou. A tu doma by si ju uviazal pekne do maštale a predložil jej čistého sena, aby ti privykla."

„Nuž keď ste mi to tak nepovedali."

„Ale teraz ti vravím, aby si vedel, ako máš robiť. Veď je nič, jalovica sa vráti, zase ti ju dajú. A keď ti dali jalovicu, dajú ti už aj nevestu, len si ju vypýtaj. Vieš, ja na tú nohu ešte vždy nemôžem z domu."

Milý Ďuro šiel teda pýtať nevestu, a to veru s povrázkom. A tam si s ním zažartovali, že len ak ona bude chcieť. A Katruša, tiež zo žartu, chytila nášho
Ďuríčka pod pazuchu a šla. Ďuro-truľo si spomenul, čo mu mať naposledy prikazovala. Milá nevesta sa iba vtedy obadala, keď mala na hrdle povrázok. Žartu by už bolo aj dosť, ale Ďuro ju nepustil. Na šťastie bol už večer, takže ich nik nevidel. Nemusela sa hanbiť, ako si ju Ďuro-truľo vedie. Uradovaný Ďuro ju zaviedol do maštale, uviazal k válovu a predložil jej sena.

Potom šiel k materi a chváli sa:

„Mamka, mamka, už mi dali aj nevestu!"

„A kdeže ti je?"

„Nuž kdeže by bola? Urobil som, ako ste mi kázali: priviedol som ju na povrázku, uviazal v maštali a predložil som jej čistého sena."

„Nuž ty truľo aj s truľom, či to tak robia? Či ženu na povrázku vodia? Mal si ju pekne okolo hrdla oblapiť a vybozkávať: ty moja drahá, úprimná! A za ruku pojať a dnu priviesť. Postlala som vám na peci, tam by ste sa uložili."

Utrápená mater si sadla potme pred ohnisko na lavicu a rozmýšľala, čo si so synom počne.

Ďuro nelenivý hybaj von a rovno do stajne, kde bol uviazal nevestu. Nič ho nemýlilo, že sa tá za ten čas odviazala a namiesto seba priviazala kozu. Podistým sa už dakde doma i sama smiala, čo jej Ďuro-truľo vykonal.

Ďuro kozu odviazal, vyobjímal, vybozkával: „Ty moja drahá, úprimná!" Oblapil ju okolo hrdla a za predné pačky, čo ako sa vzpierala, viedol ju do izby a chcel uložiť na pec. Tu sa akosi spamätal, že nevesta má rohy.

„Mamka, mamka," volá, „či nevesty majú rohy?"

Mať bola i namrzená, i zamyslená, nuž ani veľmi nerozumela, čo volá.

„Majú, majú, len čuš a spi!" odpovedala mu.

Tu milá koza druh Ďura rohom, zabľačí a skok poza komín na lavicu a na mater.

„Čo to vystrájaš, Ďuro?" volá mať.

„Nuž veď to tá nevesta, čo ste mi ju kázali priviesť a na pec uložiť."
Mať zažne svetlo - a tu koza rohatá!

„No, Ďuro-truľo, bodaj by si nikdy nedostal takú hlupaňu, ako si sám!" povedala mať. „Už nám ide celkom o hanbu. Musím ťa už dajako oženiť, nech sa žena trápi s tebou! Dokrivkám sa zajtra tuto do Vrtiakov a vypýtam si ich Zuzu."

Vyčkala ráno, dobadkala sa do susedov Vrtiakov a vypýtala ich dievku za svojho syna. Zakrátko bol sobáš i veselie.

V noci po svadbe sa Ďuro zobudí:

„Žena, ja by som pil!"

„Choď do komory, tam je v sude pivo, natoč si!"

Ďuro skočí do komory. Vezme sitko a ak točí, tak točí. Všetko pivo vytieklo a on sa nenapil. Príde k žene:

„Jaj, žena, ten hrniec bol akýsi deravý! Všetko pivo mi vytieklo, len mláka ostala."

„Choď, tam v kúte je piesok, pozasýpaj!"

Čo Ďuro neurobil! Schytil múku a pozasýpal. Potom si ľahol a vraví:
„Žena, ale ti tá naša mamka majú biely a mäkký piesok."

Žena šla do komory, spľasla rukami.

„No, veru si ty naozajstný Ďuro-truľo, veď si ty múku porozsýpal!"
„Žena, ale mňa jednako len smädí."
„Nuž chod, v mliečniku na polici je cmar, napi sa!"

Vypil Ďuro všetok cmar. Chcel ešte povychraňovať, nuž čo neurobil! Vopchal do mliečnika obe ruky. Zrazu vykríkol:
„Žena, nemôžem si vytiahnuť ruky!"
„Nuž bachni mliečnik o lavicu!"

Trep! Buchol Ďuro po chrbte mačku, ktorá tam na lavici spala.

Čo bolo ďalej, to už neviem. Lebo keď sa to prihodilo, stál som za košom vody a ten sa prevrhol. Nastala velikánska povodeň a doniesla ma až sem. Sem z tej ďalekej krajiny, kde dakedy Ďuro-truľo žil. A ktohovie, či aj dosiaľ nežije a nepletie sa pomedzi ľudí.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#ďuro trulo #Ďuro #Ďuro tuľo


Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.015