Šach-zlodej

Šach-zlodej (Rozprávka)
ČI TO UŽ BOLO, ČI NEBOLO, ale starí ľudia tak rozprávajú: vraj sa kedysi veľmi dávno v slávnom meste Afrasiabe začalo odrazu kradnúť. Raz vykradli šachovu pokladnicu, inokedy meštianske domy a inokedy zas kupecké krámy. Neprešiel deň, aby sa nestala dajaká krádež. A zlodejov nie a nie chytiť.

Najedoval sa afrasiabský šach a vydal takýto príkaz:

„Obyvatelia mesta Afrasiabu, vypočujte si a uposlúchnite, všetci, starí aj mladí, muži aj ženy! V najbližších siedmich dňoch nech nikto nevychádza z domu a v noci nech nezapaľuje svetlo ani na ohnisku ani vo svietnikoch. Kto sa opováži odísť z domu alebo zapáliť svetlo, ten sa zoznámi s katovým mečom a stratí život aj majetok. Taká je vôľa panovníka slávneho mesta Afrasiabu!"

Pravdaže, po takomto strašnom rozkaze sedeli doma starí aj mladí, a len čo sa zotmelo, zhášali oheň na ohnisku. Ktože by sa chcel dostať do katových pazúrov?

Nuž nech si oni sedia doma a trasú sa pod prikrývkami. My sa pozrieme, čo robí afrasiabský šach.

Vyzbrojený veľkou ostrou sekerou chodil šach tajne každú noc po uliciach.

Jednej noci stretol v tmavej uličke troch ozbrojených jazdcov, ktorí sa uberali smerom k šachovej pokladnici.

Keď jazdci zočili osamoteného človeka, rozbehli sa k nemu s obnaženými mečmi. Chceli ho zabiť, ale Šach - tvár zastretá polou plášťa - vykríkol:

„Ó najchytrejší zo zlodejov, postojte a vypočujte ma!"

Jeden z jazdcov vraví:

„Vypočujme ho. Odťať mu hlavu stihneme aj potom.

Šach pokračoval:

„Páni zlodeji, i ja som skúsený zlodej a mám v úmysle dostať sa do šachovej pokladnice, ibaže váham, pretože som sám."

Traja jazdci-zlodeji sa medzi sebou poradili a vravia:

„Tak teda počúvaj! Nie sme proti tomu, aby si vstúpil medzi nás, ale najprv musíme vedieť, aké máš zlodejské schopnosti."

„No," hovorí šach, „schopnosti by som mal všelijaké, lenže najprv musím počuť, čo viete vy."

Nato povie prvý zlodej:

„Ja som výrečný ako mulla. V rečnení sa mi nevyrovná nikto v celom Afrasiabe. V rozhovore sa vždy dozviem všetko, čo potrebujem vedieť."

Druhý zlodej vraví:

„Ja viem zavoňať, kde je schované zlato alebo striebro, ešte aj vtedy, ak je na dvanásť lakťov pod zemou."

Tretí zlodej vraví:

„Ja spoznám vo dne každého, koho som stretol v noci, nech by bola noc hoci aj taká tmavá, že si človek nevidí prst pred vlastným nosom."

Nato povie šach:

„Moja schopnosť je fajnovejšia ako vaše. Ja mám v pohľade čarodejnú silu.

Keď kat zodvihne meč nad hlavu zločinca, aby ho zniesol zo sveta, stačí mi nebadane žmurknúť, a kat toho odsúdenca ušetrí."

Traja zlodeji sa zaradovali.

„My sa ti nikoho iného nebojíme, iba šachovho kata," priznali sa. „Preto nám je spoločník, ktorý vie spraviť to, čo si povedal, nadovšetko vítaný."

A všetci štyria sa vybrali k budove šachovej pokladnice.

Prvý zlodej sa pustil do reči so strážcami pokladu a tak ich obalamutil, že celkom zabudli, kto sú, kde sú a čo je ich povinnosť.

Druhý zlodej ihneď zavoňal, kde sú uložené poklady.

Nabrali zlata, koľko vládali uniesť, a uháňali z mesta do stepi.

