Zlaté pomaranče

Zlaté pomaranče (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ, a ten mal za kráľovským palácom nádhernú záhradu. Stromov v nej rástlo od výmyslu sveta, ale najvzácnejší a najcennejší bol pomarančovník so zlatými pomarančmi.

Keď pomaranče dozrievali, kráľ postavil do záhrady drába, aby pomarančovník vo dne v noci strážil. Sám sa prišiel vždy na úsvite presvedčiť, či nechýba hoci len lístoček.

Raz prišiel do záhrady a zistil, že dráb spí. Pozrel na pomarančovník... Všetky zlaté pomaranče skapali.

- Och, ty nešťastník, za to mi zaplatíš svojou hlavou!

- Výsosť, ja nie som na vine. Priletel stehlík, sadol si na konárik a začal spievať. A spieval tak ľúbezne, až mi oťaželi viečka. Odohnal som ho, ale on si sadol na vyšší konárik. Tak krásne spieval, že sa mi od spánku zlepili oči. Odohnal som ho aj stadiaľ, a len čo prestal spievať, oči sa mi znova rozlepili. Ale potom si sadol na ten najvyšší vrcholec a spieval, spieval a spieval, že som sladko zaspal a spal až doteraz.

Kráľ sa tentoraz nad drábom zmiloval.

Ďalší rok strážil pomaranče kráľovič.

Keď kráľ prišiel do záhrady, aj ten spal ako dudok a na pomarančovníku nebol ani jeden zlatý pomaranč. Náramne sa rozhneval:

- Čože?! Aj ty si zaspal?

- Výsosť, ja nie som na vine. Priletel stehlík, sadol si na konárik a začal spievať. Tak ľúbezne spieval, až mi oťaželi viečka. Povedal som mu: „Ty zlodejský stehlík, teraz sa ti to len tak neprepečie!" Ale on sa mi začal znova posmievať: „Kráľovič spí! Haha, kráľovič spí!" „Zlodejský stehlík, na mňa si krátky!" Ale on sa mi začal posmievať: „Kráľovič spinká! Kráľovič buvinká!" A spieval, spieval a spieval, až som sladko zaspal a spal som až doteraz.

Kráľ už neveril nikomu. Keď zasa dozrievali pomaranče, postavil sa sám na stráž do záhrady. Priletel stehlík, sadol si na konárik a začal spievať. Kráľ ho chcel prilákať, ale vôkol bola tma ako v rohu a navyše ho začal premáhať spánok.

- Zlodejský stehlík, teraz sa ti to už neprepečie! - kričal kráľ a vyvaľoval do tmy okále.

Stehlík sa mu posmieval:

Čičitŕň, čičitŕň,

vytiahni mi z päty tŕň!

Sláva, sláva, kráľ zaspáva!



A spieval, spieval a spieval! A kráľ spal ako pich v zime! Keď nad ránom otvoril oči, čo videl? Zlaté pomaranče do jedného skapali.

Vtedy vydal rozkaz všetkým poddaným:

- Kto chytí stehlíka živého alebo mŕtveho, toho zasypem zlatom, že si ho ani na mulici neuvládze odniesť.

Polrok sa stretol s polrokom, ale nikto sa neprihlásil.

Naveľa prišiel otrhaný sedliačik a povedal:

- Výsosť, naozaj chcete toho stehlíka? Ak mi dáte princeznú za ženu, o tri dni ho tu budete mať živého.

Kráľ chytil sedliaka za plecia a vyhodil ho von.

Na druhý deň sa sedliačik vrátil znova a povedal:

- Výsosť, naozaj chcete toho stehlíka? Dajte mi princeznú a o tri dni ho tu budete mať živého.

Kráľ ho zdrapil za plecia, uštedril mu kopanec a šmaril ho zo schodov.

Na tretí deň sa tvrdohlavý sedliačik vrátil znova a povedal:

- Výsosť, vážne chcete toho stehlíka? Sľúbte mi za ženu princeznú a budete ho tu mať, ani sa nenazdáte.

Kráľa prešla trpezlivosť, zavolal drába a sedliačika dal zatvoriť do žalára.

Medzitým prikázal kráľovskému železníkovi, aby obohnal celý pomarančovník železnou sieťou. Tá sieť bola taká hustá, že už nepotreboval ani drába.

Ale keď pomaranče dozreli, znova nebolo po nich ani chýru ani slychu.

Viete si predstaviť, že vyskakoval ako mlok na žeravej pahrebe. Ale márne. Voľky-nevoľky sa musel so sedliačikom dohodnúť.

- Tak mi ho prines živého a princezná bude tvoja!

- Výsosť, o tri dni ho tu budete mať!

