Čarodejník Diamuid Ryšavá brada

Čarodejník Diamuid Ryšavá brada (Rozprávka)
Kedysi dávno, veľmi dávno žil v Írsku zámožný gazda a mal iba jediného syna. Chlapec sa všetkým od mala videl veľmi múdry, nuž ho dali do škôl a nechali ho učiť sa do dvadsiateho prvého roku.

Keď sa mládenec napokon vrátil z ďalekej školy, všetko v dome i okolo neho sa mu zdalo nové a neznáme. Prvá mu v kuchyni padla do očí nová slúžtička. Nikto jej rodinu nepoznal, lebo prišla z akejsi vzdialenej osady v ďalekom kraji. Do všetkej roboty sa šikovne priberala, nuž ju mali radi v dome.

Hneď za rána, po návrate sa mládenec vybral obzrieť si otcovo gazdovstvo. Vyšiel na vŕšok, skade bol dobrý výhľad na polia i na lúky. Zrazu len zazrel pred sebou drobného starca s dlhočiznou ohnivočervenou bradou. Mládenec sa mu pozdravil, starec sa pri ňom pristavil na slovko, vypytoval sa jedno-druhé a naostatok sa dozvedal, či by si mládenec nezahral s ním aspoň jednu hru.

„Čo by nie," odpovedal študent, „veď aj v škole sme si neraz dlhú chvíľu hrou skrátili."

Starec vytiahol z koženej kapsičky balík karát, postavil zrazu na lúku zlatý hrací stolík aj strieborné stoličky, a kým sa prekvapený mládenec spamätal, už sedel za stolíkom a pustili sa do hry. Hrali, kým svietilo slnko, a keď dohrali, videli, že sa už zvečerilo. Iba potom všetko porátali a ukázalo sa, že vyhral mládenec.

„Vidím, že si múdra hlava," pochválil ho starec. „Povedz, čo chceš za víťazstvo."

„A ja zas vidím, že veľa vieš," povedal mu študent, „nuž chcel by som, aby sa všade na lúkach môjho otca páslo toľko bielych oviec, že by ani obyčajná ihla medzi nimi na zem nepadla."

„Bolo by milšie od teba, keby si si želal niečo, čo by som ti mohol splniť," odvetil starec.

„Dobre viem, že mi ľahko splníš želanie."

„No nedbám, tak sa poobzeraj okolo seba!" kázal starec mládencovi. Od prekvapenia vyskočil náš študent spoza stola, lebo všade na otcových lúkach bolo plno snehobielych oviec. Toľko sa ich tam páslo, že by ani obyčajná ihla medzi nimi nepadla na zem. Mládenec sa chcel prizrieť starcovi, ale už ho na lúke nevidel. Zmizol, akoby sa i so zlatým stolcom do zeme prepadol. Keď mládencovi zaleteli oči zas na kŕdeľ oviec, nevidel nič. Ani jedna jedinká biela ovečka sa tam nepásla. Mládenec pokrútil hlavou a vracal sa pomaličky domov. Na dvore postretol novú slúžtičku.

„Kde si bol tak dlho? Všetci ťa hľadali, keď si sa od samého rána kamsi podel."

Mládenec porozprával slúžtičke, ako postretol čudného starca s ohnivočervenou bradou, aj ako spolu hrali až do večera.

„A kto vyhral?"

„Ja."

„A čo si si od neho želal?"

„Neveľa. Iba toľko snehobielych oviec na otcových lúkach, žeby ani ihla medzi nimi na zem nepadla." „A kde sú tie ovce?" čudovala sa slúžtička.

„Neviem. Zmizli mi spred očí. A zmizol aj starec so zlatým stolíkom, akoby ho bola zem zhltla."

„Poradím ti niečo. Ak ma poslúchneš, dobre obídeš. Nechoď viac na osamelé miesta otcovho gazdovstva, aby si toho starca už nestretol. Ak sa mu vyhneš, dobre bude, ak nie, privedie ťa do záhuby."

Milý študent si myslel, že sú to iba daromné rečičky ustráchanej slúžky, a na druhé ráno vybehol ešte včaššie na vŕšok, kde včera postretol starca s bradou ani oheň.

Starec akoby ho už čakal. Karty a stolík už boli na lúke.

„Zahráme si aj dnes?" spýtal sa mládenca. „Čo by nie," odpovedal študent.

Hrali, kým svietilo slnko, a keď dohrali, videli, že je zas večer. Teraz porátali všetko a zasa vyhral mládenec.

„Vidím, vidím, že si naozaj múdra hlava," chválil starec študenta. „Povedz, čo chceš za dnešné víťazstvo."

„Nuž, chcel by som, aby všade, kam dovidím, boli samé zlaté lode na mori."

„Hm, hm," zaodŕhal starec. „Nezdá sa ti, že chceš priveľa odo mňa? Bolo by milšie od teba, keby si si želal niečo, čo by som ti mohol splniť."

„Presvedčil som sa, že veľa vieš," odpovedal študent. „Nuž iste mi splníš želanie."

„No dobre, tak sa poobzeraj okolo seba!"

Študent pozrel z vŕška na more, a kam len dovidel, nezazrel ani kúsoček mora, iba samé zlaté lode sa mu hojdali pred očami. Mládenec zhíkol a obrátil sa. A tu div-divúci - po starcovi a jeho stolíku ani stopy. Oči mu zaleteli späť na more, a tu videl iba vlny s bielymi hrebeňmi. Ani jednu-jedinú loď viac nezazrel. Pokrútil hlavou a pomaly sa vracal domov. Na dvore ho už čakala nová slúžtička.

„Kde si bol tak dlho?" dozvedala sa.

„Na vŕšku som sedel a hral karty."

„Kto vyhral?"

