Macocha - čertova rázsocha

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 274 slov
Počet zobrazení: 2 336
Tlačení: 254
Uložení: 284
Macocha - čertova rázsocha (Rozprávka)
Bol raz jeden obuvník, a ten mal krásnu dcérku. Mamička jej v kolíske spievala uspávanku:

Spi, moja maličká,

spi, zatvor očičká.

Keď vyrastieš do ženy,

kráľovič sa s tebou ožení!

Otecko obuvník podbíjal podrážky, usmieval sa popod fúzy a spieval:

Spi, moja kráľovná, spi,

podbijem ti podrážky!

Mamička neborká o niekoľko mesiacov umrela a príštipkár sa znova oženil.

Spočiatku sa zdalo, že macocha bude ľúbiť nevlastnú dcérku. Hladkala ju po vláskoch a vravela:

- Kúpim ti bračeka, aby si sa mala s kým hrať.

- Ja bračeka nepotrebujem!

- Prečo?

- Pre staré vreco!

A tak prešiel rok. Keď macocha videla, že nemá nádej porodiť príštipkárovi synčeka, na nevlastnú dcéru zanevrela. Bez príčiny ju trápila, jedlo jej zatvárala a podchvíľou ju buchnátovala.

Otecko mal dcérku rád, ale macoche sa dal vodiť za nos.

- Tatuško, macocha ma bila.

- Dcérenka, prečo jej nevravíš mamička? Keď jej budeš vravieť mamička, prestane ťa biť.

- Moja mamička umrela!

- Tak potom sa, kráľovná, nečuduj, že ťa bije. A takto ju zakaždým odbil.

Napokon jej macocha celý deň nedala jesť, ale sama sa napchávala dobrotami.

- Macocha, daj mi jesť!

- Dám, ak mi budeš vravieť mamička!

- Tak si nechaj tie dobroty, macocha - čertova rázsocha!

- Decko neposlušné, prac sa mi z očí! Strať sa, kým ťa nevykváčem za vlasy!

A začala ju buchnátovať a kopať, kým ju nevykopla z dverí.

Stalo sa to vtedy, keď príštipkár odišiel na jarmok s párom nových čižiem. Keď sa vrátil a dcérku nevidel, opýtal sa:

- Kde je dcéra?

- Čo ja viem, kde sa poneviera? Celý deň boží krížom slamky nepreloží. Ničomnica!

Prišla noc a dcérka sa nevrátila.

- Preboha, určite niekde zablúdila! Idem a pohľadám ju.

- V tejto nočnej hodine? Keď sa vráti, posteľ nájde!

Príštipkár urobil svojej žene vždy po vôli, preto ďalej nenaliehal. Ráno zavčasu vstal a jeho prvá myšlienka patrila dcérke.

Ale postieľka bola nerozostlaná a dvere zostali odchýlené až do rána.

- Och, dcérka moja! - horekoval otec. - Kde len môže byť? Idem ju hľadať!

- A kto bude podbíjať podrážky, aby som ti mala za čo navariť zápražky? - zlostne sa naňho obrýkla žena. - Už aj ber kopyto, dratvu a cvoky! Ja ju nájdem na dva skoky, neposlušnicu! Ja ju nájdem, aj keby klince padali! A akože si švec, dobuchnátujem ju sem, až milá vec! - A vyletela z domu ako striga.

- Susedky, nevideli ste tú našu tulácku?

- Včera bežala s plačom tamtým smerom. Opýtajte sa tam.

- Susedky, nevideli ste včera tú našu bludárku?

- Bežala s plačom tamtým smerom. Opýtajte sa tam.

- Dobrá žena, nevideli ste včera tadiaľto bežať dievča?

- Vari ste spadli z duba? Nevideli sme živú dušu.

- Prečo mi odpovedáte takým tónom, vy škaredá striga? Povedala som azda dačo zlé?

- Zlé si nepovedala, zlé si urobila! A nechci, aby som ti to vytmavila!

A milá žena jej vyšustla vedro vody na strapatú hlavu.

Čo sa stalo potom? Macocha sa premenila na vlčicu. Sama však o tom nevedela, lebo sa nepozrela do zrkadla. A keby len to! Aj štekala a zavýjala ako vlčica, hoci si myslela, že rozpráva.

A nikto ju neľutoval.

A ľudia pred ňou bežali a zatvárali za sebou dvere.

Keď sa vrátila domov, vrazila hlavou do dverí ako ozajstná vlčica.

Len čo ju príštipkár zazrel, začal do nej hádzať kopytá, dratvu, smolu, všetko, čo mu prišlo pod ruku. Keď videl, že vlčica nechce odísť, vzal bakuľu a začal ju mlátiť hlava-nehlava, pretože si myslel, že je besná.