Neprešli ani tri dni, a sedliačik priniesol stehlíka:

- Výsosť, splnil som sľub, tu je stehlík. Princezná je moja! Kráľ sa náramne zamračil. Má vari dať jedinú dcéru bedárovi?

- Dám ti šperky i zlato. Dostaneš, koľko unesieš. Ale pokiaľ ide o princeznú, utri si ústa!

- Výsosť, a čo vaše královské slovo?

- Chceš šperky? Chceš zlato?

- Nechajte si šperky, nechajte si zlato! Veď uvidíte, čo bude!

A sedliačik odišiel.

Kráľ povedal stehlíkovi:

- No počkaj, ty zlodej! Tak ťa ošklbem, až dušu vypustíš!

Stehlík pišťal, keď mu kráľ začal vytrhávať pierko za pierkom.

- Kde si utarmonil moje zlaté pomaranče?

- Ak ma prestanete šklbať, výsosť, poviem vám, poviem...

- Hovor, a nevyšklbnem ti už ani pierko.

- Zlaté pomaranče som ukryl do jaskyne so siedmimi bránami. Stráži ich kupec s červenou baretkou. Ale bez hesla sa ta nedosta­nete...

- Okamžite mi to heslo povedz, lebo ti vyšklbem celý chvost!

- To heslo vedia iba dvaj a: ten kupec a sedliak, ktorý ma chytil.

Kráľ dal vyhľadať sedliaka.

- Sedliak, dohodnime sa. Chcel by som vojsť do jaskyne so siedmimi bránami, ale neviem heslo. Ak mi ho povieš, princezná bude tvoja.

- Sľubujete?

- Máš moje kráľovské slovo!

- Heslo znie:



Tvrdá skalina,

otvor sa, jaskyňa!



- Výborne!

Keď kráľ prišiel k jaskyni, povedal heslo a brána sa otvorila. Sedliak nevošiel, ale čakal vonku.

Hŕby diamantov a briliantov oslepili kráľovi oči. Keď videl, že je v jaskyni sám, kľakol si na zem a napchal si diamantmi všetky vrecká. Lenže v ďalšej komnate žiarili ďalšie, oveľa väčšie a krajšie diamanty. Kráľ vysypal z vreciek menšie diamanty a napchával si vrecká väčšími a krajšími. A tak robil až po trinástu komnatu, v ktorej konečne zazrel na hŕbe zlaté pomaranče z kráľovskej záhrady.

Z kúta pri stene vzal obrovské vrece a nahádzal doň zlaté pomaranče. Teraz, keď vie heslo, môže sa sem vracať, kým si všetky poklady nepoodnáša.

Keď kráľ vyšiel z jaskyne s vrecom na chrbte, sedliak naňho čakal.

- Výsosť, princezná je konečne moja!

Kráľ sa zaškaredil. Má vari dať jedinú dcéru takému bedárovi?

- Žiadaj si, čo ti zíde na um, ale pokiaľ ide o princeznú, utri si ústa.

- Výsosť, a čo vaše kráľovské slovo?

- Slovo odniesol vietor! Chytaj ho po poli! Haha!

- Keď sa vrátite do paláca, ten vietor pocítite.

Keď sa vrátil kráľ do paláca, zvesil plece a vysypal vrece. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď sa namiesto zlatých plodov zjavila na dlážke kopa hnilých pomarančov!

Vopchal ruky do vreciek, ale namiesto diamantov držal v hrstiach slimačie ulity!

- Hrom a peklo! To mi vyparatil ten prekliaty sedliak!

A zasa si chcel vyliať zlosť na úbohom stehlíkovi. Začal ho znova šklbal

- Kde sú moje zlaté pomaranče?

- Ak ma prestanete šklbať, výsosť, poviem vám, poviem...

- Hovor, inak ti vyšklbem všetko perie!

- Sú znova tam, kde ste ich našli. Ale aby sa vám nepremenili na hnilač, musíte vedieť druhé heslo, a to heslo vedia iba dvaja: ten kupec a sedliak, ktorý ma chytil.

Kráľ si dal predviesť sedliaka.

- Dohodnime sa. Povedz mi heslo, aby som získal zlaté pomaranče, a princezná bude tvoja.

- Máš moje kráľovské slovo.

- Výsosť, heslo znie:



Nevítaný hosť,

je sťa z ryby kosť!



-Výborne!

Kráľ odchádzal s prázdnym vrecom, ale vracal sa s plným. A poznášal si do paláca všetky pomaranče.

Potom prišiel sedliak.

- Výsosť, princezná je moja!

Kráľ sa znova zaškaredil. Má dať princeznú bedárovi?

