O lietajúcej mačke

Slovenský jazyk » Rozprávky

Autor: mamicka
Typ práce: Ostatné
Dátum: 05.12.2014
Jazyk: Slovenčina
Rozsah: 805 slov
Počet zobrazení: 5 070
Tlačení: 244
Uložení: 252
O lietajúcej mačke (Rozprávka)

V istej dedinke žila čierna mačička, veľmi príjemná, veľmi rozmňaukaná, a volala sa Čilipanda. Rada sa umývala, rada parádila a najšťastnejšia bola, keď jej raz deti uviazali na hrdlo červenú mašličku. Iná mačka by sa hnevala, ale parádnici Čilipande sa to páčilo.

Jedného dňa prišiel do dediny cirkus. Pri cirkuse bola strelnica a malý Lacko si tam vystrieľal obrovský červený nafukovací balón.

„Pozri, Čilipanda, čo som dnes vystrieľal," pochválil sa Lacko doma na dvore.

Mačička ovoňala balón a závistlivo zamňaukala: „Mneúúú... Mneúúú... Mneúúú...!"

Lacko sa zasmial: „Počuli ste, deti? Ona chce ten balón, povedala ,mnééé'... Ja jej ho na chvíľu požičiam, nech má radosť!" a Lacko priviazal balón Čilipande na chvost.

Čilipanda vyzerala teraz veľmi vznešene: vpredu mašľa, vzadu balón, takú parádu nemala ešte nijaká mačka na svete.

V tej chvíli fúkol spoza rohu jesenný vetrisko, zaprel sa do balóna a začal ho dvíhať hore, nad domy. A s balónom, samozrejme, aj Čilipandu.

„Čilipanda!" kričí Lacko. „Už aj zleť dole a vráť mi môj balón!"

Čilipanda mraučí „mňaúúú", ale vznáša sa čoraz vyššie a vyššie.

Vrabce na streche sa prenáramne splašili: „Čvirik, čvirik! Pomoc, mačka letí, kam sa skryjeme pred lietajúcou mačkou, kde sa zachránime?!"

Čilipanda sa najprv zľakla, keď ju to vynieslo nahor, ale ako počula vrabčací nárek, ostala odrazu veľmi pyšná: naozaj, lietajúcu mačku ešte ani ona nevidela!

Jesenný vietor fučal čoraz mocnejšie a Čilipanda sa vznášala čoraz vyššie a ďalej. Pod oblakmi odrazu zbadala, že oproti nej letí čudné čudo. Vyzeralo to ako čierna sliepka, ale bolo oveľa väčšie a malo strašne krivý zobák.

„Mňaúúú, sliepočka!" zavolala mačka na tú čudnú kuru. „Poď ku mne, poletíme spolu."

Ale čierna sliepka sa tak zľakla, až jej zobák zadrkotal, a zakráka- la: „Krrrá, krrrá, strrrašidlo!" a vrana - lebo to bola vrana -, sa spustila strmhlav k zemi. Veď lietajúcu mačku ešte nikdy nad zemou nestretla a lietala už pekných pár desaťročí.

„Nech!" mykla Čilipanda hrdo bajúzmi, „môžem letieť aj sama!"

Odrazu počula, že čosi strašne vrčí, a tesne pri sebe uvidela ešte strašnejšie čudo.

„Mňaúúú, sliepočka, poleťme spolu!"

Lietajúce čudo neodpovedalo, len ďalej strašne vrčalo. Odrazu Čilipanda uvidela, že čudo má na bruchu množstvo malých okienok a za každým okienkom hľadí ľudská tvár.

Čilipanda sa strašne zľakla: „Mňaúúú, mňaúúú, to je veľká divá sliepka, ktorá žerie aj ľudí, aha, koľko ich má v bruchu... mňaúúú, možno žerie aj mačičky, zachráňte ma, mňaúúú..."

Čilipanda sa zľakla, ale ešte viacej sa zľakol pilot v tom lietadle, ktoré prefrklo okolo lietajúcej mačky. Spustil sa takisto ako vrana strmhlav k zemi, núdzovo pristál na najbližšom futbalovom ihrisku a zatelefonoval na letisko:

„Vyšlite stíhačky, lebo vo vzduchu lieta čosi záhadné, podobné mačke, visí to na červenom balóne a možno je to lietajúci obyvateľ z inej planéty, ktorý chce pristáť na našej Zemi!"

Čilipanda nič nevedela o tomto poplachu a bola už veľmi nespokojná. Celkom skrehla od zimy a okrem toho aj poriadne vyhladla. Škoda, že myši nelietajú, rozmýšľala Čilipanda a nevedela, čo si počať. Lebo stále iba letela, letela a ani nevedela, kam. Odrazu uvidela kŕdeľ divých husí. Hneď vedela, že sú to husi, lebo vyzerali skoro tak ako doma na dvore.

„Husičky milé," mňaukala Čilipanda z posledných síl. „Som nešťastná lietajúca mačka, zmilujte sa nado mnou, zachráňte ma!"

Husi sa ani veľmi nečudovali, že stretli lietajúcu mačku, lebo hus má odjakživa menší rozum, a mysleli si, že to tak má byť.

„Poď, ty mňaukadlo," povedala najstaršia hus. „Môžeš letieť s nami."

„Nemôžem," odmňaukala Čilipanda nešťastne, „ten hlúpy balón si letí, kam on chce."

Vtedy stará divá hus dokázala, že nemá celkom slabý rozum, lebo priletela k Cilipande, chmatla ju za červenú mašličku a ťahala ju za sebou aj s balónom.

„Poďme domov," mňaukala Čilipanda.

„My letíme na zimu do teplých krajín," povedali husi. „Nemôžeme sa vrátiť, musíš letieť s nami. O chvíľu preletíme oceán."

Čilipanda nevedela, čo je to oceán, už jej bolo všetko jedno, tak len zavrela oči a dala sa ťahať ako auto po karambole. Potom pocítila, že letia dolu, potom čosi urobilo strašné „bum!" - a odrazu sa nič nepohlo.

Keď otvorila oči, uvidela, že leží na piesčitom brehu, vedľa nej gagoce kŕdeľ divých husí a na jej vlastnom chvoste sa hompáľa puknutý červený balón. Prepichol sa na morskej škľabke.

Čo vám mám ďalej rozprávať! Balón bol prasknutý, Čilipanda nemohla letieť ďalej, ale mala veľké šťastie. Na brehu našla do sýtosti sardiniek, ktoré ta vyhodilo more. A keď sa dobre poobzerala, uvidela pri rybárskych domčekoch plno mačiek a kocúrov a naveky sa usídlila na tom morskom brehu. A rozprávala potom aj svojim prapravnukom, ako z nej bola v mladosti prvá lietajúca mačka a že bola vôbec prvá mačka na svete, ktorá odletela na zimu do južných krajín. Nikto jej neveril, iba prapravnúčence zamňaukali: „Mňaúúú, to bola krásna rozprávka, rozprávaj, rozprávaj, rozprávaj nám ju ešte raz, a ešte a ešte a ešte..."
Oboduj prácu: 10 9 8 7 6 5 4 3 2 1


Odporúčame

Slovenský jazyk » Rozprávky

:: KATEGÓRIE - Referáty, ťaháky, maturita:

0.016