Kone kráľa Conala

Kone kráľa Conala (Rozprávka)
Pred dávnymi časmi žil v Írsku kráľ a mal ženu dobrého srdca. Všetci ju preto mali radi. Na bohatých i na chudobných sa rovnako milo usmievala. Ak prišiel do kráľovského zámku chudobný človek s prosbou, vždy našiel u kráľovnej ochranu.

Kráľovná priviedla na svet troch zdravých synov, a keď dorastali na súcich mládencov, nebolo v celom kráľovstve šťastnejšej rodiny.

Ale raz kráľovná ochorela, a nikto nevedel nájsť liek na jej neznámu chorobu. Keď videla, že sa blíži jej posledná hodina, zavolala kráľa k sebe a prosila ho, aby sľúbil, že jej splní poslednú žiadosť.

„Vrav, čo si želáš, a keď budem môcť, splním ti želanie."

„Ak umriem," prosila kráľovná, „a ty sa po čase znova oženíš, sľúb mi, že našich synov pošleš do vzdialenej končiny kráľovstva. Nechcem, aby im cudzia žena rozkazovala. Nech sa potom vrátia do kráľovského zámku ako muži."

Kráľ dal umierajúcej žene slovo, že splní jej želanie, a kráľovná onedlho tíško naposledy vydýchla.

Celé tri roky kráľ smútil a nechcel ani vypočuť radcov, ak pripomenuli, že kráľovstvo je bez kráľovnej osirelé. Napokon sa predsa podvolil, dal ďaleko od kráľovského hradu postaviť pre troch kráľovičov nový zámok a poslal ta svojich troch synov aj s najlepšími učiteľmi a vernými sluhami. Potom sa znova oženil a žil šťastne s novou kráľovnou. Po roku kráľovná povila syna a detský smiech i plač opäť zneli medzi múrmi kráľovských siení.

Raz sa kráľ vybral na poľovačku a kráľovná sa šla prejsť. Zišla do podhradia, a keď chodila medzi domcami, potkla sa na schodoch a veľmi sa udrela.

„Bodaj si horšie obišla!" zvolala akási starena z domca.

"Prečo ma preklínaš, veď som ti nikdy neublížila?" spýtala sa zarazená kráľovná.

„Ale nikomu si dosiaľ ani nepomohla," zahundrala starena. „Kráľova prvá žena bola veru inakšia ako ty. Ak videla chudáka mrznúť, aj vlastnú šatku sňala z pliec a zavinula do nej biednu starenu, ako som ja. Ani k jedlu si nesadla, kým nevidela, že každý na jej dvore má čo jesť. A čože ty, o nikoho nedbáš, iba o seba a o svojho syna. No počkaj, len nech dorastú kráľovi traja starší synovia, potom nastanú v kráľovskom zámku zas inakšie poriadky."

Starenine slová náramne prestrašili mladú kráľovnú. Vypytovala sa na mŕtvu kráľovnú i na jej synov, ale darmo, starena už čušala. Jazyk sa jej rozviazal iba, keď jej kráľovná sľúbila sto oviec. Potom už prezradila, kde sú mladí kráľoviči, aj prečo žijú ďaleko od kráľovského zámku. Mladá kráľovná len počúvala, počúvala a čoraz väčšmi ju trápil strach, čo bude s jej vlastným synom.

„Dala by som sto kráv aj sto kôz tomu, kto by mi poradil, čo mám robiť, aby môjho syna nestihol zlý osud, že nebude mať kam hlavu zložiť, tak ako vták v povetrí."

„Ak mi naozaj dáš sto kráv aj sto kôz k tej stovke oviec, čo si mi už sľúbila, tak ti veru dám dobrú radu."

Kráľovná ochotne všetko sľúbila a zlá starena jej pošepla:

„Dobre počúvaj, čo ti poviem. Prehovor kráľa, aby synov pozval aspoň na pár dní do svojho hradu. A keď tu budú, zaradom ich vyzvi, aby sa s tebou hrali v šachy. Dám ti takú šachovnicu, na ktorej vždy vyhráš. A keď ich všetkých troch porazíš, povieš im, že im teraz dáš úlohu. Nech sa vyberú rovno za kráľom Conalom a odvedú mu tri kone z koniarne. A nech tie žrebce privedú sem, lebo chceš na nich po tri razy obísť kráľovstvo. Mládenci odídu do sveta, a nikdy viac sa nevrátia, lebo kone kráľa Conala hľadalo už veľa smelých ľudí, ale nikto sa z takejto cesty ešte nevrátil. A potom bude už budúcnosť tvojho syna jasná."

