O Gilovi Kozinovi

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: Dievča mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 2 825 slov
Počet zobrazení: 715
Tlačení: 154
Uložení: 149
O Gilovi Kozinovi (Rozprávka)
Žila raz kedysi dávno jedna vdova a tá bola taká chudobná, že nemala do čoho jediného syna obliecť. Kým bol malý, večne sa popolil pri kozube, nuž tam mu bolo teplo, a keď podrástol, pošťastilo sa vdove vyslúžiť pre syna veľkú koziu kožu. Doma ho hneď do nej zakrútila a Gilovi bolo sveta žiť. Od tej chvíle zanechal pec a behal kade-tade. Po čase, keď sa Gil už do vôle nabehal, vraví mu neborká mať:

„Počuj, Gil, bol by čas, aby si sa pribral do naozajstnej roboty. Tu máš povraz, nazbieraj v hore raždia a prines poriadnu viazanicu!"

"A čo by som nepriniesol, prinesiem aj dve!" odpovedal Gil a vybral sa do hory. Nazbieral hodnú kopu raždia, a práve, keď si ho zväzoval do otiepky, zastal rovno pred ním ozrutný obor. Bol vari ešte raz toľký ako Gil a zahnal sa naňho čugaňou. Gil sa náramne preľakol, ale nestratil ducha, vrtko odskočil a bránil sa ostrým bodcom. Ako áno, ako nie, Gil iba raz-dva razy zaútočil, obor sa potkol a už ležal na zemi.

„Tak čo, ty oplan, už si sa rozlúčil so životom?" zvolal Gil.

„Joj, dobrý mládenec, nezabíjaj ma, veď som ťa len skúšal. Ak ma necháš nažive, dám ti svoju čugaňu. Vyhráš s ňou každý boj, ak bude spravodlivý. Stačí rozkázať a bakuľa ťa sama poslúchne."

„Nedbám, ak je tak," vraví Gil. „Choď si svojou cestou a neubližuj viac poriadnym ľuďom, lebo sa s tebou porátam."

Obor zmizol a Gil doviazal otiepku, sadol si na ňu aj s čugaňou a vzdychol si:

„Ej, viazanica, viazanica, koľko roboty som s tebou mal, a ešte som pritom skoro o život prišiel! Patrilo by sa, aby si ma teraz zaniesla domov."

Ledva to Gil dopovedal, viazanica sa zdvihla i s mládencom a letela najkratšou cestou do vdovinej chalupy.

Onedlho poslala vdova syna zas do hory nazbierať raždia. Mládenec ešte ani nedoviazal otiepku, a už naňho udrel obor, a nie obyčajný, ale dvojhlavý. Sprvu sa Gil náramne preľakol, už-už by bol vzal nohy na plecia, ale potom si pomyslel, že strach je mrcha jedlo, zahnal sa bodcom a čochvíľa ležal dvojhlavý obor na zemi a ponúkal za svoj život píšťalku, o akej Gil nikdy nechyroval. Kto ju len začuje, musí voľky-nevoľky tancovať. Ešte aj otiepka raždia sa veselo nadhadzovala a nadskakovala s Gilom, keď sa vracal domov.

Aj po tretí raz išiel Gil zas do hory na raždie, už sa ani nečudoval, že naňho zaútočil trojhlavý obor, vari tri razy toľký ako náš mládenec v kozej koži. Čochvíľa si porazený obor vykúpil život vzácnou zelenou masťou, takou, že kto sa ňou natrie, toho nikto nezraní, oheň ho nepopáli a horúca voda neobarí.

„Viac nás už nie je - a iné ako masť, píšťalu a čugaňu už ani nepotrebuješ," vravel mu obor. „Teraz si môžeš smelo chodiť po svete, a neublíži ti ani obor ani škriatok."

Od tej chvíle sa Gilovi zachcelo nielen do hory, ale i do mesta zájsť. A tam bolo hneď zle-nedobre. Sotva sa Gil ukázal na ulici v kozej koži a s obrovskou čugaňou na pleci, nejeden mestský horenos sa mu posmieval. Ukazovali naňho prstom, pokrikovali za ním, poklepkávali si po čele a všelijako inak naznačovali, že Gil je pomätený bludár, nevedno z akej samoty. Z mesta ho vraj treba vyhnať. Čugaňa by už bola vari zatancovala na nejednom chrbte, keby Gil nebol zazrel trubača, čo práve dvíhal roh k ústam a zatrúbil. Keď sa okolo neho zišli všetci zblízka i zďaleka, rozhlásil novinu, že dublinský kráľ hľadá súceho človeka, dobrého doktora, čo by mu dcéru z ťažkej choroby vyliečil. Už sedem rokov dublinská princezná iba smúti, a ktovie prečo sa ani raz odvtedy neusmiala. Preto kráľ sľubuje polovicu kráľovstva i princeznú za ženu tomu, kto ju tri razy rozosmeje.

