Vlkolak
Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk:
Jazyk:
Rozsah: 2 316 slov
Počet zobrazení: 2 965
Počet zobrazení: 2 965
Tlačení: 311
Uložení: 305
Uložení: 305
Vlkolak (Rozprávka)
Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tí nemali detí. Vo dne v noci prosili boha, aby im požehnal aspoň jedno dieťatko, ktoré by ich na staré kolená potešilo. Ale nespoľahli sa iba na to, požiadali o radu aj dvorných lekárov.
- Výsosť, urobte toto, výsosť, urobte hento, - radil mastičkár.
Piluliek a mastičiek mali plné priečinky, ale na svet neprichádzali malinká ani malinký.
Bol krásny jarný deň, vrabce čvirikali ostopäť a drozdy ostošesť. Kráľovná si sadla pred palác a vyhrievala sa na slniečku. Vtom pricupkala k palácu starenka:
- Nadeľte mi, prosím!
Kráľovná bola taká lenivá, že sa jej lenilo začrieť rukou do vrecka.
- Nemám nič! Pánboh ti nadeľ!
Starenka šomrajúc odišla.
- Čo to povedala? - zaškaredila sa kráľovná.
- Výsosť, povedala, že jedného dňa to obanujete!
Kráľovná poslala za starenkou chyžnú, aby ju hneď priviedla. Ale starenka sa medzitým stratila za najbližším rohom.
O týždeň sa ohlásil v paláci cudzinec a chcel sa zhovárať s kráľom.
- Výsosť, mám medicínu, ktorá privedie kráľovnú do požehnaného stavu! Ale najprv musíme uzavrieť dohodu.
- Výborne! Uzavrime dohodu! - súhlasil kráľ.
- Ak sa vám narodí syn, necháte si ho.
- A ak sa narodí dcéra?
- Keď dovŕši siedmy rok, odvediete ju na končiar tamtoho vrchu a necháte ju tam napospas osudu... a už nikdy ju neuvidíte...
- Poradím sa s kráľovnou.
- To znamená, že na ňu naveky zabudnete.
Kráľ pritlačený k múru prijal.
Cudzinec vytiahol z vrecka fľaštičku a povedal:
- Tu je medicína! V noci, len čo kráľovná zaspí, vylejete jej celý obsah fľaštičky do ucha. To je všetko.
Po deviatich mesiacoch kráľovná porodila krásne dievčatko. Keď sa to kráľ dozvedel, náramne sa rozplakal:
- Úbohá dcérka, strašný osud ťa čaká!
Kráľovná sa to dozvedela a opýtala sa:
- Výsosť, prečo ste plakali? Myslíte, že naše dievčatko sa narodilo pod zlou hviezdou?
- Nemyslite na to, kráľovná!
Princezná rástla a bola krásna ako ranné zore. Kráľ a kráľovná boh zúfalí. Keď išlo princeznej na siedmy rok, úbohý kráľ bol zo dňa na deň smutnejší. Ustavične myslel na to, že onedlho musí odviesť dcérku na končiar vrchu a nechať ju tam napospas osudu. Ale taká bola dohoda a dohodu treba plniť.
Keď princezná dovŕšila siedmy rok, kráľ povedal kráľovnej:
- Idem s dcérkou na výlet. Vrátime sa večer.
Kráčali, kráčali, až sa priblížili na úpätie vrchu a začali stúpať na končiar. Princezná bola unavená, nevládala sa šplhať do vrchu, a tak ju kráľ tlačil pred sebou.
- Otecko, načo sa tamhore šplháme? Vráťme sa už domov!
Kráľ neodpovedal, lebo mu žiaľ stisol hrdlo.
Nechal dcérku na končiari.
Keď sa vrátil domov sám, kráľovná vykríkla:
- Kde je dcérka? Kde je princezná?
- Priletel vták ohnivák, chmatol ju do pazúrov a odniesol ju.
- Och, dcérka moja! To nie je pravda!
- Z húštiny vyskočil vlk, skočil jej na chrbát, odvliekol ju do lesa a tam ju akiste roztrhal!
- Och, dcérka moja! To nie je pravda!
- Hrala sa na brehu prudkej bystriny, spadla do nej a prúd ju strhol.
- To nie je pravda! To nie je pravda!
Potom kráľ povedal z mosta do prosta, ako sa to stalo.
Kráľovná vybehla z paláca ako šialená, že si ide hľadať dcérku.
Vyliezla na končiar, hľadala, prekutala každý kríček, tri dni a tri noci ju privolávala po mene, ale po dcérke ani stopy. Naveľa sa zúfalá vrátila do paláca.