Kráľovnej sa rada veľmi zapáčila, a keď sa kráľ vrátil z poľovačky, pekne sa okolo neho mala, vypytovala sa na jeho synov a dozvedala sa, prečo ich pred ňou zatajil.

„Pozvi ich domov," prosila kráľovná, „aspoň ich spoznám. Uvidíš, že ich budem mať tak rada ako svojho vlastného syna."

Kráľ poslúchol a odkázal svojim trom starším synom, aby ho prišli pozrieť, poklonili sa kráľovnej a privítali najmladšieho bračeka.

Onedlho traja jazdci, mladí kráľoviči, zosadúvali na otcovom dvore a kráľ dal hneď na ich počesť vystrojiť veľkú hostinu. Všetci sa úprimne radovali z návratu kráľovičov, i mladá kráľovná sa tvárila milučko, akoby ich ona vítala najúprimnejšie.

Po hostine usporiadal kráľ veľkú poľovačku, potom strelecké preteky. Neraz sa v tom čase na kráľovskom dvore spievalo a mladí kráľoviči tu i tam vynikali nad ostatných smelosťou, umom a šikovnosťou. Otcovi zo dňa na deň väčšmi k srdcu prirastali a veľmi bol rád, že má zase všetkých synov doma.

Raz pozvala kráľovná kráľovičov, aby s ňou hrali v šachy. Nachystala do svetlice stareninu šachovnicu a hrala zaradom so všetkými troma mládencami. S každým hrala po tri razy, každého dva razy porazila a naoko jednu hru prehrala.

Večer, keď už kráľovná dohrala i s najmladším bratom, spýtal sa jej najstarší:

„Aké úlohy nám dáš, keď si po dva razy nad nami zvíťazila?"

„Dám vám všetkým trom jednu jedinú úlohu: sľúbte, že neprenocujete dva razy pod tou istou strechou, ani sa nenajete dva razy za tým istým stolom, kým sem neprivediete tri kone kráľa Conala. Chcem na nich po tri razy obísť celé kráľovstvo."

„Dobre, kráľovná," poklonil sa najstarší brat, „len nám povedz, kde nájdeme kone kráľa Conala."

„Svet má štyri strany," odvetila kráľovná, „ak pôjdete v tie štyri strany, nájdete ich celkom iste."

„A teraz ti dám i ja úlohu, za tú hru, čo si so mnou prehrala. Vyjdeš na najvyššiu hradnú vežu a stade nás budeš vyzerať, kým sa nevrátime s koňmi," doložil najstarší.

Kráľovná zbledla, že by sa v nej nebol krvi dorezal.

„I ja ti dám úlohu za hru, čo si so mnou prehrala," ozval sa prostredný. „Kým sa nevrátime, ani raz sa nenaješ tak, aby si utíšila hlad, a nevypiješ toľko, aby si zahasila smäd."

„Odvolajte to," prosila kráľovná, „a ja zruším svoju úlohu."

„Ak niekto oslobodí mládenca od prvej úlohy, čo má splniť, nikdy z neho nič nebude," povedal najmladší brat. „Pôjdeme hľadať kone kráľa Conala."

Zavčas rána sa traja bratia rozlúčili s otcom a vybrali sa hľadať hrad kráľa Conala. Dlho putovali po všetkých stranách sveta, a nikto im o hrade nevedel slovka povedať. Až raz postretli na osamelom mieste krívajúceho muža s čiernou čiapkou na hlave.

„Kto ste, mládenci?" spýtal sa ich, keď sa mu pozdravili. „A čo vás privádza na miesto, kade viac zveri ako ľudí chodieva?"

„Sme synovia írskeho kráľa," odpovedal najstarší, „a hľadáme hrad kráľa Conala. Macocha nás poslala, aby sme mu odviedli tri kone."

„Veľa smelých mládencov sa už vybralo po kone kráľa Conala, ale ani jeden sa stade živý nevrátil. No dobre, azda vám bude šťastie žičiť. Poďte, prenocujte u mňa a ráno vás zavediem rovno ta, kde chcete ísť. Bezo mňa by ste sa iba darmo unúvali."

Traja bratia sa pekne poďakovali, šli za neznámym a prenocovali pod jeho strechou.

Ráno ich domáci zobudil, dobre nachoval, dal si čiernu čiapku na hlavu a všetci štyria sa vybrali na cestu. Do večera prišli pred hrad kráľa Conala.

