Zlatá ryba

Zlatá ryba (Rozprávka)
V DÁVNYCH ČASOCH ŽIL NA BREHU mora starý rybár so synom. Boli veľmi chudobní. Nemali nič iné, iba chalúpku, starý čln a sieť.

Mladý rybár pomáhal otcovi loviť ryby a od rána do večera si pri tom spieval. Spieval tak krásne, až sa všetci čudovali.

Raz starec hodil do vody sieť, a keď ju vytiahol, bola v nej nevídaná ryba: nie obyčajná, ale zlatá.

Začudoval sa starec a vraví synovi:

„Daj pozor na rybu, ja idem povedať o nej chánovi. Možnože nás za ňu aj odmení."

Starec odišiel. Mladý rybár hľadí na rybu, pozerá, ako sa neborká v tej sieti hádže a zmieta - a prišlo mu jej ľúto. Rozhrnul sieť a pustil rybu do mora.

Ponorila sa zlatá ryba, chvostom plesla a odplávala.

Tu prišiel chán so svojím sprievodom a vraví starcovi:

„No ukáž teda tú svoju nevídanú rybu!"

Mladý rybár ovesil hlavu a vraví:

„Ľúto mi prišlo ryby-krásavice, tak som ju pustil do mora."

Najedoval sa chán, oboril sa na starca:

„Ty starý naničhodník! Ako si sa opovážil rušiť pre takú pletku môj chánsky pokoj? Veď ktože kedy slýchal, že by v mori žili zlaté ryby!"

Chánsky vezír potriasol bradou, takou dlhočiznou, že sa mu až po zemi vláčila, a hovorí:

„Prežil som už na svete vyše sto rokov, ale o takomto dive som ešte nepočul."

Darmo starý rybár presviedčal chána, že tá ryba bola naozaj zlatá, chán neuveril, len sa ešte väčšmi rozčertil. Rozkázal chytiť mladého rybára, zviazať mu ruky aj nohy, hodiť ho do starého člna a pustiť na more.

Chán sa vrátil do paláca celý natešený, aký podarený kúsok vyviedol rybárovi.

Neborák starec stojí na morskom brehu. Díva sa, ako vlny odnášajú čln s jeho jediným synom, a nevie, čo by mal spraviť, ako syna zachrániť. Napokon sa mu čln stratil z očí. Starec padol na zem a preklínal chána-ukrutníka.

Leží mladý rybár v člne, očakáva svoju záhubu. A čln pláva ďalej a ďalej.

Dlho si vlny podávali jedna druhej čln s mladým rybárom. Tak dlho, až kým sa v diaľke neukázal ostrov. Priplával čln k ostrovu a zaryl nosom do pobrežného piesku.

V tej chvíli vyšiel z húšťavy mládenec, tvárou i postavou taký podobný na mladého rybára, ako je podobná jedna polovica jablka druhej. Mládenec prišiel k člnu, rozviazal rybárovi ruky aj nohy a vytiahol čln na breh. Potom vybral z kapsy osúch, rozlomil ho napoly a počastoval rybára. Tak sa začalo ich priateľstvo.

Raz sa obidvaja prechádzali po ostrove. Odrazu vidia, že tam akýsi starec pasie stádo. Začudovali sa, lebo si mysleli, že je ostrov neobývaný.

Prišli k starcovi a pozdravili sa mu.

A on im rozprával:

„Na tri dni cesty odtiaľto je krajina, ktorej chán prežíva veľké trápenie. Jeho jediná dcéra, taká krásavica, že jej niet páru na svete, od narodenia nepovedala slova. Chán dal rozhlásiť po celej krajine: Kto jeho dcéru vylieči, toho on obsype zlatom a drahými kameňmi. Ale kto by sa na to podobral a chánsku dcéru nevyliečil, ten príde o hlavu. A tak už veľa smelých junákov zložilo hlavu v chánovom paláci."