,Chúďa princeznička,' pomyslel si Gil, ,pôjdem ju potešiť, hádam sa mi to pošťastí.' Nachystal matke dreva a sľúbil jej, že sa onedlho vráti, vopchal si posúšik do vrecka, zakýval matke a smelo vykročil na cestu.

Prišiel pred mestskú bránu, a tam ho stráže zastavili. Nechceli ho ani za nič vpustiť do mesta, posmievali sa mu, nadávali mu do neogabaných šklbanov a ešte oveľa horšie. Chvíľu Gil všetko strpel, ale zrazu ho ktosi pichol bodákom do boka, na palec hlboko a vraj iba tak zo žartu. Vtom sa Gil nahneval, chytil stráž pod krk, potriasol ho ako planú hrušku a hodil ho do špinavej vody v priekope. Zo dvaja ozbrojenci sa rozbehli kamaráta zachrániť a ostatní sa pustili do Gila. Mládenec naozaj nemal s nimi veľa roboty, iba raz ich klepol čugaňou a všetkým vyleteli meče a bodáky z rúk. Jedni padli rovno pred ním na zem a zopár sa ich skotúľalo až do jarku. Tí, čo sa len horeznačky prekopŕcli, chytro kľakli pred ním na kolená a prosili ho, aby im neublížil.

„Dobre, dám vám pokoj, len mi ukážte cestu do kráľovského zámku," povedal im Gil. Sám veliteľ stráže ochotne viedol Gila rovno na kráľovský dvor a myslel si, že kráľova stráž si s ním iste poradí.

Na kráľovskom dvore boli práve zápasy, tance a hry a sám kráľ s princeznou sa zhora prizerali. Všetci dúfali, že práve na nich sa princeznička usmeje, ale jej pekná tvár ostala smutná, sedela s ovesenou hlavou ako zvädnutý kvietok.

Zrazu sa všetci zháčili, keď zazreli medzi vyobliekanými pánmi bosého valibuka v kozine. Ešte aj princezná zdvihla hlavu a vypleštila oči na to Čudo. Vtom ku Gilovi priskočil akýsi nafúkaný krpáň s hlavou červenou ako mrkva a zlostne sa naňho osopil, lebo práve chcel princeznú všelijakými kumštami rozosmiať, a veru sa mu to nedarilo.

„Kto ši a čo tu hľadáš? Ako si sa opovážil prísť na kráľovský dvor?"

„Prišiel som, lebo ma sem zavolal kráľovský trubač tri razy rozosmiať smutnú dublinskú princeznú," vravel Gil smelo.

„Haha, pán Kozina z Chudobíc, pozri, koľko krásnych, smelých a múdrych mládencov sa tu zišlo!" posmieval sa ryšiak Gilovi. „I ten najostatnejší by ťa do vrecka vopchal, a predsa sa nikomu za celých sedem rokov nepodarilo rozosmiať princeznú. Nezavadzaj tu a prac sa chytro za bránu!"

Medzitým sa urodzení páni zhŕkli okolo Gila, jedni si ho len zvedavo premeriavali a zopár sa ich osmelilo pridať sa k ryšiakovi a len ho vyháňali z kráľovského dvora. Gil sa napokon nazlostil a zrúkol, až sa kráľovský zámok zatriasol, aby šli v čerty a dali mu pokoj, darmo vraj doňho dojedajú. Ak vraj chcú, nech sa vždy po Šiestich hotujú do boja proti nemu, aby čím prv s nimi skoncoval. Potom sa už princeznička bude mať na čom smiať.

Kráľ nevidel dobre, čo sa dolu na dvore zomlelo, nuž zvolal hlasno:

„Páni, nevidím, nepočujem, Čo sa na mojom dvore robí!"

Ryšiak zdvihol hlavu a odpovedal:

„Kráľ Dublinu, prišiel sem akýsi trhan a nafukuje sa, vraví, že tvoji najsmelší junáci pred ním od strachu na zem popadajú."

„Nuž, ak je to tak, ako vravíš, a ktovieaký cudzinec naozaj nevie, Čo od samopaše robiť, len mu ukážte, ako bojujú dublinskí mládenci!" kázal kráľ napokon. „Dajte mu príučku!"

Vtom sa blížil ku Gilovi urastený rytier v brnení a prilbe, s mečom a štítom v rukách. Hneď na neho zaútočil. Gil nepremýšľal dlho, zdvihol čugaňu a rytierovi vypadol meč z ruky. Čoskoro padol aj on na zem a Gilova palica mu zabubnovala na prilbe. Ani ďalší kráľovský rytier neobišiel lepšie. Potom nastúpili odrazu dvaja páni proti Gilovi a čochvíľa sa váľali v prachu. Napokon sa dvorania nahnevali a šesť najudatnejších bojovníkov odrazu udrelo na Gila. A raz-dva sa meče, štíty aj bojovníci kopili na zemi, rytieri nariekali, že umrú od toľkej hanby a bolesti, jeden odkrivkal, druhý sa odkotúľal do bezpečia, tretí sa nepohol zo zeme, iba klial, ďalší šikovne odbehol schovať sa a jeho sused štvornožky cúval z bojiska. No nikomu sa nič nestalo, iba sinky a hrče ostali všetkým na pamiatku po Gilovej výplate. Princeznej sa to všetko zdalo také smiešne, že zrazu zabudla na smútok a tak hlasno sa rozosmiala, že ju počul v tej trme-vrme aj Gil na dvore.

„Dublinský kráľ, neprišiel som sem darmo, už som tvoju dcéru po prvý raz rozosmial," zvolal Gil a princezná sa začervenala ako ruža.

Kráľ pozval víťaza i porazených na kráľovskú hostinu, ale keď pozrel na bosého Gila v kozine, nevedel, či sa má smiať a či plakať, že práve taký šklban po prvý raz po siedmich rokoch rozosmial jeho dcéru.

Na druhé ráno sa Gil, vyobliekaný ako pán, vybral poobzerať po kráľovskom paláci. Tu sa k nemu nenazdajky prikmotril závistlivý ryšiak. Z reči do reči, porozprával Gilovi, že okolo kráľovského zámku sa potĺka ozrutný vlk, toľký ako ročná jalovica. Odváži sa vraj i rovno pod kráľovské hradby a kántri ľudí aj dobytok. Kto sa chce kráľovi naozaj zavďačiť, ten by mal toho vlka zabiť.

„A preto sa dnes zberám na poľovačku," vravel mu ryšiak očistom.

„Dobre, že si mi to povedal," poďakoval sa mu Gil. „Ak ma vezmeš, pôjdem s tebou, možno sa jednému z nás predsa podarí zavďačiť kráľovi a priniesť mu kožu z toho vika."

Prefíkaný ryšiak ukázal Gilovi horu, skade vlk vybehúval pod kráľovské hradby, ale potom sa tak chytro stratil, ako keď kameň do vody hodí.

Dvorania si veselo vykračovali po kráľovskom dvore a princezná zhora smutne na nich hľadela. Nič ju netešilo a na ryšiakaz ani pozrieť od zlosti nevládala. Pred chvíľou počula, ako rozprával všetkým, že sa spolu s Gilom vybrali za rána do hory, aby tam zabili vlka a vlčou kožou sa zavďačili kráľovi. Vlka nevideli, no Gil sa vraj ukrutne zľakol, keď mu za chrbtom haluz zapukotala, a hneď ušiel. Princezná tušila, že to nie je pravda, ale sa bála, že ryšiak vlákal Gila do nejakého klepca, a ktovie či tam potom, neborák, v hore o život neprišiel.

Vtom sa na dvore strhol hrozný hurhaj a krik. Do brány práve vošiel Gil s čugaňou na pleci a pri nohe mu bežal ozrutný vlk, krotký ako baránok. Všetci sa ozlomkrky rozpŕchli do najbližších otvorených dverí a chytro ich za sebou pribuchli. Tí, čo sa im už nepodarilo ujsť, iba stŕpnutí od strachu sa pritískali o múr vo výklenkoch.

„Hej, Gil Kozina," zvolal kráľ z otvoreného obloka vysoko nad dvorom, „dám ti svoju dcéru za ženu, len chytro vyžeň toho vlka zo zámku, ale tak, aby nikomu neublížil."

„Nič sa neboj, kráľ Dublinu, o chvíľočku ho vyženiem!" sľúbil Gil Kozina. Vytiahol píšťalku z rukáva a dal sa veselo pískať. Kto začul hlas píšťalky, či starý, či mladý, či kráľ, či kráľovná, či princeznička, všetci museli voľky-nevoľky tancovať. Aj vlk sa veru nadhadzoval, dvíhal laby, skučal od únavy, fučal ako kováčske mechy a vyskakoval zarovno š prestrašeným ryšiakom. Keď to princezná videla, hlasno sa po druhý raz zasmiala, až jej srdce v tele od veselosti poskočilo.

Tu schoval Gil píšťalku a zasmial sa i on.

Dublinský kráľ, dve tretiny princezničky sú moje!"

„Ber si princeznú celú!" zvolal kráľ, „len vyžeň toho hnusného vlka z môjho dvora."

Vlk ležal schúlený pri Gilových nohách a triasol sa na celom tele,

Gil sňal čugaňu z pleca a osopil sa na zmoreného vlka.

„Ber sa naspäť do hory a živ sa ako poriadne zviera! Ak ťa nájdem čo len jedinký raz o krok bližšie, ako je sedem míľ od mesta, tak uvidíš..." Viac Gil nepovedal, iba čugaňu dvíhal nad hlavu. Vlk aj zabudol, že je zmorený, vyskočil a bežal, až sa za ním zaprášilo, a od tých čias ho nielen Gil, ale ani slnko, ani mesiac a hviezdy blízko kráľovského mesta Dublinu nevideli.

Večer na hostine hučali kráľovské svetlice od dobrej vôle, len ryšavý lišiak sedel ako zarezaný a premýšľal, čo by Gilovi vyparatil. Čosi mu prišlo na um, nahol sa ku kráľovi a zaliečal sa mu.

„Máš veru šťastie, kráľ Dublinu, že na tvoj dvor prišiel včera smelý mládenec v kozej koži. Nepriateľ, bodaj ho kat spral, nám ustavične najlepších ľudí kántri a krajinu vypaľuje, že tam, kde jeho noha stúpi, ostávajú len rumy a popol. A toť som počul, že pomôcť by nám mohli len cepy z pekla, lebo proti nim sa ani čert neubráni. Keby ich tuto Gil Kozina z pekla vyniesol, a raz sa nimi proti nepriateľom zahnal, ostala by po nich iba zlá pamiatka a Dublin by bol zachránený."

„Dobre," ozval sa Gil, „vďačne pôjdem aj do pekla po cepy a zachránim Dublin, ak potom bude princeznička už naozaj moja."

„Nie, nie," zvolala preľaknutá princeznička, „prečo by si mal toľké nebezpečenstvá podstúpiť? Veď dublinské múry sú také mocné, že pod nimi každý nepriateľ zahynie."

Ale zbabelý rydzoň to vedel tak zaonačiť, že sa ho Gil na druhé ráno vypytoval, kade sa najrýchlejšie dostane z Dublinu do pekla. Ryšiak mu vďačne ukázal cestu z mesta a potom Gil rezko šiel, kam ho oči viedli. Až keď zazrel pekelné hradby, zastal, aby si trocha oddýchol. Celý sa natrel zelenou masťou a zabúchal na bránu. Vtom sto čertíkov vystrčilo hlavy zo zamrežovaného obloka a spýtali sa Gila, čo tu chce.

„Otvorte mi bránu, idem sa pozhovárať s pekelným kniežaťom."

Onedlho sa brána otvorila a sám Lucifer vítal Gila. Potom sa prezvedal, prečo sem prišiel.

„Ale prišiel som si len požičať pekelné cepy, aby dublinský kráľ vyhnal všetkých nepriateľov zo svojej krajiny."

„Dobre," vravel Lucifer. „Dubliňanov tu mám menej ako ich nepriateľov, nuž ale keď si sa nešianal a toľkú cestu prešiel, tak ti cepy požičiam. Podaj mi ich," kázal mladému čertíkovi, ale potajomky naňho žmurkol. Čertíci zavreli bránu na závory a jeden z nich sa potom vyškriabal po cepy z rozžeraveného železa. Všetci čerti v pekle si už vopred ruky šúchali od radosti, ako sa teraz hlupáčik Gil popáli. No div-divúci, ani sám Lucifer neudržal cepy tak pokojne v ruke ako Gil. Poťažkal si ich, akoby mal bičík v ruke.