„Teraz si oddýchnite, zobudím vás pred polnocou," vravel muž v čiernej čiapke mládencom. O polnoci sa tíško zakrádali do koniarne. Stráže hlboko spali, a tak sa ľahko dostali ku koňom, chytili ich za ohlávky a chceli ich vyviesť z koniarne. Ale ako sa koní dotkla cudzia ruka, zafŕkali, zadupotali, zaerdžali a zobudili celý zámok. Stráže povyskakovali, chytili štyroch zlodejov a priviedli ich rovno pred kráľa Conala.

Kráľ sedel na vysokom zlatom tróne vo veľkej sieni a všade okolo neho stáli stráže s mečom v ruke. V kozube horel oheň a nad ohniskom visel veľký kotol.

„Hej, stráže," zvolal kráľ Conal, keď mu priviedli štyroch zlodejov z koniarne, „nože hoďte drevo na oheň, nech olej zovrie. A vy vravte, kto ste. Keby som nevedel, že Čierny zbojník už nie je nažive, myslel by som, že si to ty," obrátil sa na krívajúceho muža v čiernej čiapke.

„A ja som veru Čierny zbojník. Ako vidíš, som živý a skoro zdravý."

„Hm," zapochyboval kráľ. „Ale dlho živý nebudeš. A vy ste kto?" zahrmel na mládencov.

„Sme synovia írskeho kráľa," odpovedal najstarší.

„Pozrimeže, tak aj synovia írskeho kráľa kradnú kone?" zvolal kráľ Conal. „No dobre, začneme od najmladšieho." Potom sa obrátil na Čierneho zbojníka. „Videl si veľa ľudí blízko smrti, nuž povedz, videl si niekoho, koho čakala istejšia smrť ako teraz tohto mládenca?"

„Videl som, kráľ Conal, videl. Veď aj mne samému hrozila už istejšia smrť ako teraz najmladšiemu kráľovičovi, a predsa som tu."

„Dobre, porozprávaj mi, ako to bolo. Ak je to pravda, darujem mu život."

Čierny zbojník si sadol na lavicu pri kozube, zahľadel sa do živého ohňa a porozprával kráľovi Conalovi svoju príhodu.





O troch zakliatych princeznách



„Kedysi som mal veľa zeme, kráv, koní a oviec aj všetkého, čo mi bolo treba. Žil som si statočne a veselo, kým ma tri strigy neobrali o celý majetok. Keď som o všetko prišiel, dal som sa na zboj a bol som najchýrnejším zbojníkom v Írsku. O Čiernom zbojníkovi počul každý v celej krajine.

A tie tri strigy, čo ma vtedy o všetko obrali, to boli tri dcéry vtedajšieho írskeho kráľa. Cez deň vám to boli najkrajšie dievčiny na šírom svete, ale v noci ich mocný černokňažník vždy premenil na tri odporné babiská.

Ešte predtým, ako som prišiel o všetko, poslal som raz čeľaď, aby mi nakopali a doviezli rašelinu, ale chcel som, aby jej bolo dosť na sedem rokov. Priviezli jej veľa a navŕšili za domom toľkú kopu, akoby tam vyrástol čierny vrch. Čoskoro sa mi zdalo, že tej rašeliny akosi veľmi rýchlo ubúda, iba som nevedel, ako je to možné. Ale raz, vracal som sa po polnoci z akejsi veselej hostiny, a čo vám vidím? Tri odporné veľké babiská kradnú rašelinu spoza domu,' nakladajú si ju do troch noší a potom s ňou bežia kade ľahšie, akoby nič neniesli. Striehol som odvtedy na ne, no nevedel som ich nijako prichytiť. Celú zimu mi rozkrádali rašelinu a do jari bolo po mojej sedemročnej zásobe.

Na jeseň som si zasa dal nahotoviť rašeliny na sedem rokov, ale tie tri strigy mi ju porozkrádali. Teraz som však už mal viac šťastia a vystriehol som ich raz, keď si naplnili noše a rozbehli sa s nimi ako divé hore do vŕškov. Pustil som sa za nimi a videl som, ako sa spúšťajú do podzemnej chodby v skalách. Pozrel som dolu, a tam horí veľký oheň, nad ohňom visí kotol a varí sa v ňom celý býk. A okolo ohňa poskakujú tri odporné babiská. Poobzeral som sa, čo by som do nich hodil. Pri otvore do podzemnej chodby som zazrel veľký balvan. Podložil som podeň drúk, nadvážil ho a vtom sa balvan s ukrutným rachotom zrútil pod zem. Rozdrvil strigám kotol, polievka sa im vyliala a zahasila oheň.