Prešlo sedem rokov, ale o dievčatku nebolo ani chýru ani slychu.
Raz sa kráľovná vyklonila z balkóna a dolu v uličke zazrela starenku, na ktorú často myslievala:
- Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!
- Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra!
Kráľovná bola veľmi smutná. Na druhý deň už od rána stála na balkóne a vyčkávala.
Odrazu zazrela starenku.
- Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!
- Výsosť, dnes nemôžem, prídem zajtra!
Na tretí deň vyšla kráľovná do uličky a čakala starenku.
Starenka jej znova odpovedala:
- Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra.
Ale kráľovná ju chytila za ruku a nedovolila jej odísť. Keď ju ťahala po schodoch do svojej komnaty, prosila ju o odpustenie, že jej odmietla dať almužnu.
- Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť dcérku!
- Výsosť, čože ja viem o vašej dcére? Som chudobná žena.
- Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť moju dcérku!
- Výsosť, mám nedobré správy. Princezná je v rukách strašného vlkolaka, toho cudzinca, ktorý vám dal medicínu a dohodol sa s kráľom. O mesiac ju požiada o ruku! Ak princezná odmietne, vlkolak ju zje na dva hity. Treba jej to oznámiť, lebo nič netuší.
- A kde ten vlkolak býva?
- Pod zemou, výsosť! Tam, kde mesiačik nezasvieti a slniečko nezahreje. Tri dni a tri noci treba putovať pod zemou bez jedla, bez vody, bez odpočinku a na štvrtý dorazíte na miesto. Vezmite si nožík, klbko nití, za hrsť obilia a poďte so mnou.
Kráľovná si vzala, čo jej starenka prikázala, a odišla vedno s ňou.
Prišli k tmavej diere, cez ktorú sa museli preplaziť.
Zostúpili dolu.
Išli tak dlho, že kráľovná sa ledva držala na nohách.
- Starenka, odpočiňme si chvíľku.
- Výsosť, nemôžeme.
Išli tak dlho, že kráľovná už nevidela od hladu.
- Starenka, zahryznime si niečo, lebo inak omdliem.
- Výsosť, nemôžeme. Išli, išli tak dlho, že kráľovná odpadávala od smädu.
- Starenka, pre zľutovanie, dožičte mi aspoň kvapku vody.
- Výsosť, nemôžeme.
Napokon vyšli na čistinku. Klbko nití sa minulo. Starenka priviazala koniec nite o stromček, kráľovnej prikázala, aby na každom kroku hodila na zem zrnko obilia a povedala:
Ako si zaseješ, tak budeš žať!
Ako ti posteliem, tak budeš spať!
Obilie vzápätí vypučalo, vyrástlo a klasy oťaželi úrodou.
- Výsosť, teraz zapichnite do zeme nožík a tri razy zapľujte: budeme na mieste.
Kráľovná zapichla nožík do zeme a tri razy zapľula. A starenka povedala:
Čarovný nožíček z brúsenej ocele,
len ja ťa môžem vytrhnúť zo zeme!
Nechajme kráľovnú a starenku a sledujme kráľovskú dcérenku.
Keď princezná zistila, že sa samučičká ocitla na končiari, začala plakať a kričať. Plač a krik ju tak zmohol, že tvrdo zaspala. Zobudila sa vo veľkom paláci, ale v komnatách nevidela živej duše. Prešla ich krížom-krážom, kým sa neunavila.
- Princezná, sadnite si, ste predsa unavená! Stoličky a kreslá rozprávali.
Sadla si a o chvíľku pocítila, že je hladná. Vtom sa zjavil stolík s jedlami od výmyslu sveta.
- Princezná, jedzte, ste predsa hladná!
Stolík tiež rozprával.
Najedia sa, napila sa a o chvíľku na ňu prišli driemoty.
- Princezná, pospite si, ste predsa ospalá! Posteľ rozprávala.
Princezná žasla.
A tak to pokračovalo celé dni. Nič jej nechýbalo, a predsa veľmi smútila, lebo nevidela ľudskú tvár. Často sa rozplakala, najmä keď si pomyslela na otecka a mamičku. Raz, keď sa rozvzlykala, začala ich privolávať po mene.
- Otecko môj! Mamička moja! Aké tvrdé srdce máte, že ma tu nechávate?
Odrazu ju okríkol drsný hlas:
- Nerev za rodičmi, si už dospelá!
Princezná sa schúlila do kútika a ani nedýchala.
