Tri prstienky

Tri prstienky (Rozprávka)
Bol raz jeden chudobný krajčír, a ten mal tri dcéry, jednu krajšiu od druhej. Žena mu prednedávnom umrela a on si teraz lámal hlavu, ako by ich dobre vydal. Dcéry nemali nijaké veno a bez vena nájdeš ihlu v kope sena, ale nie muža.

Tak nadišiel deň, keď sa chudobný krajčír rozhodol, že odíde na horskú čistinku a poradí sa so Šťastím.

- Šťastie, och, Šťastie!

Vtom sa mu zjavila starena s praslicou a vretenom:

- Prečo ma budíš zo spánku, krajčír?

- Chcel by som dobre vydať svoje dcéry.

- Priveď ich sem, ale každú osobitne, a ony si nájdu šťastie vlastnými rukami.

Starostlivý otec sa ponáhľal domov uspokojený a povedal dcéram:

- Dcérky, našiel som vám Šťastie!

A všetko im dopodrobna rozpovedal.

Keď dohovoril, najstaršia vyskočila ako vretenica:

- Ja som prvá na rade, lebo som najstaršia. Vyberiem si najväčšie Šťastie!

Na druhý deň sa vybral otec s najstaršou dcérou na čistinku a zvolal:

- Šťastie, Šťastie, kde si?

Vtom sa mu zjavila starena s praslicou a vretenom:

- Prečo ma znova budíš zo spánku?

- Priviedol som svoju najstaršiu dcéru.

Starena vytiahla z vrecka tri prstene: zlatý, strieborný a železný i položila ich krajčírovi na dlaň:

- Vyber si, dievčička, a nech ťa boh opatruje!

- Tento! - zvreskla najstaršia.

Prirodzene, uchmatla zlatý prsteň.

- Do videnia, dobrá starenka!

Starenka sa uklonila a už jej nebolo.

Keď sa vrátili domov, najstaršia sa nadula ako páva a povedala sestrám:

- Budem kráľovná! A vy mi budete nosiť vlečku kráľovského plášťa!

Na druhý deň odišiel otec s prostrednou dcérou.

Znova sa zjavila starena s praslicou a vretenom. Vytiahla z vrecka dva prstene: strieborný a železný.

- Vyber si, dievčička, a nech ti boh pomáha!

- Tento!

Ako inak, vzala si strieborný prsteň.

- Princezná, klaniam sa vám!

Starenka sa jej poklonila a už jej nebolo.

Len čo sa stredná dcéra vrátila domov, povedala najstaršej:

- Ak ty budeš kráľovná, ja budem princezná! A najmladšia mi bude nosiť závoj!

A obidve sa začali posmievať najmladšej sestre.

- Čo chceš? Kto neskoro chodí, sám sebe škodí! Mala si sa narodiť skôr!

Najmladšia však mlčala.

Na tretí deň odviedol otec na čistinku najmladšiu dcéru.

Znova sa im zjavila starenka s praslicou a vretenom. Lenže teraz vytiahla z vrecka zasa tri prstene: zlatý, strieborný a železný.

- Vyber si, dievčička, a nech ťa boh sprevádza!

- Tento.

A na veľkú otcovu zlosť si vybrala železný prstienok.

Starenka nič nepovedala a už jej nebolo.

Na spiatočnej ceste otec podchvíľou hundral:

- Prečo si si nevzala zlatý?

- Otecko, srdce mi tak pošeplo.

Staršie sestry boli náramne zvedavé, aký prsteň si najmladšia prinesie, a vyšli jej naproti:

- Ukáž! Ukáž!

Keď zazreli železný prstienok, tak sa rozrehotali, až sa prehýbali od smiechu. A keď sa dozvedeli, že si zo zlatého, strieborného a železného prstienka vybrala práve posledný, pokladali ju za najväčšiu hlupaňu na svete.

Ale ona mlčala.

Zatiaľ sa medzi ľudom rozchýrilo, že krajčírove dcéry majú prstienky Šťastia.

Portugalský kráľ hľadal nevestu a prišiel na vohľady. Keď zazrel najstaršiu dcéru, zostal ako očarený:

- Budete portugalskou kráľovnou!

