Potrestaná pýcha

Potrestaná pýcha (Rozprávka)
Pozvali raz na kráľovský hrad maliarov, aby namaľovali podobizeň kráľa Miroslava. Chcel sa oženiť a dostal veľa podobizní princezien a kňažien. Medzi nimi i podobizeň takej krásnej princeznej, že k nej Miroslav od prvého pohľadu láskou zahorel a nijakú inú si za kráľovnú vyvoliť nechcel. Preto sa teraz dal odmaľovať, aby jej svoj obraz poslal a zároveň chcel i o jej ruku popýtať. Maliari sa zišli a kráľ im takto riekol:

- Ctení páni a majstri! Dal som vás preto zavolať, aby ma každý z vás odmaľoval. No nechcem, aby ste mi krásy pridali, skôr pristanem, ak bude obraz škaredší ako moja tvár.

- Načo ti, pán a kráľ náš, krásy pridávať? - ozvali sa maliari. - Budeme radi, ak náš štetec dokáže skutočnosť vyobraziť.

Šikovne sa dali do práce. Zakrátko stálo niekoľko kráľových podobizní v peknej sieni a kráľ so svojimi radcami si ich prišiel poprezerať a vybrať naj súcejšiu, aby ju princeznej poslal.

- Myslím, milostivý kráľ, - riekol mu dvoran, - že vaša tvár je krajšia ako všetky tie podobizne, lebo ani jedna sa mi nevidí celkom taká ako tvár vašej milosti.

- Nechcel som ani, aby ma dobre odmaľovali. Myslím, že princezná sa nebude hnevať, keď budem v skutočnosti trochu krajší ako na obraze.

A tak vybral podobizeň, čo sa mu najmenej páčila, dal ju vložiť do zlatého rámu s drahými kameňmi a poslal svojich najprvších dvoranov s veľkým služobníctvom a darmi k otcovi krásnej princeznej, aby ho požiadali o jej ruku.

S nesmiernou túžbou očakával ich návrat. O niekoľko týždňov sa vrátili, ale všetci boli smutní a mrzutí, nuž Miroslav nič dobrého z ich úst nečakal.

- Pán a kráľ náš! - riekli vyslanci, keď pred kráľa predstúpili. - Neslýchanej urážky sa nám dostalo a bojíme sa vašej milosti všetko vyjaviť.

- Len vravte, nech je to čokoľvek.

- Kráľ nás prijal vľúdne a pohostinne a celý dvor bol natešený, že vaša kráľovská milosť sa chce oženiť s princeznou Krasomilou. Na druhý deň sme sa šli pokloniť princeznej. Ešte nikomu nedovolila dotknúť sa svojej ruky, a tak sme i my mohli iba krajček jej rúcha pobozkať. Pohrdlivo pozrela na obraz vašej milosti, a keď nám ho vracala, riekla: „Kráľ tuná vyobrazený nie je hoden, aby mi črievicu zaväzoval." Krv nám od hanby vrela, ale starý kráľ nás prosil, aby sme vám pravú príčinu zamlčali, že on sám už veľa pre dcéru vytrpel, ale že sa to azda napraví a princezná predsa voľky-nevoľky privolí. Ale taká kráľovná sa nám nevidela ozajstnou matkou poddaných, a my sme radšej odišli a o nič nedbali.

- Bolo to veru najmúdrejšie, som celkom spokojný, dobre ste spravili. O ostatné sa sám postarám, - odpovedal kráľ, ale líca mu horeli od hnevu na pyšnú princeznú. Dlho rozmýšľal, čo spraví teraz, ale jeho bystrý um našiel cestu, čo sa mu videla najlepšia. Zavolal svojho starého radcu i správcu a iba tomu prezradil, čo zamýšľa. A radca všetko schválil.

Na druhý deň bola v hrade trma-vrma, lebo kráľ sa zberal na cestu. Správu krajiny oddal svojim radcom a hrad starému správcovi.

Na tretí deň odišiel. Na hraniciach svojho kráľovstva poslal celú svoju družinu so všetkým činom naspäť. Vzal si len zopár šiat a trocha peňazí a šiel sám ďalej.

