Stará teta Ada

Stará teta Ada (Rozprávka)
Mladá teta Ada, keď už bola veľmi stará, odišla bývať do starobinca, do izbičky s tromi posteľami, v ktorej už bývali dve starenky, staré ako ona. Stará teta Ada si hneď pristavila stoličku k obloku, kľakla si na ňu a rozmrvila na výklenok suchú piškótu.

„No namojhriešnu, prídu sem mravce!" rozhorčovali sa ostatné starenky.

Avšak zo záhrady starobinca priletel vtáčik, pozobal s chuťou omrvinky a odletel.

„Vidíte," šomrali starenky, „čo z toho máte? Pozobal a odletel. Práve tak ako naše deti, ktoré sa rozpŕchli svetom, bohviekam, a na nás, čo sme ich vychovali, si už nespomenú."

Stará teta Ada nevravela nič, ale každé ráno sypala piškótové omrvinky na obločný výklenok a vtáčik ich prilietal pozobať vždy v tú istú hodinu, presne ako penzista, a ak ešte nenašiel piškótu, mali ste vidieť, ako sa rozkrikoval!

Po nejakom čase si vtáčik priviedol aj vtáčence, pretože si medzitým vystaval hniezdo a narodili sa mu štyri - a aj ony zobali s chuťou piškótu starej tety Ady a prilietali každé ráno. Ak piškótu nenašli, robili strašný vresk.

„Sú tu vaši vtáčikovia," vraveli stareny starej tete Ade s trochou závisti. A ona hneďodskackala k svojej truhlici, ako skackali jej vtáčikovia, vytiahla suchú piškótu, čo ležala medzi vrecúškom kávy a vrecúškom mentolových cukríkov, a vravela:

„Počkajte, počkajte, už bežím."

„Ech," šomrali si starenky, „kiežby stačilo položiť piškótu na oblok, aby sa vrátili naše deti! A vaše, teta Ada, vaše deti kdeže sú?"

Stará teta Ada už veru nevedela. Azda v Austrii, azda v Austrálii. Ale nedala sa pomýliť, mrvila piškótu vtáčikom a vravela im:

„Jedzte, nože, jedzte, aby ste dobre lietali." A keď už vtáčiky vyzobali všetky otrusinky, povedala im:

„Choďte, nože, choďte! Na čo ešte čakáte? Krídla vám narástli, aby ste lietali."

Starenky krútili hlavami a mysleli si, že starej tete Ade sa pomútil rozum. Lebo hoci je stará a chudobná, vždy má čo darovať a nikdy nežiada, aby jej poďakovali.

Potom stará teta Ada umrela, jej deti sa to dozvedeli iba po dlhšom čase, takže už bolo zbytočné za ňou chodiť.

Ale vtáčikovia sa vracali celú zimu na obločný výklenok a rozčuľovali sa, prečo im stará teta Ada nenamrvila piškótu.