„Ja, ale nič z výhry nemám," priznal sa mládenec a porozprával, ako dnes obišiel.

„A prečo si si hneď neželal, aby lode ostali na mori, keď si včera s ovcami zle obišiel?" spýtalo sa dievča.

Študent neodpovedal, iba mlčky ovesil hlavu.

„Či nevidíš, že ťa ten starec privedie čochvíľa do záhuby?" dohovárala mu slúžtička. Lenže mládenec nič nedbal o jej reči, vstal na úsvite, a keď vychádzalo slnko, už bol hore na vŕšku. Starec ho už čakal, akoby sa boli dohovorili. Hrali, hrali, ani kúskom chleba sa neposilnili, kým slnko nezapadlo. Iba keď sa už zvečerilo, porátali všetko. Teraz však mládenec prehral.

„Povedz, čo chceš odo mňa za výhru?" spýtal sa. Teraz už ľutoval, že neposlúchol slúžku, lebo zrazu sa starca s ohnivočervenou bradou ukrutne bál.

„Ale, iba takú maličkosť," zasmial sa starec a mládenca pri tom smiechu zamrazilo až do kostí. „Nič iné, len aby si do roka a do dňa našiel dom Diarmuida Ryšavej brady v Nikdečovskom kraji. Ak si naozaj múdra hlava, nájdeš ho. Ak nie, nebudeš mať ani vo dne, ani v noci pokoja, nenaješ sa dva razy za tým istým stolom a nevyspíš sa dva razy za sebou v tej istej posteli. Maj sa dobre," zarehotal sa starec a zmizol mládencovi spred očí aj so stolíkom a stoličkami, akoby ho so všetkým činom zem zhltla.

Horko-ťažko sa mládenec dovliekol domov. Slúžtička ho už na dvore čakala, a keď videla, aký je zronený, posmeľovala ho, ako len vedela, žeby sa trocha upokojil a potom jej povedal, čo je vo veci.

„Prehral som," priznal sa mládenec napokon.

„Vedela som, že sa to inak neskončí," odpovedalo dievča. „Povedz, čo chcel od teba."

Mládenec všetko vyrozprával a dievča pokývalo hlavou.

„Nič sa neboj, dobre sa najedz, spokojne sa vyspi, do roka a do dňa času dosť."

Keď sa Študent chcel vybrať na cestu za Diarmuidom Ryšavou bradou, slúžtička ho vždy len odrádzala, že do roka a do dňa času dosť. Ale napokon sa študent už nedal zdržať, lebo sa bál starcovej kliatby. Rodičom zatajil, na akú cestu sa zberá, vravel, že mu je smutno za kamarátmi a vraj sa na pár dní vyberie za najbližšími do susedného mestečka. Rodičia nedbali, matka nachystala synovi batôžtek jedla i darčeky pre priateľov, požehnala ho na cestu a zavčas rána vykročil mládenec z domu. Prešiel cez dvor a len potom sa k nemu pridala slúžtička.

„Ideš, ideš, a nevieš, kam máš ísť."

„Pôjdem, kam ma oči povedú, azda mi niekde dobrí ľudia poradia."

„Ani ja neviem, kam by si mal ísť," povedala mu dievčina, „inak by som ti dávno bola poradila. Keď som sa však zberala do sveta, dal mi môj brat túto zlatú guľku, aby som si ju len pred sebou kotúľala. Vraj ma vždy privedie rovno späť k nemu. Azda brat bude čosi vedieť o Diarmuidovi, lebo on je mocným kráľom ďalekého národa. Zlatá guľka ťa do večera privedie pred bratov zámok. Okolo zámku je vysokánsky múr a iba jediná brána vedie do zámockého dvora. Tam ťa čaká prvá ťažká úloha. Zdvihni guľku zo zeme, vyhoď ju tak vysoko do povetria, ako len vládzeš, preskoč ponad zamknutú bránu a na dvore chyť padajúcu guľku do rúk. Pamätaj, že na dvore sa zlatá guľka už nesmie zeme dotknúť, iba tak ti môj brat pomôže. A teraz sa maj dobre a vráť sa šťastne!"

Mládenec sa dievčaťu poďakoval, teraz už smelšie vykročil do neznámeho sveta. Pred sebou kotúľal zlatú guľku a cesta sa mu do večera chytro míňala. A keď už padala večerná rosa, hmla stúpala z potokov, aj kobyly a kravy na paši zamierili k maštali, mačky sa zakrádali k ohnisku a strážni psi brechali, práve vtedy prišiel náš mládenec pred bránu, kde zlatá guľka zastala a nechcela sa ďalej kotúľať. Mládenec sa poobzeral a hneď zazrel kráľa v obloku. Večerný vánok mu bradu strapatil a ochládzal rozpálené čelo. Kráľ zazrel, ako gazdovský chlapec zdvihol zlatú guľku a vyhodil ju tak vysoko do povetria, že mu zmizla z očí. Vtom sa rozbehol a na prvý skok preskočil vysokú zámockú bránu, roztvoril ruky a chytil padajúcu zlatú guľku.

Na vlastné oči videl kráľ, ako mládenec ľahko preskočil vysokú zámockú bránu, a hneď zvolával stráže.

„Sto rokov tu bývam, ale nikomu sa nepošťastilo preskočiť moju vysokú zámockú bránu. Tento neznámy na dvore je prvý, komu sa to podarilo. Iste je to nejaký slávny hrdina, všetkých nás tu zajme alebo pobije, a on bude kraľovať nad mojím kráľovstvom. Chyťte ho a poviažte, potom ho hoďte do najtemnejšej temnice!" kričal kráľ celkom bez seba.

