Dve sestry

Dve sestry (Rozprávka)

V jednom meste raz žili sestry Kole a Bója. Rodičov už dávno nemali, v kamennom dome bývali samy. Hoci ich jedna mať mala a hoci sa i na seba podobali, srdcia mali každá iné. Kole bola dobrá a skromná, Bója zasa zlá a lakomá.

Ako sa tak dni míňali, zaklopal jedného večera na dvere ich chalupy starček.

– Dobrý večer, dievčence, – pozdravil ich pekne, – nehnevajte sa, že som vkročil do vášho príbytku takto pred nocou. Ale vybral som sa na ďalekú cestu a únava ma premohla. Dajte mi prenocovať, aby som zajtra ráno mohol kráčať ďalej čerstvý.

– Ta iď, starče, – okríkla ho Bója, – tulákov poznáme. Ešte nám do rána niečo ukradneš.

Chcela ho vyhnať. Ale vtedy sa starého pútnika zastala dobrá Kole.

– Nieže tak, sestra, k pocestným musíme byť dobrí. Raz i my môžeme prosiť ľudí o pomoc. Len poďte, prenocujte u nás. Však sa dáko pomestíme.

Hoci Bója zazerala, Kole vpustila starca do chalupy. Ba i večeru mu dala, svoju posteľ mu odostlala a sama sa utiahla k peci na stolček.

Bolo vidieť, že sa to pútnikovi páči. Najedol sa, umyl, a keď už ležal pohodlne v posteli, povedal Kole:

– Dobrá si Cigánka, mäkké srdce máš, za svoju pohostinnosť dostaneš odmenu. Poď bližšie, pošepkám ti, čo máš zajtra spraviť.

Kole sa začudovala, ale predsa podišla k nemu a nahla ucho k jeho perám.

– Len čo svitne, – ticho vravel, – pôjdeš za mesto. Stojí tam čerešňový sad. Vezmi si košík a naoberaj doň čerešní až po vrch. Ale choď radšej včaššie, aby ťa gazda nechytil. Prinesieš mi ich sem a ja t: za ne dobre zaplatím.

Bója natŕčala uši, ale nepočula nič. Keď starec zaspal, udrela zle-nedobre na sestru.

– Už aj vyzraď, čo ste si šuškali s tým starigáňom. Lebo ak nepovieš, vystrčím ťa z dverí a toho tuláčiska zadymeného tiež.

Kole bola mladšia, vždy poslúchla svoju sestru. Aj vtedy jej všetko pekne povedala.

– Pcha, hlupaňa, len si choď a trhaj čerešne v skupáňovom sade. Nech ťa chytí a hnáty ti polárne.

Bója sa sestre vysmiala a ľahla si. Viac sa o tých dvoch nestarala.

Ráno, ešte ani slnko nevyšlo, vstal pútnik z postele. Videl, že Bója ešte tuho spí, ale Kole sa už vracia s plným košíkom veľkých čerešní.

– Privstala si si, dievčička, – vítal ju s úsmevom, – tak čo, ako sa ti trhali?

– Dobre, ujko, tu ich máte i s košíkom, cestou ich zjete. A platiť mi nemusíte nič.

– Dobré srdce máš, dušička, – znova ju pochválil, – naberiem si z nich do kapsy a ostatné ti nechám.

Starec si odsypal hrsť čerešní do torby a potom košíkom mocne zatriasol. V tú chvíľu to v košíku zazvonilo, každá čerešnička sa premenila na poriadny dukát.

– Zbohom, – lúčil sa s Kole pútnik, – sľúbil som ti, že za čerešne zaplatím. Nuž toto v košíku je tvoje.

– Veď je to celé bohatstvo, – zalomila rukami prekvapená Kole a oči sa jej radosťou rozšírili.

Keď zlatky zazvonili, prebrala sa zo spánku i Bója. Videla a počula všetko, zmocnila sa jej veľká závisť. Chytro sa zošuchla z postele a začala nástojiť, aby starec aj jej nadelil zlatiek.

– Nocoval si aj v mojej chalupe, – vravela mu zlostne, ale i s plačom, – teda i mne za nocľah zaplať!

Starec chvíľu otáľal, potom povedal:

– Dobre, dostaneš plácu. Choď a natrhaj aj ty čerešní. No natrhaj ich až zajtra.

– Načo by som vyčkávala do zajtrajška. Hneď pôjdem, sad za mestom poznám, neraz som v ňom bola. Počkajte tu na mňa, o chvíľu sa vrátim s plným košíkom.

Ale pútnik pokrútil hlavou.

– Náhlim sa, nemôžem na teba čakať. Keď sa vrátiš, sama košíkom potras. Však si sa pozerala, ako som to pred chvíľočkou urobil ja.

– A čo keď čerešne zostanú iba čerešňami?

– Dávam ti slovo, že sa aj tvoje premenia.

Starec sa pobral preč, Kole si sadla s dukátmi za stôl a Bója bežala do sadu. Vbehla medzi stromy a nevšimla si, že gazda je už v sade a pozerá sa na ňu, ako mu oberá ovocie.

Keď už mala plný košík a chcela ísť domov, čakal ju pod čerešňou. Chytil ju za ruku a zaviedol rovno k richtárovi.

– Pozri sa, richtár, dnes som na svojich čerešniach chytil túto pinku. Urob s ňou poriadok podľa práva.

Bóju vsotili do žalára. Košík s čerešňami jej nechali, vraj nech si ich naposledy užije.

Zle sa s ňou malo stať. Mestský kat jej za krádež istotne odtne hlavu. Našťastie sa Kole dozvedela, prečo sa sestra nevrátila. Odsypala z tých peňazí a bežala za gazdom. Ponúkla mu za čerešne desať dukátov a prosila ho, aby žalobu odvolal.

Za desať dukátov by musel gazda predať aj dvesto košíkov čerešní, i tak by možno toľko neutŕžil. Sľúbil, že všetko odvolá. Išiel s Kole na mestský dom a richtárovi povedal, že to s tými čerešňami bolo akosi inak.

Richtárovi tiež čosi zaplatili a tak Bóju vypustili.

Sestry šli domov. Keď zastali naprostriedku izby, Boja hneď zabudla na nebezpečenstvo, ktoré jej hrozilo. Netrpezlivo košíkom zatrepala. V tej chvíli sa čerešne začali hýbať, menili sa na žaby, jašterice a všelijakú inú háveď.

Až večer si sestry sadli ukonané. Kým vymietli všetku háveď z chalupy, ubehol deň akoby nič. Chvíľku sedeli nad prázdnym košíkom, a potom sa Bója ticho ozvala:

– Ďakujem ti, sestra, že si ma pred katom zachránila. Dobré srdce máš a ten starček ťa odmenil spravodlivo. I mne sa ušiel pravý diel, poučila som sa, odteraz budem k ľuďom inakšia.

Kole bola dobrá, dukáty, čo jej zostali, si nenechala sama. Míňali ich aj so sestrou spolu.