Bol raz jeden kráľ a kráľovná, a tí nemali detí. Vo dne v noci prosili boha, aby im požehnal aspoň jedno dieťatko, ktoré by ich na staré kolená potešilo. Ale nespoľahli sa iba na to, požiadali o radu aj dvorných lekárov.
– Výsosť, urobte toto, výsosť, urobte hento, – radil mastičkár.
Piluliek a mastičiek mali plné priečinky, ale na svet neprichádzali malinká ani malinký.
Bol krásny jarný deň, vrabce čvirikali ostopäť a drozdy ostošesť. Kráľovná si sadla pred palác a vyhrievala sa na slniečku. Vtom pricupkala k palácu starenka:
– Nadeľte mi, prosím!
Kráľovná bola taká lenivá, že sa jej lenilo začrieť rukou do vrecka.
– Nemám nič! Pánboh ti nadeľ!
Starenka šomrajúc odišla.
– Čo to povedala? – zaškaredila sa kráľovná.
– Výsosť, povedala, že jedného dňa to obanujete!
Kráľovná poslala za starenkou chyžnú, aby ju hneď priviedla. Ale starenka sa medzitým stratila za najbližším rohom.
O týždeň sa ohlásil v paláci cudzinec a chcel sa zhovárať s kráľom.
– Výsosť, mám medicínu, ktorá privedie kráľovnú do požehnaného stavu! Ale najprv musíme uzavrieť dohodu.
– Výborne! Uzavrime dohodu! – súhlasil kráľ.
– Ak sa vám narodí syn, necháte si ho.
– A ak sa narodí dcéra?
– Keď dovŕši siedmy rok, odvediete ju na končiar tamtoho vrchu a necháte ju tam napospas osudu... a už nikdy ju neuvidíte...
– Poradím sa s kráľovnou.
– To znamená, že na ňu naveky zabudnete.
Kráľ pritlačený k múru prijal.
Cudzinec vytiahol z vrecka fľaštičku a povedal:
– Tu je medicína! V noci, len čo kráľovná zaspí, vylejete jej celý obsah fľaštičky do ucha. To je všetko.
Po deviatich mesiacoch kráľovná porodila krásne dievčatko. Keď sa to kráľ dozvedel, náramne sa rozplakal:
– Úbohá dcérka, strašný osud ťa čaká!
Kráľovná sa to dozvedela a opýtala sa:
– Výsosť, prečo ste plakali? Myslíte, že naše dievčatko sa narodilo pod zlou hviezdou?
– Nemyslite na to, kráľovná!
Princezná rástla a bola krásna ako ranné zore. Kráľ a kráľovná boh zúfalí. Keď išlo princeznej na siedmy rok, úbohý kráľ bol zo dňa na deň smutnejší. Ustavične myslel na to, že onedlho musí odviesť dcérku na končiar vrchu a nechať ju tam napospas osudu. Ale taká bola dohoda a dohodu treba plniť.
Keď princezná dovŕšila siedmy rok, kráľ povedal kráľovnej:
– Idem s dcérkou na výlet. Vrátime sa večer.
Kráčali, kráčali, až sa priblížili na úpätie vrchu a začali stúpať na končiar. Princezná bola unavená, nevládala sa šplhať do vrchu, a tak ju kráľ tlačil pred sebou.
– Otecko, načo sa tamhore šplháme? Vráťme sa už domov!
Kráľ neodpovedal, lebo mu žiaľ stisol hrdlo.
Nechal dcérku na končiari.
Keď sa vrátil domov sám, kráľovná vykríkla:
– Kde je dcérka? Kde je princezná?
– Priletel vták ohnivák, chmatol ju do pazúrov a odniesol ju.
– Och, dcérka moja! To nie je pravda!
– Z húštiny vyskočil vlk, skočil jej na chrbát, odvliekol ju do lesa a tam ju akiste roztrhal!
– Och, dcérka moja! To nie je pravda!
– Hrala sa na brehu prudkej bystriny, spadla do nej a prúd ju strhol.
– To nie je pravda! To nie je pravda!
Potom kráľ povedal z mosta do prosta, ako sa to stalo.
Kráľovná vybehla z paláca ako šialená, že si ide hľadať dcérku.
Vyliezla na končiar, hľadala, prekutala každý kríček, tri dni a tri noci ju privolávala po mene, ale po dcérke ani stopy. Naveľa sa zúfalá vrátila do paláca.
Prešlo sedem rokov, ale o dievčatku nebolo ani chýru ani slychu.
Raz sa kráľovná vyklonila z balkóna a dolu v uličke zazrela starenku, na ktorú často myslievala:
– Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!
– Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra!
Kráľovná bola veľmi smutná. Na druhý deň už od rána stála na balkóne a vyčkávala.
Odrazu zazrela starenku.
– Dobrá žena, dobrá žena, poďteže sem!
– Výsosť, dnes nemôžem, prídem zajtra!
Na tretí deň vyšla kráľovná do uličky a čakala starenku.
Starenka jej znova odpovedala:
– Výsosť, mám naponáhlo, prídem zajtra.
Ale kráľovná ju chytila za ruku a nedovolila jej odísť. Keď ju ťahala po schodoch do svojej komnaty, prosila ju o odpustenie, že jej odmietla dať almužnu.
– Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť dcérku!
– Výsosť, čože ja viem o vašej dcére? Som chudobná žena.
– Dobrá žena, dobrá žena, pomôžte mi nájsť moju dcérku!
– Výsosť, mám nedobré správy. Princezná je v rukách strašného vlkolaka, toho cudzinca, ktorý vám dal medicínu a dohodol sa s kráľom. O mesiac ju požiada o ruku! Ak princezná odmietne, vlkolak ju zje na dva hity. Treba jej to oznámiť, lebo nič netuší.
– A kde ten vlkolak býva?
– Pod zemou, výsosť! Tam, kde mesiačik nezasvieti a slniečko nezahreje. Tri dni a tri noci treba putovať pod zemou bez jedla, bez vody, bez odpočinku a na štvrtý dorazíte na miesto. Vezmite si nožík, klbko nití, za hrsť obilia a poďte so mnou.
Kráľovná si vzala, čo jej starenka prikázala, a odišla vedno s ňou.
Prišli k tmavej diere, cez ktorú sa museli preplaziť.
Zostúpili dolu.
Išli tak dlho, že kráľovná sa ledva držala na nohách.
– Starenka, odpočiňme si chvíľku.
– Výsosť, nemôžeme.
Išli tak dlho, že kráľovná už nevidela od hladu.
– Starenka, zahryznime si niečo, lebo inak omdliem.
– Výsosť, nemôžeme. Išli, išli tak dlho, že kráľovná odpadávala od smädu.
– Starenka, pre zľutovanie, dožičte mi aspoň kvapku vody.
– Výsosť, nemôžeme.
Napokon vyšli na čistinku. Klbko nití sa minulo. Starenka priviazala koniec nite o stromček, kráľovnej prikázala, aby na každom kroku hodila na zem zrnko obilia a povedala:
Ako si zaseješ, tak budeš žať!
Ako ti posteliem, tak budeš spať!
Obilie vzápätí vypučalo, vyrástlo a klasy oťaželi úrodou.
– Výsosť, teraz zapichnite do zeme nožík a tri razy zapľujte: budeme na mieste.
Kráľovná zapichla nožík do zeme a tri razy zapľula. A starenka povedala:
Čarovný nožíček z brúsenej ocele,
len ja ťa môžem vytrhnúť zo zeme!
Nechajme kráľovnú a starenku a sledujme kráľovskú dcérenku.
Keď princezná zistila, že sa samučičká ocitla na končiari, začala plakať a kričať. Plač a krik ju tak zmohol, že tvrdo zaspala. Zobudila sa vo veľkom paláci, ale v komnatách nevidela živej duše. Prešla ich krížom-krážom, kým sa neunavila.
– Princezná, sadnite si, ste predsa unavená! Stoličky a kreslá rozprávali.
Sadla si a o chvíľku pocítila, že je hladná. Vtom sa zjavil stolík s jedlami od výmyslu sveta.
– Princezná, jedzte, ste predsa hladná!
Stolík tiež rozprával.
Najedia sa, napila sa a o chvíľku na ňu prišli driemoty.
– Princezná, pospite si, ste predsa ospalá! Posteľ rozprávala.
Princezná žasla.
A tak to pokračovalo celé dni. Nič jej nechýbalo, a predsa veľmi smútila, lebo nevidela ľudskú tvár. Často sa rozplakala, najmä keď si pomyslela na otecka a mamičku. Raz, keď sa rozvzlykala, začala ich privolávať po mene.
– Otecko môj! Mamička moja! Aké tvrdé srdce máte, že ma tu nechávate?
Odrazu ju okríkol drsný hlas:
– Nerev za rodičmi, si už dospelá!
Princezná sa schúlila do kútika a ani nedýchala.
Prešiel ďalší rok a princezná znova počula hlas:
– Chceš ma vidieť?
Ale hlas už nebol drsný, a preto odpovedala:
– Veľmi rada!
