O Kovovladovi

O Kovovladovi (Rozprávka)
Bola jedna vdova a tá mala dcéru veľmi krásnu. Matka bola pokorná vdovica, ale dcéra bola pyšná dievčica.

Mnoho prichádzalo dovedačov, ale žiaden nebol dcére po vôli, a čím sa viac chlapci za ňou drali, tým sa viac hore niesla. Raz za jasnej noci prebudila sa matka zo spánku; nemohla zaspať a začala sa modliť za blaho svojej dcéry, lebo mala pre ňu starostí plnú hlavu. Dcéra ležala vedľa nej spiaca. Matka sa s úľubou dívala na svojej krásne dieťa; tu sa dcéra usmeje v spánku. ,Ach, čože sa tomu dievčisku pekného sníva, že sa tak chutne usmieva?' myslí si matka, a domodliac sa, hlavu položí vedľa dcérinej á zaspí tiež. - Ráno sa opytuje dcéry: „Ale, dcéra moja, povedz že mi ty, čo sa ti v noci pekného snilo, veď si sa v spánku usmievala?"

„Ej, matka moja, čože sa mi snilo; snilo sa mi, že prišiel po mňa pán v medenom voze a že mi dal prstienčok s kamienkami, ktoré sa ligotali ako hviezdy na nebi. A keď som prišla do kostola, tu sa ľudia dívali iba na blahoslavenú pannu a na mňa."

„Ach, dieťa moje, aké sa ti to hrdé sny pletú?" zavrtela hlavou stará matka, ale dcéra spievajúci šla si po robote. - V ten deň vtiahol do dvora sedliacky vozík a poriadny dedinský mládenec prišiel dcéru pýtať na sedliacky chlieb. Matke sa mladý pytač veľmi páčil, ale dcéra ho pyšne odbavila hovoriac: „A čo by si prišiel po mňa aj v medenom voze, čo bys mi prstienčok dával s kamienkami, ktoré by sa ligotali ako hviezdy na nebi, nešla by som za teba!"

Pytač na tieto hrdé slová pobral sa spánombohom a smutne odišiel. Ale matka veľmi dcéru kárala za jej hrdosť.

Na druhú noc sa matka zase prebudila zo spánku; i zase sa modlila za dcérino blaho ešte vrúcnejšie. Dcéra ležala vedia nej spiaca; naraz sa hlasite zo sna zasmiala. - „No, čože sa tomu dievčaťu zase pletie!" vzdychla si matka, pomodlila sa ešte a hlavu položila vedľa dcérinej hlavy, ale dlho nemohla zaspať.

Ráno, keď sa obliekali, opytuje sa dcéry: „Ale čože sa ti, dievka moja, zase plietlo, veď si sa zo spánku hlasne zasmiala?"

„Ej, čože sa mi plietlo; plietlo sa mi, že prišiel po mňa pán v striebornom voze a že mi dal zlatú partu. Keď som prišla do kostola, tu sa ľudia viac na mňa dívali ako na blahoslavenú pannu!" vravela dcéra matke.

„Eh, čože to vravíš, dievka moja, aké sú to hrdé sny! Ach, modli sa, dcéra, modli, aby si neupadla do pokušenia!" kárala matka dcéru, lež tá, domrzená matkiným napomínaním, tresla dvermi a šla von.

V ten samý deň vtiahol do dvora panský kočiar a prišli ju páni zemani pýtať na panský chlieb. Matka si to pokladala za veľkú česť a tešila sa už, že dcéra privolí a že bude šťastná, ale dcéra hrdo odbavila pytača: „Nepôjdem za vás, a čo by ste po mňa prišli aj v striebornom voze a zlatú partu mi doniesli!"

Pytači sa hrdej panne porúčali, keď ich tak odbavila, ale matka vyhrešila dcéru - a nariekala nad jej pýchou: „Ach, dcéra, pýcha peklom dýcha, ach, zanechaj že pýchy!" ale dcéra sa jej len smiala.

Na tretiu noc dcéra vedľa matky dobre spala, ale matke starosti o dcéru nijako spať nedali.

Tu sa dcéra vo sne začne rehotať. „Bože!" zvolá matka, „čože sa tomu nešťastnému dieťaťu pletie!" a modlí sa a modliť sa až do vidna neprestáva za blaho svojej dcéry.

„Ale, dcéra," opýtala sa jej hneď ráno, „čože sa ti zase v noci plietlo? Veď si sa zo sna rehotala?"

„Či ma chcete zase vyhrešiť?" odvrkla dcéra.

„Len mi to ty, dievka moja, povedz!" naliehala na ňu matka.

„Nuž, čože sa mi snilo, snilo sa mi, že po mňa prišli v zlatom voze a že som dostala rúcho celkom zlaté. Keď som prišla do kostola, tu ľudia len na mňa pozerali!"

Matka žalostne zalomila ruky nad týmito hrdými sny - ale dcéra zobrala odev a šla sa von doobliekať, aby nemusela počúvať matkino dovrávanie.

