Biely vták

Biely vták (Rozprávka)
Bolo to dávno, čo v teplých krajoch žil bohatý kráľ. Vo veľkom meste Ebotebus mal tisíce poddaných, ktorí sa mu starali o kráľovský dvor. V kráľovskom paláci vládol nevídaný prepych, v truhliciach ležali nespočítateľné kopy zlatých mincí, v stajniach stáli prekrásne biele kone, v kôlňach všakovaké pohodlné vozy. Lenže zo všetkého toho bohatstva kráľ potešenia nemal, lebo hoci bol už starý, nemal detí.

- Načo mi to všetko, - lamentoval, keď raz v noci nemohol spať a prechádzal sa po utešenej záhrade, - veď po mojej smrti aj tak všetko vyjde navnivoč.

- Mohol by si mať dieťa, - ozvalo sa v tej chvíli z koruny blízkeho stromu, - keby si rozdal zo svojho majetku chudobným.

Kráľ sa preľakol. Splašene zdvihol hlavu nahor a zazrel tam na mocnej haluzi bieleho vtáka. Veľmi sa začudoval, takého vtáka videl po prvý raz vo svojom živote. Len on mohol hovoriť ľudským hlasom, lebo na okolí nebolo nikoho. Hneď vedel, že to nie je len tak, preto skrúšene povedal:

- S radosťou by som sa uskromnil a bol štedrý, keby sa niekto našiel, čo by mi poradil.

- Tvoja túžba sa splní, - povedal vták, - ale naozaj len vtedy, keď sa zmeníš.

- Zmením sa, zmením, - sľuboval kráľ, lebo si bol už takmer istý, že ten divotvorný, tajomný vták má veľkú moc. - Ak môžeš, vyplň mi moju najväčšiu túžbu.

- Dobre, stane sa, ako si želáš, no mám jednu podmienku. Keď tvoja dcéra zavŕši osemnásť rokov, vystrojíš ju do krajiny Kedos. Žije v nej chudobný mládenec Riv, on sa stane tvojím zaťom. Pravda, vec má jeden háčik. Kto sa chce k Rivovi dostať, musí najskôr vyhľadať mňa. I ja žijem v krajine toho chudobného mládenca.

Kráľovi sa neveľmi videla podmienka. Ale tak mocne túžil po dieťati, že neváhal sľúbiť i viac.

- Prijímam a súhlasím s tým, čo žiadaš. Ale povedal si, že budeme mať dcéru?

- Áno, narodila sa v tejto chvíli. - Kráľ hneď zabudol na bieleho vtáka a rozbehol sa natešený domov.

Roky sa míňali. Princezná rástla a bola čoraz krajšia. Keď jej išlo na šestnásty rok, bola taká pekná, že sa o jej kráse hovorilo ďaleko za hranicami kráľovstva. Deva sa rozvíjala ako mladá ruža a jej otec pomaly zabúdal na sľub, ktorý dal bielemu vtákovi. Sám sa krásou svojej dcéry chválil a bol ešte pyšnejší a skúpejší ako predtým. Svoje bohatstvo začal rozmnožovať. Zaumienil si, že z dcéry urobí najbohatšiu nevestu na svete.

Jedného dňa ktosi prišiel pýtať princeznú o ruku. Bol to kniežací syn. Pokľakol pred kráľom a povedal:

- Najjasnejší vladár, tvoja dcéra má už dosť rokov, aby sa mohla vydávať. O jej kráse ide chýr po svete, ale išiel by ešte ďalej, keby si ju vydal za mňa, bohatého kniežacieho syna.

- Princezná je ešte mladá, - vyhováral sa kráľ.

Šuhaj znova prosil, naliehal, ale kráľ sa vyhováral a vykrúcal, svoju dcéru pytačovi nedal.

- Moja dcéra je kráľovské dieťa. Iba kráľ ju môže dostať.

Prišiel iný pytač a po ňom ešte desiati, no nedostal ju ani jeden.

Zatiaľ na princeznú dávali pozor dve pestúnky. Jedna bola dobrá, tú mala dievčina rada. Druhej sa však od malička bála, lebo žena mala v tvári stále čierny mrak. Vravelo sa o nej, že je sestrou čarodejnice. Preto sa kráľova dcéra najviac len s prvou pestúnkou rozprávala alebo sa hrávala s vtákmi na bidielkach. Najčastejšie hladkala po perí strakatého papagája a často mu vravievala:

- Krásne rúcho nosíš, vtáčik, ale mne sa jednako len páči väčšmi celkom biele. Ba či je na svete aj také vtáča, čo je celkom biele?

- Veru je, dieťa moje, - ozvala sa dobrá pestúnka, - ale žije ďaleko. Pozri, vidíš tam tie vrchy? To sú veľké lesy krajiny Kedos. Tam žije biely vták a je taký veľký ako tento.

- Rada by som ho tu mala, - vzdychla si princezná.

Bežala za otcom a prosila ho, aby jej dal chytiť bieleho vtáka. Vtedy si kráľ s hrôzou uvedomil, že jeho dcéra má práve osemnásť rokov. A on na to vtáčisko zabudol.