Bol krásny jarný deň a princezná Krasomila sa prechádzala po záhrade. Veruže bola pekná ako bohyňa Lada, ale jej tvár bola ako ruža bez vône, ako záhrada bez slnečného lúča. A predsa mala v duši jemný cit, lebo často nad nešťastím chudáka zaplakala a štedro almužnu rozdávala, ale priblížiť sa k nej nijaký žobrák nesmel, aby sa jej špinavou rukou nedotkol. Veľa panovníkov sa o jej ruku uchádzalo, ale ona každého odmietla. Jej myšlienky mali orlie krídla a rady sa k slncu vznášali. Starý kráľ ju často hrešil, že za preveľkú pýchu ju pánboh skára. Ale na to mu dcéra odpovedala:

- Môj ženích sa musí krásou, vznešenosťou, umením a šľachetnosťou nad iných skvieť, inak nikdy mojím nebude.

Ako sa tak po záhrade prechodí, pristúpi k nej otec a vraví:

- Dcéra moja, prijal som do služby rúčeho mládenca. Bude hlavným záhradníkom. Ale zdá sa mi na túto prácu akýsi priučený. Vyzná sa dobre v záhradníctve, ale i v písmach a priam tak i v hudbe. Až ma to prekvapilo a s radosťou som ho na svoj dvor prijal. Takého učeného muža tu ani nemáme. Čo ty na to?

- Nič, lebo som ho nevidela. Ale myslím, že si dobre spravil, otecko, lebo taký muž je na dvore ako vzácny skvost. Ak je v hudbe naozaj taký majster, ako spomínaš, a inak človek ušľachtilý, mohol by ma učiť na harfe hrať, chýba mi môj nebohý učiteľ. Nuž pošli po toho cudzinca.

Kráľ ochotne privolil a princezná vošla do besiedky, kam prišiel o chvíľu i Miroslav.

- Najhlbšiu poklonu skladám k vašim nohám, milostivá pani moja, a čakám na vaše rozkazy, - riekol Miroslav a sklonil hlavu k jej nohám i pobozkal krajček jej drahého rúcha. A pritom pozrel na princeznú takým okom, s akým sa dosiaľ nestretla. Zapýrila sa hrdá dievčina a pohľad jej zaletel na ružu, čo si pred chvíľou v záhrade odtrhla.
Netušila, aké nešťastie ju z nedávno rozvitého púčika stihne. V tomto sladkom lôžku, ako v ružových plienkach zavinutý, sedel zlý bôžik s napätým lukom a šípom v najjedovatejšom jede omočenom. Keď sa Krasomila v tú osudnú chvíľu na ružu pozrela, bôžik vystrelil a ona pocítila v srdci takú bolesť, proti akej niet lieku.

- Ako sa voláte? - spýtala sa o chvíľu vľúdne.

- Miroslav.

- Otec mi povedal, že sa vyznáte v hudbe. A ja som si už dávno želala učiteľa, aby ma učil na harfe hrať. Veľmi by ste sa mi zavďačili, keby ste zastali miesto môjho nebohého učiteľa.

- Budem šťastný, ak moje skromné umenie bude schopné vykonať takú službu.

- Ostatné vám kráľ povie, - riekla princezná a kývla rukou na znak, že cudzinca prepúšťa. Krasomila ešte dlho stála a nevedela, čo sa s ňou porobilo. V hlave jej voľačo šumelo a šeptalo ako vábne hlasy a sladká hudba - a v srdci ju pálilo, ako keď sa na väzňa po dlhej, temnej noci po prvý raz slniečko zasmeje a on otvorí dokorán brány svojho srdca, aby sa každý kútik nebeským svetlom naplnil. Ozvali sa kroky a Krasomila sa z myšlienok prebrala. Bol to kráľ.

- Nuž, - spýtal sa, - prijala si Miroslava za učiteľa?

- Povedala som mu to, ale práve premýšľam, kedy by som mala začať.

- Urob, ako chceš. Ale pri jeho mene mi prichodí na um kráľ Miroslav a denne ma trápi strach, že tú urážku od teba nestrpí a vojnu mi vypovie. Dcéra, dcéra, veľmi si vtedy chybila.