Dvere sa otvorili samy a cez otvorené dvere vošlo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.
– Dobrý deň.
– Dobrý deň. Och, dieťatko, aké si krásne!
Vzala si ho do ruky, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovať si ho vo vzduchu ako bábiku.
– Chceš ma za muža? Chceš?
Princezná sa smiala:
– Chcem, chcem.
A znova ho vyhodila do vzduchu ako loptičku a chytila do dlaní.
– Akože sa voláš?
– Laktík!
– A čo tu robíš?
– Som pánom tohto paláca.
– Výborne! Tak ma pusť domov!
– Nie, nie! Najprv sa musím s tebou oženiť!
– Dobre, ale najprv musíš vyrásť!
Laktík sa nahneval, odišiel a celý rok sa neukázal.
– Laktík! Laktík!
Ale Laktík sa neohlásil. Po roku počula znova hlas:
– Chceš ma vidieť?
– Veľmi rada.
Za ten rok mohol troška podrásť. Ale keď sa dvere znova samy otvorili, pred princeznou znova zastalo malé, na lakeť vysoké stvorenie, oblečené do šiat so zlatými pásmi, v červenej čiapočke a s brkom dlhším ako celá postavička.
– Dobrý deň.
– Dobrý deň.
Keď princezná videla, že Laktík sa nezmenil, bola prekvapená. Vzala si ho znova do dlane, začala ho bozkávať, maznať sa s ním a pohadzovala si ho ako bábiku na dlani.
– Chceš sa za mňa vydať? Chceš?
Princezná sa smiala.
– Chcem! Chcem! Ale najprv musíš vyrásť!
Vyhodila ho do vzduchu tak, že urobil premet a znova jej dopadol na dlaň. Laktík sa však nahneval a bez slova odišiel.
A tak sa to zakaždým opakovalo, kým neprešlo sedem rokov. Medzitým princezná vyrástla do takej krásy, že pri pohľade na ňu boleli oči.
Raz v noci nie a nie zaspať, lebo myslela na otecka a mamičku:
– Ktovie, či si na mňa ešte spomenú? Možno si myslia, že som dávno mŕtva!
A tak sa rozplakala, že celú podhlavnicu skropila slzami. Vtom počula, ako niekto hádže kamienky do obločného skla.
– Kto to len môže byť?
Dodala si odvahy, vyskočila z postele, otvorila pomaličky-potichučky oblok a opýtala sa:
– Kto ste? A čo si želáte?
– To som ja, dcérka moja! Prišla som si po teba! Od radosti chcela vyskočiť von oblokom.
– Počuj, dcérka, – odpovedala šeptom kráľovná. – Ten Laktík je vlkolak! Urobil sa takým maličkým, aby ťa nepoľakal. Ale teraz, keď si už súca na vydaj, sa ti ukáže v skutočnej podobe. Dcérka moja, nestrácaj odvahu. Ak sa ťa opýta: Chceš ma za ženu? odpovedz: Chcem. Lebo inak umrieš, vlkolak ťa na dva hity zje. Zajtra o polnoci sa znova uvidíme.
Ráno počula princezná známy hlas:
– Chceš ma vidieť?
– Áno, veľmi rada.
Vtom sa otvorili dvere a namiesto Laktíka vošiel do komnaty vlkolak, obrovský, tučný, chlpatý, oči mal ako žeravé uhlíky a ruky ako medvedie laby. Vrhal na princeznú vlčí pohľad a ona cítila, že omdlieva.
– Chceš sa za mňa vydať? Vychoval som si ťa iba pre seba! Princezná sa triasla ako osika.
– Chceš sa za mňa vydať?
Čím dlhšie počúvala to hrubé hlasisko, tým viac sa triasla a omdlievala.
– Chceš sa za mňa vydať?
Chcela odpovedať: „Chcem!" ale z úst jej vykĺzol pravý opak: -Nie!
– Tak poď sem, nech ťa zjem.
A zdrapol ju do pazúrov a chcel ju na dva hity zjesť.
– Zjedz ma až zajtra! Splň mi pred smrťou poslednú žiadosť!
Vlkolak zaváhal a potom povedal:
– Dobre! Zajtra budeš tučnejšia!
O polnoci sa vyklonila z obloka:
– Ach, mamička moja! Z úst mi vykĺzlo: „Nie!" A preto ma vlkolak na dva hity zje!
– Nestrácaj odvahu! – povedala starenka. A zabúchala silno na dvere.
– Kto je? Koho hľadáte?
Som nožíček z brúsenej ocele,
zapichnutý do zeme
na ochranu princeznej...