Začudovali sa mládenci tomu chýru a zaumienili si, že skúsia šťastie. Keď sa priblížili k palácu, povedal mládenec rybárovi:

„Pôjdem prvý sprobovať šťastie. Ak sa mi podarí chánsku dcéru vyliečiť, zlato a drahé kamene si rozdelíme."

Rybár na to pristal.

Pobral sa mládenec do paláca. Tam ho uvítali dve otrokyne a vravia mu:

„Veľa odvážnych bohatierov sa už pokúsilo vyliečiť chánovu dcéru, a všetko márne. Iba čo je tamtá hromada ľudských hláv čoraz vyššia. Ani teba neminie ten istý osud."

Ale mládenec aj tak smelo vstúpil do izieb chánskej dcéry a vraví jej:

„Krásna princezná! Môj otec nás má troch synov. Raz sme sa vybrali všetci traja do hájika narúbať dreva. Najstarší brat odťal strom a vystrúhal z neho krásneho vtáka. Urobil ho tak dômyselne, že vták vyzeral ako živý. Prostredný brat sa rozbehol po háji, nazbieral všelijakého vtáčieho peria a odel doň dreveného vtáka, že bol hneď ešte krajší. A ja som objavil zázračný prameň a vykúpal som vtáka v jeho priezračnej čistej vode. Vták ožil, rozospieval sa, rozopäl krídla a uletel. Tu sa medzi nami strhla škriepka, kto urobil pre vtáka najviac, komu by teda mal patriť. Mne patrí, je môj! tvrdíme všetci traja. Škriepka je zo dňa na deň horšia, nikto z nas jej nedovidí konca. Nuž poraď nám ty, krásavica, komu vták má patriť. Pomôž rozriešiť náš spor!"

Dievčina sa vystrela, dlhé čierne mihalnice sa jej zachveli, na tvári sa jej zjavil úsmev. Ale slova nepovedala, len si ukázala rukou na ústa a pokrútila hlavou.

Mládenec sa náramne rozhneval:

„Teda neprehovoríš a ja musím zomrieť. Ale keď je už tak, nech tvoja hlava padne spolu s mojou!"

Vytiahol meč a zahnal sa.

Princezná od strachu padla na zem a vykríkla. A v tej chvíli jej vybehol z hrdla biely had. Mládenec skočil k nemu, pristúpil mu opätkom hlavu a rozmliaždil.

Chánska dcéra hľadí na mládenca a oči jej svietia radostnými slzami. Stiahla si z prsta prsteň a hovorí:

„Ďakujem ti, že si ma zbavil nešťastia. Choď s týmto prsteňom k môjmu otcovi, bohato ťa odmení."

Mládenec vzal prsteň, ale nešiel s ním k chánovi, lež sa pobral k svojmu priateľovi-rybárovi. Keď mladý rybár videl, že sa mu priateľ vracia, veľmi sa zaradoval. Mládenec mu vyrozprával, čo všetko sa prihodilo v chánskom paláci, odovzdal mu prsteň a vraví:

„Teraz ti už môžem prezradiť svoje tajomstvo. Ja som tá zlatá ryba, nad ktorou si sa zľutoval a pustil ju do mora. Keď si v ten deň spieval svoje piesne na morskom brehu, poprosil som svojho otca, morského šacha, aby mi dovolil priplávať k brehu a počúvať tvoj spev. Spieval si naozaj krásne a ja som sa tak započúval, že som sa dostal do siete. Ale ty si ma pustil naspäť do vody. Keď ti potom chánski sluhovia zviazali ruky a nohy a hodili ťa do člna, zavolal som si na pomoc svoje verné kamarátky ryby. Poprosil som ich, aby držali tvoj čln a nedali mu utonúť. Ryby splnili moju prosbu a doviedli čln k ostrovu a ja som sa premenil na mládenca s tvojou podobou. Za krátky čas, ktorý sme vedno prežili, som sa ešte lepšie presvedčil o tvojom čistom srdci a obľúbil som si ťa ako vlastného brata. Lenže prišiel môj čas vrátiť sa do vodnej ríše. Vezmi si tento prsteň, choď k chánovi a prijmi od neho odmenu namiesto mňa. A ak by si ešte niekedy niečo potreboval, len vyjdi na morský breh a tri razy zavolaj. Hneď ti prídem na pomoc."