- Netráp ma, otecko! Bola by som nešťastná, keby som si musela toho kráľa vziať, preto neodvolám, čo som povedala.

Kráľ sa zamyslel a mrzutý odišiel.

Na druhý deň sa všetko dohovorilo a hodiny sa začali.

Miroslav bol horlivý učiteľ, Krasomila pozorná žiačka a ľadová kôra pýchy okolo jej srdca sa roztápala zo dňa na deň. Často si jej dievčence šepkali:

- Čo sa to s našou princeznou porobilo ? Človek sa nikdy nesmel ani jej ruky dotknúť, a teraz si z toho nič nerobí, ak jej Miroslav na rozlúčku ruku pobozká.

Láska premohla hrdú princeznú. Miroslav bol už dlho na kráľovskom dvore, všetci ho ľúbili, ale nadovšetkých Krasomila, hoci by to rada bola zaprela. Keď prišla do záhrady, hrdo odpovedala na pozdrav hlavného záhradníka, ale predsa si inam nesadla ako na sedadlo alebo do vonnej besiedky, ktorú Miroslav dal pre ňu cez noc postaviť.. Nemohla byť taká bezcitná a nepoďakovať sa milým slovom za dôkaz jeho úcty. Z niekoľkých slov sa rozpriadol rozhovor, lebo princezná sa veľa vypytovala a rozkazovala. A s učením to šlo priam tak. Časom, keď jej chodili po ume zlé rozmary, musel sluha učiteľa odpraviť, že princezná nemá chuti do učenia. O chvíľu sa jej to v hlave rozležalo, a sluha zasa bežal po učiteľa, aby prišiel. Často mu podala ruku, aby rozjasnila jeho zachmúrenú tvár, a učiteľ ju smel pobozkať. Takejto cti sa ani najvyšším šľachticom neušlo.

Bol podvečer a princezná sedela pri otvorenom obloku, hrala na harfe a spievala. Vedľa nej Miroslav s okom upretým na jej líce, zaliate žiarou zapadajúceho slnka. Zrazu sa strhla a podala harfu učiteľovi.

- Ak vaša milosť dovolí, zaspievam teraz pieseň, - vravel Miroslav a Krasomila prisvedčila.

Začal - ale aký to bol spev! Krasomile sa vše zdalo, že čuje hlahol strieborných zvonov, čochvíľa zasa, že ju láka tiahly vábny hlas slávika z tienistého hája do náručia milého. Slňce zapadalo za vysokú horu, posledný záblesk zaletel do obloka a strhol ľadový krov, ktorý ako pavučina hrdé srdce princeznej ešte v putách držal. Tíško sklonila hlavu k Miroslavovi a slza mu padla na ruku. Akoby to nezbadal, povedal:

- Táto pieseň je na rozlúčku, moja milostivá kráľovná! Zajtra musím stadeto odísť.

- Čo to vravíš, Miroslav? Nesmieš odísť, nie, to nie! - skríkla Krasomila trasúcim sa hlasom a chytila Miroslava za ruku. Vtom sa otvorili dvere a vošiel otec.

- Nuž, tohto muža vari ľúbiš? - spýtal sa chladno zarazenej dcéry.

- Áno, otecko, ľúbim ho, - odpovedala Krasomila a hrdo sa vypäla.

- A či vieš, že mu chýba jedna z cností, aké si si vymieňovala pre svojho budúceho muža?

- Viem, že Miroslav nepochádza zo vznešeného rodu, ale predsa ho ľúbim, aj keby bol ešte nižšieho rodu.

- Nuž dobre, nech je tvojím mužom ešte v túto hodinu. Ale viac v mojom zámku neostaneš, aby si ma do väčšieho posmechu nepriviedla.

- O, milostivý kráľ! - riekol teraz Miroslav, sklonil hlavu a kľakol pred kráľom na koleno, - nesmiem pripustiť, aby princezná bola pre mňa nešťastná. Odídem a na všetko sa zabudne.

Ale kráľ o to nedbal. Onedlho priviedol svojho spovedníka a vari o hodinu bola hrdá princezná Krasomila ženou chudobného Miroslava a stála vo svojich najprostejších šatách pred hradom. Ťažko sa v duchu lúčila s otcom, keď sa s ňou tak prísne rozlúčil a z domu ju vyhnal ako chudobnú slúžtičku. Ale čochvíľa sa spamätala, pojala si muža za ruku a skočila s ním do koča, aby ich na hranice zaviezol.

