Ferdo mravec

Ferdo mravec (Rozprávka)

Najprv o chlapcovi, ktorý šiel cez les

Po lesnom chodníku šiel chlapec, ani neviem, ako sa volal, a niečo si pískal. Čo si pískal, veru vám tiež nepoviem. Znelo to však ako: - Uí-uí-ui-uiuííí! Neviete, aká to mohla byť pesnička?
Chlapec by si bol takto pískal cez celý les, ale tu sa mu zrazu do pesničky čosi priplietlo. Také: - Sššš-šš-šš-šš. - Ako keď sa rozprší.
Vari len naozaj neprší? Chlapec vystrel ruku a pozeral na nebo. Kdeže by pršalo!
Obloha bola čistučká ako obálka novej písanky a na ruku ani nekvaplo.
Stále sa však ozývalo to: - Ššš-ššš...
- Čo by to mohlo byť a odkiaľ to asi prichádza? Aha, z ľavej strany... z tej kôpky pod stromom, no tu, tu - po-zri-te sa!
Chlapec od údivu roztvoril oči. Pod smrekom stálo vysoké, vysokánske mravenisko, skoro vyššie ako chlapec, a na ňom sa hemžilo toľko mravcov, až to šušťalo. Bolo počuť iba:
- Ššš...ššš...š.
Všade, ale všade ich bolo plno, plnučko, len sa tak pred očami mihali. Jeden mravec bežal sem, druhý tam, každý niečo niesol, každý niečo robil, pozrite sa len na tohto mravčeka, ako beží s malým priehľadným kamienkom do mraveniska! Kde sa ponáhľaš s tým pokladom?
Azda si nemyslíš, že je to diamant? Alebo tým skielkom chceš zaskliť oblok?
A pozrite sa sem! Tento mravec je iste pestúnka. Nesie kuklu, malé mravčie dieťatko v perinke, niekam na slniečko. Neprestajne štuchá do uschnutého lístka a nevie, chudáčik, ako by ho preliezol. Troška viac napravo, pestúnočka! Tam je lepšia cesta. Alebo ho podlez!
A tu? Tri mocné mravce ťahajú mŕtvu osu do mraveniska, ledva ju utiahnu. No veru, to by ste neverili, čo všetko človek môže vidieť, keď sa dostane blízko k mravenisku!

O sánkach na mravenisku a o prázdnej škatuľke

Zrazu sa ozval výkrik, až sa ihličie na mravenisku sypalo:
- Pozóóór!
Chlapec sa rýchlo poobzeral na všetky strany, ktože ho to volá? - ale nikde nič.
A zasa:
- Pozóóór, pozóóór! - až sa ihličie na mravenisku sypalo.
Čo je to? Beží niekto po ceste? Alebo po lese? Chlapec vstal a rozhliadal sa na všetky strany. No len čo sa vzpriamil, hneď to znelo celkom tichučko:
- Pozóóór!
Ale veď to niekto volá z mraveniska! Naozaj. Bolo to z mraveniska. Na samom vŕšku mraveniska stál mravec so šatôčkou okolo krku a s batôžkom na chrbte. V rukách držal kus ihličia, ktoré sa ligotalo ako zrkadlo, také bolo hladké, a volal z plného hrdla:
- Pozóóór, z cesty, pozóóór!
A kým sa kto nazdal, sadol si mravček na ihličie a fúúúú! Kĺzal sa na ňom veselo dolu ako na sánkach. A ako letel nadol, nevyhli sa mu uprostred cesty mravce-tesári, ktorí niesli do mraveniska brvno. Vrazil do nich, brvno spadlo a tesári tiež. Ale huncút mravček si z toho nič nerobil, vyskočil chytro zasa na ihličie a fúúú! - zletel na svojich čudných sánkach až dolu. A keby ste videli, ako pritom bral zákruty!
Uhádnete kto to bol? No kto iný ako mravec Ferdo!
- Ach, aký je to krásny mravec! - zvolal chlapec a nadšene zatlieskal. - Toho si vezmem domov! A hneď aj chytil mravca medzi prsty a strčil ho opatrne do prázdnej škatuľky od zápaliek.
- Dám si ho medzi hračky, urobím mu peknú malú ohradu a skrotím si ho!
Ako si to len zrazu vymyslel! Ale to nebolo všetko! Počúvajte, čo si ešte vymyslel!
- Budem si mravca brať do školy a tam sa bude kĺzať po lavici. Bude sa so mnou učiť, a keď bude treba, bude mi hoci aj šepkať.
Ale, ale! To by pán učiteľ iste nedovolil! Ale čo by mohol pán učiteľ robiť? Veď by mravca ani nevidel!
- Postavím pre mravca domček z papierovej škatuľky a budem ju nosiť na pleci, - vymýšľal si chlapec ďalej.
- Kamaráti budú na mňa kričať:
- Haló, zabudol si si na pleci škatuľku!
A ja im vždy odpoviem:
- Čoby škatuľka, to mám cvičeného mravca! Ach, to sa budú všetci čudovať!
Ktovie, čo by si bol chlapec ešte vymyslel, ale zrazu zbadal, že je už skoro doma a že sa Slavo, Hana a Zdeno v záhrade o čosi delia. O niečo červené. Mali jahody, za plný hrnček. Hneď mu z nich dali a povedali, že ak chce, môže ísť zajtra na jahody s nimi.
Povedie ich Anča Látalová, vraj tá vie, kde rastú.
Až keď už všetky svoje jahody zjedol, rozpomenul sa chlapec na zázračného mravca a otvoril škatuľku. Ale mravec Ferdo už bol preč.

