Dievča a striga

Dievča a striga (Rozprávka)
ŽILI KEDYSI DÁVNO starec a starenka a mali dcérku, dievčatko vrtké a Šikovné.

Jedného dňa prišla k nim stará žena, a to bola joma, striga. Hovorí im:

„Dajte mi do služby to vaše šikovné dievča."

Starec a starenka sa vyhovárajú:

„Nezaobídeme sa my bez našej dievčičky. Veď sme už starí, sami potrebujeme pomoc."

Joma sa nahnevala.

„Ak mi ju nedáte," hovorí, „zapchám vám komín na dome a dvere zvonka podopriem kolom!"

Naľakali sa starec a starenka:

„Nerob to, radšej už len pustíme našu dievčičku k tebe do služby."

Joma schytila dievča za ruku a privliekla do svojej chalupy. Vraví mu:

„Najsamprv pôjdeš na lesnú polianku a ostriháš moje ovce. Potrebujem vlnu."

Ide dievča hľadať jomine ovce a cestou sa zastaví u jednej známej starenky.

„Kdeže si sa ty vybrala?" spytuje sa starenka.

„Joma ma poslala ostrihať ovce."

„Ach, dievčička moja, veď ťa tá poslala na istú smrť," vraví starenka. „Lebo aby si vedela, jej ovce nie sú nijaké ovce, ale zubatí vlci."

„Tak čo mám robiť, starenka, poraď mi."

„Veď ti už len poradím, dievčička," vraví starenka. „Keď prídeš do hory, vyškriab sa na strom a zakrič z plného hrdla:



Ovce moje, ovce,

dovedna sa zíďte,

samy seba strihajte

a mne vlnu nechajte!



Dievča urobilo tak. Prišlo na lesnú polianku, vyškriabalo sa na vysokú jedlu a zakričalo:



Ovce moje, ovce,

dovedna sa zíďte,

samy seba strihajte

a mne vlnu nechajte!



Len čo dopovedalo, pribehli zubatí vlci. Skáču-vyskakuj ú pod tou jedlou a jeden z druhého srsť kmášu. Veľa srsti nakmásali a potom sa rozutekali. A dievča zišlo z jedle, vzalo srsť a zanieslo jome.

Joma sa čuduje:

„Veruže si naozaj šikovná, keď si sa nedala zožrať mojim ovciam. Teraz ti dám druhú robotu: vyhľadáš v hore moje kravy, podojíš ich a donesieš mi mlieka."

Vzalo dievča dve vedierka z brezovej kôry a ide hľadať jomine kravy. Po ceste sa znova zastavilo u známej starenky.

„Kdeže ťa teraz poslala joma?" spytuje sa starenka.

„Kravy podojiť."

„A či ty vieš, dievčička, že jomine kravy nie sú kravy, ale chlpaté medvedice? Na istú smrť ťa poslala joma."

„Čo mám robiť, starenka, poraď mi."

„Veď ti už len poradím, nič sa neboj. Keď prídeš do hory, vyškriab sa na vysoký strom a zakrič:



Kravy moje, kravy,

dovedna sa dajte,

samy seba podojte

a mne mlieko nechajte!



Dievča urobilo tak. Prišlo do hory, vyškriabalo sa na vysoký dub a volá:



Kravy moje, kravy,

dovedna sa dajte,

samy seba podojte

a mne mlieko nechajte!



Pribehli jomine kravy-chlpaté medvedice, samy seba podojili, mlieko zliali do vedierok a znova sa rozbehli po hore.

Dievča donieslo mlieko a joma sa čuduje, vlastným očiam nevie uveriť:

„Ej, veď si len šikovná, keď si sa nedala zožrať mojim kravám! Teraz choď nazbierať raždia, rozkúrime pec."

A pritom si myslí: Rozkúrim pec, dievča upečiem a zjem!

Ide dievča na to raždie a znovu sa zastaví u svojej známej starenky.

„Kdeže ťa teraz poslala joma, dievčička?" spytuje sa starká.

„Na raždie ma poslala, ideme pec kúriť."

„Jáj, dieťa moje, čosi nedobré zamýšľa joma. Musíš sa mať na pozore!"

Podala jej kúsok masla a trošku krúp, košík so smolou, brúsik a drevený hrebeň.

„Toto všetko si vezmi. Keď zbadáš, že je zle, musíš ujsť! Namaž maslom pánty dvier a ony sa ti otvoria. Na dvore sa hodia na teba jomine čierne vtáky, ale ty im nasyp krúp, a ony ťa pustia. Joma sa vychytí za tebou, no ty sa neboj. Keď ťa už bude doháňať, hoď na zem najprv hrebeň, potom brúsik a nakoniec košík so smolou."

Poďakovalo sa dievča starenke a išlo zbierať raždie. Nazbieralo za veľkú viazanicu.

Joma ju pochválila:

„Pekné raždie si doniesla, bude dobre horieť."

Kázala dievčaťu rozkúriť pec a sama išla do komory brúsiť si zuby.

Počulo dievča, ako si joma brúsi zuby, a vedelo, že je zle.

Chce vybehnúť z chalupy, lenže dvere sa nedajú otvoriť. Dievča sa dovtípilo, namazalo pánty maslom a dvere sa samy otvorili.

Vybehlo dievča na dvor, tam sa naň hodili čierne vtáky. Do očí sa pchajú, ak vyďobať, tak vyďobať. Nasypalo im dievča krúp, a vtáky hneď dali pokoj.