Proti takému čarovadlu vlkolak nič nezmohol. Na úsvite vyšiel na ulicu, a keď zazrel nožík zapichnutý do zeme, hrýzol si od zlosti pazúry na labách:
– Ak nájdem toho, kto ho sem zapichol, zhltnem ho na jeden hit!
Hľadal, ňuchal, vetril, čuchal, ale nikoho nevyňuchal. Napokon zavolal na princeznú:
– Poď sem, vytrhni zo zeme ten nôž! Ak ho vytrhneš, nič ti neurobím!
Princezná uverila a nožíček vytrhla.
– A teraz poď bližšie!
Zdrapol ju do pazúrov, ťahal ju k sebe, že ju zje.
– Zjedz ma až zajtra, budem tučnejšia! – prosila princezná. Vlkolak na chvíľku zaváhal a potom povedal:
– Dobre, zjem ťa zajtra!
O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:
– Ach, mamička moja! Vlkolak povedal, aby som vytrhla zo zeme nožíček a ja som ho vytrhla! Zajtra ma už naozaj zje!
– Nestrácaj odvahu!
A starenka zabúchala silno na dvere.
– Kto je? Koho hľadáte?
Od vlkolakovho revu sa otriasal celý palác.
Sme zrniečka z dobrého semienka
vyrastené z čarovného korienka
na ochranu princeznej...
Proti tomuto čarovadlu nezmohol vlkolak nič. Ráno na úsvite vyšiel na ulicu.
Keď videl, že semienka vyrástli a majú bohaté klasy, hrýzol si od zlosti laby.
– Ak nájdem toho, čo zasadil tieto semienka, zhltnem ho na jeden šup!
Hľadal, vetril, ňuchal, ale nič nevyňuchal! Ráno povedal princeznej:
– Poď sem! Zožni klasy, vymláť zrno! Nezjem ťa.
Princezná uverila a dala sa do roboty. Jej čarovadlo neublížilo, a preto bola do večera s robotou hotová.
– A teraz poď konečne sem, nech ťa zjem!
– Vlkolačik, zjedz ma až zajtra! Splň mi poslednú žiadosť!
Vlkolak sa zarazil a potom povedal:
– Dobre, ale to je naposledy!
O polnoci sa princezná vyklonila z obloka:
– Ach, mamička moja! Vlkolak mi povedal: „Vymláť mi zrno!" a ja som ho vymlátila! Ale zajtra ma už určite zje!
– Nestrácaj odvahu!
A starenka zabúchala silno na dvere.
– Kto je? – zreval vlkolak.
Som nitka z klbôčka
zakvačená do pníčka
na ochranu človeka...
Proti tomuto čarovadlu bol vlkolak bezmocný. Ráno na svitaní vyšiel na ulicu. Keď zazrel nitku zakvačenú do pníčka, hrýzol si od jedu laby.
– Poď sem! Rozviaž tú niť a ja ťa nezjem. Ale starenka princeznej pošepla:
– Nezastavuj sa ani na krok, nejedz, nepi, zmotávaj klbko a choď stále za niťou.
Princezná začala klbko zmotávať a vlkolak šiel za ňou.
– Odpočiň si, odpočiň si!
– Nie som unavená.
A princezná zmotávala klbko ďalej a ďalej a vlkolak šiel ustavične za ňou.
– Zajedz si, za jedz si!
– Nie som hladná.
A princezná zmotávala a zmotávala klbko a vlkolak šiel stále za ňou.
– Napi sa! Napi! Aspoň kvapku vody.
– Nie som smädná.
A tak došla až na koniec diery, kde už presvitalo svetlo.
Keď vlkolak zbadal, že niť je druhým koncom zakvačená do pníka, začal si zúrivo hrýzť laby. A keď zazrel starenkin nos, zbledol ako krieda.
– Joj, moja úhlavná nepriateľka! Umieram!
Keď sa kráľovná s princeznou obzreli, namiesto starenky uvideli prekrásnu paničku. Bola to sama kráľovná víl.
Kráľovná víl brala do rúk skaly a stavala ich k diere.
Kamene, kamene, zastavte pekelné plamene!
Nech sa skala na skalu vŕši a vlkolaka skruší!
Keď bola diera zamurovaná, kráľovná víl zmizla. A tá škaredá beštia zdochla v diere hladom.
Kráľovná a princezná sa vrátili živé a zdravé do kráľovského paláca. O rok sa princezná vydala za portugalského kráľa.
Len do času zlý nad dobrým vládne.
Kto druhému jamu kope, sám do nej spadne!