„Počkaj, počkaj, urodzený kráľ!" ozval sa náš mládenec. „Neprišiel som sem kraľovať nad tvojím kráľovstvom, ale nesiem ti pozdravenie od tvojej sestry," a ukázal mu zlatú guľku. „Ona ma sem poslala. Táto zlatá guľôčka sa predo mnou kotúľala a napokon ma sem priviedla."

Kráľ hneď skrotol, kázal strážam, aby privítali vzácneho hosťa a priniesli mu zlatú guľôčku.

Dobre si ju kráľ obzrel a hneď ju spoznal. Zadržal stráže, sám zbehol k dverám a tam vítal mládenca. Nesmierne sa radoval, že mu sestra poslala pozdravenie, lebo sto rokov už o nej nič nepočul.

Potom celú tretinu noci presedeli pri vyberaných jedlách a nápojoch, druhú tretinu noci sa zabávali pri hudbe, aj si veselo zatancovala h, a ostatnú tretinu noci spali hlbokým spánkom. Medzitým tri ženy lopatami vyhadzovali popol z fajok, čo vyfajčili.

Ráno sa potom kráľ dozvedal, čo priviedlo milého mládenca rovno k nemu. Keď sa o všetkom dopočul, pomrvil sa, zahmkal, ale napokon sa priznal:

„Rovných sto rokov tu kraľujem, ale nikdy som o Diarmuidovi Ryšavej brade nepočul. Počkaj, poradím sa so svojimi radcami."

Lenže ani tí nič nevedeli, len sa mrvili, hmkali, no nič nepovedali.

„No dobre, veď máme i staršieho brata a ten kraľuje v susednom kráľovstve. Zlatá guľka, čo ťa sem priviedla, ťa zavedie aj ďalej. Len si daj pozor, lebo múr okolo jeho zámku je ešte raz taký vysoký ako môj, ale inak sa k nemu nedostaneš, iba ak preskočíš bránu."

Mládenec sa za všetko poďakoval a rezko vykročil za zlatou guľkou. Do večera prišiel pod zámok staršieho brata, preskočil vysočiznú bránu, chytil zlatú guľku, čo ho až ta priviedla, do oboch rúk a poklonil sa kráľovi. Keď kráľ videl, s čím prišiel mládenec, hneď pristavil stráže, aby mu neublížili. Sám zbehol k dverám a tam vítal hosťa, taký bol rád, že mu sestra po ňom poslala pozdravenie.

„Dvesto rokov tu kraľujem, a celý čas som o našej sestre nič nepočul," vzdychol si. Potom celú tretinu noci presedel s mládencom pri vyberaných jedlách a nápojoch, tretinu noci sa zabávali pri hudbe, aj si obaja veselo zatancovali, a ostatnú tretinu noci spali hlbokým spánkom. Medzitým sedem žien lopatami vyhadzovalo popol z fajok, čo vyfajčili.

Iba ráno sa kráľ spýtal mládenca, čo ho sem priviedlo. Keď počul o Diarmuidovi Ryšavej brade, pokrútil hlavou.

„Celých dvesto rokov tu kraľujem, ale o nikom takom som v živote nepočul," vzdychol si. Ani jeho radcovia neboli múdrejší, ako radcovia mladšieho kráľa.

„No, iné ti už neostáva," ozval sa kráľ napokon, „ako vybrať sa za naším najstarším bratom. Je kráľom nad všetkými zvieratami, nad rybami a aj nad vtákmi, nuž on a jeho verní poddaní ti iste budú vedieť najlepšie poradiť. Zlatá guľka, čo ťa sem priviedla, ťa zavedie aj k nemu, len si daj pozor, lebo múr okolo jeho zámku je ešte raz taký vysoký ako môj, ale inak sa k nemu nedostaneš, iba ak preskočíš bránu."

Mládenec sa za všetko poďakoval a rezko vykročil za zlatou guľkou. Do večera ho priviedla pred veľký zámok s vysočizným múrom. Neborák študent ledva naň dovidel, vrch brány sa už strácal vo večernej hmle. Vzdychol si, zo všetkých síl vyhodil guľku do povetria a vyskočil. Už sa bál, že nepreskočí, ale napokon sa predsa na prvý skok preniesol ponad bránu a chytil zlatú guľku do rúk. Bol najvyšší čas, lebo kráľ už zvolával stráže.

„Tristo rokov tu kraľujem," kričal, „ale nikomu sa dosiaľ nepošťastilo preskočiť moju vysokú zámockú bránu. Tento neznámy na dvore je prvý, komu sa to podarilo. Iste je to nejaký slávny hrdina, všetkých nás tu zajme alebo pobije a bude namiesto mňa kraľovať. Nože ho chyťte a poviažte, potom ho hoďte do najtemnejšej temnice."

„Počkaj, počkaj, urodzený kráľ," prosil mládenec. „Neprišiel som sem kraľovať nad tvojím kráľovstvom, ale nesiem ti pozdravenie od tvojej sestry aj od tvojich dvoch mladších bratov. Oni ma sem poslali, táto zlatá guľôčka sa predo mnou kotúľala a napokon ma sem priviedla."

Kráľ hneď zadržal stráže, sám zbehol k dverám a tam vítal mládenca, taký bol rád, že po toľkých rokoch mu sestra i bratia poslali pozdravenie. Hneď dal nosiť na stôl vyberané jedlá a nápoje a celú tretinu noci presedeli za stolom, druhú tretinu pretancovali pri dobrej hudbe a tretiu tretinu sa posilňovali hlbokým spánkom. Medzitým deväť žien lopatami vyhadzovalo popol z fajok.

Iba ráno sa kráľ dozvedel, čo priviedlo milého hosťa k nemu. Keď počul o Diarmuidovi Ryšavej brade, len pokrútil hlavou a náš mládenec náramne zosmutnel.