Keď som to videl, vzal som nohy na plecia, ale tie strigy ma čoskoro doháňali. Už som ich horúci dych cítil na chrbte, už-už mi na päty stúpali. V poslednej chvíli som sa vyškriabal na vysoký strom, ale babiská ma v tme i tam zazreli. Zastali pod stromom a prebodávali ma pohľadmi. Nechcelo sa im vyškriabať sa na strom, nuž najstaršia chytro premenila prostrednú na sekeru a najmladšiu na zúrivého poľovníckeho psa. Rozohnala sa striga a z celej sily zaťala do stromu. Pes pod stromom vyskakoval, zuby ceril a divo brechal. Sekera prvým úderom preťala kmeň do tretiny. Striga sa zahnala po druhý raz a sekera sa zahryzla do druhej tretiny kmeňa. Striga zdvihla sekeru po tretí raz a strom by teraz už iste bol padol, vtom však zakikiríkal kohút. V tej chvíli sa sekera pred mojimi očami premenila na krásnu dievčinu, striga, čo rúbala strom, tiež a zo psa bolo také pekné dievča, že krajšieho v celom Írsku nikdy nebolo ani nebude. Sestry sa pochytali za ruky a odchádzali spod stromu. Zdali sa mi také šťastné a nevinné ako novorodeniatka v matkinom náručí.

„Nuž povedz, kráľ Conal," spýtal sa Čierny zbojník zamračeného kráľa, „nehrozila mi vtedy istejšia smrť ako teraz najmladšiemu írskemu kráľovičovi?"

„Máš pravdu, hrozila," uznal kráľ Conal, „a preto je od tejto chvíle najmladší kráľovič mojím hosťom. Lenže tu máme aj prostredného brata a olej v kotle vrie."

„Áno, ale mňa už čakala istejšia smrť ako teraz prostredného kráľoviča, a predsa som tu."

„Dobre, aj to si vypočujeme. Ak je to pravda, darujem život i jemu."





O trinástich kocúroch



Strigy nezabudli na neslýchaný kúsok, aký som im vyparatil. Od tej noci mi neprestávali robiť škodu na každom kroku. Zabili mi kone, zahrdúsili ovce, utopili kravy v močiari. Ukradli mi sliepky, podupali úrodu, zapálili stodolu a onedlho som bol na mizine. Nič iné mi neostávalo, ako dať sa na zboj, ak som chcel ženu a deti uživiť, ako sa poriadnemu človeku patrí.

Sprvu sa mi neveľmi darilo, vše som ukradol biednu kravu alebo poloslepého koňa. Keď sa mi raz podarilo odrazu uchmatnúť aj koňa aj kravu, bol som nevýslovne šťastný. Vedel som, že teraz už moja žena a deti nebudú hladovať. Ale vtedy som veru skôr zvolal hop!, ako som preskočil. A tak som aj doskákal.

Hnal som kravu a koňa v noci domov, veď zbojníctvo je nočné remeslo. Tu vám zrazu na mňa prišla taká únava, že som už nevládal ani nohami zapletať. Išiel som práve cez hustú horu, nuž priviazal som koňa o strom, kravu o druhý a pod tretí som sa sám schúlil. Bolo mi zima, nuž nakládol som si ohník a hrial som sa. Ešte som sa ani nezohrial, keď vidím, že sa ku mne z hory zakráda trinásť najväčších kocúrov, aké kto na svete videl. Dvanásti boli toľkí ako urastený chlap a trinásty ešte raz toľký. Sadol si k môjmu ohníku, ani sa nespýtal, či si smie prisadnúť, a tých dvanásť kocúrov si hneď posadalo k nemu. Šesť z jednej strany a šesť z druhej. Hrejú sa kocúry, hrejú, oči im svietia a iskria, akoby veľký zelený oheň horel. Od spokojnosti vše jeden, vše druhý ticho pradie, ale keď už všetci trinásti priadli, zdalo sa, že to trieskajú hromy.

O chvíľu zdvihol najväčší kocúr hlavu, pozrel na mňa a zamravčal:

„Hladný som, ale viac hladovať nebudem. Daj mi už aj niečo zjesť!"

„Nemám, čo by som ti dal, iba ak toho starého sivka, čo je tam o strom priviazaný."

Kocúry povyskakovali od ohňa, zamňaukali a už som ich nevidel. O chvíľu sa všetci trinásti vrátili, oblizovali sa, posadali si zas okolo ohňa a priadli, ako keď hromy trieskajú.

