Idris a Durija

Idris a Durija (Rozprávka)
ŽIL KEDYSI MOCNÝ CHÁN a ten mal jediného syna, volal sa Idris.

Uberal sa raz Idris na koni cez jeden aul a postretol tam dievčinu. Bola taká krásna, že sa do nej na prvé pozretie zaľúbil. Dievčina sa volala Durija a bola dcérou obyčajného sedliaka. Idrisa to však neodradilo. Len čo sa vrátil do paláca, porozprával všetko svojmu otcovi-chánovi. Chán nechcel lámať srdce svojho jediného syna, a tak už na druhý deň poslal pytačov do sedliakovho domu.

Sedliak vraví pytačom:

„Ďakujem chánovi za česť, ktorú preukázal môjmu domu. Ibaže o tom, za koho sa vydá moja dcéra, rozhoduje ona sama. Nech sa chánov syn pozhovára s ňou."

Vybral sa Idris do sedliakovho domu a spýtal sa Durije, či by sa nechcela stať jeho ženou.

„Chánov syn a sedliačka?" čuduje sa Durija.

„Prečo nie, keď ťa ľúbim väčšmi ako seba," odpovedá Idris.

„A čo vieš robiť? Aké remeslo si sa vyučil?"

„Remeslo? Nijaké."

„Nuž ja sa veru nevydám za mládenca, ktorý nevie nič robiť," hovorí Durija.

„Vráť sa ty len pekne do paláca, my dvaja nemáme spoločnú cestu."

„Ale načože by som ja mal pracovať?" čuduje sa Idris. „Čoskoro sa stanem chánom, a už len uznaj, načo je chánovi remeslo?"

Dievčina vraví:

„Dneska si chánom a zajtra môžeš byť aj ničím. Ktože vie naisto povedať, čo bude zajtra. Človek, ktorý sa čosi naučil, môže aj na vrch vyliezť, aj proti prúdu plávať. A taký, čo nič nevie, iba bedáka a na zlý osud nadáva."

Durijine slová Idrisa veľmi zarmútili. Zronený sa vrátil do paláca a rozpovedal všetko otcovi.

„Nermúť sa, syn môj," vraví chán, „dajako si už len pomôžeme."

Na druhý deň si dal zavolať všetkých možných remeselníkov a hovorí im:

„Môj syn Idris sa musí súrne naučiť nejaké remeslo. Povedzte mi, koľko času na to potrebuje."

Majstri odpovedali rozlične. Jeden, že šesť mesiacov, druhý, že tri mesiace, tretí, že mesiac. Bol medzi nimi aj skromný starček v peknej plstenej čiapočke. On len počúval a mlčal. Ozval sa, až keď všetci povedali svoje.

„Veľký chán," vraví starec, „ja vyrábam plstené čiapky. Neodsúď ma, ak sa ti bude zdať, že sa chvascem, no ja by som tvojho syna vyučil svojmu remeslu za pätnásť dní."

Chán sa jeho slovám veľmi potešil a hneď poslal syna k nemu do učenia.

Vysvitlo, že Idris je súci učeň. Za pätnásť dní urobil naozaj celkom sám svoju prvú plstenú čiapku.

Keď sa potom vrátil domov, oznámil otcovi, že sa hneď ožení.

„Dobre, syn môj," odpovedal chán.

Durija už teraz nemala dôvod odmietať Idrisa. Bol to ženích švárny, a navyše vedel aj remeslo. Pristala teda a vydala sa zaňho.

O niekoľko dní po svadbe povie Durija Idrisovi:

„Nože sa mi preukáž svojím remeslom, muž môj."

Idris si hneď doniesol vlnu aj potrebné náčinie a zakrátko, rovno pred jej očami, urobil čiapku, ktorá sa Duriji veľmi páčila.

„Pekná čiapka," hovorí. „A pozri, ja k tvojej zručnosti pridám svoju a vyšijem na čiapku farebnú vzorku. Do tej vzorky ukryjem písmená, z ktorých sa dajú skladať slová. Nikto okrem nás dvoch nebude vedieť, čo vzorka znamená. Ktohovie, či sa nám to dakedy aj nezíde."

Po istom čase chán ochorel, obľahol a čoskoro i zomrel. Panovníkom nad celou veľkou krajinou sa stal Idris.

Mladý chán chcel byť vládcom dobrým a spravodlivým, chcel čo najlepšie rozumieť ľudu a poznať jeho strasti. Preobliekol sa teda za pocestného, vzal do rúk pútnickú palicu a putoval po krajine.

Nevedno, či chodil dlho či nedlho, no prišiel raz do veľkého mesta. Bol ustatý a už sa stmievalo, vošiel teda do jedného domu, že poprosí o nocľah.

V izbe sedeli za stolom štyria chlapi pri bohatej večeri.

Na Idrisov pozdrav neodpovedali, len významne pozreli jeden na druhého. Odrazu vstali, zdrapili Idrisa za ruky aj nohy a vliekli do kamennej pivnice. Sotili ho dnu, dvere zamkli a vrátili sa k svojej večeri.

Keď si Idrisove oči privykli na tmu, videl, že v pivnici je ešte jeden väzeň. Od neho sa Idris dozvedel, že upadol do rúk zbojníkov-ľudojedov.

Keď ráno zbojníci vyvliekli Idrisa von, riekol im:

„Nezabíjajte ma, dopomôžem vám k veľkému bohatstvu."

„A to už ako?" čudovali sa.

„Viem robiť pekné čiapky. Keď takú čiapku zanesiete chánke, dá vám za ňu dvetisíc zlatých. A nepotrebujem k práci nič iné, iba trošku vlny a jednoduché nástroje."

Zbojníci pozreli jeden na druhého a o chvíľu podonášali všetko, čo Idris žiadal. Zakrátko bola čiapka hotová. Mala nielen pekný tvar, ale aj krásnu vyšívanú vzorku.

Dvaja zbojníci sa hneď vybrali s ňou do chánskeho paláca a ponúkli ju chánke. Durija len čo pozrela na čiapku, hneď vedela, že ju robil Idris. A písmená ukryté vo vzorke jej oznámili, že títo chlapi sú zbojníci-ľudojedi a držia Idrisa v zajatí. Nič však na sebe neukázala, len si čiapku záľubne obzerala.

„Kúpim ju," hovorí. ,,Čo za ňu pýtate?"

„Dvetisíc zlatých, vznešená chánka," odpovedali zbojníci.

Kým pokladník vyplácal zbojníkom peniaze, Durija dala potrebné príkazy a aj sama sa preobliekla za obyčajnú ženu.

Zbojníci vyšli natešení z paláca a uberali sa rovno do svojho zbojníckeho brlohu. Ani im na um nezišlo, že by ktosi šiel za nimi. A predsa ich, krok za krokom, sledovalo štyridsať vojakov, a akási žena nespúšťala z nich pálčivý pohľad. Až keď zbojníci vošli do svojho domu, zhurtoval ktosi na bránu. Pozrú von - beda! Celý dom je obkolesený! Pokúšali sa oni vyšmyknúť, ale kdeže! Lapili ich všetkých štyroch.

Durija bežala rovno k dverám pivnice a kázala ich vyvaliť. Tam ona našla svojho muža.

Idris zaplakal od radosti. Pribehol k svojej žene a hlboko sa jej poklonil za jej veľkú múdrosť.