„No nič sa neboj, nevešaj hlavu," posmeľoval ho kráľ. „Tristo rokov tu kraľujem, a nič som o ňom nepočul, ale to ešte neznačí, že sa hneď nedozvieme všetko o ňom. Som kráľom zvierat, rýb a vtákov, nuž hneď ich sem zvoláme, nech povedia, čo vedia."

Kráľ vyšiel na dvor a zatrúbil na roh. Vtom obloha sčernela od tisícich vtáčích krídel, voda zovrela od tisícich rýb a nikde na zemi neostal ani kúsok miesta, toľko zvierat sa nahrnulo k svojmu kráľovi. Všetkých sa starý kráľ vypytoval na Diarmuida Ryšavú bradu, ale nikto nič nevedel. Vtom zarapotala straka:

„Orol! Starý orol tu ešte nie je! Azda on bude niečo vedieť."

Kráľ zatrúbil ešte raz, čakal, ale nikto viac neprišiel, ani nepriplával, ani nepriletel. Zamračil sa a zatrúbil tak hlasno, že mu div oči z jamiek nevyskočili. Keď odtrhol roh od úst, zakrúžil mu rovno nad hlavou obrovský orol.

„Prepáč, kráľ môj, že som priletel neskoro," ozval sa, aby ho kráľ nehrešil. „Ale práve som niesol potravu mladým do hniezda. Keď som ich nachoval, hneď som priletel."

„No dobre, dobre," zahundral kráľ, „ak mi povieš, kde je dom Diarmuida Ryšavej brady, tak ti to hneď prepáčim."

„Kde by mal byť? V Nikdečovskom kraji, neďaleko môjho hniezda."

„Nuž, tak ti prikazujem, aby si ta zaniesol tohto mládenca."

„Ak ma dobre nachováš a mládencovi dáš dosť jedla na cestu, aby ma kŕmil, tak azda vyvládzem zaletieť až ta i s človekom na chrbte."

Kráľ mládenca aj orla dobre nachoval, potom dal nášmu študentovi veľkú kapsu rýb, rozlúčil sa s ním a o chvíľočku sa vznášali v povetrí. Orol letel rýchlo ako marcový vietor, ale po čase nevládal ďalej. Mládenec ho nachoval, orol letel zase tuhšie. Lenže mládencovi sa už všetky zásoby rýb minuli, ale ešte boli len nad šírym morom, a Nikdečovský kraj nevideli.

„Nachovaj ma, nachovaj, lebo spadneme do mora!" volal orol. „Si ťažký, nevládzem ďalej!" dychčal. No mládenec nemal už ničové nič pri sebe. V zúfalstve mu hodil kus svojej nohy. Orol sa znovu posilnil a doletel nad vysoký breh. Zosadol na najvyššom vrchu.

„No, už sme tu, kde máme byť," vravel. „Zoskoč mi z chrbta, ukážem ti, kde je Diarmuidov dom."

Mládenec sa horko-ťažko spustil na zem z orlovho chrbta.

„Čo ti je?" dozvedal sa orol. „Vari ti zaškodil rýchly let?"

„Rýchly let mi nezaškodil, ale tvoj hlad," odpovedal mládenec. „Zjedol si mi kus nohy, nuž nevládzem chodiť," nariekal.

„Vytrhni mi najdlhšie pero z ľavého krídla a prilož si ho na nohu, hneď ťa nebude bolieť. Potom mi vytrhni najdlhšie pero z pravého krídla a budeš lepšie behať ako predtým."

Mládenec sa poďakoval orlovi a hneď zabudol na bolesť. Potom mu orol ukázal jazero v doline.

„Vidíš tamtie tri kačky na jazere?" spýtal sa nášho študenta. „To sú tri dcéry čarodejníka Diarmuida. Dve sa držia vždy spolu a odháňajú tretiu, najmenšiu kačičku. Je drobnejšia od nich, ale najšikovnejšia. Všetku robotu v dome aj okolo domu musí ona porobiť, lebo ich matka, stará striga, má rada iba dve mladšie, krajšie dcéry. Tá najstaršia akoby jej ani dcérou nebola. A teraz pozri do krovia," radil orol mládencovi. „Vidíš tam dve biele kôpky, jednu menšiu a jednu väčšiu. Tá väčšia - to sú šaty tých dvoch mladších sestier, tej si ani nevšímaj. Na tej maličkej kôpke sú šaty najstaršej dcéry. Prikradni sa ta tíško a vezmi jej šaty. Keď ich nenájde, rozbehne sa za tebou a bude ťa prosiť, aby si jej ich vrátil. Ty ju však neposlúchni, čo ako by nariekala. Povedz, že jej ich dáš iba vtedy, ak ti sľúbi, že ťa nielen privedie do domu svojho otca, ale ťa i bezpečne vyvedie z domu a ochráni ťa, kým tam budeš. Najprv ti to nebude chcieť sľúbiť, ale napokon pristane."

Po chvíli sa mládenec poďakoval orlovi a rozlúčili sa. Orol vyletel do povetria a mládenec sa spustil do doliny. Vzal z krovia šaty najmenšej kačičky, vrzol si ich pod pazuchu a obrátil sa chrbtom k jazeru. Nepozeral ani vľavo ani vpravo, len váľal dlhé kroky. Onedlho začul žalostný nárek.

„Prosím ťa," oslovil ho tichý ženský hlas, „pekne ťa prosím, dobrý mládenec, vráť mi šaty, veď by som tu v noci sama zahynula a bez nich sa nemôžem vrátiť domov."

Chvíľu sa mládenec tváril, že nič nepočuje, ale dievča ho tak úpenlivo prosilo, aby sa nad ním zmiloval, až povedal, že položí šaty do krovia, ak mu dievča sľúbi, že mu pomôže, ochráni ho v dome svojho otca, aj ho bezpečne vyvedie z domu a nedovolí mocnému čarodejníkovi Diarmuidovi Ryšavej brade, aby mu ublížil.