Ešte som si ani nepremyslel, ako by som kocúrom ušiel, keď sa ozrutný kocúrisko znova ozval.

„Ešte som hladný, ale viac hladovať nebudem. Daj mi už aj niečo zjesť!"

„Nemám, čo by som ti dal, iba tú starú kravu, čo je obďaleč o strom priviazaná."

Kocúry povyskakovali od ohňa, zamňaukali a už som ich nevidel. Ale dobre som vedel, že je najvyšší čas zachrániť si aspoň holý život. Vyzliekol som si kabaňu, ovinul ju okolo kláta, navrch som zacapil čiapku, aby sa kocúrom zdalo, že som pri ohni zaspal. Potom som sa chytro vyškriabal na najvyšší strom.

Kocúry sa onedlho vrátili k ohňu, oblizovali sa a priadli, ako keď sedem hromov duní.

Po chvíli ryšavý kocúrisko zasa mravčí: „Hladný som, daj mi niečo pod zub!"

Keď mu nikto neodpovedal, skočil k drevu, zahryzol sa do kabane, pazúrmi strhol čiapku.

„Aha, tak si nám ušiel! Veď ťa my nájdeme, aj keby si pod oblakmi lietal alebo pod zemou trčal," vyhrážal sa.

Hneď rozposlal šesť kocúrov po celom Írsku. Šiestim kocúrom kázal pod zemou snoriť. A on si medzitým sadol pod strom.

Onedlho sa všetky kocúry vrátili, že nikde nenašli ani stopy po mne. Ryšavé kocúrisko od zlosti vyvrátilo oči a tu ma zazrelo na strome. Viac mu nebolo treba.

„Aha, už ťa mám!" zajačal a rozkázal všetkým kocúrom, aby prehrýzli kmeň stromu.

Dvanásť kocúrov si s hrubým stromom poradilo o chvíľu. Prehrýzli kmeň a strom spadol rovno pred ozrutného trinásteho. Lenže keď strom padal, pošťastilo sa mi zachytiť sa konárov najbližšieho stromu. ' Aj do toho sa kocúry pustili, ale v poslednej chvíli som zasa preskočil na ďalší strom. Napokon kocúry vykántrili celú hustú horu, ostal už iba jeden jediný strom a ja na ňom. Raz som nevedel, kam by som mal ujsť, keď sa zvalí aj moja posledná záchrana. Už sa i môj strom nakláňal, ale som na to i zabudol, lebo odvoľakiaľ pribehlo trinásť vlkov. Dvanásť veľkých sivých vlkov bežalo v svorke a trinásty, ozrutný, ich viedol.

Vlci napadli kocúry a strhol sa divý boj, aký som v živote nevidel. Trhali sa, driapali sa, sekali a onedlho ležalo pod stromom dvanásť mŕtvych vlkov a dvanásť kocúrov. Už bojoval iba obrovský ryšavý kocúr a ozrutný vlk. Dlho bojovali, až napokon obaja dobití skapali. Len vtedy som sa opovážil pomaly sa spustiť zo stromu, ale nebolo to ľahké, lebo veľký strom sa kýval a nakláňal, taký poobhrýzaný kmeň mal. Viac mŕtvy ako živý som padol pod strom, hneď som však vyskočil a bežal ozlomkrky domov, akoby mi kocúry aj vlci v pätách boli.

„Nuž povedz, kráľ Conal," obrátil sa Čierny zbojník na kráľa, „povedz úprimne, nebol som vtedy bližšie smrti ako teraz prostredný írsky kráľovič?"

„Máš pravdu, veru bol, a preto je od tejto chvíle aj prostredný brat mojím hosťom. Ale pre najstaršieho už vrie olej v kotle."

„Nech len vrie, mňa čakala už istejšia smrť, a predsa som tu," vravel Čierny zbojník.

„Nože povedz, ako to bolo, ak je to pravda, darujem aj tretiemu kráľovičovi život."





O nevďačnom učňovi



Keď som už zopár rokov zbojníčil, vyznal som sa vo svojom remesle ako málokto. Lebo veru aj zbojníctvo je remeslo ako každé iné. Keď som už bol majstrom, pribral som si zopár učňov, aby mi pomáhali. Medzi mojimi učňami bol i jeden neobyčajne šikovný mládenec. Dbal som najväčšmi oňho, lebo mal bystrú hlavu, nezvyčajne šikovné prsty a do roboty sa hnal ako oheň. Po čase som ho naučil všetkému, čo som vedel, ba neraz sa mi videlo, že je súcejší do nášho remesla ako ja, lebo bol rýchlejší, vrtkejší a prefíkanejší.