Oženil sa s ňou a po svadobnej hostine si ju odviedol do svojho paláca.

Onedlho k nim zavítal španielsky princ, a tomu zasa učarila prostredná dcéra.

- Budete španielskou princeznou!

Hneď sa s ňou oženil a po svadobnej hostine si ju odviedol do svojho paláca.

Zostala najmladšia. Nikto ju neprišiel požiadať o ruku.

Až po čase prišiel neznámy pastier a povedal krajčírovi:

- Chcete mi dať za ženu najmladšiu dcéru? Krajčír mal už kráľovnú a princeznú, preto mu pyšne odvetil:

- To by som strelil capa!

Prešiel ďalší rok a najmladšia ešte vždy nebola pod čepcom. Krajčír vo dne v noci hromžil:

- Tak ti treba, hlupaňa! Zostaneš na ocot aj s tým svojím železným prstienkom!

O rok sa pastier vrátil znova:

- Chcete mi dať za ženu svoju dcéru?

- Ber si ju! - rozhorčil sa krajčír. - Aj tak si lepšieho nezaslúži.

Pastier sa s ňou oženil bez vena a bez svadobnej hostinya odviedol si ju do horskej koliby.

Po čase si krajčír povedal:

- Musím ísť pozrieť svoju najstaršiu dcéru. Keď k nej prišiel, plakala.

- Prečo plačeš, dcérenka?

- Som nešťastná! Kráľ chce potomka, a ja mu ho nemôžem dať, lebo ma pánboh nepožehnal!

- A čo prstienok Šťastia? Ten ti nepomôže?

- Nie, je nanič! Kráľ mi povedal: „Ak mi do roka nepoviješ proroka, beda ti!" Och, otecko môj, kráľ mi dá sťať hlavu!

Úbohý otec nevedel, čo si počať. Odišiel navštíviť princeznú. Ale aj tá srdcervúco plakala.

- Čo ti je, dcérenka?

- Som náramne nešťastná! Každé dieťa, ktoré privediem na svet, do dvoch rokov umrie.

- A čo tvoj prstienok Šťastia? Ten ti nepomôže?

- Nie, je nanič! Princ mi povedal: „Ak dedič, ktorého nosíš pod srdcom, umrie, beda ti!" Som si istá, otecko môj, že ma vyženie.

Čo mal úbohý otec robiť? Pustil sa naverímboha do hôr, že navštívi najmladšiu dcéru, pastierovu ženu. No keď si pomyslel, že ju kedysi vyhnal z domu a teraz sa s ňou musí zvítať v kolibe, strašne sa hanbil. Pre istotu kúpil zopár bábik a túlal sa po kraji ako kupec. Dlho blúdil horami, dolinami, kým sa konečne ocitol v nehostinných končinách.

Odrazu zazrel v diaľke vysvietený palác a opýtal sa jedného tuláka, komu patrí.

- To je palác Slnečného kráľa.

Stál ako v snách pred palácom, keď odrazu začul z obloka hlas:

- Kupec, ak prinášate krásne veci, vojdite po schodoch do paláca. Kráľovná si chce dačo pekné vybrať.

Vošiel do dvorany a na svoje veľké prekvapenie zistil, že kráľovná nie je nikto iný ako jeho najmladšia dcéra, pastierova žena. Zostal ako obarený, až sa mu ruky triasli, keď otváral skrinku s hračkami.

- Nie je vám zle, pán kupec? - opýtala sa kráľovná. Vyzeráte, akoby ste mali umrieť.

- Dcérenka moja, veď ja som tvoj otec! Prosím ťa, odpusť mi, že som bol na teba taký tvrdý!

Kráľovná sa spamätala z prekvapenia a nedovolila, aby otec pred ňou kľačal. Zdvihla ho a vzala do náručia.

- Ste u nás vítaný, otecko! Na všetko som už dávno zabudla. Nože jedzte a pite, ale kým sa na lesy znesie tma, musíte odísť. Keby vás tu Slnečný kráľ našiel, určite by vás svojím žiarom spálil na popol.