- Tu sú kráľovské poklady! Vezmi si, koľko unesieš. Ale pokiaľ, ide o princeznú, utri si ústa. A už ma neotravuj, lebo...

Sedliak bez slova odišiel.

Kým bol stehlík v klietke, zlaté pomaranče viseli na pomarančovníku po celý rok.

Jedného dňa princezná povedala kráľovi:

- Výsosť, toho stehlíka chcem mať v svojej komnate.

- Dcérka moja, vezmi si ho, ale daj dobrý pozor, aby ti neuletel! Stehlík v princezninej klietke prestal spievať.

- Stehlíček, prečo nespievaš?

- Môj pán horko plače.

- A prečo plače?

- Lebo nemá, po čom túži.

- A po čom túži?

- Po princeznej. Ustavične narieka:



V živote som sa iba mozolil,

moju námahu vietor uchytil!



- A kto je tvoj pán? Ten sedliak?

- Princezná, ten sedliak je viac ako Vaša výsosť!

- Ak je to tak, vydám sa zaňho. Choď a povedz mu to, ale obratom sa vráť.

- Prisahajte!

- Prisahám.

Princezná otvorila stehlíkovi dvierka klietky. Stehlík vyletel a už sa nevrátil.

Kráľ nepočul stehlíka spievať a opýtal sa princeznej:

- Prečo stehlík nespieva? Už dlho som ho nepočul.

- Výsosť, stehlík onemel.

Kráľ sa uspokojil.

O mesiac sa kráľ znova opýtal:

- Dcérka, prečo stehlík nespieva? Už dlho som ho nepočul.

- Výsosť, stehlík ochorel. Kráľ sa uspokojil.

Úbohá princezná zosmutnela:

- Oklamal si ma, stehlík, ty aj tvoj pán!

A keď začali pomaranče dozrievať, princezná mala pred otcom malú dušičku.

Medzitým prišiel francúzsky vyslanec a požiadal o jej ruku. Otec jasal od radosti a hneď mu dcéru sľúbil. Ale princezná odpovedala:

- Výsosť, ja sa nevydám, chcem zostať navždy slobodná. Otec vystrájal ako zmyslov zbavený.

- Čože? Ty mu dávaš košom teraz, keď som mu dal slovo?

- Výsosť, slová vietor vzal.

Kráľ bol neústupný a zlý. V očiach mu blčal oheň. Ale princezná mu zanovito odsekla:

- Nechcem ho! Nechcem! Radšej zostanem naveky slobodná! To najhoršie však prišlo, keď francúzsky kráľ odkázal, že o týždeň si príde po nevestu.

Ako prinútiť k poslušnosti tvrdohlavú a nevďačnú dcéru?

Kráľ bol taký nahnevaný, že jej zviazal ruky a nohy a spustil ju do hlbokej studne:

- Ak budeš taká zanovitá, utopím ťa! Princezná mlčala. Kráľ ju ponoril do studne po pás.

- Ak budeš taká tvrdohlavá, utopím ťa!

Princezná ďalej mlčala. Kráľ ju ponoril do studne až po uši: z vody jej trčali iba oči a nos.

- Ak budeš taká neposlušná, utopím ťa! Princezná ďalej mlčala.

Chcel ju naozaj utopiť?

Nie. Chcel ju iba potrápiť. Napokon ju vytiahol z vody a zatvoril do vysokej veže, kde ju nechal iba o chlebe a o vode. Princezná plakala:

- Si klamár, stehlík, ty aj tvoj pán! Chcela som dodržať slovo, a teraz takto trpím!

Francúzsky kráľ prišiel s veľkým sprievodom a ubytoval sa v kráľovskom paláci.

- Kde je princezná? Prečo sa neukáže?

- Výsosť, je trocha chorľavá.

Francúzsky kráľ sa poškrabal za ušami a nevedel, čo na to odpovedať.

- Odovzdajte jej tento darček.

Bola to zlatá skrinka vykladaná briliantmi. Ale princezná na ňu ani nepozrela, ani ju neotvorila. Iba plakala a plakala:

- Si klamár, stehlík, ty aj tvoj pán.

- Nie sme klamári, ani ja, ani môj pán! - začula princezná vychádzať zo skrinky hlasy a naskutku ju otvorila.

- Och, stehlíček môj! Čo som sa pre teba naplakala!

- Tvoj osud tak chcel. Ale všetko sa obrátilo na dobré.

Keď kráľ videl, že ten sedliak je francúzsky panovník, dal dcérke do vena zlatý pomarančovník a o iné sa už nestaral.



Takto kráľ vydal rád dcérušku

a my sa môžeme poškrabať po brušku!

Princezná dostala zlaté pomaranče

a nám už zostali iba obzerance!