- To som predsa ja, muž môj! To som ja, tvoja žena!

- Ideš mi z očí, potvora!

Macocha si myslela, že rozpráva, ale brechala, štekala, kňučala ako pes, keď dostáva výprask. Každý, kto ju zazrel s rozdavenou papuľou a s vycerenými tesákmi, sa naľakal, schytil drúk a divže jej všetky kosti nepolámal.

Keď žena videla, že je horšie ako zle, vzala nohy na plecia a fujazdila, akoby jej horelo pod chvostom.

Ľudia za ňou bežali s drúkmi, vidlami a ražňami, akoby sa báli, aby im neuchytila sliepky z kurína.

- Poriadne ju vyobšívajte!

A vrátili sa iba vtedy, keď sa im stratila z dohľadu.

Vlčica zaliezla do brloha.

A čo sa stalo medzitým s príštipkárovou dcérkou?

Kráčala, kráčala ustavične vpred, až sa ocitla na čistinke. Tam stretla starenku.

- Dievčička, prečo plačeš a kam ideš?

- Macocha ma vybila, dokopala a vyhnala ma z domu. Idem, kam ma nohy ponesú...

- A čo ak ťa vlci roztrhajú a zožerú?

- Moja macocha je horšia ako všetci vlci dokopy...

- Prenocuj u mňa. Zajtra na úsvite môžeš pokračovať v ceste. Dobrá starenka ju prichýlila do chalúpky, dala sa jej najesť, napiť a uložila ju do postele.

Pred odchodom jej darovala prstienok:

- Nos ho vždy na prste, prinesie ti šťastie. Keď ti bude najhoršie, povedz: „Prstienok, pomôž mi!" A prstienok ti pomôže.

Starenka bola dobrá víla a prstienok mal čarovnú moc.

O chvíľu bežala tou istou cestou aj macocha. Víla jej zasa vyliala na strapatú hlavu vedro vody a macocha-vlčica sa stala ešte zvlčilejšou.

Zatiaľ dievčina kráčala a kráčala so slzami v očiach, až sa ocitla v hlbokom lese, na ktorý sa pomaly znášala hustá tma. Nevidela ani na krok. Zôkol-vôkol počula rev divých zvierat.

- Teraz ma určite za živa zjedia.

Úbohá dievčina si sadla pod kmeň duba, dlaňami si zakryla tvár a usedavo plakala.

Odrazu začula v neďalekých kríkoch strašný dupot, lámanie konárov a strašné fučanie.

- Uf, uf, uf! To je príjemná vôňa! Uf, uf, vetrím človečinu! Taká príjemná vôňa sa môže šíriť iba z mladého mäska! Uf, vetrím krv!

Vo svetle hviezd zazrela dievčina opachu, ktorá strašne fučala, predierajúc sa medzi stromami a kríčkami.

- Uf, uf, takú vôňu som nikdy predtým nezvetril! Uf, uf! Aha ju, sliny sa mi v papuli zbiehajú! Uf!

Úbohej dievčine naskakovala husia koža. Schúlila sa do klbka a zašepkala.

- Prstienok, pomôž mi!

Na chvíľku zadržala dych.

Čierna ozruta obchádzala okolo duba a fučala ako kováčsky mech.

- Cítim pochúťku, a nemôžem ju nájsť! Uf, uf!

Obluda sa zúrivo predierala pomedzi stromy a kríky a tak fučala, že dievčina pocítila na tvári jej horúci dych a od strachu jej mrzla v žilách krv!

- Prstienok, pomôž mi!

- Dočerta, cítim pochúťku, a nemôžem ju nájsť! Určite tu bola a ufrngla. Zanechala po sebe iba vôňu. Uf!

Dupot, lomoz a fukot sa vzďaľoval medzi kríkmi a v hustom lesnom poraste.

Len čo sa rozvidnelo, dievčina znova vykročila na cestu.

- Prstienok, pomôž mi! Som veľmi hladná!

Vtom zazrela v tráve krajec chleba natretý maslom. Najedia sa, napila sa z blízkeho horského prameňa a pokračovala v ceste ako znovuzrodená. Kráčala takmer celý deň. Keď konečne vyšla z lesa, srdce jej od radosti zaplesalo.

Všade navôkol bola zeleň a plno kvetov. Muchotrávky dvíhali svoje červené hlávky po oboch stranách cesty a v pozadí na kopci stála utešená vilka s prekrásnou záhradou.

Dievčina podišla ešte zopár krokov a na vysokom strome zazrela veľkého vtáka, ktorého perie hýrilo pestrými farbami.

- Vedie táto cesta na kopec k vilke, milý vtáčik?

- Vedie, milá dievčička.

Tam sa končí každý žiaľ, čo nám život prichystal!