Zosmutnel a div sa nedal pred dcérou do plaču.

Pýtala sa otca, čo sa stalo, a on jej všetko vyrozprával.

- Vidíš, dcérka, osemnásť rokov som ti vyberal ženíchov, hľadal som toho najbohatšieho, a teraz ťa musím dať Rivovi, tomu najchudobnejšiemu.

Princezná však bola iná ako otec. Po bohatstve nebažila, bála sa len jedného - aby Riv nebol voľajakou mátohou. Podľa pestúnkiných slov už vedela, kde má hľadať tajomného vtáka. On ju už k chudobnému šuhajovi zavedie. Povedala otcovi, aby jej dal zapriahnuť pár ohnivých koní do kočiara, že ona za tým vtákom pôjde.

Hoci nerád, kráľ vyhovel želaniu svojej dcéry a vystrojil ju na cestu.

Princezná dlho putovala, kým sa dostala do hôr Kedos. Darmo sa. však namáhala bieleho vtáka nájsť. Mnohých ľudí zastavila, ale nik jej nevedel poradiť. Zrazu sa tam zjavila, ktovie prečo, načo, zlá pestúnka. Pritmolila sa k princeznej:

- Princeznička, dieťa moje, našla som ťa, našla...

Kráľovská dcéra sa začudovala:

- Kde si sa tu vzala a čože ťa priviedlo za mnou?

- Keby ja bola vedela, kam sa strojíš, bola by som išla s tebou hneď. Iba ja ti môžem ukázať chalupu, v ktorej ti povedia o bielom vtákovi. Aha, tam pod tou rúbaňou stojí nízke stavanie, v ňom sa všetko dozvieš.

V skutočnosti to bolo tak, že zlá pestúnka všetko vysnorila, čo sa v paláci robí. Bola naozaj sestrou čarodejnice, ktorá mala syna strigôňa. Ako by bolo dobre, keby sestre pomohla k takej bohatej neveste.

V chatrči pod rúbaňou bývala jej sestra. Aj táto vedela o všetkom. lebo sestry sa už predtým stretli a všetko spolu narafičili. Chytili bieleho vtáka a zavreli ho v mocnej klietke. Skryli ho na takom mieste, kde ho nik nemohol vidieť ani počuť.

- Tu si budeš vysedávať, Riv, v klietke, - vrešťali na neho.-Tu budeš, pokým neskapeš. A mladú princezničku vydáme za nášho šuhajíčka.

Keď prišla do chatrče princezná a prosila o radu, baba jej povedala:

- Máš šťastie, milé dievčatko, že si práve u mňa zaklopala. Lebo o bielom vtákovi ti len ja viem povedať.

- Kde ho nájdem?

- Tejto noci vojdi do lesa za rúbaňou. Dotiaľ choď, kým nedôjdeš k čistej studničke. Sadni si k nej, tri razy načri do hrnčeka vody a tri razy ju vylej na zem. Vtedy pocítiš, že sa zľakneš. Nuž ale ty len načri aj štvrtý raz a ten ľak zapi. Potom privri oči a čakaj, kým nezačuješ šuchot. To bude šuchotať biely vták a konečne ho uvidíš.

Princezná aj ďakovala, aj chcela starej za radu platiť, ale tá sa škerila, vykrúcala, vraj netreba teraz, zaplatí jej, až keď sa všetko podarí.

Keď nadišla noc, kráľovská dcéra sa vybrala do hory. Aj sa v tme sama bála, ale napokon studničku našla a všetko pri nej spravila tak, ako starena radila. Po treťom rozliati pocítila, ako jej krv stuhla v žilách od ľaku. Chytro si uchlipla studenej vody, privrela na chvíľu oči, a keď ich o chvíľu otvorila, belel sa medzi stromami biely fľak. Aj sa jej zdalo, že to môže byť vták, aj nie.

- Čo si želáš, mladá deva? - spýtal sa jej tlmený hlas.

- Hľadám Riva, chudobného šuhaja, som jeho nevesta.

- Vráť sa k starkej pod rúbaň, - zamumlal vták, - a pobudni zopár týždňov u nej. Chodievajú ta všakovakí ľudia pýtať lieky na neduhy. Všímaj si ich a prizeraj sa mužom, keď stiahnu košeľu z tela. Ten je Riv, ktorý má na chrbte štyri čierne bradavice.

Princezná sa vrátila do chalupy, zostala tam a prizerala sa jej pri robote. Chodilo ta veľa ľudí po bylinky a starena ich počúvala, ale i prezerala. No hoci si princezná všímala všetkých mužov, štyri bradavice nemal ani jeden. Až raz, keď sedela pred chalupou a rozmýšľala o Rivovi, vyšiel na dvor starenin syn. Taký nepekný skrútenec, chystal sa, že naštiepa materi dreva. Slnko pripekalo, nuž si stiahol z tela košeľu a popľul dlane, aby sa mu v nich nekĺzalo porisko. Zvŕtal sa okolo kláta, krútil sa sem-tam. Vtedy si princezná všimla jeho chrbát a zazrela štyri bradavice.

