Valibuk

Valibuk (Rozprávka)

 Bolo to za blahoslavenej pamäti Kakoň-kráľa - keď v jednej dedine chudobná deväťdesiatšesťročná žena porodila dieťa, také veľké a mocné, že mu nikde páru nebolo. I susedia i kdekto chodil na diváky, ba naostatok sa chýr o mocnom chlapcovi i do okolitých dedín preniesol a ľudia si chodili neobyčajné dieťa obzerať. Nebolo pamätníka, aby dakde dajaká žena také dieťa bola porodila.
- No, starká moja, vieš ty čo ? - riekol naradovaný otec, - len ty toho chlapca nadájaj za deväť rokov, lebo môžbyť, že dačo hodného z neho" vyrastie.
- Nože no, - povedala žena, - keď len to chceš, nechže ti bude po vôli, - a pritom i ostalo.
Matka dieťa dojčila a chlapec zo dňa na deň mocnel, až sa rodičia nevedeli od divu kde podieť. Keď mal chlapec tri roky, zaviedla ho matka do hory k smrečine, či by ju vedel vytrhnúť. Ale šuhajko nevládal. Zaviedla ho domov a ešte tri roky ho pridájala. Keď mal chlapec Šesť rokov, matka ho zas do hory zaviedla a vtedy už smrečky ako konope vytrhával, ale buky a duby ešte nevládal.
- Ej, mamo, mamo! - povedá šuhajček materi, - veru ste ma dobre dojčili, ale sa ešte bojím, že by mi ťahanie bukov zaškodilo. Keby ste ma chceli ešte za tri zimy nadájať.
- Nuž, keď chceš, tak to ešte urobím, - sľúbila mu matka. Keď mal chlapec deväť rokov, šiel do hory a najväčšie buky aj s koreňmi vytrhával a dolu vrchovcom obracal. Nuž nazvali ho Valibuk.
V sedemnástom roku nemohol Valibuk doma už vydržať. Rodičia nemali preňho dosť roboty ani jedla. Nuž povedal im naostatok jedného dňa:
- Počúvajteže, milí rodičia! Viete dobre, že kto na peci šedá, o ničom rozprávať nezná. Rád by som i ja kus sveta skúsil. Prosím vás, pusťte ma na rok alebo na dva, chcel by som sa naučiť, ako ľudia vo svete žijú. Nebojte sa, že na vás zabudnem, veď vás ja v starobe statočne opatrím.
Pristali na to i rodičia, lebo mu v ničom vôľu zlomiť nechceli.
- Len choď s bohom, - povedá otec, - my ťa vďačne prepúšťame, len všade opatrný buď, synak, a nikdy ľuďom neublíž!
Valibuk sa rozlúčil s rodičmi, odišiel a ešte v tú noc prišiel do jedného hostinca, vystavaného na pustatine. Sedeli tam dvaja pocestní za stolom. Valibuk si prisadol k nim.
- Dobrí ľudia, skade ste? - opýtal sa ich Valibuk.
- Skade ktorý, - odpovedali pocestní.
- Akéhože ste remesla a ako sa voláte?
- Ja som Skalymeľ, - ohlási sa jeden, - keď mlynský kameň do ruky chytím, stisnem ho tak, že z neho mlieko tečie.
- A ja, - rečie druhý pocestný, - ja som Miesiželezo. Hocaké hrubé železo ulapím, všetko dokopy zmiesim. Nuž a ty, akéhože si remesla?
- Ja som Valibuk a najdriečnejšiu horu tak vytrhám ako najtenšie konope, - riekol Valibuk a obrátiac sa k pocestným, doložil: - Keď je tak, bračekovci, nuž buďme dobrí priatelia a jedzme všetci spoločný chlieb.
- No dobre, - odpovedali Skalymeľ i Miesiželezo, - i my s tebou spoločný chlieb jesť budeme, ani ťa neopustíme. - Podali si ruky a vernosť si sľúbili.
Za rána sa všetci traja vybrali spolu na cestu. Nešli dlho a postretli v bahnitom strmom závoze vozy. Gazdovia okolo vozov bedákali, lebo sa ani hnúť z miesta nemohli.
- Čože vám je? - opýtal sa ich Valibuk.
- Nevôľa ho metala, - odpovie jeden, - železo vezieme a tu sme do hliny zaviazli. Všetkých osematridsať koní sme zapriahli, a tu z miesta rušať nemôžeme. Veď toto človek ešte neslýchal!
- Nože, no, - rečie im Valibuk, - len sa netrápte. My by sme vás vyslobodili, keby ste nám toľko železa dali, čo jeden z nás unesie.