- Čo tým chceš povedať, vtáčik milý?

- Choď a uvidíš, ak máš sily.

Obďaleč stretla dievčina opičku, ako skákala zo stromu na strom. Trocha poľakaná sa znova opýtala:

- Vedie táto cesta na kopec k vilke, milá opička?

- Vedie, vedie, milá dievčička.

Tam sa končí každý smútok,

ak urobíš dobrý skutok!

- Čo tým chceš povedať, opička?

- Choď a uvidíš, dievčička.

Pred bránou vilky stála krásna panička oblečená v hodvábnych šatách prešívaných zlatými niťami. Náhrdelníky, náramky, zlaté prstene a diamanty na nej priam oslepovali oči.

- Vitaj, dievčina! Čakala som ťa.

- Vy ma poznáte, krásna pani?

- Poznám.

Vtom ju panička strhla do náručia a bozkala.

- Ty máš svieže a mladučké telo! Po ňom sa mi tak strašne cnelo! To by bola pochúťka, lepšia ako stehno z kohútka! Poď, poď, toto je tvoj dom!

Keď to vravela, s pôžitkom si oblizovala jazykom pery.

Jej vášnivé oblápanie vzbudilo v dievčine podozrenie.

Prečo vravela, pomyslela si v duchu, pochúťka, lepšia ako stehno kohútka?

To je podozrivé!

- Prstienok, pomôž mi!

Len čo to dievčina vyriekla, namiesto krásnej paničky stála pred ňou škaredá striga s krivým nosom ako sova. A všetky tie náhrdelníky, náramky, prstene na rukách sa zmenili na odporné klbko hadov.

Vzápätí striga vsotila dievčinu do dverí, vošla za ňou a zatvorila závoru.

Bola to zlá ježibaba.

Viete si predstaviť, ako sa úbohej dievčinke rozbúchalo srdiečko!

- Prstienok, pomôž mi!

- Uf, uf, to je vôňa! Uf, uf, už ich mám v izbe celý húf!

Ježibaba ňuchala, čuchala, fučala, vetrila, ale nemohla sa dievčiny dotknúť, lebo ju chránil čarovný prstienok. Od zlosti si hrýzla široké gamby.

- Čo to máš pri sebe? Ukáž! Prečo predo mnou skrývaš ruky? Dievčina sa triasla ako osika a ukázala jej ruky.

- Uf, ty más škaredý prstienok! Medený, fuj! Ukáž, ja ti ho vymením za zlatý.

- Mne sa medený prstienok páči, mne medený stačí. Striga sa jej obrátila chrbtom a nechala ju vo vilke.

Strigin dom bol zvonku prekrásny. Vnútri to však bola škaredá jaskyňa s mokrými a začmudenými stenami. A smradu, že sa ani dýchať nedalo! Na dolámaných stoličkách sa vyvaľovali čierne mačky, čo ustavične priadli a mraučali, po mokrej dlážke skackali bachraté ropuchy, na špinavých výklenkoch sedeli sovy ušaté s vypleštenými okáľmi a so zakriveným zobákom.

- Prstienok, pomôž mi.

Dievčina sa triasla na celom tele. Potom začala prezerať začmudené steny v nádeji, že v nich nájde otvor, ktorým by mohla uniknúť. Celkom na konci jaskyne boli obrovské dvere, za ktorými bolo počuť veselé hlasy detí. Deti sa tam hrali a džavotali. Keď zabúchala, dvere sa samy otvorili.

Tá stará striga chodila po svete a kradla deti, na ktoré nedávali rodičia pozor. Nosila si ich do vilky, tam ich zatvorila a dobre kŕmila, aby čím skôr stučneli. Dokonca im nosila aj lieskové oriešky a čučoriedky, aby mali čím jemnejšie mäsko.

Pravdaže, deti nič netušili a bezstarostne sa hrali. Striga každý deň priniesla jedno, niekedy dokonca dve, ba aj tri. Len čo deti zazreli dievčinu, hneď sa okolo nej zhrčili:

- Akože ti vravia?

- Katarína.

- Katarínka, zahraj sa s nami! My ťa naučíme veľa krásnych hier, to nám ver, to nám ver!

- Och, úbožiatka! Veď tá panička, čo vám dáva jesť, vás všetky zje! Je to ježibaba!

Deti sa pustili do zúfalého náreku a ešte bližšie sa zoskupili okolo Katarínky.

- Neplačte! Keď príde ježibaba, pochytajte sa pevne za ruky. Môj prstienok vám pomôže.

Napoludnie vošla ježibaba, aby si vybrala to najbucľatejšie a najvoňavejšie.

- Dieťa moje, poď so mnou, odvediem ťa k tvojej dobrej mamičke.

