O vŕbe pri Ciroche

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 1 188 slov
Počet zobrazení: 2 073
Tlačení: 281
Uložení: 286
O vŕbe pri Ciroche (Rozprávka)
Popri Ciroche sa zo Zemplínskych Hámrov pomaly vliekol na Kamenicu starší otrhaný tulák. Na jeho krokoch bolo badať, že ťapkal po ceste, akoby sa mu už žiť nechcelo a že by sa vari najradšej hodil do rieky.

„Od Stakčína už putujem a ešte som nemal nič na jazyku. Nikto mi nič nechce dať zadarmo, každý iba odvrkne, aby som šiel robiť. Veď by som sa pribral do dajakej roboty, keby mi ju dali, ale vždy ma odoženú. Vraj som otrhaný a strapáň, sotva viem dačo chytiť do rúk. Každý sa ma zľakne, preč pošle od dverí, ba aj odoženie zo dvora. Nuž čo mám robiť?"

Vtom mu za chrbtom zahrkotal koč a v ňom sedeli dve panie. Tulák im zakýval, aby zastali. Ale pohonič iba pleskol bičom ponad kone a paničky mali oči tiež kdesi inde. Nikto si ho nevšimol, nikomu z nich sa nechcelo vziať ho medzi seba. Ako by sa mu bolo uľahčilo, keby ho boli aspoň kúsok odviezli.

„A mali miesto... Mohli sa nado mnou zľutovať, ľahko by som sa zmestil do koča. Ani len okom o mňa nezavadili, a som predsa človek ako ostatní," žalostil bedár.

A keď nemal kde hlavu skloniť, ani sa nemohol poriadne vyspať. Deň čo deň si ustielal pod holým nebom. Pod hlavu si nazbieral raždie a naň hodil trocha trávy. A prikryl sa iba tým, čo mal na sebe. Lepšej prikrývky už dávno nezacítil na svojom tele.

Ako tak tento tulák stúpal napred, zrazu ho sily celkom opustili, ani kráčať ďalej nevládal. Preto sotva zazrel pri Ciroche starú krpatú vŕbu, rozhodol sa:

„Pod ňou si posedím, budem omáľať aspoň kôrku chleba, čo sa mi odvčera suší v kapse." Ale kôrka mu nechutila, horkla mu v ústach, zuby si na nej skoro polámal, taká bola tvrdá. Ešte ju ani dobre nepožul, keď ho naskrz premohla únava. Vystrel sa do trávy, bezvládne rozhodil obidve ruky a zaspal. Spal tuho, nijaký hrmot by ho nezobudil. Aj sa mu snívalo, prekrásne obrazy sa mu mihali pred očami. V tom sne sa mu zazdalo, že je v celkom inej krajine. Ľudia sa na neho usmievali, kývali naň, volali ho z oblokov i dverí, žeby vošiel do ich domu. A kdekoľvek prišiel, všade ho núkali, zajesť i vypiť mu dali, koľkokoľvek sa mu zachcelo. Ani ho nepustili s prázdnymi rukami; plnú kapsu kadečoho niesol, keď odchádzal z dediny. A ešte ho aj vyprevádzali so slovami:

„Veď len príďte aj inokedy! Neobíďte nás, radi budeme, keď si u nás sadnete za stôl!" Zreteľne počul tieto slová a vtedy sa spokojne usmial.
Tu zrazu pocítil, že mu čosi pod chrbtom strašne zavadzia. Čím ďalej tým viac ho pod ním omínalo a keď sa pohol, zakaždým pocítil bolesť. Nebol by sa však zobudil, keby mu zopár kvapiek nebolo frklo rovno do očí. Tie mu zrazu rozlepili zrak. Keď otvoril oči, ani chýru nebolo po peknej krajine. Iba starú spotvorenú vŕbu zazrel nad sebou a na nebi husté čierne mraky. Vtedy sa zdvihol a s bôľom v duši zalamentoval:

„Ech, mňa tu teraz zmočí do poslednej nitky. Škoda, že som sa zobudil. Lepšie by mi bolo, keby som zaspal na večnosť."
Keď sa horko-ťažko postavil na nohy, tak sa mu zdalo, akoby na sebe nemal zdravé miesto. Chrbát ho bolel, i všetky údy mu stŕpli. Ako by aj nie, keď spal na holej zemi a keď sa vo sne prevrátil na kameň. Ten ho tak omínal.