Len si naberte všetci traja, koľko unesiete, ale nám z tej hliny pomáhajte, lebo tu pokapeme, - vraveli.
- No len vypriahnite kone, - kázal im Valibuk. Poslúchli. Tu div divúci dal sa Valibuk veľké vozy do náručia brať a jeden po druhom na suché vynášať.
- Bisťu dade, čože to bude! - skríkli gazdovia a s otvorenými ústami na Valibuka hľadeli. Ani vlastným očiam neverili, keď videli, že Valibuk všetky vozy i s nákladom povynášal.
- Vykonali sme prácu, teraz nám plácu, - povedal Valibuk. - Ako ste sľúbili, tak dajte! - A hneď začal z jedného voza po druhom železo brať, až všetko pobral. Gazdovia nariekali. - No, mne je to všetko ešte málo, - rečie im Valibuk naostatok, - ale už i na tomto pristanem. A čo týmto dvom dáte, ako ste sľúbili, o to sa starajte.
Gazdom chladný pot na čelá vystúpil. Skalymeľ načiahol ruky a chcel i vozy i kone i ľudí pobrať, ale Valibuk mu to prekazil.
- Daj pokoj, - povedá, - prestaňme na tomto želiezku!
Gazdovia boli radi, že aspoň kone a vozy im ostali, chytro zapriahli a pobrali sa preč.
- Chlapci, - ohlásil sa Miesiželezo, keď odišli, - viete čo ? Namiesim z toho železa troje cepov a pôjdeme na mlatbu.
- Naozaj, azda by dobre bolo, - prisvedčil Valibuk, sadol si ku Skalymeľovi na kladu a prizerali sa Miesiželezovi. A on železo polámal a pomiesil, až bolo mäkké ako cesto, potom len šuľkal a lepil a viazal. Onedlho boli cepy hotové. Tých troje cepov vážilo dvestodeväťdesiatsedem centov.
Potom sa pobrali a šli k jednému pánovi. Ten mal veľké stohy pšenice, a nikde nemohol mlatcov dostať. Nuž ohlásili sa mu, či by im nedal vymlátiť tie stohy.
- Keby vás aspoň sto bolo, dal by som vám tie stohy načať, ale trom vám stohy pobabrať nedám, - povedal im pán.
- Ej, pane, čože by ste mali tak rozprávať. Keď vám ich do zajtra večera nevymlátime, robte s nami, čo chcete. Hoc nám i o hrdlo pôjde, my sa podvoľujeme, len nám robotu dajte! - ozval sa Valibuk.
- Nuž z ktoréhože dielu chcete mlátiť? - opýta sa pán.
- Ktože to vie, - odpovedá mu Miesiželezo, - my sme ešte nikdy z dielu nemlátili, ale ak nám za ustávanie dáte, čo si sami odnesieme, pristaneme na to, hoci nás i na písmo vezmete.
Pán im vďačne písmo dal, myslel si, že ani pätnásť meríc mu neodnesú.. Nuž sotva sa rozbrieždilo, milí chlapci vzali cepy a dali sa mlátiť, nie po jednom snope, ale mlátili do celého stohu takou silou, že onedlho celý stoh na prach rozdrobili. A tak šli od stohu k stohu, len sa tak kúrilo ako z miliara!
- Chlapci! - rečie Valibuk, keď domlátili, - lopaty nemáme, rozdúchajme tie plevy!
Dúchali chlapci, až sa mrvenina široko-ďaleko roznášala a zrno čisté ako zlato na zemi ostávalo.
Keď pán prišiel, hneval sa, že mu slamu rozfúkali, ale Skalymeľ mu povedal:
- Čože máte hundrať, netreba vám ju na role voziť, zo slamy nemáte nič, ale zo pšenice, len hotujte diely.
- Dávno sú tie hotové, ale vy nemáte vrecia na vašu čiastku.
- Ej, veď nám azda požičiate. My vám ich statočne vrátime, - ozvali sa chlapci.
- Ja na pôžičky nič nedám, - povedal pán.
- Tak, - povedá Valibuk, - zrno len do vašej sypárne poznášame.
- Nože, no, len poznášajte! - odpovie pán.
Chlapci šli a všetku vymlátenú pšenicu do veľkej sypárne povsýpali. Potom dobre pozatvárali oblôčiky aj dvere, a keď mali všetko prihotovené, Skalymeľ objal sypáreň, vyložil šiju na plece a šli.
Pán sa náramne čudoval; ale ešte väčšmi ho to mrzelo.
