O starodávnom bubne

O starodávnom bubne (Rozprávka)

Za starých čias, keď ešte nebolo miestneho rozhlasu, žil v jednej dedinke bubeník a mal velikánsky bubon. Bubeník bol potrebný, aj bubon bol potrebný, pretože keď bolo treba vyhlásiť v dedine nejakú vážnu vec, tí dvaja sa o to hneď a zaraz postarali. Bubeník si prehodil bubon cez plece, zastal na námestí a bum-bum-bum:

– Na vedomosť sa dáva, že zajtrajšieho dňa navštívi našu obec divadlo, a kto chce, nech sa príde pozrieť za tri koruny, a kto nechce, nech sa kuká do neba!

Tak akosi to vyhlásil bubeník a zase bubnoval bum-bum-bum a starý počestný bubon sa nadúval od pýchy, aký je on dôležitý nástroj, že ho hneď počúva celá dedina.

Tak to išlo dlhé roky, aj desaťročia, a nikto ani nezbadal, ako sa časy menia. Iba tu jedného dňa prišli do dediny neznámi muži a začali naťahovať drôty z jedného domu na druhý a na každý piaty primontovali velikánsku trúbu.

– Čože to robíte, ľudia dobrí, prečože nám domy drôtmi štopkáte? – pýtali sa občania tých neznámych mužov.

Muži vravia:

– My nič neštopkáme, ale montujeme miestny rozhlas, aby ste boli kultúrna obec a neplašili svet bubnovaním.

– Ojojoj, – povzdychli si občania. – Čo už len ľudia nevymyslia! Vlani sme tu mali cudzokrajnú chrípku, a teraz zase, aha, akýsi miestny rozhlas! A čože spravíme s bubeníkom, keď budú zaňho bubnovať drôty?

– Bubeník pôjde do penzie, – vravia tí montovací chlapi. -Už sa dosť nachodil, nech teraz doma oddychuje a na staré kolená počúva miestny rozhlas.

Naľakali sa občania, naľakal sa aj bubeník, ale čože mohli robiť, keď sa už svet tak premenil? Nuž len všetci čakali, ako to vypáli. A vypálilo. Hneď na druhý deň zavčas rána rozrevali sa trúby na celú dedinu:

– Haló, haló, upozorňujeme občanov, že odo dneška začína fungovať miestny rozhlas, a preto všetky správy, ktoré bude hlásiť, nech občania berú vážne, tak, akoby ich oznamoval bubeník. Končíme hlásenie!

Potom to urobilo kvŕŕŕ a škŕŕŕ a chŕŕŕ... a miestny rozhlas zatíchol.

– Nie je to zlý vynález, – vraví si občianstvo. – Ani z postele nemusíš vstať, ani na námestie chodiť, a všetko počuješ! Dobrý bude tento vynález, že lepší ako tá cudzokrajná chrípka!

Len starý bubeník Matej Ohrablo sedí doma v kuchyni, hlavu si rukami podopiera, na bubon smutne hľadí a takto vraví:

– Ej, kamarát, dobubnovali sme, už nás tá drôtová cholera načisto odpísala!

Bubon, tá nemá tvár, neviditeľným okom žmurkne a starému bubeníkovi sa vidí, akoby mu tichučko zagurgľoval:

– Bum-bum-bum, veď my im ešte ukážeme! – Ale to sa mu len zdá, samozrejme, kdeže by sa bubon naučil ľudskej reči.

Príde večer, ba aj noc, dedina spí, a zrazu – panenky sväto-prsté! Na celú dedinu sa to rozhlaholí:

– Bum! Bum-bum-bum! Bum-bum! – Občania vyskočia na rovné nohy a tak, ako sú, utekajú na námestie, akáže to novina bude uprostred čiernej noci?!

Na námestí ani duše, len psiská od hrôzy zavýjajú a kohúty ako bláznivé kikiríkajú. Utekajú ľudia k domu Mateja Ohrablu, a domček tichý, tmavý, ani vzdych v ňom nepočuť. Búchajú na dvere aj na okienko, Matej-bubeník vyskočí z postele, oči vyvaľuje, na večnú dušu sa dušuje, že on veru nebubnoval, lebo, aha, tam si visí bubon v kúte na klinci.

Ľudia frflú, hromžia, pomaly sa rozchádzajú domov, a len čo si ľahnú a zaspia, znova – bum-bum-bum! Bum-bum-bum!

Vtedy už aj Matej Ohrablo tuší čosi nedobré, lebo sa mu tiež zazdalo, že čosi bubnuje a spať mu nedá. Darmo sa znova dušuje, darmo vysvetľuje, že na bubon ani prstom nesiahol, nikto neverí.

– Už to bude tak, – rozmýšľa Matej Ohrablo, – že sa tomu bubnu nechce ísť do penzie, že sa následkom miestneho vysielania urazil a zaumienil si, že nás všetkých zničí. Musím ja s ním spraviť dáky poriadok, lebo ináč mi ani dôchodok nepriznajú!

Nuž hneď ráno vezme bubon a vynesie ho do starej stajne, kde kedysi kone stávali. Večer si spokojne ľahne. Ale v noci gurgľovačka prenáramná, ešte horšia, ešte zlostnejšia ako predošlú noc. Celá dedina je na nohách, no všetci vidia, že nevinný Matej za nič nemôže a že proti bubnu treba ísť spoločnými silami. Tak ho nocou vzali, kameňmi zaťažili, spustili do rybníka a šli spať. No hneď po polnoci psiská zavyjú, kohúty zakikiríkajú a – bum-bum-bum! – takmer sa zem otvára a voda v rybníku sa nadúva a gurgľuje a vylieva sa do susedných záhrad.

Hneď ráno bubon vylovili, za dedinu vyniesli, do zeme zakopali. No v noci sa strhne zemetrasenie, ozimná pšenica sa hore koreňmi obracia a celá dedina pri reflektoroch vykopáva bubon a pchá ho Matejovi Ohrablovi:

– Na, tu ho máš, tvoj bol, rob si s ním poriadok, nech ho viacej nepočujeme!

Celý týždeň sedí Matej Ohrablo v senníku za dedinou, bubon stráži, aby nebubnoval, už ani na oči nevidí a nevie, čo si počať. Iba tu dostane spásnu myšlienku:

– Počkaj, pľuhavstvo, nebudeš ty hlasom minulosti dedinu plašiť, nebudeš ma o dôchodok oberať!

Nakladie Matej Ohrablo prostred noci velikánsku vatru, a keď je najväčšia – bubon do nej hodí.

– Bum! Bum! Bum! – zabúrkuje to nad celým rozšíreným okresom a potom je odrazu – ticho. Také ticho, až je Matejovi dobre na duši. Od tých čias spí dedina veselo, miestny rozhlas tiež veselo hlási správy a nikto sa nehnevá, že pre menšie drôtové poruchy počuť len každé druhé slovo. Ibaže čudná povesť – alebo možno klebeta – šíri sa po susedných dedinách: vraj od tých čias, ako zaviedli miestny rozhlas, straší za tou našou dedinou každú noc – bubon na kuracích nôžkach! A chodí a chodí a straší, ale všetko už tak tuho spí, že ho nikto nepočuje. Ani Matej Ohrablo, a ten má namojveru dobrý ušný bubienok!