Prešiel ďalší rok a princezná znova počula hlas:
- Chceš ma vidieť?
Ale hlas už nebol drsný, a preto odpovedala:
- Veľmi rada!
Dvere sa otvorili samy a cez otvorené dvere vošlo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.
- Dobrý deň.
- Dobrý deň. Och, dieťatko, aké si krásne!
Vzala si ho do ruky, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovať si ho vo vzduchu ako bábiku.
- Chceš ma za muža? Chceš?
Princezná sa smiala:
- Chcem, chcem.
A znova ho vyhodila do vzduchu ako loptičku a chytila do dlaní.
- Akože sa voláš?
- Laktík!
- A čo tu robíš?
- Som pánom tohto paláca.
- Výborne! Tak ma pusť domov!
- Nie, nie! Najprv sa musím s tebou oženiť!
- Dobre, ale najprv musíš vyrásť!
Laktík sa nahneval, odišiel a celý rok sa neukázal.
- Laktík! Laktík!
Ale Laktík sa neohlásil. Po roku počula znova hlas:
- Chceš ma vidieť?
- Veľmi rada.
Za ten rok mohol troška podrásť. Ale keď sa dvere znova samy otvorili, pred princeznou znova zastalo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.
- Dobrý deň.
- Dobrý deň.
Keď princezná videla, že Laktík sa nezmenil, bola prekvapená. Vzala si ho znova do dlane, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovala si ho ako bábiku na dlani.
- Chceš sa za mňa vydať? Chceš?
Princezná sa smiala.
- Chcem! Chcem! Ale najprv musíš vyrásť!
Vyhodila ho do vzduchu tak, že urobil premet a znova jej dopadol na dlaň. Laktík sa však nahneval a bez slova odišiel.
A tak sa to zakaždým opakovalo, kým neprešlo sedem rokov. Medzitým princezná vyrástla do takej krásy, že pri pohľade na ňu boleli oči.
Raz v noci nie a nie zaspať, lebo myslela na otecka a mamičku:
- Ktovie, či si na mňa ešte spomenú? Možno si myslia, že som dávno mŕtva!
A tak sa rozplakala, že celú podhlavnicu skropila slzami. Vtom počula, ako niekto hádže kamienky do obločného skla.
- Kto to len môže byť?
Dodala si odvahy, vyskočila z postele, otvorila pomaličky-potichučky oblok a opýtala sa:
- Kto ste? A čo si želáte?
- To som ja, dcérka moja! Prišla som si po teba! Od radosti chcela vyskočiť von oblokom.
- Počuj, dcérka, - odpovedala šeptom kráľovná. - Ten Laktík je vlkolak! Urobil sa takým maličkým, aby ťa nepoľakal. Ale teraz, keď si už súca na vydaj, sa ti ukáže v skutočnej podobe. Dcérka moja, nestrácaj odvahu. Ak sa ťa opýta: Chceš ma za ženu? odpovedz: Chcem. Lebo inak umrieš, vlkolak ťa na dva hity zje. Zajtra o polnoci sa znova uvidíme.
Ráno počula princezná známy hlas:
- Chceš ma vidieť?
- Áno, veľmi rada.
Vtom sa otvorili dvere a namiesto Laktíka vošiel do komnaty vlkolak, obrovský, tučný, chlpatý, oči mal ako žeravé uhlíky a ruky ako medvedie laby. Vrhal na princeznú vlčí pohľad a ona cítila, že omdlieva.
- Chceš sa za mňa vydať? Vychoval som si ťa iba pre seba! Princezná sa triasla ako osika.
- Chceš sa za mňa vydať?
Čím dlhšie počúvala to hrubé hlasisko, tým viac sa triasla a omdlievala.
- Chceš sa za mňa vydať?
Chcela odpovedať: „Chcem!" ale z úst jej vykĺzol pravý opak: -Nie!
- Tak poď sem, nech ťa zjem.
A zdrapol ju do pazúrov a chcel ju na dva hity zjesť.
- Zjedz ma až zajtra! Splň mi pred smrťou poslednú žiadosť!
Vlkolak zaváhal a potom povedal:
- Dobre! Zajtra budeš tučnejšia!
O polnoci sa vyklonila z obloka:
- Ach, mamička moja! Z úst mi vykĺzlo: „Nie!" A preto ma vlkolak na dva hity zje!
- Nestrácaj odvahu! - povedala starenka. A zabúchala silno na dvere.
- Kto je? Koho hľadáte?
Som nožíček z brúsenej ocele,
zapichnutý do zeme
na ochranu princeznej...