Dozvedel som sa, že kdesi, na druhom konci našej krajiny, žije pod zemou náramne bohatý obor. Býval v kamennej jaskyni a mal v nej plno zlata, striebra a drahých kameňov, lebo okrádal všetkých bohatých pánov. Tak sme sa s učňom dohovorili, že sa vyberieme za obrom, vystriehneme čas, keď obor nebude doma, spustíme sa do jaskyne, naberieme si z jeho pokladov, koľko len unesieme, a potom nám už bude sveta žiť. Dlho sme len chodili a hľadali obrovu podzemnú skrýšu, ale napokon sme ju našli. Do obrovho príbytku viedla jediná cesta cez hlboký skalný komín.

Niekoľko dní sme striehli na obra a tak sme zistili, že každé ráno vyjde z jaskyne, poberie sa preč a večer sa zasa vracia s veľkým vrecom na pleci. Mysleli sme si, že má v ňom iste samé zlato, striebro a vzácne skvosty.

Raz ráno, keď sme videli, že obor je už ďaleko, priviazal som učňa na povraz a spúšťal som ho do jaskyne. Ale ešte sa nespustil ani do polovice komína, už kričal a trhal povrazom, aby som ho vytiahol.

„Prišlo mi akosi zle," vravel mi. „Choď ty, majster, spustím ťa, a keď naberieš dosť pokladov, vytiahnem ťa."

Spustil som sa cez komín a zastal som v obrovej jaskyni. Poobzeral som sa a z každého kúta sa na mňa smiali kopiská zlata, striebra a drahých kameňov. Otvoril som vrece a nahádzal doň toľko, aby ho dobrý chlap vládal uniesť, priviazal som vrece o povraz a zavolal učňovi: „Ťahaj, ale opatrne!"

Prizeral som sa, ako učeň pomaly a opatrne vyťahuje vrece, a šiel som nabrať poklady do ďalšieho. Keď som ho naplnil samým blyskotom, zakričal som ešte raz na učňa, aby spustil povraz. Najprv mi ani neodpovedal, potom zavolal:

„Ďakujem, majster, už som sa vyučil. Viac sa od teba nemôžem priučiť, nuž maj sa dobre. A dobrú zábavu s obrom."

Myslel som si, že len tak hlúpo žartuje. Ale keď sa mi už neozval, ani povraz nespustil, videl som, že som v takej kaši, v akej som azda ešte v živote nebol. Iba mucha by vyletela cez obrov hladký skalný komín. Hľadal som chytro miesto, kde by som sa bezpečne schoval, ale nikde som nič súce nenašiel. Tu som zrazu začul buchot a hrmot. Vedel som, že to môže byť iba obor. Neostávalo mi iné, len chytro sa hodiť do kúta medzi hŕbu mŕtvol. Obor sa práve spúšťal s troma ďalšími zabitými, hodil ich na kopu, potom prišiel k nám. Postŕhal z mŕtvych šaty aj obuv a obral ich o všetko vzácne, čo pri sebe mali. Aj zo mňa strhol šaty a hodil ma do obrovského koša, potom na mňa nahádzal ďalších neborákov a odniesol kôš do zadného kúta jaskyne nad hlbokú priepasť. Bol som na samom spodku koša a podarilo sa mi prichytiť sa prútia. Obor vysypal náklad, do koša už ani nepozrel, ale postavil ho hore dnom do kúta.

Dlho som počúval obrove kroky, potom hlasné chlípanie, čo mi prezradilo, že večeria. Po čase stíchol a zatým som počul hlasné: chŕr! chŕr! chŕr! Chrápal, akoby pílil.

„Azda sa teraz zachrániš," povedal som si a tíško som vyliezol spod koša. Ani som nedýchal a tak opatrne som azda ešte nikdy v živote nekráčal ako teraz v obrovej jaskyni. Obzeral som sa, či nenájdem rebrík alebo povraz, po ktorom sa obor spustil do jaskyne. Teraz som mal šťastie, zazrel som pristavený obrov rebrík, vytesaný z kameňa. Keď obor odchádzal, vždy ho obrátil, aby ho nemohol použiť nikto, iba taký valibuk, ako je on, ale teraz tam stál pekne nachystaný a ja som po ňom vybehol ako veverička.