- Ej, - zvolá po chvíli, - vypusťte toho býka za nimi, nech ich roztrhá!
Kraviar vypustil býka a ten sa rovno za nimi pustil.
- Obzrite sa, čo to za nami dupoce! - kázal Skalymeľ chlapcom.
- Veru, - odpovedal Miesiželezo, keď sa obzrel, - veľkého býka za nami pustili.
- No, nič to, len vy choďte, - kázal im Valibuk, chytil cep, a keď býk k nemu dobehol, tak ho po hlave ovalil, že býk hneď nosom do zeme zaryl. Potom ho chytil za zadné nohy, hodil si ho cez plece a šli ďalej.
- Ej, - zvolá po chvíli Miesiželezo, - bračekovci, nechajme my všetko tu, lebo hľa, už dvoch divých kancov za nami pustili.
Ale Valibuk kázal zas chlapcom, aby len šli ďalej, a on sám kancov dočkal, cepmi ich zabil, prehodil si kancov cez plece a potom sa pobrali zas ďalej.
O chvíľu vraví Miesiželezo:
- Ej, ale už s vozom o štyroch paripách po nás idú! - sotva to dopovedal, už im bol voz v pätách, ale vtom sa Skalymeľ chytro obrátil a sýpku na voz hodil, div že sa všetko na kúsky nerozsypalo. Valibuk rozprášil ľudí cepom a Miesiželezo chytil opraty. Aj býka a kance naložili na voz a pomaly sa pohli domov. Tam si všetko na troje rozdelili a Valibuk oddal svoju časť rodičom.
Potom šli hľadať inú robotu a spolu sa vybrali do jedného veľkého mesta. Ako už býva zvykom, tak i naši mládenci sa teraz opýtali akéhosi mešťana, čo tam nového.
- Ach, bodaj by lepšie bolo slýchať, - odpovedal im mešťan, - naše mesto je vo veľkom smútku, ale najväčší zármutok má náš kráľ. Po tieto dni jeho tri dcéry zmizli. Chodili sa každý deň na jedno miesto kúpať a stade ktoviekde sa podeli. Povedajú ľudia, že im jedna ježibaba krásu závidela, a preto ich zakliala, aby sa prepadli, a vraj ich naozaj traja draci preč odviedli. Nikto nevie, kam sa podeli, len ich vraj všetky tri do jednej diery pod zem stiahli. Náš kráľ od žiaľu nevie čo robiť. Celé mesto dal čiernym súknom zastrieť a sľubuje, že ktokoľvek nájde a vyslobodí jeho dcéry, tomu hocktorú za ženu dá a s ňou i pol kráľovstva.
- To je pre nás, poďme ku kráľovi! - zvolal Valibuk, keď to začul.
- Najjasnejší kráľ, - povedal Valibuk, keď prišli pred kráľa, - my sme cudzí, ale sme vás prišli vo vašom zármutku poľutovať. Vy ste tri dcéry stratili, ako nám ľudia povedali, ale my vám ich vyslobodíme, ak budete vo svojom kráľovskom slove stáť a potom nám ich za ženy dáte. Pustíme sa za nimi, hoci nám pôjde i o životy. Okrem toho vás žiadame, aby ste nám dali ukrútiť povraz na tritisíc siah, aby sme sa do hocakej hlbočiny mohli spustiť. Potom nám dajte prihotoviť dvanásť meríc prosa na kašu, dvanásť plných pecí chleba a dvanásť volov.
- Všetko, čo len chcete, vám dám, - riekol im kráľ, - a moje milé deti si za ženy poberte, len mi ich vysloboďte.
Kráľ kázal, aby im všetko prichystali, ako chlapci chceli, a keď už mali všetko prihotovené, pobrali si to na plecia a voly hnali pred sebou. Tak sa do hlbokej hory poberali.
Dlho chodili po horách, až raz prišli na akúsi lúku. - Tu zastaneme, - povedal Valibuk, - v týchto horách sa poobzeráme, či tu niet dákej diery tadolu na druhý svet.
Ostatní pristali.
Valibuk a Miesiželezo šli dračiu dieru hľadať a Skalymeľ mal večeru variť. Nakládol ohňa, nasypal na kašu do kotla, zabil vola a prihotoveného sa dal opekať. Ako tak sám pri ohni sedel, kaša sa dovárala, vôl sa dopekal, zrazu zaskučal nad ním Loktibrada z vysokej jedle:
- Varíš kašu, varíš, ale ju jesť nebudeš!
- Ej, ozaj ju nebudem, ak príde Valibuk, - odpovie Skalymeľ.