Proti takému čarovadlu vlkolak nič nezmohol. Na úsvite vyšiel na ulicu, a keď zazrel nožík zapichnutý do zeme, hrýzol si od zlosti pazúry na labách:
- Ak nájdem toho, kto ho sem zapichol, zhltnem ho na jeden hit!
Hľadal, ňuchal, vetril, čuchal, ale nikoho nevyňuchal. Napokon zavolal na princeznú:
- Poď sem, vytrhni zo zeme ten nôž! Ak ho vytrhneš, nič ti neurobím!
Princezná uverila a nožíček vytrhla.
- A teraz poď bližšie!
Zdrapol ju do pazúrov, ťahal ju k sebe, že ju zje.
- Zjedz ma až zajtra, budem tučnejšia! - prosila princezná. Vlkolak na chvíľku zaváhal a potom povedal:
- Dobre, zjem ťa zajtra!
O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:
- Ach, mamička moja! Vlkolak povedal, aby som vytrhla zo zeme nožíček a ja som ho vytrhla! Zajtra ma už naozaj zje!
- Nestrácaj odvahu!
A starenka zabúchala silno na dvere.
- Kto je? Koho hľadáte?
Od vlkolakovho revu sa otriasal celý palác.
Sme zrniečka z dobrého semienka
vyrastené z čarovného korienka
na ochranu princeznej...
Proti tomuto čarovadlu nezmohol vlkolak nič. Ráno na úsvite vyšiel na ulicu.
Keď videl, že semienka vyrástli a majú bohaté klasy, hrýzol si od zlosti laby.
- Ak nájdem toho, čo zasadil tieto semienka, zhltnem ho na jeden šup!
Hľadal, vetril, ňuchal, ale nič nevyňuchal! Ráno povedal princeznej:
- Poď sem! Zožni klasy, vymláť zrno! Nezjem ťa.
Princezná uverila a dala sa do roboty. Jej čarovadlo neublížilo, a preto bola do večera s robotou hotová.
- A teraz poď konečne sem, nech ťa zjem!
- Vlkolačik, zjedz ma až zajtra! Splň mi poslednú žiadosť!
Vlkolak sa zarazil a potom povedal:
- Dobre, ale to je naposledy!
O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:
- Ach, mamička moja! Vlkolak mi povedal: „Vymláť mi zrno!" a ja som ho vymlátila! Ale zajtra ma už určite zje!
- Nestrácaj odvahu!
A starenka zabúchala silno na dvere.
- Kto je? - zreval vlkolak.
Som nitka z klbôčka
zakvačená do pníčka
na ochranu človeka...
Proti tomuto čarovadlu bol vlkolak bezmocný. Ráno na svitaní vyšiel na ulicu. Keď zazrel nitku zakvačenú do pníčka, hrýzol si od jedu laby.
- Poď sem! Rozviaž tú niť a ja ťa nezjem. Ale starenka princeznej pošepla:
- Nezastavuj sa ani na krok, nejedz, nepi, zmotávaj klbko a choď stále za niťou.
Princezná začala klbko zmotávať a vlkolak šiel za ňou.
- Odpočiň si, odpočiň si!
- Nie som unavená.
A princezná zmotávala klbko ďalej a ďalej a vlkolak šiel ustavične za ňou.
- Zajedz si, za jedz si!
- Nie som hladná.
A princezná zmotávala a zmotávala klbko a vlkolak šiel stále za ňou.
- Napi sa! Napi! Aspoň kvapku vody.
- Nie som smädná.
A tak došla až na koniec diery, kde už presvitalo svetlo.
Keď vlkolak zbadal, že niť je druhým koncom zakvačená do pníka, začal si zúrivo hrýzť laby. A keď zazrel starenkin nos, zbledol ako krieda.
- Joj, moja úhlavná nepriateľka! Umieram!
Keď sa kráľovná s princeznou obzreli, namiesto starenky uvideli prekrásnu paničku. Bola to sama kráľovná víl.
Kráľovná víl brala do rúk skaly a stavala ich k diere.
Kamene, kamene, zastavte pekelné plamene!
Nech sa skala na skalu vŕši a vlkolaka skruší!
Keď bola diera zamurovaná, kráľovná víl zmizla. A tá škaredá beštia zdochla v diere hladom.
Kráľovná a princezná sa vrátili živé a zdravé do kráľovského paláca. O rok sa princezná vydala za portugalského kráľa.
Len do času zlý nad dobrým vládne.
Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne!
Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tí nemali detí. Vo dne v noci prosili boha, aby im požehnal aspoň jedno dieťatko, ktoré by ich na staré kolená potešilo. Ale nespoľahli sa iba na to, požiadali o radu aj dvorných lekárov.
- Výsosť, urobte toto, výsosť, urobte hento, - radil mastičkár.
Piluliek a mastičiek mali plné priečinky, ale na svet neprichádzali malinká ani malinký.
Bol krásny jarný deň, vrabce čvirikali ostopäť a drozdy ostošesť. Kráľovná si sadla pred palác a vyhrievala sa na slniečku. Vtom pricupkala k palácu starenka:
- Nadeľte mi, prosím!
Kráľovná bola taká lenivá, že sa jej lenilo začrieť rukou do vrecka.
- Nemám nič! Pánboh ti nadeľ!
Starenka šomrajúc odišla.
- Čo to povedala? - zaškaredila sa kráľovná.
- Výsosť, povedala, že jedného dňa to obanujete!
Kráľovná poslala za starenkou chyžnú, aby ju hneď priviedla. Ale starenka sa medzitým stratila za najbližším rohom.
O týždeň sa ohlásil v paláci cudzinec a chcel sa zhovárať s kráľom.
- Výsosť, mám medicínu, ktorá privedie kráľovnú do požehnaného stavu! Ale najprv musíme uzavrieť dohodu.
- Ak sa vám narodí syn, necháte si ho.
- A ak sa narodí dcéra?
- Keď dovŕši siedmy rok, odvediete ju na končiar tamtoho vrchu a necháte ju tam napospas osudu... a už nikdy ju neuvidíte...
- Poradím sa s kráľovnou.
- To znamená, že na ňu naveky zabudnete.
Kráľ pritlačený k múru prijal.
Cudzinec vytiahol z vrecka fľaštičku a povedal:
- Tu je medicína! V noci, len čo kráľovná zaspí, vylejete jej celý obsah fľaštičky do ucha. To je všetko.
Po deviatich mesiacoch kráľovná porodila krásne dievčatko. Keď sa to kráľ dozvedel, náramne sa rozplakal:
- Úbohá dcérka, strašný osud ťa čaká!
Kráľovná sa to dozvedela a opýtala sa:
- Výsosť, prečo ste plakali? Myslíte, že naše dievčatko sa narodilo pod zlou hviezdou?
- Nemyslite na to, kráľovná!
Princezná rástla a bola krásna ako ranné zore. Kráľ a kráľovná boh zúfalí. Keď išlo princeznej na siedmy rok, úbohý kráľ bol zo dňa na deň smutnejší. Ustavične myslel na to, že onedlho musí odviesť dcérku na končiar vrchu a nechať ju tam napospas osudu. Ale taká bola dohoda a dohodu treba plniť.
Keď princezná dovŕšila siedmy rok, kráľ povedal kráľovnej:
- Idem s dcérkou na výlet. Vrátime sa večer.
Kráčali, kráčali, až sa priblížili na úpätie vrchu a začali stúpať na končiar. Princezná bola unavená, nevládala sa šplhať do vrchu, a tak ju kráľ tlačil pred sebou.
- Otecko, načo sa tamhore šplháme? Vráťme sa už domov!
Kráľ neodpovedal, lebo mu žiaľ stisol hrdlo.
Nechal dcérku na končiari.
Keď sa vrátil domov sám, kráľovná vykríkla:
- Kde je dcérka? Kde je princezná?
- Priletel vták ohnivák, chmatol ju do pazúrov a odniesol ju.
- Och, dcérka moja! To nie je pravda!
- Z húštiny vyskočil vlk, skočil jej na chrbát, odvliekol ju do lesa a tam ju akiste roztrhal!
- Och, dcérka moja! To nie je pravda!
- Hrala sa na brehu prudkej bystriny, spadla do nej a prúd ju strhol.
- To nie je pravda! To nie je pravda!
Potom kráľ povedal z mosta do prosta, ako sa to stalo.
Kráľovná vybehla z paláca ako šialená, že si ide hľadať dcérku.
Vyliezla na končiar, hľadala, prekutala každý kríček, tri dni a tri noci ju privolávala po mene, ale po dcérke ani stopy. Naveľa sa zúfalá vrátila do paláca.
Prešlo sedem rokov, ale o dievčatku nebolo ani chýru ani slychu.
Raz sa kráľovná vyklonila z balkóna a dolu v uličke zazrela starenku, na ktorú často myslievala:
- Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!
- Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra!