Ako Ferdo nemal dáždnik a ako pán Slimák nadával

Prečo by vlastne mal v škatuľke zostať? Prečo? To nepoznáte mravca Ferda. Celou cestou rozmýšľal, kadiaľ by zo škatuľky ušiel. Podarilo sa mu nepozorovane vykĺznuť práve na začiatku záhrady. Keď zoskočil na zem, vzal nohy na plecia a hybaj, utekal preč.
Nedíval sa naľavo ani napravo a len utekal, až sa mu na chrbte batôžtek nadhadzoval.
Ale odrazu plesk! Plesk! Ferdo zastal. Okolo neho začali padať dažďové kvapky. Každá sa rozstrekla, keď spadla na zem, ako vodomet. Spustil sa veľký lejak.
Plesk! - a Ferdo ležal na zemi. To bola kvapka! Nohami trepal vo vzduchu a vypľúval vodu, čo mu vstrekla do úst. A len čo vstal - plesk!
- Nová kvapka mu čupla na chrbát, takže urobil dva kotrmelce dopredu.
Keď si potom celý ohúrený sadol a pretrel oči, uvidel pred sebou dom. Na tabuľke bolo napísané meno majiteľa domu:
J. Slimák. - To je skvelé, - povedal si Ferdo. - Tam sa schovám. Možno ma pán domáci pustí.
- Potom zľahučka zaklopal na dvere, iba jedným prstom, ale nikto neotváral.
Potom zaklopal dvoma prstami a zaprosil:
- Pán veľkomožný, otvorte, tu veľmi prší! - ale zasa nikto neotvoril.
- Domáci pán asi zaspal. Musím ho prebudiť, - rozhodol sa napokon Ferdo a zabúchal na dvere obidvoma päsťami:
- Pán veľkomožný, pán veľkomožný, - volal a búchal na dvere, až v nich zaprašťalo. Možno sa teraz otvoria.
To ste teda mali vidieť, čo sa stalo. Domček sa vpredu nadvihol a vykukla slimákova rožkatá hlava.
- Ty lapaj, loptoš! - nadával slimák: - Ty kmín, ty zmoknutý vodník, ty čierny odkundes! Už aj sa prac odtiaľto, lebo budem kričať o pomoc! Ako si sa opovážil dobíjať sa do cudzej chalupy? - hneval sa slimák a len mu tak sliny fŕkali z úst.
Ešte chcel povedať mravcovi:
- Ty ufúľanec škaredý! Ale len čo otvoril ústa, padla mu do nich taká veľká dažďová kvapka, že sa zakuckal, stiahol hlavu do domčeka a už sa ani neukázal.
Ferdo stál pred slimákovým domčekom ako zmoknutá kura. Vodu mal za krkom, v topánkach, v batôžku a po nohách sa mu kotúľali kvapky vody, akoby sa im chcelo na nich hrať.
- Veď ti ja ukážem! - zastrájal sa slimákovi a chcel sa pobrať ďalej. Vtom zazrel o dve trávy ďalej pod kamienkom štrbinku. Akoby bola nachystaná pre zmoknutého mravčeka. Nerozmýšľal veľa a vošiel rýchlo do nej. Bolo tam síce tma, ale sucho a teplo.
Ferdo si položil hlavu na batôžtek a celú noc spal ako drevo.

O tom, ako sa slimák hneval ešte viac a svižník naňho volal: - Prečo tak bežíte, ujo?