- Valibuka doma niet a tebe ju horúcu načisto zjem, - zaskučal Loktibrada, skočil zo stromu, Skalymeľa posadil na nátoň, kašu mu do posledného hitu zjedol a vola odniesol.
Sotva sa Skalymeľ pozbieral, už Valibuk z vŕšku volal:
- Či si kašu uvaril a vola upiekol ?
- Ej, horký upiekol, čože robiť, akýsi Loktibrada mi kašu zjedol a vola odniesol, - žaloval sa Skalymeľ a chlapcom porozprával, čo sa mu prihodilo.
- No, veď si ty za chlapa! Či si mu nevedel oči vypiecť? My celý deň hľadáme a ty, naničhodník, dáš dákej potvore všetko pohltať, - zlostil sa Valibuk.
Na druhý deň ostal Miesiželezo kašu variť a Skalymeľ s Valibukom šli dračiu dieru hľadať. Večerom sa vrátili.
- Či si kašu navaril? - volal Valibuk už zďaleka.
- Ej, veď som navaril, ale Loktibrada mi ju zjedol! - odpovedal smutne Miesiželezo.
- No, ste vy len darobníci! - rozhneval sa Valibuk. Choďteže vy hľadať a pri vatre ostanem ja.
Na tretí deň šli Skalymeľ s Miesiželezom dračiu dieru hľadať a Valibuk ostal večeru variť. Privliekol si buk")', nakládol hranicu, zapálil oheň, potom nasypal do kotla na kašu, natiahol vola na ražeň a začal ho piecť. Medzitým si spravil klepec a postavil ho k dopekajúcemu sa volovi. Vtom sa najedli ukázal Loktibrada.
- Varíš kašu, varíš, ale ju jesť nebudeš! - zaskučal.
- Ej, ozaj ju nebudem, nech len prídu chlapi s cepami. Poď len dolu, poď z toho stromu! Čo si, kto si?
Loktibrada sa mihom spustil, chcel vola uchytiť, ale klepec ho privrzol.
- Aha, tu si! - zasmial sa Valibuk, - no, veď ti ja za kašu zaplatím. Vzal cep a Loktibradu v klepci poriadne zmlátil.
- Joj! - nariekal Loktibrada, - len ma už nebi, dám ti zlata a bohatstva, koľko chceš!
- Netreba mi nič, mám všetkého dosť. Teraz tu budeš, kým chlapci neprídu.
Medzitým sa vrátili Skalymeľ a Miesiželezo.
- Nuž, akože je? - opýtali sa Valibuka.
- Nuž, akože by bolo? Dobre, tu je kaša, tamto pečienka a hentam Loktibrada, - povedal im Valibuk veselo. - Len poďte, zajedzme si a potom sa ho ešte dačo spýtame.
Sadli si do trávy a jedli, po jedle z trávy vstali a Valibuk sa ozval:
- Chlapci, teraz sa spýtame Loktibradu, kde je tá diera do pekla, a dovtedy ho vo troje mlátiť budeme, kým nám ju neukáže.
Pobrali cepy, šli ku klepcu a Loktibrada zjojkol:
- Jaj, už ma len nebite, poviem vám, kde je tá diera, čo ju hľadáte, a ukážem vám ju tam pod jednou veľkou skalou! - prosil Loktibrada.
- No dobre, - povedal Valibuk, - len ho chlapci poviažte povrazom, a ak to nebude pravda, tam ho na kolomaž rozmlátime.
Pobrali sa všetci traja k tej skale. Skalymeľ sa do nej pustil a po kuse z nej odlamoval, až sa im pošťastilo dieru odkryť.
Ale ktože pôjde dolu?
- Ja pôjdem! - ozval sa Miesiželezo. Ale sotva ho na dvesto siah spustili, už trhal povrazom, aby ho vytiahli. Potom sa spustil Skalymeľ, ale ani on sa neopovážil ďalej ako do polovice jamy.
- No, keď je tak, poručeno pánubohu, - riekol Valibuk, - len od diery neodíďte, tu stojte a povraz mi skôr hore nevyťahujte, kým tri razy tuho nezatrasiem. A teraz spúšťajte!
Keď bol v polovici, zarazil ho smrad, potom ho i pálilo a čím hlbšie sa spúšťal, tým horšie bolo. Až po veľkých mukách na dno prišiel.
Obzerá sa v tom podzemnom svete - a tu všade pusto, tma a neslýchaná páľa. Dlho sa obzeral, až naostatok maličké svetielko sa mu zďaleka zablyšťalo. Dlho šiel proti tomu svetielku a vždy sa mu maličké videlo, až napokon došiel pred utešený zámok. Celý sa od zlata a drahého kamenia trblietal. Nemeškal ani chvíľu, vošiel doň a tu v svetlici vidí krásnu dievčinu, najstaršiu kráľovu dcéru.