„Ako by som tí to mohla sľúbiť, dobrý mládenec? Veď môj otec je mocný, a ja slabá, môj otec veľa vie, a ja skoro nič."

„Nuž sľúb mi aspoň toľko, že spravíš všetko, čo budeš vedieť a vládať, aby si mi pomohla," naliehal mládenec.

„Sľubujem, že ti budem vždy pomáhať, aj keby som mala spolu s tebou zahynúť," povedalo dievča ticho. Potom mu mládenec nechal šaty v kroví a dievča povedalo, kade vedie cesta do domu Diarmuida Ryšavej brady. Ešte mu aj poradilo, aby sa tam nedržal ticho a skromne, radšej nech sa vraj tvári, akoby bol všetku múdrosť lyžicami pojedol.

„Ďakujem ti," vravel mládenec, „ale splň mi ešte jednu prosbu. Dovoľ mi obzrieť sa, nech ťa vidím, keď už nie si kačičkou."

„A čože by si na mne videl? Všetku krásu majú moje dve mladšie sestry, mne sa nič z nej neušlo."

Mládenec sa chytro obzrel a pokrútil hlavou.

„Prečo si ma chcela oklamať?" spýtal sa. „Veď máš oči ako jazero pod horou a vlasy ako najčernejšia zem. Mne sa veru lepšie páčiš, ako keby si mala zlato na hlave a pýchu v očiach."

„Choď, choď!" zasmiala sa Diarmuidova dcéra jasným hlasom. Mládenec poslúchol a onedlho zastal v čarodejníkovom dome. Ľahko doň trafil, keď dvere boli dokorán otvorené a starcova ohnivočervená brada svietila, akoby v kozube blčal veľký oheň, hoci na ohnisku iba zopár uhlíkov doháralo.

„Ojojój!" zhíkol Diarmuid, „vidím, že si predsa šikovnejší, ako som si myslel, keď si sem trafil."

„A vari si naozaj myslíš, že iba ty si múdry?" odvrkol mládenec, ako mu poradila dievčina.

„Ech, ale máš podrezaný jazyk," zasmial sa čarodejník. „No uvidím, či neskrotneš!"

„A či hostí zato do domu volajú, aby skrotli?" dozvedal sa mládenec.

Diarmuid sa zlostne zarehotal, ale neodpovedal, lebo v tej chvíli sa vrátili jeho tri dcéry. Dve boli vysoké a urastené, zlaté vlasy im po kolená padali a pýcha z očí hľadela. Tretia bola drobná, tmavá a milota jej z očí svietila.

„Čo mám nachystať hosťovi na večeru?" spýtala sa otca.

„Čo iné ako čierny chlieb a trocha vody," zahundral Diarmuid zlostne. „Lepšie jedlo dostane iba, keď si ho zaslúži."

Ale Diarmuidova najstaršia dcéra nachystala mládencovi nielen čierneho chleba, ale i trojakého mäsa, kaše a koláčov, a nielen vody, ale i piva a medoviny.

Keď sa už poberali spať, spýtala sa Diarmuidova dcéra otca:

„A kde mám hosťovi postlať?"

„Kde inde ako v komore na pazderí!" odvrkol Diarmuid.

Ale keď otec zaspal, postlala dievčina hosťovi hodvábne periny s čajčím a labutím páperím. Spal ako v oleji, kým ho dievča nezobudilo.

„Choď si chytro ľahnúť do komory na pazderie," kázala mu Diarmuidova dcéra. „Otec hneď vstane a dá ti ťažkú robotu. Ale nič sa neboj, do večera prídem za tebou a pomôžem ti."

O chvíľočku sa Diarmuid vrútil do mládencovej komory.

„Hej, vstávaj, ty sedmospáč. Môjho chleba si nikto zadarmo ujedať nebude. Hybaj do roboty!"

Zaviedol hosťa do maštale, dal mu do ruky vidly s jediným zubom a kázal mu, aby všetok hnoj vykydal z maštale a našiel ihlu, ktorú tam pred sedemsto rokmi stratila čarodejníkova prastará mať.

„Ak ihlu do večera nenájdeš," zastrájal sa čarodejník, „budeš o hlavu kratší."

Náš študent si len vzdychol, lebo všetka učenosť mu bola pri takejto robote daromná. Nabral trocha hnoja na vidly a vyhodil ho z maštale, no kým sa obrátil, dva razy toľko hnoja do maštale pribudlo. Podvečer bola v maštali oveľa väčšia kopa ako ráno. Kto by v nej našiel ihlu stratenú pred sedemsto rokmi? Keď sa slnce skláňalo na západ, mládencovi bolo už všelijako okolo srdca.

Vtom tíško vošla do maštale Diarmuidova najstaršia dcéra, vzala do ruky vidly a na tri razy vyhodila všetok hnoj z maštale. Naliala čistej vody na mostiny a tu sa jej zablyšťala pramaterina ihla. Podala ju mládencovi a on ani nevedel, ako jej ďakovať.

„Bola to ľahká robota," vravela mu, „ťažšia ťa ešte len čaká. A potom sa ti aj táto ihla zíde. Ukáž ju môjmu otcovi, ale mu ju nedaj, keď si ju bude pýtať!"

Teraz už mládenec smelo vošiel do dverí a zastal rovno pred čarodejníkom. V kozube tlelo iba zopár uhlíkov, ale Diarmuidova brada horela ako živý oheň, nuž nepotreboval svetlo, aby videl pramaterinu ihlu. Zamračil sa ako hrom.

„Ihlu si našiel, čo?" zavrčal.

„Veru našiel," prisvedčil mládenec.

„No, daj mi ju," natŕčal ruku.