V ten deň vtiahli do dvora tri vozy, medený, strieborný a zlatý. V prvom bolo po dvoch, v druhom po štyroch, v treťom po ôsmich hrdých paripách. Z medeného a strieborného voza skákali páni v červených nohavičkách, v zelených dolománikoch a čiapkach. Z voza zlatého však vyskočil pán pekný, celý v zlatom odeve. Všetci šli prosto do izby a mladý pán pýtal od matky dcéru. „Ej, či by sme boli hodný takého šťastia," vyhovárala sa pokorná matka, ale dcéra, ako sa na pána pozrela, hneď si pomyslela: „To je ten, čo sa mi o ňom snilo!" a chytro odskočila do komory pierko viť.

Keď pierko uvila a ženíchovi ako na záručnô podala, dostala od neho prstienok, čo sa v ňom kamienky ligotali ako hviezdy na nebi, zlatú partu a svadobné rúcho zo samého zlata. Celá uradostená bežala do komory, aby sa obliekla. Ale matka celá ustarostená opytuje sa ženícha: „A na aký chlieb, pán ženích, pýtate moju dcéru?"

„U nás je chlieb medený, strieborný i zlatý, na aký bude chcieť nevesta pristať," odpovedal ženích. Matka sa tomu všetkému veľmi divila a veľké starosti ju znepokojovali, ale dcéra sa na nič nepýtala, na nič nedbala, ani na matku. Keď sa vystrojila do zlatého rúcha, bola krajšia nad všetok svet. - Ženích ju vzal za ruku a hneď šli na sobáš - ani matku o požehnanie neprosila, ani s devojstvom sa nerozžehnala podľa starootcovského obyčaja. - Matka, všetka zarmútená, stála na prahu a za nich sa modlila. Ako bolo po svadbe, sadla nevesta so ženíchom do zlatého voza, svatovia do strieborného a medeného a hybaj preč uháňali, prv ako by sa bola dcéra s matkou rozlúčila.

Viezli sa, viezli, až dorazili k jednej skale, bola do nej taká veľká diera ako mestská brána. Pred tou bránou kone naraz dnu obrátili. Ako vošli, tu ti príde veličizný Zemetras a skalu za nimi zarúti. Boli v tme. Nevesta sa veľmi ľakala a bála, ale ženích jej hovoril: „Nič sa ty neľakaj, len čakaj, vyjasní sa, vykrásni sa!"

A tu hneď pribehúvali zo všetkých strán malí ľudíci (permoníčkovia) s rozžatými pochodňami v rukách a tí všetci vítali svojho pána Kovovlada a na cestu mu svietili. Nuž teraz len videla hrdá nevesta, za koho šla, že má muža Kovovlada. Ale nič sa preto netrápila. - Z tých tmavých skál prišli do veličizných lesov a vrchov, po samé nebo siahajúcich, ale všetky tie svrčiny, jedle, buky, všetky hory boli olovené. Ako cez ne prešli, cez tie divné hory, prišiel zase Zemetras a všetko za nimi zarútil. Z olovených hôr vyšli na krásnu rovinu, kde sa všetko krásou len trblietalo a v prostriedku tej roviny stál zlatý zámok, drahým kamením vykladaný. - Do toho zámku uviedol Kovovlad nevestu, povediac jej, že to všetko bude i jej patriť. - S radosťou si prezerala prekvapená mladožienka toto bohatstvo, mala, po čom bažila. Ale kým všetko dovôkola poobzerala, ustala a bola rada, že permoníčkovia prestierajú na stôl. Pocítila hlad. - Sadli k stolu.

Prinášali na stôl jedlá medené, strieborné i zlaté; všetci ich jedli, len nevesta ničoho prežrieť nemohla. Prosila teda ženícha o kúsok chleba.

„Vďačne, pani moja," riekol Kovovlad a hneď kázal, aby priniesli chleba medeného. Sluha bežal, priniesol bochník chleba medeného, ale pani ho jesť nemohla. Kázal pán, aby priniesli bochník chleba strieborného. Sluha bežal, priniesol bochník chleba strieborného, ale pani ho jesť nemohla. Konečne kázal pán, aby priniesli bochník chleba zlatého. I priniesli chlieb zlatý, ale ani ten pani jesť nemohla. „Vďačne by som ti poslúžil, pani moja, ale nemáme tu inakší, len taký chlieb!" riekol Kovovlad svojej mladej panej. Až teraz videla nevesta, na čo sa dala, a pustila sa do horkého plaču. „Už je darmo plakať a nariekať," povedal jej Kovovlad, „veď si vedela, na aký chlieb sa dávaš, nuž ako si volila, tak sa ti stalo!"

A tak bolo, a nie inak; čo sa stalo, odstať sa nemohlo. Nevesta musela už zostať pod zemou u svojho muža Kovovlada v zlatom zámku, keď len po zlate bažila.