Kráľovná bola veľmi smutná. Na druhý deň už od rána stála na balkóne a vyčkávala.
Odrazu zazrela starenku.
- Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!
- Výsosť, dnes nemôžem, prídem zajtra!
Na tretí deň vyšla kráľovná do uličky a čakala starenku.
Starenka jej znova odpovedala:
- Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra.
Ale kráľovná ju chytila za ruku a nedovolila jej odísť. Keď ju ťahala po schodoch do svojej komnaty, prosila ju o odpustenie, že jej odmietla dať almužnu.
- Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť dcérku!
- Výsosť, čože ja viem o vašej dcére? Som chudobná žena.
- Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť moju dcérku!
- Výsosť, mám nedobré správy. Princezná je v rukách strašného vlkolaka, toho cudzinca, ktorý vám dal medicínu a dohodol sa s kráľom. O mesiac ju požiada o ruku! Ak princezná odmietne, vlkolak ju zje na dva hity. Treba jej to oznámiť, lebo nič netuší.
- A kde ten vlkolak býva?
- Pod zemou, výsosť! Tam, kde mesiačik nezasvieti a slniečko nezahreje. Tri dni a tri noci treba putovať pod zemou bez jedla, bez vody, bez odpočinku a na štvrtý dorazíte na miesto. Vezmite si nožík, klbko nití, za hrsť obilia a poďte so mnou.
Kráľovná si vzala, čo jej starenka prikázala, a odišla vedno s ňou.
Prišli k tmavej diere, cez ktorú sa museli preplaziť.
Zostúpili dolu.
Išli tak dlho, že kráľovná sa ledva držala na nohách.
- Starenka, odpočiňme si chvíľku.
- Výsosť, nemôžeme.
Išli tak dlho, že kráľovná už nevidela od hladu.
- Starenka, zahryznime si niečo, lebo inak omdliem.
- Výsosť, nemôžeme. Išli, išli tak dlho, že kráľovná odpadávala od smädu.
- Starenka, pre zľutovanie, dožičte mi aspoň kvapku vody.
- Výsosť, nemôžeme.
Napokon vyšli na čistinku. Klbko nití sa minulo. Starenka priviazala koniec nite o stromček, kráľovnej prikázala, aby na každom kroku hodila na zem zrnko obilia a povedala:
Ako si zaseješ, tak budeš žať!
Ako ti posteliem, tak budeš spať!
Obilie vzápätí vypučalo, vyrástlo a klasy oťaželi úrodou.
- Výsosť, teraz zapichnite do zeme nožík a tri razy zapľujte: budeme na mieste.
Kráľovná zapichla nožík do zeme a tri razy zapľula. A starenka povedala:
Čarovný nožíček z brúsenej ocele,
len ja ťa môžem vytrhnúť zo zeme!
Nechajme kráľovnú a starenku a sledujme kráľovskú dcérenku.
Keď princezná zistila, že sa samučičká ocitla na končiari, začala plakať a kričať. Plač a krik ju tak zmohol, že tvrdo zaspala. Zobudila sa vo veľkom paláci, ale v komnatách nevidela živej duše. Prešla ich krížom-krážom, kým sa neunavila.
- Princezná, sadnite si, ste predsa unavená! Stoličky a kreslá rozprávali.
Sadla si a o chvíľku pocítila, že je hladná. Vtom sa zjavil stolík s jedlami od výmyslu sveta.
- Princezná, jedzte, ste predsa hladná!
Stolík tiež rozprával.
Najedia sa, napila sa a o chvíľku na ňu prišli driemoty.
- Princezná, pospite si, ste predsa ospalá! Posteľ rozprávala.
Princezná žasla.
A tak to pokračovalo celé dni. Nič jej nechýbalo, a predsa veľmi smútila, lebo nevidela ľudskú tvár. Často sa rozplakala, najmä keď si pomyslela na otecka a mamičku. Raz, keď sa rozvzlykala, začala ich privolávať po mene.
- Otecko môj! Mamička moja! Aké tvrdé srdce máte, že ma tu nechávate?
Odrazu ju okríkol drsný hlas:
- Nerev za rodičmi, si už dospelá!
Princezná sa schúlila do kútika a ani nedýchala.
Prešiel ďalší rok a princezná znova počula hlas:
- Chceš ma vidieť?
Ale hlas už nebol drsný, a preto odpovedala:
- Veľmi rada!
Dvere sa otvorili samy a cez otvorené dvere vošlo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.
- Dobrý deň.
- Dobrý deň. Och, dieťatko, aké si krásne!