- Prstienok, pomôž nám!

Deti sa pochytali za ruky a ako ohnivká reťaze vytvorili okolo Katarínky kruh.

Ježibaba si od zlosti hrýzla tučné gamby a krivila pazúry.

- Ničomnica, chceš ma umoriť hladom?

Ale darmo sa jej chcela dotknúť, prstienok Katarínku chránil. A chránil aj všetky deti.

Ježibaba vyšla z izby s penou na ústach a so škaredým úškrnom na zhúžvanej tvári.

Prstienok robil zázraky.

- Prstienok, sme hladné, pomôž nám! A hneď mali jedla, koľko sa im žiadalo.

- Prstienok, chceme hračky! Pomôž nám! A hneď mali hračiek od výmyslu sveta.

- Prstienok, máme chuť na čokoládové mačacie jazýčky. Pomôž nám!

A hneď mali jazýčkov do chuti.

Vždy, keď vošla ježibaba, aby si jedno odviedla, pochytali sa za ruky a chytili sa Katarínkinej sukničky.

- Ty ničomnica, chceš ma umoriť hladom?

A ježibaba musela odísť s penou na ústach.

Najhoršie bolo, že deti z jaskyne nemohli vyjsť. Raz ráno prišla ježibaba s vlčicou a postavila ju na stráž k dverám, za ktorými boli zatvorené deti.

Čo myslíte? Kto bola ta vlčica? Katarínkina macocha!

Vlčica spoznala Katarínku a povedala ježibabe:

- Chcete mať prstienok? Spoľahnite sa na mňa.

Katarínka však nevedela, že vlčica je jej macocha. Chodila k dverám a prosila:

- Vlčica, vlčička, pusť nás z tohto bludiska!

- A čo mi za to dáš?

- Teplý vlčí brlôžtek a na prídavok veľa sliepočiek a ovečiek.

- Tie si aj sama chytím.

- Vlčica, vlčička, otvor nám dverčičká!

- A čo mi za to dáš?

- Všetko, čo si zažiadaš!

- Tak mi daj prstienok!

- Ten ti dať nemôžem.

- Tak tu zostaňte a umrite! Prešlo mnoho a mnoho mesiacov.

Až raz uprostred noci zavolala dievčina:

- Starenka moja, kde si?

- Tu som!

- Vlčica žiada prstienok, inak tu vraj musíme zhynúť.

- Daj jej tento!

Dala jej prstienok a stratila sa.

Keď svitlo ráno, Katarínka povedala:

- Vlčica, vlčička, otvor nám dverčičká!

- A čo mi za to dáš?

- Všetko, čo si zažiadaš.

- Daj mi prstienok!

Deti sa už držali za ruky a chytili sa tuho Katarínkinej sukničky.

- Tu máš prstienok, - povedala Katarínka.

Vlčica natiahla labu a Katarínka jej nastokla prstienok na najmenší pazúr.

Stala sa strašná vec!

Aj Katarínka sa zmenila na vlčicu a všetky deti sa zmenili na vlčatká a držali sa zúbkami za chvostíky, a to prvé malo v zúbkoch Katarínkin chvostík.

A čo bolo potom?

Vlčica sa premenila na macochu, a tak ju Katarínka, ktorá bola teraz vlčičkou, spoznala.

- Naničhodnica, čo si mi to urobila? Teraz ma ježibaba zožerie! A macocha sa stiahla do najtemnejšieho kúta jaskyne, aby ju ježibaba nezbadala.

Potom vošla do jaskyne ježibaba ako na hotové.

- Vlčica, - oslovila ježibaba Katarínku, - kde si vzala tieto víčatá?

- Sú to moje deti, - odpovedala pohotovo Katarínka. - Dnes v noci sa mi narodili.

- A kde sú deti?

- Zožrala ich tamtá macocha!

Ježibaba, ktorá mala zrak ostrý ako sova ušatá, sa vrhla na macochu a na tri sústa bolo po nej.

Vlčička a vlčatá medzitým vybehli otvorenými dverami z jaskyne.

- Som otrávená! Umieram, umieram! - vykríkla ježibaba. Keď sa vlčička a vlčatká obzreli, videli, ako sa ježibaba zvíja na zemi a o chvíľu bolo po nej.

- Prstienok, pomôž nám!

Vtom Katarínka a deti nadobudli znova ľudskú podobu, držali sa za ruky, veselo tancovali okolo mŕtvej kevenduky a spievali.

Tak sa skončil každý žiaľ,

čo im život prichystal.

Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:

#rozpravka o mamicke #Jezibaba #naramky #cim by som chcela  byt ked vyrastiem


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE – Referáty, ťaháky, maturita:

Vygenerované za 0.018 s.
Zavrieť reklamu