Deravý groš

Deravý groš (Rozprávka)
Bola raz jedna chudobná vdova, a tá mala maličkého syna. Ustavične chorľavela a s malým mrnčiakom na rukách nemohla odísť nikam do roboty. Preto musela posluhovať susedkám, aby so svojím stvoreniatkom neumrela hladom.

Vdovin synček bol krásny ako slniečko. Mamička ho každý deň prebalila, umyla, učesala a tak trocha z ľúbosti a trocha zo samoľúbosti mu spievala:

Dieťa moje, budeš barónom!

Dieťa moje, budeš vojvodom!

Dieťa moje, budeš princom!

Dieťa moje, budeš kráľom!

Zakaždým, keď spievala budeš kráľom, chlapček prikývol hlávkou, akoby rozumel.

Jedného dňa sa zatúlal popred ich dom sám kráľ, a keď začul vdovinu pesničku, myslel si, že sa mu vysmieva, lebo ešte nemal potomka a veľmi ho to trápilo.

- Kmotrička, - oslovil vdovu, - ak neprestanete s tým spievaním, zle bude s vami!

Úbohá vdova sa naľakala a už nespievala. No len čo ráno prebalila, umyla a učesala synčeka, dieťa začalo strašne rumádzgať.

Mamička ho čičíkala:

-Dieťa moje, budeš barónom! Budeš vojvodom! Budeš princom!

Ale synček rumádzgal ďalej. A tak mamička už iba šeptom dodala:

- Synček môj, budeš kráľom!

Synček prikývol, akoby rozumel, a prestal rumádzgať.

Vtedy chudobná žena pochopila, že ho čaká veľká budúcnosť.

A keďže sa bála kráľovho hnevu, zaumienila si, že sa presťahuje do inej krajiny.

V cudzej krajine musela vdova tvrdo pracovať, a preto prestala synčeka dojčiť. Keď išla do roboty, poprosila susedku:

- Kmotrička, prosím vás, zavarujte mi synčeka. Vrátim sa, len čo budem môcť.

Raz sa však vdova dlho zo služby nevracala. Suseda sa zlostila, že musí hojdať na rukách toho krikľúňa, ktorý jednostaj vrieskal a volal mamičku. Vtom vošiel do dvora handrár.

Ženičky, ženičky,

nesiem vám mištičky,

za veľké kostičky,

a staré handričky...

- Staré handry nemám, ale mám tutoľa tohto handrárika!

- A čo zaňho chcete?

- Dám vám ho za groš! Handrár vzal susedke dieťa z rúk a vtlačil jej do dlane deravý groš.

Susedky sa prizerali a náramne sa zabávali. Handrár však zmizol aj s dieťaťom za rohom ulice. Varovkyňa sa rozbehla za ním, kričala, volala... Ale handrár sa stratil ako vietor.

Viete si predstaviť, ako tá chudobná vdova plakala, keď sa vrátila z roboty a synčeka si nenašla.

Bežala naskutku ku kráľovi:

- Výsosť, výsosť! Uniesli mi syna!

- Synček môj, budeš kráľom! - posmieval sa jej kráľ.

Odohnal ju z kráľovského dvora a šúchal si pritom spokojne dlane, lebo si uvedomil, že nebezpečenstvo, ktoré hrozilo jeho kráľovstvu, bolo zažehnané.

Chudobná vdova vyplakala rieku sĺz. Celé dni sa ponevierala po ulici a zastavovala ľudí:

- Dobrí ľudia, nevideli ste náhodou handrára s mojím synčekom?

Ľudia nevedeli, že ju stihlo také veľké nešťastie, a mysleli si, že sa pomiatla na rozume.

Susedka, ktorá to všetko zavinila, jej dala do dlane handrárov deravý groš. Ale rozžialená žena jej ho zúrivo šmarila do tváre:

- Nechajte si ten judášsky groš!

Raz ráno otvorila priečinok truhlice... a čo videla? Deravý groš!