A preukrutne ho moril hlad, najradšej by bol hneď popraskanú kôru z vŕby zodrel a schrumkal. Dažďové kvapky naň padali čoraz hustejšie, nuž sa musel poberať ďalej. Dobre vedel, že tento strom nevie pritúliť človeka, keď sa rozprší. Pod vŕbou každý zmokne, pred dažďom sa pod ňou človek neuchráni. Tu sa však zarazil a zhíkol:

„A kde mám kapsu? Veď som z nej kôrku chleba ujedal, prv ako som zadriemal! Kto sa mi na ňu ulakomil?"

Vtom začul kdesi v diaľke akýsi smiech. Prišlo mu na um, že si najskôr z neho niekto posmech robí. I pochytil ho ešte väčší smútok. Ale bez kapsy sa spod vŕby nechcel pobrať ďalej. Hľadal ju dookola, šmátral prstami po zemi, ale nikde nič. Iba keď sa mu oči upreli na čierne chmáriská, čo sa valili po oblohe, zazrel svoju kapsu, ako sa hompáľa na najvyššom konári. Zaraz mu vyhŕkli slzy z očí, bolestne vtedy zavzdychal:

„Chlapčiská mi ju ta vyhodili. Nikto si ma nectí, každý mi radšej urobí napriek."

Celkom sa mu odnechcelo žiť. Keď potom prešiel zopár krokov okolo vŕby, nohy mu oťaželi, lepili sa mu k zemi. Nešťastný tulák zúfalo zaplakal:

„Už viem, čo urobím! Hodím sa do Cirochy, alebo sa obesím na tejto vŕbe . . . Načo sa mám takto trápiť?"

Ale nevidelo sa mu vrhnúť sa do rieky. Tiekla v nej kalná voda a naisto bola veľmi studená, lebo už dlhší čas nesvietilo slnko. Akože sa mohla zohriať? Preto sa rozhodol, že sa radšej obesí, ako by sa mal ďalej takto trápiť, a začal si prezerať vŕbu. Nepáčila sa mu, lebo konáre na nej zoschli, ani jeden by ho neudržal. A naozaj, sotva sa daktorého dotkol, ľahučko ho odlomil. Iba jeden našiel, čo sa zdal byť mocnejší.

Vtedy si pomyslel:

„Tento ma udrží, nemusím sa báť, že sa odlomí podo mnou." Ale veľmi sa zmýlil. Keď sa obidvoma rukami zavesil na vŕbu a zo dva razy sa zakolísal na vetve, či nebodaj pod ním nepraskne, zrazu druzg! Zaprašťala mu v rukách a spadol s ňou rovno na zem. Akoby ho bol dakto zhodil naschvál.

Keď sa pozbieral a postavil na nohy, zahľadel sa na miesto, odkiaľ sa konár odlomil. Na tom mieste sa černela velikánska diera. Ale nebola prázdna. Zreteľne videl, že sa v nej čosi blyští. Nedalo mu, aby sa ta nešiel pozrieť. Aj ruku vopchal do dutiny. Čohosi sa dotkol a pomedzi prsty mu zhrkotal akýsi kov. Vopchal ruku hlbšie do diery, či v nej dačo nenahmatá, a veru sa nemýlil.

„Hí, veď tu sú dukáty!" zajasal od radosti. „Kde sa tu len vzali?" A keď ich zopár vytiahol i očami pohladil na dlani, celý šťastný si šepkal:

„Už nebudem chodiť hladný pomedzi ľudí. Odo dneška nastanú aj pre mňa iné časy..."

Tulák sa potom vyškriabal na vŕbu a zvesil z nej svoju kapsu. Veľmi sa mu teraz zišla, bez nej by si nedal rady.

Keď o chvíľu presypal do nej peniaze, srdce mu bilo tuhšie ako inokedy. Aj dych sa mu zastavoval od dojatia. Veru by si nebol ani len pomyslel, že sa tak zrazu všetko zmení! A keď mu prišlo na um, že by mal peniaze vrátiť tomu, komu patria, rozhodol sa:

„Podelím sa s tým človekom, až ho nájdem. Ale teraz peniaze patria mne, lebo ja som ich našiel."

Sotva z dutej vŕby vyhrabal všetky dukáty, rezko od nej vykročil. Nič ho viac nebolelo, aj nohy mu naskutku lepšie slúžili. Tak kráčal po ceste, akoby bol oddychoval tri dni a tri noci. Aj sa usmieval a krútil hlavou.

Nevedno, či tulák dakomu z tých peňazí čosi vrátil, alebo či sa s nimi podelil. Po dedinách ho už nevídali chodiť, iste sa dakde usalašil, lebo viac sa neponevieral a ani sa s ním nikde nestretli.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu