O lietajúcej machuli

O lietajúcej machuli (Rozprávka)
Nebola to ani ryba, ani rak, ani koza, ani vták, ani tiger, ani slon, kto neverí, pôjde von! A veru pôjde, pretože to vlastne vôbec nebolo zviera, ale veľká čierna, obrovská, strašidelná a naničhodná - machuľa.

Žila si machuľa v školskom kalamári spolu s ostatným atramentom a nikto o nej nevedel. Atrament čierny, machula čierna, ktože by ju zbadal v takej večnej tme! Plávala si teda spokojne a trpezlivo čakala, kedy ju niekto vyloví. Prešlo veľa dní, až tu raz istý žiak, menom Lojzo Pampúrik, namočil pero do kalamára, napichol naň machuľu ako barana na ražeň a chystal sa napísať vetu: „Na polia prišla jeseň." Chystal sa, chystal, ale nedochystal, pretože namiesto vety spustila sa z pera do zošita - machuľa.

- Ja tvoje čierne more! - zahromžil potichučky Lojzo Pampúrik a vyvalil oči na machuľu. - Čo ja s tebou budem robiť, ako ťa vypratať zo zošita von, aby som nedostal zhoršenú známku z písania?

Bežali sekundy, minúty, a odrazu sa Lojzo Pampúrik rozhodol.

- Najprv ťa vypijakujem, potom ťa vygumujem a hotovo! -A začal hľadať v aktovke pijak.

Počula machuľa Lojzovo rozhodnutie a strašne sa zľakla.

- Ešte som sa len dostala na biely svet, a už ma chcú vygumovať! Ujdem ja radšej preč z tohto nepohostinného zošita! -a hup! Skočila do susedného radu, rovno na bielu sukničku žiačky Marienky Kovárikovej.

Lojzo Pampúrik zatiaľ našiel pijak v aktovke, pozrel do zošita a - zázrak šaštínsky! Machule niet!

Hodina sa končí, všetci už dopísali úlohu, iba Lojzo nemá ani riadka, lebo stále hľadá stratenú machuľu.

- No to bude čistá pätorka, - hovorí učiteľ prísnym hlasom, hľadiac na Lojzovu prázdnu stranu. Prečo si nenapísal ani "f"?!

- Lebo sa mi spravila machuľa, - bedáka Lojzo Pampúrik presmutným hlasom. - Spravila sa, a potom sa stratila a nemohol som ju nájsť!

Učiteľ sa hnevá:

- Bude aj pätorka, aj poznámka do žiackej knižky, lebo takú výhovorku som ešte v živote nepočul!

Ide smutný Lojzo domov a žiačka Marienka Kováriková veselo cupká po chodníčku s Lojzovou machuľou na sukničke. Keď príde pred dom, vietor jej sukničku nadvihne a Marienka vidí - jejdana-hojdana! Machuľa ako čierny svet sa škerí z novej bielej sukničky. Rozplače sa Marienka nárekom preukrutným, domov sa ísť bojí, veď ktože jej uverí, že si na sukničku dávala pozor! Nakoniec predsa len zazvoní pri dverách, do najväčšieho revu sa pustí a slzami zmáčaná mamičke prerývane žaluje:

- Ma-ma-mamička... ma-ma-machuľa... na su-su-su-suk-ničke-ke...

Preľaknutá mamička sa poteší, že je to len zababraná suknička, a nie dolámaná ručička, nuž povie:

- Neplač, dcérenka, to sa stáva, zalejeme tú machuľu kyslým mliekom a ona zmizne.

Uspokojí sa Marienka, no machuľa sa zľakne:

- Ešte to by mi chýbalo, aby som zmizla v kyslom mlieku.

Ujdem radšej kade ľahšie! - A hup - skočila rovno na bieleho domáceho kocúra. Na jeho krásnu bielu prednú labku.

Mamička zatiaľ prinesie mlieko, Marienka zoblieka sukničku, obidve hľadajú machuľu, hore-dole sukňu obracajú, a sukňa je ako biela pivónia - ani fliačika, ani smetáčika.

Zatiaľ sa ten biely angorský kocúr menom Frico zobudí na vankúši. Pretiahne rozospaté labky, doširoka otvorí oči a potom ešte doširša - ja tvoju sivú myš! Kdeže sa mu labka takto zababrala, veď sa pred spaním poumýval od ňufáčika až po chvostík!

- Fuj, aká vulgárna špina! - povie mňaukavo ten vznešený angorský kocúr. - Je mi odporné hľadieť na niečo také, veru sa ja znova poumývam a túto bacilovú nákazlivosť odstránim!

Dvíha labku k jazýčku a naľakaná machuľa skok! - zoskočí rýchle, ako vládze, len aby ju nevykynožil ten čistotný angorák. Frico vyplazí jazýček, chce obliznúť to čierne, čo bolo na paprčke, a - oj, ty chvostík myšací! Kdeže je to čierne? Niet ho! Paprčka bielulinká, čistulinká ako oblak na nebi.

Chodí, chodí, vymraukuje a machuľa zatiaľ hup-hup-hup! Skočila na najbližší vhodný predmet - a to bol dedkov nos. Vojde dedko do kuchyne, od mamičky čosi pýta, a mamička namiesto odpovede spustí:

-Hi-hi-hi... dedko... hi-hi-hi...

Urazí sa dedko, nahnevaný vraví:

- Dobre, keď ma na staré kolená nechcete obslúžiť, odídem do sveta a nikdy ma tu už neuvidíte!

Zľakne sa mamička, preglgne hihotanie a strašne smutne vraví:

- Deduško, machuľa sa ti na nose usadila, preto ten môj nevhodný smiech! Choď si ju do kúpeľne umyť, ja ti zatiaľ čaju navarím!

Beží dedko s machuľou do kúpeľne, machuľa hup! z nosa na písací stôl, rovno do oteckovej prázdnej fajky.

Dedko v kúpeľni nos prezerá, machuľu nevidí, rozčúli sa prenáramne, že si z neho žarty stvárajú. Hromží dedko na celý dom, mamička plače a nervózny otecko si chce na utíšenie pripáliť fajku. Pozrie do fajky, akúsi čiernu hmlovinu tam vidí, nuž hundravo zahundre:

- Ešte aj tá fajka sa dnes pobláznila, treba ju vyčistiť!

Machuľa už dychčí od únavy od toho neprestajného preháňania. Vyskočí z fajky a šup! - rovno do kalamára na stole. Otecko znova prezerá fajku, nič nečisté v nej už nevidí, iba tabakové zaúdenie. Krúti otecko hlavou, oči si pretiera, dedko hromží, kocúr si labku obzerá, mamička narieka. Marienka sukničku prezerá. Lojzo Pampúrik doma po tisíci raz zošit prelistúva - a machuľa konečne sedí v kalamári a ostatným machuliam sa predstavuje:

- Dobrý večer, kolegyne, dovoľte zoznámiť sa, som lietajúca školská machuľa.

A zase už nikto o nej nevie, nikto ju v tom atramente nerozozná. Až do toho dňa, keď ju znova perom vylovia a... ktohovie, čo potom navystrája.