Vzala si ho do ruky, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovať si ho vo vzduchu ako bábiku.
- Chceš ma za muža? Chceš?
Princezná sa smiala:
- Chcem, chcem.
A znova ho vyhodila do vzduchu ako loptičku a chytila do dlaní.
- Akože sa voláš?
- Laktík!
- A čo tu robíš?
- Som pánom tohto paláca.
- Výborne! Tak ma pusť domov!
- Nie, nie! Najprv sa musím s tebou oženiť!
- Dobre, ale najprv musíš vyrásť!
Laktík sa nahneval, odišiel a celý rok sa neukázal.
- Laktík! Laktík!
Ale Laktík sa neohlásil. Po roku počula znova hlas:
- Chceš ma vidieť?
- Veľmi rada.
Za ten rok mohol troška podrásť. Ale keď sa dvere znova samy otvorili, pred princeznou znova zastalo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.
- Dobrý deň.
- Dobrý deň.
Keď princezná videla, že Laktík sa nezmenil, bola prekvapená. Vzala si ho znova do dlane, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovala si ho ako bábiku na dlani.
- Chceš sa za mňa vydať? Chceš?
Princezná sa smiala.
- Chcem! Chcem! Ale najprv musíš vyrásť!
Vyhodila ho do vzduchu tak, že urobil premet a znova jej dopadol na dlaň. Laktík sa však nahneval a bez slova odišiel.
A tak sa to zakaždým opakovalo, kým neprešlo sedem rokov. Medzitým princezná vyrástla do takej krásy, že pri pohľade na ňu boleli oči.
Raz v noci nie a nie zaspať, lebo myslela na otecka a mamičku:
- Ktovie, či si na mňa ešte spomenú? Možno si myslia, že som dávno mŕtva!
A tak sa rozplakala, že celú podhlavnicu skropila slzami. Vtom počula, ako niekto hádže kamienky do obločného skla.
- Kto to len môže byť?
Dodala si odvahy, vyskočila z postele, otvorila pomaličky-potichučky oblok a opýtala sa:
- Kto ste? A čo si želáte?
- To som ja, dcérka moja! Prišla som si po teba! Od radosti chcela vyskočiť von oblokom.
- Počuj, dcérka, - odpovedala šeptom kráľovná. - Ten Laktík je vlkolak! Urobil sa takým maličkým, aby ťa nepoľakal. Ale teraz, keď si už súca na vydaj, sa ti ukáže v skutočnej podobe. Dcérka moja, nestrácaj odvahu. Ak sa ťa opýta: Chceš ma za ženu? odpovedz: Chcem. Lebo inak umrieš, vlkolak ťa na dva hity zje. Zajtra o polnoci sa znova uvidíme.
Ráno počula princezná známy hlas:
- Chceš ma vidieť?
- Áno, veľmi rada.
Vtom sa otvorili dvere a namiesto Laktíka vošiel do komnaty vlkolak, obrovský, tučný, chlpatý, oči mal ako žeravé uhlíky a ruky ako medvedie laby. Vrhal na princeznú vlčí pohľad a ona cítila, že omdlieva.
- Chceš sa za mňa vydať? Vychoval som si ťa iba pre seba! Princezná sa triasla ako osika.
- Chceš sa za mňa vydať?
Čím dlhšie počúvala to hrubé hlasisko, tým viac sa triasla a omdlievala.
- Chceš sa za mňa vydať?
Chcela odpovedať: „Chcem!" ale z úst jej vykĺzol pravý opak: -Nie!
- Tak poď sem, nech ťa zjem.
A zdrapol ju do pazúrov a chcel ju na dva hity zjesť.
- Zjedz ma až zajtra! Splň mi pred smrťou poslednú žiadosť!
Vlkolak zaváhal a potom povedal:
- Dobre! Zajtra budeš tučnejšia!
O polnoci sa vyklonila z obloka:
- Ach, mamička moja! Z úst mi vykĺzlo: „Nie!" A preto ma vlkolak na dva hity zje!
- Nestrácaj odvahu! - povedala starenka. A zabúchala silno na dvere.
- Kto je? Koho hľadáte?
Som nožíček z brúsenej ocele,
zapichnutý do zeme
na ochranu princeznej...
Proti takému čarovadlu vlkolak nič nezmohol. Na úsvite vyšiel na ulicu, a keď zazrel nožík zapichnutý do zeme, hrýzol si od zlosti pazúry na labách:
- Ak nájdem toho, kto ho sem zapichol, zhltnem ho na jeden hit!