Rozbehlo sa potom dievča, z celej sily uháňa preč.

A joma si už nabrúsila zuby, vyšla z komory, pozerá - izba je prázdna. Skočí k dverám a kričí:

„Vy také a také, prečo ste to dievča pustili!"

Dvere odpovedajú:

„Prečo by sme ho nepustili? Tebe slúžime už štyridsať rokov, a ešte si nám nikdy pánty nepomastila! A ona nám ich pomazala mladým maslom!"

Vybehla joma na dvor, na vtáky kričí:

„Vy také a také, prečo ste to dievčatisko pustili, prečo ste mu oči nevyďobali?"

A čierne vtáky vravia:

„Prečo by sme mu mali vyďobať oči? Tebe slúžime už štyridsať rokov, a nikdy si nám nedala ani kúsok poškrabká! A to dievča nám nasypalo krúp!"

Sadla joma do mažiara, tĺkom ho poháňa, frčí nízko ponad zem, až tak okolo nej všetko fundží. Už-už-už dievča dohoní.

A tu ono zahodí ponad plece hrebeň a povie:



Hrebeň môj, hrebeň,

staň sa hustou horou

mne za pätami,

jome pred očami!



V tej chvíli vyrástla medzi dievčaťom a jomou hustá-prehustá hora, vysoká až po samé oblaky.

Narazila joma do vysokých stromov, hľadá medzi nimi priechod, ale nikde ho niet.

Musela bežať domov po sekeru a prerúbať cez horu chodník. Chcela potom ťažkú sekeru schovať v kroví, ale lesní vtáci sa rozkričali:



Ty schováš,

my uvidíme,

uvidíme,

prezradíme!



Joma sa najedovala:

„Fuj, potvory okaté! Všetko musia vidieť!"

Zdvihla sekeru a zahodila ju naspäť k svojej chalupe.

Poznove sadla do mažiara, tĺkom ho poháňa, ponad zem frčí, všetko okolo nej až tak fundží. O chvíľu už zasa dievča doháňa.

A tu ono zahodí ponad plece brúsik a zvolá:



Brúsik môj, brúsik,

staň sa skalným vrchom

mne za pätami,

jome pred očami!



V tej chvíli vyrástol medzi dievčaťom a jomou velikánsky skalný vrch. Nemohla ho joma obehnúť, musela sa vrátiť domov po sekeru. Našla ju pri chalupe, dobehla k skalnému vrchu a začala doň rúbať. Prerúbala si cestu cez vrch a sekeru chcela schovať v kroví. Ale už tam boli vtáci a kričia:



Ty schováš,

my uvidíme,

uvidíme,

prezradíme!



Nasrdila sa joma, schytila sekeru a zahodila ju naspäť k svojej chalupe.

Poznove nasadla do mažiara, tĺkom ho poháňa, ponad zem frčí, všetko okolo nej až tak hviždí. Zas dievča doháňa, už-už-už ho chmatne!

A tu ono hodí ponad plece košík so smolou a zvolá:



Košíček so smolou,

staň sa smolnou riekou

mne pred očami,

jome za pätami!



V strachu a náhlivosti si poplietlo slová.

V tej chvíli sa obidve, dievča i joma, ocitli v smolnej rieke. Smola ich drží a nepustí, nemôžu spraviť kroka.

A tu letí ponad smolnú rieku vrana. Dievča ju prosí:

„Vrana moja, vranka, zaleť k môjmu otcovi-materi a povedz im, že im dcéra zaviazla v smolnej rieke vedno s planou jomou! Nech si vezmú oheň a železnú žrď a nech sem chytro bežia!"

Priletela vrana do starcovho domu, sadla si na oblôčik a kráka:

„Krá-krá-krá! Bežte chytro k smolnej rieke, zachráňte si dcéru!"

Ale krákala priticho, starec a starenka jej nerozumeli ani slova.

Čaká dievča pomoc od otca-matere, a nevie sa dočkať.

Tu letí ponad smolnú rieku veľký čierny havran. Dievča naň zakričí:

„Havran, milý havran, zaleť k môjmu otcovi-materi a povedz im, že im dcéra zaviazla v smolnej rieke. Nech si vezmú oheň a železnú žrď a nech mi bežia na pomoc!"

Letel čierny havran do starcovho domu a kričí mocným hlasom:

„Krá! Krá! Vaša dcéra utekala pred jomou a spadla do smolnej rieky! Prosí vás, aby ste si vzali oheň aj železnú žrď a bežali jej na pomoc!"

Havran mal hlas mocný, starec a starena ho dobre počuli. Chytro vzali železnú žrď aj za hrniec žeravého uhlia a bežali k smolnej rieke.
Havran letel pred nimi a ukazoval im cestu.

Prefíkaná joma prvá zbadala starca a starenu a už zďaleka kričí:

„Vytiahnite nás, moji drahí! Išli sme vás s dcérkou navštíviť a postihlo nás nešťastie: spadli sme do smolnej rieky!"

„Neverte jej, neverte jej, neverte!" kričí dievča. „Ona ma naháňala, chcela ma upiecť a zjesť!"

Pribehol starec so železnou žrďou a vbil zlú jomu do smolnej rieky.

„Tak ti treba, naničhodnica!"

Potom starec a starena rozdúchali uhlíky, rozložili oheň, roztopili smolu a vytiahli z nej svoju dcéru.

Všetci traja sa potom vrátili domov šťastní a veselí a nažívali si v pokoji ako predtým.