Princezná sa preľakla, keď zazrela človeka, ale predsa sa mu hneď pekne prihovorila:
- Ach, čože tu robíš, čo tu hľadáš, milý šuhaj ?
- Teba, krásna princezná, - riekol Valibuk, - poď chytro so mnou.
- Nie, - odpovie princezná, - nemôžem s tebou ísť, ale ty stadeto musíš odísť, lebo keď môj muž, drak so šiestimi hlavami, domov príde, hneď je po tebe.
- Toho sa ja neľakám, - odpovie jej Valibuk. Vtom sa strhol huk, drak sa domov vracal - a svoj tridsaťcentový budzogáň popredku hodil, aby ho nemusel nosiť. Princezná v strachu prosila Valibuka:
- Ach, môj drahý, poďže chytro do tejto tmavej komory, lebo môj muž hneď domov príde a v tej chvíli ťa zožerie.
- Zožerie-nezožerie, - odpovedal Valibuk, ale na jej prosbu sa predsa do komory poberal. No najprv zdvihol budzogáň a na tridsať míľ ďaleko ho zahodil. Drak si ho zdvihol a mrmlajúc sa domov vracal. Napajedený vošiel do svetlice, po všetkých kútoch sa obzeral a zreval:
- Fuj, človečina smrdí!
- Ach, - vraví princezná, - kdeže by sa ti tu vzala. Veď vieš, že tu nikdy človek nebol ani nebude.
- Fuj, človečina smrdí, fuj ! Sem s ním, hockde je, lebo ak nie, tento plameň nezhasím, len keď teba zožeriem! - zareval poznovu drak a plameň mu z pyskov sršal.
- Ach, drahý môj muž, - prosila princezná, - zmiluj sa, prišiel ma pozrieť brat.
- Dobre,- zahučal drak, - odpustím tvojmu bratovi, len nech sem príde a so mnou si zaje!
Vtom vkročil do svetlice Valibuk a drakovi sa poklonil.
- Či si to ty, -- opýta sa ho drak, - čo môj budzogáň naspäť hodil?
- Ja, - odpovedá Valibuk.
Na olovrant doniesol drak olovený chlieb a drevený nôž, ponúkal Valibuka, aby si odkrojil a zajedol, že si potom pôjdu sily zmerať.
- Ja tvoj chlieb jesť nebudem, - rečie Valibuk, - ale zato ti svoju silu ukážem.
Medzitým mu princezná zo svojho jedla dala a on si schuti zajedol. Potom sa vybrali do boja. Vyšli na holohumnicu a tá bola olovom zaliata.
- Švagor, - riekne drak, - ulap ma a vraz, nakoľko vládzeš, do toho olova!
Valibuk sa nedal ponúkať, chytil draka a po pás ho do olova vrazil. Drak z olova vyskočil a vrazil doň Valibuka vyše pása. Valibuk z olova vyskočil a vrazil doň draka až po hlavy. Potom vzal cep a všetkých šesť hláv mu rozdrúzgal.
Zápäť sa vrátil k princeznej do svetlice a povedal jej :
- Krásna princezná, sprav so mnou, čo chceš, tvojho muža som zabil.
- Ach, drahý, ani neviem, ako ti ďakovať, neviem, čím sa ti odmeniť, že si ma oslobodil! - Skočila k nemu a od radosti ho objala i pobozkala.
- No, - povedal napokon Valibuk, - pober si, čo máš, kým sa vrátim, lebo ja i tvoje sestry chcem vyslobodiť a zaviesť vás k vášmu otcovi.
A hneď sa i pobral preč.
Prišiel k druhému, ešte krajšiemu zámku a tu zasa rovno vošiel do svetlice. Sedela tam utrápená prostredná princezná. Keď videla človeka, ožila od radosti, ale hneď jej srdce stislo, keď si pomyslela, čo s ním bude.
- Ach, milý šuhaj, kohože tu hľadáš? - opýtala sa ho.
- Teba, pekná princezná, - odpovedal Valibuk.
- Ach, utekajže, drahý môj, stadeto, tu nemôžeš ostať! Ak sa môj muž, drak s deviatimi hlavami, vráti a tu ťa nájde, zaraz ťa zožerie.
Vtom sa strhol náramný hrmot. Drak si hodil domov svoj šesťdesiatcentový budzogáň, aby ho nemusel niesť. Valibuk vybehol pred prah, budzogáň zdvihol a na šesťdesiat míľ ho hodil naspäť.