„Nuž povedz úprimne, kráľ Conal, nečakala ma vtedy istejšia smrť, ako teraz najstaršieho kráľoviča?"

„Veru máš pravdu, preto je odteraz i tretí kráľovič mojím hosťom. Ale si nemysli, že olej v kotle darmo vrie. Z nejedného nebezpečenstva si vyviazol, ale sotva si kedy bol tak blízko smrti ako teraz."

„Smrť je istá, ale hodina neistá," odpovedal Čierny zbojník. „Vravím ti, že mi už hrozila istejšia smrť ako teraz, a predsa som tu."

„Dobre, porozprávaj, ako to bolo. Ak je to pravda, darujem i tebe život a dobre vás všetkých pohostím."

Čierny zbojník si poposadol na kamennej lavici, odtrhol oči z kráľa Conala a zahľadel sa zasa do živého ohňa. Kráľ aj traja bratia tíško načúvali.





O troch obroch



Raz som na cestách náramne ustal, zima ma drvila a hlad mi v žalúdku klopal. Vtom som zazrel akýsi dom. Vošiel som. ,Možno sa trocha zohrejem a hádam ma posadia nielen ku kozubu, ale i za stôl,' myslel som si. Našiel som tam iba mladú ženu s dieťaťom na lone. Dieťa sa smialo a výskalo, ale žena zúfalo nariekala.

„Prečo plačeš a nehráš sa s dieťaťom?" spýtal som sa, lebo ma to zarazilo.

„Ako by som sa mohla smiať a hrať s dieťaťom, keď sme obaja na smrť odsúdení," zaplakala žena ešte zúfalejšie. „A keď ťa tu nájdu, bude hneď aj po tebe."

Naveľa, naveľa som ju trocha posmelil, aby mi vyrozprávala, do akého strašného domu som zablúdil.

„Vlani na jeseň som bola s rodičmi na jarmoku v meste. Vtom vtrhli medzi ľudí traja ozrutní obri. Ľudia sa náramne preľakli a v trme-vrme obri okradli každého o všetko, čo mal. Vtom si ma všimol najstarší obor, zdvihol ma, prehodil si ma cez plece a ušiel aj s bratmi a s korisťou z jarmoku. Privliekli ma sem a od tých čias im varím, periem a dom riadim. Ale najhoršie, že si ma najstarší obor chce vziať za ženu. Uprosila som ho, aby trocha počkal, kým budem mať osemnásť rokov, ale o pár dní sa mi lehota minie a ja veru radšej umriem spolu s týmto dieťaťom, ako by som mala byť ženou odporného obra."

„A čie je to dieťa?"

„Včera ho ukradli obri v kráľovskom zámku a kázali mi ho zabiť, aby sa pomstili kráľovi. Ak vraj kráľ príde o jediného syna, a nebude ani vedieť, kam sa mu podel, bude ho zúfalo všade po svete hľadať a na obrov zabudne, nedá ich viac prenasledovať. A keby sa napokon aj rozchýrilo, že ho oni ukradli, všetci sa budú ešte väčšmi triasť od strachu pred nimi a dajú im pokoj."

Teraz som už vedel dosť.

„Len ty neplač a neboj sa, ale ma poslúchni," povedal som jej.

„Času dosť pozrieť sa smrti do očí, radšej sprobujeme, ako jej ujdeme. Nesiem vo vreci prasiatka, chytro ich upeč na ražni a nachystaj obrom aj dosť piva a páleného. Ja sa potom schovám s kráľovským synčekom do pivnice a uvidím, čo sa dá robiť, aby sme sa všetci traja zachránili."

Keď sa obri vracali, zbehol som s kráľovičom v náručí do pivnice. Stáli tam obrovské sudy a z klinov viseli kusiská mäsa. Schoval som sa s dieťaťom do najtmavšieho kúta a dúfal som, že tam vyčkám, kým obri od dobrého jedla a pijatiky tuho pospia.