Hľadal, ňuchal, vetril, čuchal, ale nikoho nevyňuchal. Napokon zavolal na princeznú:
- Poď sem, vytrhni zo zeme ten nôž! Ak ho vytrhneš, nič ti neurobím!
Princezná uverila a nožíček vytrhla.
- A teraz poď bližšie!
Zdrapol ju do pazúrov, ťahal ju k sebe, že ju zje.
- Zjedz ma až zajtra, budem tučnejšia! - prosila princezná. Vlkolak na chvíľku zaváhal a potom povedal:
- Dobre, zjem ťa zajtra!
O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:
- Ach, mamička moja! Vlkolak povedal, aby som vytrhla zo zeme nožíček a ja som ho vytrhla! Zajtra ma už naozaj zje!
- Nestrácaj odvahu!
A starenka zabúchala silno na dvere.
- Kto je? Koho hľadáte?
Od vlkolakovho revu sa otriasal celý palác.
Sme zrniečka z dobrého semienka
vyrastené z čarovného korienka
na ochranu princeznej...
Proti tomuto čarovadlu nezmohol vlkolak nič. Ráno na úsvite vyšiel na ulicu.
Keď videl, že semienka vyrástli a majú bohaté klasy, hrýzol si od zlosti laby.
- Ak nájdem toho, čo zasadil tieto semienka, zhltnem ho na jeden šup!
Hľadal, vetril, ňuchal, ale nič nevyňuchal! Ráno povedal princeznej:
- Poď sem! Zožni klasy, vymláť zrno! Nezjem ťa.
Princezná uverila a dala sa do roboty. Jej čarovadlo neublížilo, a preto bola do večera s robotou hotová.
- A teraz poď konečne sem, nech ťa zjem!
- Vlkolačik, zjedz ma až zajtra! Splň mi poslednú žiadosť!
Vlkolak sa zarazil a potom povedal:
- Dobre, ale to je naposledy!
O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:
- Ach, mamička moja! Vlkolak mi povedal: „Vymláť mi zrno!" a ja som ho vymlátila! Ale zajtra ma už určite zje!
- Nestrácaj odvahu!
A starenka zabúchala silno na dvere.
- Kto je? - zreval vlkolak.
Som nitka z klbôčka
zakvačená do pníčka
na ochranu človeka...
Proti tomuto čarovadlu bol vlkolak bezmocný. Ráno na svitaní vyšiel na ulicu. Keď zazrel nitku zakvačenú do pníčka, hrýzol si od jedu laby.
- Poď sem! Rozviaž tú niť a ja ťa nezjem. Ale starenka princeznej pošepla:
- Nezastavuj sa ani na krok, nejedz, nepi, zmotávaj klbko a choď stále za niťou.
Princezná začala klbko zmotávať a vlkolak šiel za ňou.
- Odpočiň si, odpočiň si!
- Nie som unavená.
A princezná zmotávala klbko ďalej a ďalej a vlkolak šiel ustavične za ňou.
- Zajedz si, za jedz si!
- Nie som hladná.
A princezná zmotávala a zmotávala klbko a vlkolak šiel stále za ňou.
- Napi sa! Napi! Aspoň kvapku vody.
- Nie som smädná.
A tak došla až na koniec diery, kde už presvitalo svetlo.
Keď vlkolak zbadal, že niť je druhým koncom zakvačená do pníka, začal si zúrivo hrýzť laby. A keď zazrel starenkin nos, zbledol ako krieda.
- Joj, moja úhlavná nepriateľka! Umieram!
Keď sa kráľovná s princeznou obzreli, namiesto starenky uvideli prekrásnu paničku. Bola to sama kráľovná víl.
Kráľovná víl brala do rúk skaly a stavala ich k diere.
Kamene, kamene, zastavte pekelné plamene!
Nech sa skala na skalu vŕši a vlkolaka skruší!
Keď bola diera zamurovaná, kráľovná víl zmizla. A tá škaredá beštia zdochla v diere hladom.
Kráľovná a princezná sa vrátili živé a zdravé do kráľovského paláca. O rok sa princezná vydala za portugalského kráľa.
Len do času zlý nad dobrým vládne.
Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne!
Kľúčové slová
Vyhľadaj ďalšie študentské práce pre tieto populárne kľúčové slová:
#Vlkolak #Čo zaseješ, to budeš žať. #vták ohnivák #osnova pribehu o červenej čiapočke #Vlkodlak #Hrýzť #rozpravka vlkolak #vyrastení steVygenerované za 0.020 s.