Len čo prišli na hranice krajiny, kde mala byť kedysi Krasomila panovníčkou, zišli z voza a šli peši ďalej.

- Žena moja, duša drahá! - riekol Miroslav Krasomile. - Čo si teraz počneme? Mám v hlavnom meste brata, žije na kráľovskom dvore a k službe mi dopomôže, ale do tých čias sa sotva biede vyhneme.

- Veď trocha peňazí ešte máme, medzitým budem pre ľudí pracovať a pousilujem sa zmierniť tvoje starosti, - potešovala Krasomila zarmúteného muža, hoci jej nebolo ľahko na srdci.

V najbližšom mestečku najal Miroslav zasa koč, aby Krasomila, na chôdzu nenaučená, nemusela ďalej peši chodiť.

Keď prišli do kráľovského hlavného mesta, najal si Miroslav malú izbičku a ta sa s Krasomilou nasťahovali. A dohovorili sa, že všetky krásne šaty popredajú a kúpia prostejšie, a to naozaj i spravili. Áno, i jediný prsteň z ruky obetovala Krasomila na jedlo.

- Teraz pôjdem, - povedal na druhý deň Miroslav, - nájdem ti prácu a sebe službu, azda mi brat pomôže.

Šiel a napoludnie sa vrátil s malým batôžtekom. Rozviazal ho, vybral hebké plátno a trocha ovocia.

- Pozri, srdce moje, tu ti nesiem prácu. Dobre ti za ňu zaplatia, keď ju spravíš. Ovocie som dostal od brata. - Oj, žena milá, ako som teba, kráľovskú dcéru, do takého života mohol priviesť? Bola si zvyknutá na všetky radovánky, a teraz máš pre ľudí pracovať a biedu trieť. Och, ja nešťastník! - bedákal Miroslav a bozkával žene ruky. Iba po svadbe jej povedal, ako ju ľúbi.

- A čo bedákaš, - odpovedala a jej oko sa na muža usmievalo, - veď som to sama chcela. Tvoja láska mi všetko vynahradí.

S radosťou vzala hebké plátno a s chuťou sa dala do roboty. Usilovne šila, nedožičila si oddychu ani v noci a len na chvíľu odbehla, kým mužovi jedlo nachystala. Keď prácu skončila, dala si bielučký, prostý čepček na hlavu a šla s Miroslavom prácu odovzdať. Muž jej ukázal pekný dom a sluha ju zaviedol cez skvostné izby ku komorníčke.

Predsa jej bolo krušno, keď komorníčka prácu prezrela a potom všeličo vyčítala a z peňazí jej chcela strhnúť. Už jej líca blčali a slzy jej vyhŕkli do očí, no vtom sa otvorili dvere a vážna pani vošla do izby. Opýtala sa komorníčky, o čo ide, a keď si prácu prezrela, kázala, aby krajčírke peniaze vyplatili. Krasomila sa poklonila, poďakovala a ponáhľala sa preč z domu. Miroslavovi nepovedala ani slova, čo sa jej prihodilo. Rozpomenula sa, že to asi aj jej komorníčky úbohým ševkyniam a iným robotníkom tak robili.

Asi o dva dni prišiel zasa Miroslav a ponúkol jej službu u akejsi vznešenej panej, kde by sa mala veľmi dobre. Krasomila bola spokojná a šla k panej do služby. Od hlavy po päty si ju pani obzrela, potom sa opýtala, čo všetko vie, a keď jej to Krasomila povedala, kázala jej, aby zostala dva dni na skúšku.

Veruže to boli trpké dni! Teraz videla, čo taká slúžka od rozmarných urodzených paní vytrpí, ako pohrdlivo s ňou zaobchodia. Bolo treba paniu obliekať, behať, prinášať veci a koľko kriku a zvady sa napočúvala, ak jedna kystka vlasov nebola priam taká ako druhá, alebo ak sa živôtik len byľku krčil. A predsa nie je taká stvora lepšia ako iné! Krasomila to nevedela vydržať a o dva dni šla domov.