Šacha, ako svojho štvrtého spoločníka, vzali so sebou.

Cválajú oni, cválajú, až napokon prišli k veľkej skale. Odtisli ju a vstúpili do podzemia. Tam mali skrýšu.

Teda preto ich nevedel nik nájsť, pomyslel si šach. Dobre sa schovali.

Zlodeji odrátali šachovi jeho diel zlata a vravia mu:

„Kúp si dobrého koňa i meč a zajtra v noci príď zasa sem!"

Vyviedli ho z podzemia, zavalili vchod skalami a ľahli si spať.

Nech si zlodeji spia a my sa pozrime, čo bude robiť šach.

Keď šach vyšiel z podzemia, pustil sa bežať do mesta Afrasiabu. Udychčaný a spotený dobehol ešte za noci do paláca a hneď poslal vojakov do stepi, aby zlodejov ziapali.

Vojaci ich našli ešte spiacich, zviazali ich a doviedli do paláca. Šach sa posadil na trón a kázal priviesť kata.

Zlodej, ktorý spoznal vo dne každého, koho stretol v noci, si bol hneď na čistom, kto stojí pred nimi, a zvolal:

„Hej, pane, neviem, či ťa osloviť zlodej šachov alebo šach zlodejov, no vari práve nastala chvíľa, aby si žmurkol svojím čarovným okom!"

„Čo-o-o?" zreval šach. „Ako sa opovažuješ hovoriť takto so mnou, veľkým šachom Afrasiabu? Vás opovrhnutia hodných zlodejov, tak ako všetkých, ktorí sa dopúšťajú krádeží v požehnanej afrasiabskej ríši, čaká bez milosti neľútostná smrť. Kat, konaj svoju povinnosť!"

„Ó šach, len ešte malý okamih!" pokročil dopredu zlodej-rečník. „Dovoľ mi dať ti jednu otázku, celkom maličkú otázočku."

„Hovor," povedal zhovievavo šach, „udeľujem ti tú milosť."

Zlodej-rečník sa hlboko poklonil a vraví:

„Ó šach, povedz mi, či všetkých zlodejov bez výnimky čaká smrť?"

„Všetkých, všetkých!" vykríkol šach. „Taký je zákon našej krajiny. A dosť už tárania! Kat!"

„Len minútočku, ó šach! A popravia všetkých zlodejov, aj keby to boli napoprednejší ľudia ríše?"

„Všetkých! Všetkých! Aj keby to bol najvznešenejší veľmož, alebo dokonca môj prvý vezír. Taký neochvejný je zákon!"

„Ó najmúdrejší a najspravodlivejší zo všetkých šachov, sme pripravení položiť hlavu na popravisku, ale najprv prikáž svojmu katovi, aby popravil aj teba."

„A to už prečo?" zvrieskol šach.

„V zmysle zákona našej krajiny," hovorí zlodej-rečník. "Po prvé, ty sám, ó veľký šach, si nám povedal, že si skúsený zlodej, po druhé, ty sám, ó veľký šach, si nás žiadal, aby sme ťa prijali do nášho zlodejského spolku, po tretie, ó veľký šach, bol si do nášho spolku prijatý, po štvrté si nám, ó veľký šach, pomáhal vykradnúť pokladnicu, po piate si za to, ó veľký šach, dostal a dobrovoľne prijal svoj podiel z koristi. Po šieste..."

„Dosť!" vykríkol šach a zapchal si uši.

„Chcel som povedať iba toľko," doložil skromne zlodej-rečník, „že po šieste, ó veľký šach, musíš byť v zmysle zákona afrasiabskej krajiny popravený ako zlodej."

„Tak čo mám teraz spraviť?" vraví v pomykove šach.

„Ó veľký šach," riekol zlodej-rečník, „máš predsa čarodejné oko. Žmurkni štyri razy na kata."

A veľký afrasiabský šach naozaj žmurkol - prvý raz za zlodeja-rečníka, druhý raz za zlodeja, ktorý vedel zavoňať poklady, tretí raz za zlodeja, ktorý spoznal vo dne každého, s kým sa stretol v noci - a napokon žmurkol štvrtý raz za zlodeja-šacha, teda za seba samého.