Horkýže tí pospali, keď sa im všetko málilo. Najprv sa vybral najmladší obor do pivnice. Kráčal na neistých nohách, oprel sa o sud, za ktorý som sa schoval, a chcel odrezať kus mäsa, že si ho upečú. Ako sa mi obrátil chrbtom, bodol som ho a obor sa zrútil. Po čase, keď sa najmladší brat nevracal, zišiel do pivnice prostredný obor. Hľadal najlepšie mäso, potkol sa o brata, a keď sa naňho zvalil, bodol som i jeho a ostal tam vystretý. Neviem veru, či po krátkej a či po dlhej chvíli vrútil sa do pivnice aj najstarší obor. Našiel svojich bratov, a keď ich dvíhal, videl, že je zle, lebo už nežijú. Zúrivo sa obzeral a čoskoro ma našiel. Vrhol sa na mňa, zatočil ozrutným kyjakom nad hlavou a udrel takou silou, že vybil do zeme jamu po kolená. Lenže ja som odskočil a kyjak mi ani vlások na hlave neskrivil. Kým obor vytrhával kyjak zo zeme, priskočil som k nemu a tri razy som ho bodol. Obor mal iste deväť životov, lebo vládal ešte raz udrieť kyjakom. Netrafil ma, ale predsa ma vážne zranil, kým kyjak vletel do kameňa a zaryl sa doň. Potom obor padol mŕtvy k bratom, ale i ja som sa zrútil kúsok od neho a z raneného boku sa mi krv prúdom valila. Už sa mi zdalo, že i ja navždy zavriem oči, keď som začul, že dievča pribehlo ku mne.

„Teraz už spokojne umriem, keď som vás oboch zachránil," povedal som jej.

„Prečo by si mal umierať,'' vraví dievča. „Vydrž, obrí majú živú vodu, zanesiem ťa k nej a rany sa ti zacelejú."

Zdvihla si ma na chrbát a preniesla do susednej pivnice, kde stál veľký sud po samý okraj naplnený vodou. Ale viac som už nevidel. Ako sa dievča skláňalo so mnou nad živú vodu, svetlo mi zhaslo v očiach a prišli na mňa mrákoty. Keby som nebol nad živou vodou, iste by som bol umrel. Ale takto ma živá voda prebrala, vrátila mi silu a zdravie a hneď som vládal na vlastných nohách vyjsť z pivnice.

„Nuž povedz úprimne, kráľ Conal, nebol som vtedy ešte bližšie smrti ako teraz?"

„Veru bol," prisvedčil kráľ Conal, „a keby aj nie, predsa mi budeš od tejto chvíle najmilším hosťom na svete. Vedz, keby nie teba, dnes by som tu nesedel. Ja som ten chlapec, ktorého si vtedy pred obrami zachránil. Môj otec sa dozvedel, že ma zachránil Čierny zbojník, a dal ťa hľadať po celom svete, ale nikdy ťa nenašli. Potom som ťa i ja dlho hľadal a prestal som iba vtedy, keď som počul falošný chýr, že si umrel. Som naozaj šťastný, že ťa teraz môžem privítať vo svojom zámku."
>Onedlho nahotovili sluhovia takú hostinu v kráľovskej sieni, že dosiaľ o lepšej nikto nechyroval. Potom kráľ štedro obdaril Čierneho zbojníka, aj kráľovičom dal mnohé vzácnosti na pamiatku a požičal im svoje kone.

„Len ich pusťte, keď ich už nebudete potrebovať," prikázal kráľ Conal, „vrátia sa sem aj samy."

Traja bratia sa poďakovali kráľovi Conalovi aj Čiernemu zbojníkovi a vracali sa najkratšou cestou k macoche. Z najvyššej hradnej veže ich zďaleka zazrela.

„Vediete mi kone kráľa Conala?" volala.

„Priviedli sme kone kráľa Conala, ako si nám kázala," odpovedal najstarší kráľovič.

„Už idem chytro dolu!" skríkla.

„Neponáhľaj sa," odvetil prostredný brat. „Nesľúbili sme, že ti dáme kone kráľa Conala, lebo si nám to nekázala. Chcela si len toľko, aby sme ich sem priviedli, a úlohu sme splnili." Po týchto slovách bratia pustili kone kráľa Conala. Žrebce divo zaerdžali, pohodili hrivami, obrátili sa a už ich nebolo. Dupot ich kopýt sa ozýval z čoraz väčšej diaľky.

„Ale aj tak už môžem zísť z veže, najesť sa dosýta a vypiť, koľko sa mi žiada," vravela kráľovná. „Veď ste už tu."

„Tu sme, ale sa neponáhľaj z veže," ozval sa teraz najmladší kráľovič. „Zabudla si, že ja som ti nedal úlohu za hru, ktorú si so mnou prehrala."

„A čo si odo mňa žiadaš?" dupla si macocha zlostne.

„Nič viac, iba to, že tam ostaneš na veži, kým nenájdeš ďalších troch kráľovských synov, čo by ti šli po kone kráľa Conala."

Keď to kráľovná počula, zletela z hradnej veže a bolo po nej.