Keď sa otec dosýta najedol a napil, dcéra mu povedala:

- Aj ja vás niečím obdarujem. Tento lieskový oriešok dáte najstaršej sestre a túto fľaštičku so zázračnou pramenistou vodou strednej sestre. Ale oriešok treba prehltnúť celý aj so škrupinkou a z tejto vodičky z horského prameňa vypiť každý deň iba kvapôčku, nič viac a nič menej! Ale upozorňujem vás, otecko, že to musia urobiť presne tak, ako vravím.

Keď sa staršie sestry dozvedeli o veľkom šťastí, ktoré navštívilo najmladšiu, a zazreli darčeky, ktoré im poslala, zahoreli smrteľnou nenávisťou:

- Tá hlupaňa si z nás robí posmech aj s tou svojou vodičkou a orieškom!

Najstaršia šmarila oriešok na zem a podpätkami ho tak rozdupala, že z neho vystrekol pramienok krvi. Bolo v ňom malinké dieťatko.

Keď kráľ videl tú surovosť, v spravodlivom rozhorčení zvolal:

- Buď prekliata, krkavčia mater! Zotnite jej hlavu!

A bez milosrdenstva jej dal sťať hlavu.

Prostredná sestra medzitým odzátkovala fľaštičku, vyklonila sa z obloka a vyliala zázračnú vodu.

Pod oblokom práve chlapci ťahali za chvostík mŕtveho kocúrika. Zázračná voda pokropila kocúrika, a ten naskutku ožil.

- Och, ty ničomnica! - zreval princ. - Zničila si šťastie mojim deťom!

A v záchvate šialenstva ju zaškrtil vlastnými rukami.

Skormútený otec sa dovliekol k najmladšej sestre a s plačom jej vyrozprával strašnú udalosť.

- Otecko, neplačte, jedzte a pite, ale kým sa zvečerí, musíte odísť. Keby vás tu pristihol Slnečný kráľ, zostala by z vás iba hŕbka popola. Len čo dostanem dobré správy, pošlem po vás posla.

Keď sa so zapadajúcim slnkom vrátil Slnečný kráľ, kráľovná sa ho opýtala:

- Výsosť, čo ste videli na svojej dlhej ceste?

- Strašné veci! Istej kráľovnej sťali hlavu a istej princeznej vykrútili krk! Obidve si to zaslúžili za svoje veľké viny.

- Ach, výsosť, veď to boh moje sestry! Iba vy ich môžete vzkriesiť. Zmilujte sa nad nimi!

- Uvidíme, čo sa dá robiť, - povedal Slnečný kráľ.

Slnečný kráľ sa vydal s úsvitom na svoju každodennú dlhú púť. Prišiel na miesto, kde bola pochovaná kráľovná. Ostrým lúčom zaťukal na hrob a povedal:



Ty, čo tam potme pykáš za zločiny,

za nenávisť a krutú zlobu,

oľutuj svoje mrzké činy,

inak sa nedostaneš z hrobu!



Najstaršia dcéra z hrobu odpovedala:



Nič neľutujem a hneď odpovedám:

Ja sa tu cítim veľmi dobre!

Na pastierkine rady nedám.

Nech chodí po svete a žobre!



Zostaň si teda vo večnej tme, naničhodnica!

A Slnečný kráľ pokračoval na svojej púti. Keď prišiel na miesto, kde bola pochovaná princezná, zaťukal na hrob a povedal:



Ty, nad ktorou je tvrdá skala,

čo by si sestre odkázala?

Keby si z hrobu vstala,

svoj zločin by si ľutovala?



Prostredná dcéra z hrobu odpovedala:



Čože jej môžem povedať?

Ja sa tu cítim veľmi dobre!

Nebudem sa jej spovedať!

Nech chodí po svete a žobre!



Tak si tam zostaň, keď sa ti tam páči, naničhodnica!

A Slnečný kráľ pokračoval na svojej púti a zlostné sestry zostali v hrobe nadosmrti.



Tak je to s každým, kto túži po moci.

Komu niet rady - tomu niet pomoci!