- Špinavý judášsky groš! Nechcem ťa ani vidieť!

A vyhodila ho von oblokom.

Na druhý deň znova otvorila priečinok... a čo videla? Deravý groš!

S hnevom priklopila veko truhlice.

- Keby ich bolo aspoň desať! Kúpila by som si nej aké hábočky.

Ani to nestihla dopovedať, už počula, ako v truhlici cvendžia groše. S úžasom otvorila veko. Zamarilo sa jej, že groš sa rozmnožil. Pri deravom groši bolo aspoň desať ďalších, nederavých. Za ne by sa dalo už dačo pekné kúpiť. A odvtedy, ak potrebovala peniaze, stačilo povedať:

Grošíček, grošíček,

rozmnož sa na celý košíček!

Znezrady sa tam zjavilo sto grošov, tisíc grošov, ako z mincovne.

Dobrá vdova si nenechala tento majetok iba pre seba. Bola štedrá, rozdávala najmä tým, čo boli rovnako chudobní ako ona, a preto sa stala pre bedárov hotovým požehnaním.

Všetko toto dobrodenie preukazovala iba preto, že neprestávala veriť, že dobrí ľudia jej pri hľadaní strateného synčeka pomôžu.

Čože jej záležalo na bohatstve, keď stratila svoj najdrahší poklad!

V kútiku duše dúfala, že skôr či neskôr sa nebesá nad ňou zmilujú a vyslyšia jej úpenlivú prosbu.

V tom čase si rozmarný kráľ zhonobil nádherného koňa. Chcel ho vyplatiť a šiel si po peniaze do kráľovskej almary, no keď ju otvoril, zistil, že z nich veľa chýba.

K almare postavil na noc dvoch drábov, aby dolapili zlodeja. No keď sa o niekoľko dní vrátil, zistil, že ubudla ďalšia kôpka peňazí.

Keďže už neveril ani vlastným drábom, postavil sa sám na postriežku.

Raz ráno doľahol k nemu akoby z veľkej diaľky slabulinký hlások:

Grošíček, grošíček,

rozmnož sa na celý košíček!

Vzápätí počul, že v almare cvendžia peniaze, akoby ich niekto načieral plným priehrštím.

Bleskurýchlo otvoril veko. Za košíček grošov chýbal, hoci almarou nikto ani nepohýbal.

- V tom musí byť dajaké strigônstvo!

Kráľovi z toho stŕpala hlava.

Keďže bol veľmi lakomý, trápilo ho, že bude musieť umrieť bez dediča. Začal sa škriepiť s kráľovnou a obvinil ju, že ona je všetkému na vine.

-Ak nie si schopná porodiť mi syna, daj mi aspoň synčeka z pálenej hliny!

Tak sa stalo, že kráľovná napokon uhnietla synčeka z pálenej hliny.

Celý kráľovský dvor sa zbehol do kráľovskej spálne a obdivoval pacholiatko. Bol to zázrak nad zázraky! Prišla sa naň pozrieť aj chudobná vdova.

- Och, bože! Veď je celkom ako môj synček! Práve takého som ťa chcela vidieť ako kráľoviča, synček môj!

A horko plakala.

Keď ju kráľ počul, zúril, akoby bol rozum potratil. V návale hnevu kopol do hlineného dieťatka a rozbil ho na márne črepy.

Úbohá vdova cítila, akoby znova prišla o strateného synčeka. Ale čo mohla povedať kráľovi?

Musela, chúďa, prezrieť aj túto trpkú pilulku. A vrátila sa domov s tichým duchom.

Medzitým sa groše z kráľovskej almary ďalej strácali.

A keď kráľ prišiel a dvihol veko, vždy mu vietor priniesol do uší známe slová:

Grošíček, grošíček,

rozmnož sa na plný košíček!

A koľko ráz kráľ počul tieto slová, toľko plných košíčkov s grošmi mu vzal neviditeľný zlodej.