„Ihla je moja, ja som si ju našiel, keď som spravil robotu, čo si mi prikázal."

Diarmuid sa ešte väčšmi zamračil.

„Ech, ale máš podrezaný jazyk! No uvidíme, či neskrotneš!" zastrájal sa. Potom kázal dať mládencovi čierneho chleba a vody a postlať mu v komore na pazderí. Najstaršia dcéra však milého študenta dobre nachovala a postlala mu hodvábne periny, nuž spal ako v oleji do bieleho rána, kým ho dievčina nezobudila.

„Vstávaj, o chvíľu príde môj otec a pošle ťa naberačkou vylievať vodu z jazera a hľadať prsteň mojej prastarej matere. Neboj sa, večer ti zasa pomôžem," sľubovala mu.

A tak sa i stalo. Mládenec mal deravou naberačkou vysušiť hlboké jazero a do večera nájsť prsteň, čo pred tisíc sedemsto rokmi stratila čarodejníkova pramať. Ak vraj prsteň do večera nenájde, bude o hlavu kratší, vyhrážal sa Diarmuid.

Deravou naberačkou by mládenec do večera ani za hrniec vody nenabral z jazera. Len si sadol na breh a čakal, či mu jeho milá príde pomôcť. Keď sa slnko skláňalo na západ, čoraz hlbšie mu hlava klesala, už sa bál, že sa mu z pliec pred nohy skotúľa, no vtom začul tichý hlas.

„Nič sa neboj, už som tu, ako som ti sľúbila."

Iba dva razy načrela naberačkou a všetka voda z jazera sa kamsi podela. Na suchom dne sa zablyšťal zlatý prsteň.

„Vezmi ho a dobre si ho schovaj, môjmu otcovi ho do ruky nedávaj a rob sa pred ním, že si múdrejší ako on," radila mu.

Diarmuida div neroztrhlo, keď zazrel prsteň na mládencovom prste.

„No, vidím, že vieš viac ako kašu dúchať. Nože mi daj pramaterin prsteň."

„Ak si ho chcel mať, mohol si si ho nájsť," odsekol mládenec. „Ja som si ho zdvihol zo suchého jazerného dna, preto je právom môj."

„No, veď ty ešte skrotneš!" vyskočil čarodejník z lavičky a bez večere sa hodil na posteľ.

Nášmu študentovi chutilo, čo mu jeho milá na stôl nakládla, a v hodvábnych perinách sa mu dobre spalo do bieleho rána.

„Vstávaj, vstávaj," budila ho dievčina. „Dnes ti otec nedá robotu, ale ti rozkáže, aby si mu večer porozprával tri rozprávky. Chce jednu zaujímavejšiu od druhej a všetky tri majú byť také dobré a také dlhé, aby od večera do rána pri nich nezaspal. Lenže otec si zapchá uši a mohol by si rozprávať hocičo, onedlho by pri tvojich rečiach zaspal a ty by si bol ráno o hlavu kratší. Nuž spravíš to teraz takto: keď si otec ľahne do tmavej izby, opri železný hák o dvere, metlu postav do kúta a kotol zaves rovno nad ohnisko, potom im všetkým trom rozkáž, aby začali odrazu čosi rozprávať. Ty sa medzitým vykradni tíško von, vezmi uzdu sponad maštaľných dverí a potras ju. Privoláš môjho osedlaného koníka. Vyskočíš naň, i ja tam už budem, a potom spolu ujdeme. Azda sa nám to pošťastí, ak nie, zahynieme spolu."

Nechcelo sa mládencovi zahynúť s Diarmuidovou dcérou, lebo ju čoraz radšej videl. Dobre si zapamätal, čo mu jeho milá radila, oprel hák o dvere, postavil metlu do kúta a kotol zavesil rovno nad ohnisko, potom im všetkým trom kázal, aby odrazu začali rozprávať - a už ho nebolo. Pred maštaľou potriasol uzdu a hneď stál pri ňom osedlaný koník. Kým naň vyskočil, už aj jeho milá tam bola a dali sa na útek. Koník letel, ledva sa kopytami zeme dotýkal, predbehol večerný vietor a unášal ich ďaleko. Keby však nebol koník taký rýchly, už by s nimi bolo zle.

Diarmuidova žena, celkom taká striga, aký bol on strigôň, sa práve vrátila domov z ďalekej cesty. Vojde do domu a počuje muža chrápať a metlu, kotol i hák vykrikovať zo zavretej izby.

„A čo je to tam za krik?" zhíkla.

„Kázali nám rozprávať, nuž rozprávame jeden cez druhého," ozval sa železný hák odo dverí.

„Hej, hej, vstávaj, starý, Čosi sa tu robí!" zobudila striga muža.

Napokon sa Diarmuid prebral a hneď vedel, čo sa stalo.

„Bodaj by sa nerobilo, keď nám najstaršia dcéra ušla s akýmsi írskym odroňom!" klial starý čarodejník. Hneď sa i so ženou vybrali za našimi mladými, ale do rána ich nenašli. Lenže dievča tušilo, že sa im všetko len tak ľahko neprepečie, nuž nad ránom prosilo mládenca, aby sa obzrel, či ich neprenasledujú.

„Nevidím nikoho, iba dva čierne krkavce akoby za nami leteli."

„Rýchlejšie, koník, rýchlejšie, už nás naháňajú!" poháňalo dievča koňa. Po chvíli už počulo krkavce krídlami plieskať.

„Máš ihlu, čo som ti dala?" spýtala sa mládenca.

„Mám," prisvedčil náš študent.

„Chytro ju za seba zahoď!"

Mládenec poslúchol a za nimi vyrástol vysokánsky železný les až po samé oblaky. Krkavce nevládali vyletieť tak vysoko, zosadli pred lesom a Diarmuid vravel žene:

„Žena moja, zaleť chytro domov a prines mi veľké kladivo. Mám ho pri posteli."