Mládenec dopovedal a skočil do vody.

Dlho a so smútkom hľadel za ním mladý rybár. Potom sa pobral do chánskeho paláca.

Chán sa mladému rybárovi poklonil až po zem a hovorí mu:

„Dám ti za odmenu svoj najvzácnejší poklad, oporu môjho života, svoju jedinú dcéru. Žite spolu a buďte šťastní!"

Chánski sluhovia vyobliekali mladého rybára do skvostného odevu, zdobeného zlatom, perlami a rubínmi. Na druhý deň zaduneli bubny, zahrali surmity, začala sa svadobná hostina.

Tak sa stal mladý rybár chánovým zaťom.

Za čas si nažívali v šťastí. Ale chánska dcéra si čoskoro všimla, že sa jej muž zahľadieva do diaľky a niekedy si potajomky vzdychne. Spýtala sa ho láskavo, čo ho trápi.

„Nemôžem ja voľne dýchať v tomto vašom hrdom paláci, hoci je v ňom toľko vzácnych vecí," odpovedal rybár. „Vyrástol som pri robote, moje mocné ruky privykli práci, neviem žiť v takejto záhaľke. Mladosť som strávil tam ďaleko, na morskom brehu, pokrytom zlatistým pieskom. Tam ostal i môj otec.

Už je starý, smrť sa k nemu prikráda. Ak by si sa rozhodla ísť so mnou k môjmu otcovi, bol by som ten najšťastnejší človek na svete. Lenže tam u nás by si už nemohla žiť ako chánska dcéra, nemala by si slúžky a otrokyne ani nijaký prepych. Bola by si len ženou chudobného rybára."

„Na všetko pristávam," vraví chánska dcéra, „len aby si ty bol šťastný. Ale ako preplávame cez more? V našej krajine nik nevie stavať lode."

„To nech ťa netrápi, ja sa o všetko postarám. Ty sa len choď pripraviť na cestu."

Mladý rybár poslal ženu do paláca a sám sa vybral k moru. Zastal na brehu a trikrát zavolal.

Priplávala zlatá ryba a spytuje sa:

„Čo odo mňa potrebuješ, priateľ môj verný?"

„Cnie sa mi po rodnom kraji, chcel by som sa vrátiť domov. Lenže ako preplávať cez more, keď nemáme ani loď ani čln. Môj starý čln je už načisto rozsušený."

Zlatá ryba mu vraví:

„Tvoje želanie sa splní. Keď sa zvečerí, pošlem ti velikánsku rybu. Ty aj tvoja žena jej smelo vojdite do papule a ráno už budete doma."

„A neprehltne nás tá ryba?" spytuje sa rybár.

„Neboj sa, strašná je iba na pohľad. Želám ti šťastnú cestu!"
Zlatá ryba sa ponorila a zmizla v hlbine.

Keď nastal večer, zdvihli sa na mori vlny. K brehu priplávala obrovská ryba. Z nosa jej vystrekoval vodomet a chvostom netrpezlivo mlátila vodu.

Chánskej dcére premklo srdce od strachu. Ale rybár ju upokojil, chytil ju za ruku a viedol rovno do rybej papule. Len čo vošli, ryba papuľu zavrela a pustila sa plávať.

Plávala tak ticho a opatrne, že oboch mladých ľudí ukolísala do pokojného spánku.

Nad ránom priplávala ryba k brehu a vypľula obidvoch na pobrežný piesok.

Horúce slnečné lúče padli na mladého rybára a zobudili ho. Rozhliada sa rybár okolo seba a vidí, že je na rodnom brehu, po ktorom od malička behával. Neďaleko stojí rodná chalúpka a pred ňou sedí jeho starý otec.

Vykríkol rybár od radosti, rozbehol sa k otcovi a objal ho.

A potom k nemu priviedol svoju mladú ženu.

Všetci traja si potom šťastlivo žili-nažívali vo svojej malej chalúpke.