- Či vieš, čo nového, ženička? - opýtal sa o niekoľko dní Miroslav, keď s natešenou tvárou vošiel do dverí. - Náš kráľ si priviezol mladuchu a zajtra bude v zámku veľká hostina, tam ju predstaví svojim poddaným. Hľadajú vraj veľa kuchárov a kuchárok a každý dostane za ten deň niekoľko dukátov. Pozri, vieš variť a veľa roboty tam nebude, nešla by si za kuchárku?

- Prečo nie, pôjdem. Toľko peňazí za deň tak ľahko nezarobím, - odpovedala Krasomila.

Zavčas rána sa obliekla, uviazala šatku na hlavu a šla s mužom do kráľovského hradu.

- I ja pôjdem na zárobky a večer zasa po teba prídem, - riekol Miroslav, keď odchádzal z kuchyne, kam ženu zaviedol.

Krasomila sa rezko dala do práce, čo jej hlavný kuchár na celý deň prikázal. Bolo jej clivo, nuž si ničoho v zámku nevšímala. Všetko sa dobre darilo, už sa hostia schádzali a kočov bolo toľko, že im nikde konca-kraja. Krasomila práve prebehla cez chodbu a vtom jej do cesty vbehne pán - samé zlato a striebro, pre lesk ho ani poznať nebolo.

- Prosím vás, - vraví hlbokým hlasom Krasomile, - zavolajte niekoho, aby mi črievice zaviazal.

Krasomila naňho šibla očkom a vidiac podľa šiat, že je to sám kráľ, zohne sa a zaviaže mu sama črievice. Kráľ sa jej poďakoval a odišiel. O chvíľku príde kráľov sluha a opýta sa, kde je tá kuchárka, čo zaviazala kráľovi črievice, aby šla hore do izby k pani komorníčke. Krasomila poslúchla.

Vojde ku komorníčke, tá sa jej pokloní a prosí ju, aby prešla do druhých svetlíc. Prekvapená Krasomila sa obzerá po skvostných komnatách, kde jej všetko domov pripomína. Bola v izbách zariadených pre paniu, a Krasomila si pomyslela, že tu bude iste mladá kráľovná bývať, ale dosiaľ nevedela, čo tu má ona robiť. Vošla i do šatne, kde všade na stoličkách ležali drahé šaty a na stoloch skvosty.

- Tu si máte vybrať šaty a skvosty, ja vás oblečiem. Náš kráľ vás za tú službu, čo ste mu preukázali, chce raz vziať do tanca.

- Preboha! - zľakla sa Krasomila, - čo by na to povedal môj muž! Ja s kráľom tancovať, do týchto šiat sa obliecť? Nie, nie, to nespravím!

- Ani keď ťa ja poprosím ? - spýtal sa hlas za jej chrbtom a Krasomila videla pri sebe kráľa a spoznala svojho Miroslava.

Krasomila sa preľakla a s úžasom sa opýtala akosi bolestne:

- A prečo si to všetko robil a takto so mnou zaobchodil?

- Pamätáš sa azda, s akou pyšnou odpoveďou si mojich dvoranov s mojím obrazom poslala naspäť? Vtedy som prisahal, že tvoju pýchu pokorím. Tvoj otec ma v tom utvrdzoval a tvoja láska mi pomáhala. Ale nebol by som ťa tak dlho trápil, keby mi to tvoj otec nebol prikázal - veď ja som trpel s tebou.

Vtom sa otvorili dvere a vošiel starý kráľ. Všetci traja sa srdečne vyobjímali.

- Dcéra moja, tá skúška bola trochu trpká, ale ver mi, že bude na úžitok tebe i tvojim deťom! - riekol otec.

A už prichádzali aj hostia a všetkých očarila nová kráľovná v drahom, zlatom vyšívanom rúchu a v kráľovskej čelenke, lebo jej krása sa spájala teraz s láskavosťou a dobrotou, nie s namyslenosťou a pýchou.

S hrdým čelom viedol si Miroslav milovanú ženu do siene, kde sa zišlo panstvo a s jasotom mladú kráľovnú vítalo!