Keď drak videl, že sa mu budzogáň vrátil, zahundral a domov si ho niesol. Princezná medzitým Valibuka do komory schovala. Ako drak vošiel do svetlice, premeral si všetky kúty, plameň mu z pyskov sršal a zareval:
- Fuj, človečina, fuj !
- Ach, milý môj muž, kdeže by sa ti tu vzala, veď vieš, že tu nikdy človek nebol ani nebude, - odpovedala princezná.
Ale drak fučal po svetlici a znova zareval:
- Fuj, človečina, fuj ! Či ho vydáš, či nevydáš? Ak nie, najprv teba, potom jeho zjem!
Tu sa prestrašená princezná hodila pred ním na kolená a prosila:
- Zmiluj sa nado mnou i nad mojím bratom, čo ma prišiel pozrieť.
- Dobre, - zamumlal drak, - odpustím ti aj tvojmu bratovi, nech len sem príde, veď sa ja priateľsky s ním pozhováram.
Valibuk prišiel, privítali sa a od hlavy po päty sa premeriavali.
- Švagor, - vari si to ty ten víťaz, čo mi budzogáň naspäť hodil ?
- Ja, - odpovedal Valibuk.
- Nože no, zajedzme si, po večeri si pôjdeme sily zmerať. Na večeru priniesol drak železný chlieb a olovený nôž.
- Zajedz si a posilni sa, so mnou budeš mať robotu, - ponúkal drak Valibuka.
- Veď som ja dosť mocný, ani mi mocnejším byť netreba, - odpovedal smelý šuhaj. - Ale ak ty potrebuješ, najedz sa!
Drak jedol, až mu iskry od zubov fŕkali. Valibukovi dala princezná jesť.
- No poďme na holohumnicu a skúsme, kto je mocnejší! - povedal drak, keď sa už najedol.
Vyšli na holohumnicu, železom zaliatu.
- Ulap ma najprv ty, lebo ak ťa ja skôr lapím, hádam už nebudeš mať viac času mňa ulapiť, - vravel drak.
- Ej, keď si tak trúfaš, len zato ťa neulapím. Tu som, chyť ma ty najprv, - odpovedal Valibuk.
Vtom drak opáše Valibuka a šmarí ho do železa po samé pazuchy. Ale Valibuk tak šikovne zo železa vyskočil, že polovicu humna vytrhol. Tu drakovi srdce odpadlo.
- Veď azda dosť bude, mohli by sme si pokoj dať, - povedá.
- Pokoj, - zvolal rozhnevaný Valibuk, - ozaj pokoj, len najprv ti ukážem, ako u nás koly do ohrady vbíjajú!
Vtom ulapil draka a tak silne ho do zeme vrazil, že sa len na hlavách zastavil.
- Nože poď von! - volal naň, ale drak sa nevládal pohnúť. Vtom chytil Valibuk cep a všetky hlavy mu na prach rozdrvil. Potom sa vrátil k princeznej :
- Milá princezná, - povedal jej, - už si ty od svojho muža oslobodená, ale teraz, kým sa ja vrátim a tvoju sestru oslobodím, na cestu sa hotuj, potom vás k vášmu otcovi zavediem.
Princezná mu ďakovala, ale on sa hneď do tretieho zámku vybral. Ten bol najkrajší, všetko sa od zlata blyšťalo, že ani oči z neho nevládal odtrhnúť. I svetlica v ňom bola najkrajšia. Smutná princezná po nej chodila a keď Valibuka zazrela, div neodpadla od radosti i od žiaľu.
- Ach, milý šuhaj, - zvolala, - načože si ty sem prišiel? Utekaj, ako vládzeš, lebo môj muž, drak s dvanástimi hlavami, sa hneď vráti a zožerie ťa! - Tak ho plačky napomínala, lebo jej bolo mladého šuhaja ľúto. Ale Valibuk jej povedal:
- Eh, princezná, veď sa už netráp, ja sa tvojho muža nebojím!
Vtom sa zem zatriasla a drakov budzogáň pred zámok padol. Tuho letel, lebo ho drak na sto míľ zalúčil. Valibuk vybehol pred zámok, budzogáň zdvihol, dva razy ním nad hlavou zatočil, potom ho na dvesto míľ ďaleko od seba hodil. Tak v povetrí zahučal, ako keď sa veľká búrka ženie.