- Riv, - šepla nie od radosti, ale od úľaku.

Nízky a prihrbený územok sa jej veru nepáčil. Hneď sa rozplakala a bola by najradšej ušla. Len čo starenin syn začul jej vzdych, prestal kálať a pritočil sa k nej.

- Áno, ja som Riv, - klamal, poučený materou a tetou. - Dlho som ťa nechal trápiť, hľadať, ale konečne nadišiel pravý čas.

Neriekla ani slovka, oddala sa osudu, čo jej ho pririekol ten nešťastný biely vták. Posadila škrčka na paripu, sama vysadla na iného koňa a vydali sa na cestu do otcovho zámku.

Kráľ sa tešil, že sa mu dcéra vrátila živá. No keď pozrel na jej muža. hneď bolo po radosti. Nedalo sa však nič robiť, prikázal sluhom, aby pripravili bohatú a veselú hostinu.

A bola svadba. Čoskoro sa hostia rozosmiali, rozspievali, lebo kráľ dal hosťom nalievať tie najlepšie vína. Zrazu, keď bolo najveselšie, vošiel do hodovnej siene kaukliar. Bývalo zvykom, že svadobčanov rozveseľovali pištci, speváci, vykladači a kaukliari. I tohto privítali všetci s potleskom.

Kaukliar sa uklonil a začal predvádzať fígle. Hltal plameň, prepichával si dlhou dýkou telo tak, že ani kvapka krvi nevytiekla. Z vody robil mlieko, z povrazov dlhé palice, z čuganí hadov, chlieb premieňal na kamene a potom to zasa všetko odčaroval.

Ako sa tak všetci prizerali jeho kumštom, ozvala sa zaťova mať:

- Počuj, kaukliar, súci majster si, ale sú i lepší.

- Niet lepšieho.

- Sú i lepší, - rozpálila sa zlá baba.

- A ja vravím, - nedal sa kaukliar zastrašiť, - že sa mojim čarom nevyrovná nikto.

Starena sa rozrehotala. Čarodejnícka nátura jej nedala, aby všetkým neukázala, čo vie. Vyšla naprostred siene, odtisla kaukliara nabok a sama začala čarovať. Raz bola krátka, raz zasa dlhá. Inokedy bola tenká ako trieska, potom sa zmenila na bachratý sud. Také kúsky hodujúcim predvádzala, že tie kaukliarove boli proti nim nič.

Všetci sa smiali a chválili zaťovu matku. Vtedy kaukliar vytiahol z veľkého koša malú, ale mocnú klietku, postavil ju na zem a povedal:

- Videl som kedysi, že sa obrovský chlap zmestil do takejto klietky. Nuž, toho si vážim nad všetkých majstrov čarodejníkov.

- Čože len to, - zavrešťala baba, - keby bola ešte menšia, i tak do nej vojdem. Ba si tam aj zatancujem. Postav ju, ty učeň, bližšie, uvidíš, čo si ešte v živote nevidel.

Striga vtrielila do klietky a začala tam dubasiť. No kaukliar v tej chvíli privrel za ňou dvierka a otočil kľúčikom v zámke. Až vtedy si scvrknutá čarodejnica uvedomila, že sa ocitla v pasci.

Kaukliar stiahol z hlavy sivú kuklu a pred hosťami sa ukázala jeho krásna tvár. Podišiel k princeznej a nahlas povedal:

- Som Riv. Tá bosorka v klietke je sestra zlej pestúnky, ktorá ma väznila vo svojej chatrči. Vďaka mojej matke, tvojej druhej pestúnke, dostal som sa na slobodu.

A Riv vyrozprával, kto je a ako to bolo s bielym vtákom.

Žili raz dve sestry a jedna sesternica. Tie dve, nevľúdne a zlé, nenávideli milú, dobrú a krásnu sesternicu Maju. Ich nenávisť ešte vzrástla, keď jedného dňa prišiel chudobnú dievčinu pýtať za ženu mladý knieža.

Odvtedy dve vydridušky striehli na svoju príležitosť. Usilovne sa učili čarám a raz, keď Majin muž odišiel nadlho preč, ukradli z kolísky maličké chlapča, Majinho syna, a zakliali ho na bieleho vtáka.

Knieža Maju vyhnal, keď mu nevedela povedať, kde sa dieťa podelo.

Hľadala si službu a našla ju u kráľa. Ale jedna zo zlých sestier ju prenasledovala aj potom. Aby ju čo najväčšmi zarmútila, povedala jej. čo sa stalo s Rivom. Nakoniec sa Maji podarilo vyslobodiť svojho syna z klietky a tak pomohla i princeznej.

Na kráľov rozkaz ešte v ten deň drábi vyšľahali zlé sestry bičmi a vyhnali ich nazad do krajiny Kedos.

Až potom bola naozajstná svadba. Riv zostal človekom, lebo kliatba sa minula. A po smrti svojho svokra bol on kráľom.