Kráľ vyslal drábov a špehúňov, aby zistili, skadiaľ prichádza ten tajomný hlások. Jedného dňa priviedli chudobnú vdovu s reťazami na rukách.

- Skryli sme sa pod vdovin oblok a počúvali sme, ako hovorí: „Grošíček, grošíček, rozmnož sa na plný košíček!"

Keď chcela vdova kráľovi vysvetliť, čo a ako sa stalo, kráľ ju nechcel vypočuť a dal ju hodiť do žalára.

Ale odvtedy nenašiel pokoja.

Keď si ľahol do postele, niekto mu strhol prikrývku:

- Výsosť, nespite!

- Kto je tu? Nevidím nikoho!

Keď si sadol za stôl, aby sa najedol, tanierik s jedlom mu zmizol spred nosa.

- Výsosť, nejedzte!

- Kto je tu? Nevidím nikoho!

A tak to šlo ustavične. Kráľ nemohol spávať a nemohol jesť. Preto si zavolal čarodejníka.

Čarodejník - bol to ten handrár, ktorý uniesol vdovinho synčeka, aby ho zachránil pred smrťou hladom - iba povedal:

- Synček môj, budeš kráľom!

Kráľ videl, že proti osudu nič nezmôže, a keď nechcel umrieť od únavy a od hladu, prepustil vdovu zo žalára a znova si zavolal čarodejníka:

- Ako nájdeme vdovinho synčeka? Toho predsa uniesol starý handrár a odvtedy po ňom niet ani chýru ani slychu.

Čarodejník povedal:

- Pozbieraj črepy z hlineného chlapčeka a pozliepaj ich vlastnými slinami.

Proti svojej vôli kráľ urobil, ako mu čarodejník prikázal.

- A čo mám urobiť ďalej?

- Čo máš urobiť ďalej? - zamyslel sa čarodejník. - Priprav veľkú hostinu a urob všetko, čo treba.

Kráľ pripravil hostinu a na čarodejníkovu radu pozval chlapčekovu matku do paláca a posadil ju vedľa kráľovnej.

Krásny chlapček z pálenej hliny, tak dokonale pozliepaný, že ani švíky na tvári mu nebolo vidieť, stál uprostred slávnostne vyobliekaných ministrov, princov a rytierov.

Keď už boli všetci pokope, z ulice zaznel hlas:

Ženičky, ženičky,

nesiem vám mištičky

za veľké kostičky

a staré handričky!

Pri tomto zvolaní sa chlapček rozbil na márne kúsky, a kým črepiny z neho lietali na ministrov a rytierov, vyšiel z nich krásny mládenec a okolo neho sa sypali zo všetkých strán zlaté groše.

Kráľ videl, že sa mu vracajú všetky peniaze, a chcel chlapčeka objať ako svojho synčeka. On však priskočil k svojej mamičke a nevedel sa od nej odtrhnúť.

- Dieťa moje, budeš kráľom!

A chlapček sa stal kráľovičom, lebo kráľ si ho osvojil.

Vtom vošiel dráb a povedal:

- Výsosť, pred palácom čaká akýsi handrár a domáha sa svojho deravého groša.

Kráľ zízal, akoby spadol z duba. Ale chudobná vdova povedala:

- Aha, už je to tu!

Keď kráľ vypočul celý príbeh, pomyslel si, že najlepšie urobí, keď si deravý groš ponechá. Odišiel k almare, prederavil iný groš a dal ho handrárovi.

To sa mu stalo osudné:

Len čo prvý raz vyriekol: „Grošíček, grošíček, rozmnož sa na plný košíček!" namiesto košíčka grošíkov dostal tisíc šľahov bičom, ktorý si priniesol na slávnosť, a od prudkých šľahov na mieste dokonal.

- Dieťa moje, budeš kráľom!

Stalo sa tak, ako predpovedala chudobná vdova.

Malý lístoček - široká cesta.

Kto je lakomý, ten sa sám trestá!