Drak sa musel po budzogáň vrátiť, kľajúc si ho hodil na plece a napajedený sa ponáhľal domov. Sršiac vošiel do svetlice. Princezná Valibuka schovala, ale drak ho hneď zaňuchal.
- Fuj, človečina, fuj ! - zreval ako tur a na ženu sa oboril: - Koho tu máš, prezraď mi to, lebo ťa zaraz zhltnem!
Princezná div neodpadla.
- Čože mám robiť, už ti len pravdu poviem, prišiel ma môj brat pozrieť. Ach, prosím ťa, skroť svoj hnev a neublíž mu! - prosila princezná.
- Dobre, keď je tebe brat, mne je švagor. Len ho sem priveď, chcem sa s ním navečerať.
Valibuk prišiel.
- Vitaj, švagor, - vravel mu drak hromovým hlasom,- či si to ty, čo si mi budzogáň zahodil, že som sa poň musel vracať a na pleci ho domov vláčiť?
- Ja, - ohlásil sa Valibuk.
- Chlap si, - riekol drak, - počul som už od Loktibradu, že ma prídeš pozrieť. Sem ruku, nech ťa statočne privítam.
Stisli si ruky, Valibukovi krv spod nechtov vystrekla, ale drak mal kosti v prstoch rozmliaždené. Zapišťal od bolesti.
- Ej, či to dakto slýchal, že si ty taký chlap! Ale si len zavečerajme, potom sa opáčime, kto sme, čo sme. Lebo by to veľká potupa bola, keby tvoja jedna hlava nad mojimi dvanástimi panovať mala.
Drak priniesol oceľový chlieb a mosadzný nôž a ponúkol Valibuka, aby jedol.
- Nepotrebujem sa ja oceľovať, - riekol mu Valibuk, - mňa moja mať za deväť rokov naveky oceľovala a boh ma zakalil - na tom i ostanem. Ale po tvojich prstoch poznávam, že si sa ty ešte dosť nezocelil, nuž sa len naoceľuj!
V drakovi vrelo ako v kotle. Opatrná princezná videla, čo sa robí, a doniesla Valibukovi zo svojho jedla i prsteň mu dala a ten mu pridal síl za sto chlapov. Valibuk sa jej poďakoval, občerstvil sa a potom šli s drakom na priestrannú oceľovú holohumnicu. Tam sa do boja hotovili. Drak začal dvanástimi chvostmi okolo seba šibať, pukať, zvíjať sa, revať. Z pyskov mu plamene šľahali, kde stúpil, tam pod ním zaprašťalo, a keď zreval, všetko sa zatriaslo.
- Hoj, čože, - začal sa zrazu zdúvať, - či ja mám s takou muchou bojovať? Večná hanba mi bude, že sa s tebou babrem. Ale nič to zato - vydýchni svoju dušu, komu chceš, lebo keď ťa raz ulapím, viac nedýchneš. A ty, Harfa, - povedal svojmu koňovi s dvanástimi krídlami, na ktorom sa nosieval, - nehraj, ani ty, vták, nespievaj, kým ho zo sveta neznesiem !
- Po týchto slovách ulapil Valibuka a šmaril ho, že sa po pás do ocele zaryl. Ale Valibuk šikovne vyskočil, chytil draka a tak tuho ho do ocele zaboril, akoby skalu do vody hodil. Hneď sa mu dve hlavy otriasli a odkväcli. Valibuk priskočil, chytil cep a ostatné hlavy mu ako jablká pozráňal. Potom chvíľu oddychoval. Okrídlený kôň sa stratil, vták odletel.
Valibuk sa vrátil k princeznej do zámku.
- Krásna princezná, - povedá jej naradovaný, - už som si prácu zavŕšil. I teba i tvoje sestry som od drakov šťastlivo oslobodil. Teraz vás zavediem k vášmu otcovi. Ale najprv si so sebou zober všetko, čo sa ti páči.
- Pánboh nech ťa požehná! - odpovedala princezná. - Nikdy nezabudnem, čo si pre nás spravil. A nielen niektoré veci, ale celý zámok so všetkými pokladmi ľahko odnesiem. Mám jeden prútik, tým zámockú bránu pošibem a celý zámok sa mi na zlaté jabĺčko obráti.
A tak aj bolo. Ako zo zámku vyšli, princezná bránu zavrela, šibla ju prútikom, zámok sa premenil na zlaté jabĺčko a to si princezná schovala. Prišli k druhej sestre i tá mala prútik, svoj zámok si pošibala a ten sa na strieborné jabĺčko premenil. A takisto spravila i tretia. Potom, keď už všetky tri mali aj zámky pri sebe, viedol ich Valibuk k otvoru, cez ktorý sa spustil. Priviazal ich a chlapci jednu po druhej vytiahli hore. Poslednú najmladšiu, od ktorej mal Valibuk prsteň. Naostatok už prišiel rad i naňho, ale čosi akoby mu bolo pošeplo, žeby bol opatrný, a preto namiesto seba veľký kameň na povraz priviazal, aby videl, či ho kamaráti statočne vytiahnu.