„Ďakujem vám pekne, kým sa vám neodslúžim. Nič sa nebojte, cepy vám onedlho statočne vrátim," sľuboval Gil. „Len mi teraz chytro bránu otvorte!"

„Kdeže-kde, braček, do pekla rovná cesta, ale z pekla zatvorená. Cepy nám hneď vrátiš a trocha sa povaríš v oleji, aby si vedel, kde si. Nože, chlapci, hoďte ho do kotla s vriacim olejom!"

Čerti sa hneď hodili na Gila, chceli mu vziať cepy, klali ho rohmi a pichali vidlami, aby ho čím skôr do kotla dostali. Gil sa nahneval, chytil dvoch čertov pod krky a tak im otrieskal hlavy, až iskry lietali a jednému sa i roh zlomil. Čertíci mravčali a jačali ako naozajstní diabli a tu im priskočili na pomoc všetci čerti, čo boli práve v pekle. A Gil ich zaradom - malých aj veľkých - tak zmastil, že kým peklo peklom bude, toľkú bitku už asi neutŕžia. Napokon i sám Lucifer od bolesti skučal. Potom už kázal čertom:

„Otvorte bránu, nech sa ten pľuhák už aj prace z pekla! Ale sa mu dobre prizrite, lebo ak ho hockto z vás ešte raz sem vpustí, toho na márny pekelný prach rozdrvím!"

Gil si pokojne vyšiel z pekla, akoby krik a kliatby ani nepočul. Ponáhľal sa späť do kráľovského mesta Dublinu. Sotva došiel s pekelnými cepmi pred kráľovský zámok, zbehlo sa staré-mladé na hradby na diváky. Cepy položil Gil na kamenný schod rovno pred hradbami a prosil kráľa, aby ta postavil prísne stráže, lebo kto sa cepov len dotkne, tomu naskutku oškvaria celú kožu.

Kráľ sa od radosti div nerozplakal a princezná by bola Gila najradšej zjedla od ľúbosti. Závistlivého ryšiaka to náramne škrelo, potajomky sa prikradol k cepom, chcel si ich vziať a potom sa s Gilom navždy porátať. No ledva sa cepov dotkol, zjačal, akoby ho na nože brali. Vyskakoval, kričal, dvíhal ruky, až Gilovi prišlo ľúto ryšiaka, pribehol k nemu, chytil ho za obe ruky, pošúchal mu ich a zrazu bolo po pekelnej bolesti. A vtom, ako sa neborák spamätúval z neznesiteľnej bolesti, zatváril sa tak smiešne, že sa to ani opísať nedá. Akoby sa odrazu smial i plakal. Všetci sa rozosmiali, aj princezná. A tu sa ozval naradovaný Gil Kozina:

„Už je princeznička naozaj moja, ale preto sa, hádam, smiať neprestane."

Princezná sa už nesmiala, ale šla k milému Gilovi a podala mu nielen ruku, ale obe rúčky vložila do jeho mocných rúk,

Potom už len bola v kráľovskom zámku hostina nad hostiny! Nie div, že Gil od samého Šťastia zabudol i na pekelné cepy. Na druhé ráno našli stráže len hlbokú jamu vypálenú do kameňa, ale cepy viac nevideli. V noci si po ne čerti potajomky prišli a vtiahli ich do pekla.

Onedlho pribehli do kráľovského paláca poslovia zo všetkých končín kráľovstva a bez seba od radosti oznamovali, že nepriatelia odtiahli. Ako sa dopočuli o cepoch z horúceho pekla, vrátili sa Čo najrýchlejšie na svoje lode, napäli vetrila a odplávali.

Na druhý deň pozvali na dublinský kráľovský dvor najlepších učiteľov, nielen z celého kráľovstva, ale aj z troch susedných, aby naučili Gila všetkému, čo má mladý kráľ vedieť. Asi sa to Gil Kozina chytro naučil, lebo dublinská princeznička bola pri ňom naozaj šťastná a veselá a Gilova dobrá mať nikdy viac nevedela, čo je bieda. Aj mne sa pri nich ušli maslové črievice a cmarové pančuchy.
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1 (10-najlepšie, priemer: 0)

Kľúčové slová

Vyhľadaj ďalšie vhodné študentské práce pre tieto kľúčové slová:

#nahnevany obor

:: Prihlásenie



Založiť nové konto Pridať nový referát

Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.012