Diarmuid oddychoval chvíľu a tu začul pleskot krídel.

„No čo, už letíš domov?" spýtal sa.

„Ale ba, už som sa vrátila s kladivom!" zakrákala striga.

„Ej, ale si ty šikovná mladica, žena moja!" pochválil ju, potom zdvihol ťažké kladivo a hodil ho do železných stromov. Kade kladivo letelo, tam vyvalilo stromy, nuž krkavce mohli už opatrne letieť ďalej.

Po čase prosila Diarmuidova dcéra svojho milého, aby sa zas obzrel.

„Vidím, že sa krkavce zase blížia!" zvolal.

„A máš pri sebe prsteň prastarej matere, čo sme našli na dne jazera?" spýtala sa dievčina. „Mám."

„Dobre," odľahlo Diarmuidovej dcére. „Stiahni si ho z prsta a zahoď ďaleko za seba."

Náš študent poslúchol, hodil prsteň za chrbát a v tej chvíli sa za nimi rozlialo šíre more, toľké, že krkavce nevládali ponadeň preletieť.

„Chytro mi dones drevený kalich, mám ho pri posteli," kázal Diarmuid žene. Po chvíli začul pleskot krídel.

„Vari už letíš domov?" spýtal sa.

„Ale ba, už som sa vrátila s kalichom!" zakrákala striga.

„Ej, ale si ty šikovná mladica, žena moja," pochválil ju Diarmuid, vzal kalich a pribral sa vysušiť more. Nalopotil sa, potom odhodil drevený kalich.

„Všetko darmo, žena moja," srdil dcéra sa veľa od nás naučila, už je šikovnejšia ako my. Čo by sme čo robili, už ich nechytíme."

Ale strige to nedalo pokoja. Ešte raz vyletela vysoko do povetria a za dcérou hlasno zakrákala ťažkú kliatbu:

„Bodaj ťa tvoj milý doma tak zabudol, ako si ty zabudla na nás!"

Mládenec so svojou milou sa teraz už pokojne niesli na koníku a do večera sa blížili k mládencovmu rodnému domu.

„Počkám ťa tu," povedala dievčina na vŕšku. „Vráť sa domov a povedz, koho si si priviedol. Ale kým ma nezavoláš, nikomu nepodaj ruku a nikoho nepobozkaj, lebo v tej chvíli na mňa zabudneš!"

Nevidelo sa to nášmu mládencovi, že by mal svoju milú nechať na vŕšku nad domom, ale povedal si, že sa hneď po ňu vráti, len sa doma ohlási. Ako vošiel na dvor, vybehol mu veľký pes v ústrety, vyskakoval naňho, oblizoval mu tvár od radosti, že sa mladý gazda vrátil. A v tej chvíli náš študent zabudol na svoju milú, všetkým zaradom podával ruku, pobozkal matku, radoval sa, že je zas doma, a na Diarmuidovu dcéru si ani nepomyslel. Neborká dievčina čakala na svojho milého, ale keď videla, že sa po ňu nevracia, zaliali ju slzy a pomaly zišla do dediny, že ju azda niekde prenocujú. Bála sa cudzích ľudí, nuž napokon pustila koníka na lúku a sama sa vyškriabala na strom nad studňou, že azda tam vyčká i do rána. Vtom prišla nabrať vody kováčova stará žena. Nahla sa nad vodu a vidí v nej krásnu mladú tvár.
„Ejha, nuž takáto som ja krásna! Veď som to ani nevedela!" zhíkla, nechala krčah pri studni a rozbehla sa rovno do mesta. Myslela si, že takej krásnej paničke je veru škoda v dedinskej vyhni okolo ohňa sa motať.

Keď sa žena nevracala, poslal kováč staršiu dcéru po vodu. Aj ona sa nahla nad studňu, a keď v nej videla krásnu tvár, rozbehla sa rovno do mesta na zábavu, veď takej krásavici by vraj bolo škoda v čiernej vyhni sa motať. A keď sa ani kováčova mladšia dcéra nevrátila s vodou, vybehol sám starý kováč k studni. Nahol sa, že si naberie vody, a tu zazrel krásnu dievčenskú tvár.

„Ejha!" zvolal. „Už viem, čo je vo veci, prečo tie nejdú s vodou. No hybaj zo stromu, dievča, nič sa neboj, nikto ti neublíži."

Nuž tak išla Diarmuidova dcéra do služby ku kováčovi. Dom oriadila, dobre varila, v gazdovstve poriadky porobila, tu i tam pomáhala. Ba, ešte aj pri kováčskej robote vedela jedno-druhé poradiť, nuž kováč by nebol dbal, keby nikdy viac z jeho chalupy neodišla.

Onedlho sa po celom kraji rozchýrilo, že sa mladý študent z bohatého gazdovstva žení a berie si slúžtičku. Nikto vraj jej rodinu nepozná, lebo je z ďalekého kraja, ale do roboty je taká šikovná a ku každému milá, že ju všetci v dome majú radi, a najradšej jediný syn. Na svadbu pozvali chudobných aj bohatých, starých aj mladých odvšadiaľ. Nuž pozvali aj kováča a jeho novú slúžku. Večer pred svadbou ta obaja šli. V dome bolo viac ľudí ako v meste na jarmoku, na dvore sa piekli prasiatka i jahniatka, ženy obskakovali pece s chlebmi a koláčmi. Chvíľu sa Diarmuidova najstaršia dcéra prizerala, potom poprosila, či jej dovolia koláč upiecť.

„Nedbám," zahundrala nová slúžka, lebo nevedela, kde jej od roboty hlava stojí. Dievčina sa pribrala do roboty a napiekla taký krásny koláč, že ho slúžka rovno do izby zaniesla, kde sedeli učení páni, čo veľa škôl vychodili.