- No, - vravia si tí tamhore, - toto je už Valibuk, keď je taká ťarcha na povraze. - Keď bol asi v polovici, tu zrazu povraz prerezali, kameň s veľkým hrmotom spadol a na drobné kúsky sa roztrieskal.
- No hľa, tak by som bol obišiel! - povedal si Valibuk, keď to videl.
Užialený chodil po podzemnom svete a sám tam blúdil celých sedem rokov. Ako sa tam potuloval, videl, že na jednej skale každý rok akýsi vták vajcia znáša, ale ani jedno mláďa nemôže vychovať. Vždy mu ho čosi zožralo. Valibuk raz videl, ako sa ozrutný had do hniezda zakráda, vystriehol ho a zabil, keď práve do hniezda liezol.
Onedlho priletel vták a veľmi sa zaradoval, keď si videl mláďa živé, už sa bál, že mu zasa zahynulo. Tu zrazu zazrel Valibuka.
- Ach, dobrý šuhaj, vari si mi ty mláďa od smrti zachránil? Veru ti všetko dám, čo si len zažiadaš.
- Nuž veru ja som tamtoho hada zabil, - odpovedal Valibuk. - A prosím ťa, len ma z tohto podzemného sveta vysloboď.
- No dobre, i to sa ti môže stať, - riekol vták, - len nasoľ sto volov a prihotuj sto sudov vody, keď budem s tebou hore letieť a zo zobáka mi plameň bude blčať, tak mi vždy cent mäsa a okov vody podaj.
Valibuk vďačne sto volov zabil, nasolil i vodu prihotovil, a keď už bolo všetko pripravené, na vtáka vysadol.
Leteli dlho, dlho a keď vtákovi plameň zo zobáka šľahal, vždy mu hodil cent mäsa a okov vody mu podal. Ale mäso sa už minulo, cesta sa ešte neskončila a vták bol hladný. Tu si Valibuk chytro kus z nohy odrezal a vtákovi hodil.
Vtom sa hneď šťastlivo na boží svet dostali.
- Ej, - povedá vták, keď z neho Valibuk zosadol, - či to bolo dobré mäso, čo si mi naposledy hodil.
- Veru, - usmial sa Valibuk, - bolo z mojej nohy, lebo mäso sa už minulo.
- No, - vraví mu vták, - veď ti ja nohu zahojím, keď sme už šťastne vyšli.
Dal Valibukovi na nohu akýsi lístok a hneď sa mu rana zacelila a mäso dorástlo.
Valibuk sa vtákovi pekne poďakoval a pobral sa do kráľovského mesta. Celé bolo červeným súknom obtiahnuté.
- Čože tu za novina? - opýtal sa jedného mešťana.
- Veru veľmi dobrá. Tri kráľovské dcéry sa našli a najmladšia sa dnes vydáva za svojho osloboditeľa.
Vtom sa Valibuk chytro pobral do kráľovského paláca, kde sa hostina strojila. Princezná prikázala, aby dnes každého, hoc aj žobráka, vpustili a dali mu, čo si žiada. Valibuk vošiel do predsiene a pýtal si pohár vína. Princezná hneď kázala červeného vína do svojho pohára naliať a pocestnému podať. Valibuk víno dopoly vypil a hodil do pohára prsteň, čo mu princezná v podzemnom zámku dala. Potom pohár vrátil princeznej.
Keď princezná zazrela prsteň v pohári, vyskočila a naradovaná zvolala:
- Toto je môj Valibuk, on nás oslobodil, a nie Skalymeľ, čo má kamenné srdce a Valibukovi povraz odrezal. Ja som Valibukovi tento prsteň darovala a vernosť mu sľúbila.
Po týchto slovách podišla k svojmu milému.
Skalymeľa zo zámku vyhnali a Miesiželezo šiel s ním. Už mal i oddávky so staršou princeznou, ale ona ho rada nevidela, lebo hoc bol ráno i čistý, až sa tak ligotal, do večera bol vždy ako hrdzavé železo. Nebol do strieborného zámku súci.
Valibuk sa hneď so svojou princeznou zosobášil a dlho žili vo svojom zlatom zámku a žijú tam i podnes, ak neumreli.