„Ej, ale je dobrý," chválili ho. „Kto ho upiekol?"

„Ja," povedala chytro nová slúžka,

„Neklam," hnevali sa. „Taký koláč nikto v celom Írsku nevie napiecť."

Teraz už slúžka voľky-nevoľky prezradila, že koláč upieklo dievča, čo slúži u kováča.

„No, len nám ju sem pošli!" vraveli učení páni.

Diarmuidova dcéra sľúbila, že sa pôjde pánom pokloniť, ale najprv sa vraj umyje a čisto oblečie. Keď sa dievčina obriadila, krajšej ženy v celom dome nebolo. Vlasy mala ako najčernejšia zem a oči ako jazerná voda. Všetci páni povstávali, keď k nim vošla, a prosili ju, či by si nesadla za vrchstola. Páni rozprávali jedno-druhé, jedli, pili, smiali sa a dievčina sa spýtala, či to tu všade na svadbách takto býva.

„No pravdaže," prisvedčili. „A vari sa inde svadba oslavuje inak?"

„V Nikdečovskom kraji, skade som nedávno prišla, tam sa na svadbách hrajú rôzne hry a každý sa preukáže niečím nezvyčajným, aby ostatných zabavil."

„A či by si nás nezabavila niečím nezvyčajným?" prosili ju páni.

„Dobre, ak dovolíte, ale mali by sa prizerať aj mladucha a ženích, lebo im sa chcem preukázať."

Páni zavolali mladuchu a ženícha a dievčina vytiahla z vrecka zlatú sliepočku a z druhého vrecka strieborného kohútika. Všetci sa prizerali s otvorenými ústami, keď dievčina sliepočku aj kohútika dala pekne na stôl. Vtom začala spievať veselú pesničku, akú ešte nepočuli, a kohútik aj sliepočka pekne tancovali na stole. Nikto sa nevedel na také čudo vynadívať. Keď sliepočka a kohútik dotancovali, hodila im dievčina tri zrnká pšenice na stôl. Kohútik pozobal dve zrnká a sliepočke nechal iba jedno.

„Ech, ty kohútisko!" zlostila sa sliepočka, „v dome môjho otca by si nebol taký protivný. Keď som ti pomohla vyhádzať hnoj z otcovej maštale, vydrhla maštaľ a našla som ihlu, bol by si mi veru vďačne nechal dve zrnká. Ale teraz si na mňa chytro zabudol!"

Staré-mladé sa zhrčilo okolo stola, keď dievčina znovu zaspievala veselú pesničku a kohútik so sliepočkou tancovali na stole. Za odmenu im dievčina hodila ešte tri zrnká pšenice. A kohútik chytro pozobal dve zrnká.

„Ech, ty kohútisko!" vyčítala mu sliepočka. „V dome môjho otca by si nebol taký protivný. Keď ti otec kázal deravou naberačkou vysušiť jazero a ja som robotu namiesto teba spravila, aj som ti dala zlatý prsteň, bol by si mi veru vďačne nechal dve zrnká. Ale teraz si na mňa chytro zabudol!"

Všetci sa usmievali, len ženích zvážnel, marilo sa mu, že krásnu dievčinu veru niekde videl a jej milý hlas už počul. Nevedel si však spomenúť, kedy a kde.

Dievča hľadelo teraz smutným okom na mladuchu i na ženícha, ale kohútikovi a sliepočke zaspievalo veselú pesničku do tanca. A keď pekne zatancovali na stole, dostali zas iba tri zrnká pšenice. Kohútik sa poponáhľal, pozobkal dve zrnká a sliepočke nechal iba jedno.

„Ech, ty kohútisko!" začala sliepočka znova. „V dome môjho otca by si veru nebol taký protivný. Keď som ti poradila, ako máš naučiť rozprávať metlu, kotol a hák, aby si neprišiel o hlavu, bol by si mi vďačne dal dve zrnká. Ale teraz si na mňa chytro zabudol, všakver?"

Vtom sa mládenec obrátil chrbtom k mladuche, dvoma krokmi bol pri dievčine a objal ju.

„Teraz ťa už spoznávam, milá moja. Ťažká kliatba sa pominula a už nikdy na teba nezabudnem, kým len živý budem!"

Medzi svadobčanmi sa strhla trma-vrma. Keď už trocha stíchla, ženích vyrozprával všetko od samého začiatku až do konca. Sprvu nikto, ani najmúdrejšie hlavy nevedeli, s kým má dnes ísť ženích na sobáš. Jedni vraveli: „Veru len so slúžtičkou. Ona ho poslala za bratmi a tí mu pomohli nájsť dom Diarmuida Ryšavej brady. Keby ho však nebol našiel, nemal by teraz chvíle pokoja, ani dva razy by sa za jedným stolom nesmel najesť. Bol by tulákom bez domova."

„Ale ba!" vraveli druhí. „Toto dievča si ženícha nezaslúži. Nechalo ho odísť samého z domu a poslalo ho rovno do záhuby. Veď keby mládencovi nebola pomáhala Diarmuidova dcéra, bol by v čarodejníkovom dome prišiel o hlavu. Iba tá druhá dievčina mu verne pomáhala a nikdy ho neopustila. Preto si zaslúži, aby ju ženích nikdy viac neopustil."

A potom už bola svadba nad svadby, keď sa dcéra čarodejníka Diarmuida Ryšavej brady vydávala za írskeho mládenca. Od tých čias si žili spokojne a dobre sa mali aj ich deti a detné deti do siedmeho pokolenia.

Iba ja som pri nich zle obišiel. Dali mi maslové črievice a poslali ma rovno sem porozprávať ich príhodu.