Ach, to bolo prekvapenie, keď sa zobudil! Hmatal okolo seba, ale nemohol zistiť, kde je. Keď vystrčil hlavu, bol už biely deň. Kobylky bzučali, modré a zelené mušky poletovali, pekné chrobáčiky tancovali, kvietky sa smiali a pred kameňom sa na slnku ligotal slimákov domček. Slimák ešte spal a chrápal, až sa mu na domčeku triasli obloky.
Ferdovi zaiskrila radosť v očiach:
- Teraz ho potrestám! - povedal si. Zavolal pavúka, ktorý mal na vedľajšom kríku pavučinu, pošepkal mu niečo a o chvíľu sa objavil slávny pavúk majster-povrazník s hrubými povrazmi.
- Dobré? - opýtal sa.
- Dobré! - odpovedal Ferdo, vzal povrazy a rýchlo priviazal slimáka k šípovému kríku, aby mu neutiekol.
A teraz hup, šup, dup, rozviazal svoj batôžtek, vybral sekerku a pílku, kladivko a klince. Stavebného materiálu mal dosť. Vzal steblo trávy, krútil, krútil, krútil - a už mal jedno koliesko. Vzal druhé steblo, krútil, krútil, krútil - a už mal druhé koliesko.
Načože mu boli kolieska? Na čo iné ako na kočiarik? Ferdo našiel polovičku lieskového orieška, v tom bude sedieť, len čo si urobí sedadlo z machu. Dolu navŕtal šípkovým tŕňom dierky a pripevnil tam kolesá. Dve dierky navŕtal aj vpredu a prestrčil oje.
Do vozíčka zapriahol slimáka, akoby to bol nejaký kôň. Potom si urobil bič, odviazal povrazy od šípkového kríka, naložil svoj batôžtek a švihol bičom nad slimákom - prásk! prásk! Všetko vám to urobil tak vrtko, že by to ani včela nezbadala, a tá má predsa na každej strane sto očí.
To bola paráda! Slimák sa zobudil a nevedel, čo sa s ním robí. Vystrčil hlavu, ale dozadu nevidel. Čo mu to búcha do ulity? Obracal sa a chcel to chytiť. Ale nemohol. Čo rýchlo robiť? Utiecť! Dal sa do behu. Však viete, ako slimák uteká!
A Ferdo nad ním prásk! prásk! Zo všetkých strán sa začali zbiehať chrobáčiky. Pribehli malé pásavky, pribehli lienky, spoza trávy vykukol kováčik a z medze sem pribehol vo svojich sedemmíľových čižmách krásavec svižník. Všetci sa rozosmiali z plného hrdla.
- To je psina, pozrite! Slimák sa hrá na traktor! A ako sa ten mravec na kočiariku nafukuje!
A veru sa Ferdo v kočiariku naozaj nafukoval a strúhal na chrobáčiky smiešne grimasy. Lienky kričali na ostatných, aby vyliezli radšej na stebla, že zhora je lepší výhľad. Kováčik pred slimákom robil kotrmelce a svižník behal jednostaj okolo a vždy sa pýtal:
- Prečo tak bežíte, ujo, veď sa zadychčíte, ja vám ani nestačím!
Ale to všetko by nič nebolo, keby sa nebola dívala aj figliarka bystruška.
Keď sa slimák objavil pred ňou, bystruška sa zasmiala pod fúzy, zatlieskala a zavolala zelenú kobylku, sivkastého ovada, dva komáre a čmeliaka, nech k tej paráde dačo zahrajú.
Kobylka, pravdaže, bola pre každé huncútstvo. Postavila sa dopredu s husľami, za ňou dva komáre s klarinetmi, potom ovad s trúbou a čmeliak s bubnom a spustili:
- Bum, bum, bumbumzum, trádrata-trádrata, tramtarata-ratatata..., až sa lúkou široko-ďaleko rozliehalo.
Ani by ste neverili, všetky chrobáčiky sa hneď zbehli pred hudbu a pochodovali do taktu.
Ani sa nepýtajte, ako sa slimák zlostil. Bežal cez hory, cez doly rýchlosťou slimačieho rýchlika a nakoniec sa vydriapal na medzu ku kôpke kamenia. Nuž čo, bola to celkom obyčajná kôpka kamenia, ale Ferdovi sa tam akosi páčilo.
Poobzeral sa napravo, poobzeral sa naľavo, potom vzal pomaličky svoj batôžtek a vyskočil z vozíka tak tichučko, že to nik ani nezbadal.
A slimákovi poslal pekný bozk:
- Ďakujem, pán Slimák, že ste ma sem doviezli! Ale nahnevaný slimák nič nevidel, nič nepočul, len sa hnal ďalej. Ostatné chrobáčiky veselo pochodovali pred hudbou. Vraj až k rybníku, ale neviem to určite.

O tom, čo by Lienka chcela, ale musí sa najprv opýtať mamičky.

Skôr ako si deň s nocou a noc s novým ránom ruky podali, stál na medzi pri tej kôpke kamenia pekný domček. Spodok mal vymurovaný pieskom zlepeným maltou, ktorú si mravček urobil zo slimačích slín. Na uhloch domu stáli brvná z halúzok, steny boli vypletené trávou a strechu mal z kúskov kôry. Jeden komín bol z dutej byle púpavy a vedľa neho bol druhý, z tehál. A na dverách nápis: FERDO MRAVEC -VŠEUMELEC a pri dverách lavička a na tej lavičke sedel Ferdo a spokojne krútil palcom mlynček.
Čo mal robiť? Mal plakať a nariekať, že sa stratil z mraveniska? Ešteže čo! Radšej sa nejako pretlčie sám!
A ako krúti mlynček, počuje, že nad ním voľačo zabzučalo. Teraz si to sadlo na neveľký kameň, stiahlo krídelká pod krovky a chvíľu si upravovalo šaty. Bola to nejaká slečna Lienka. Robila sa akoby nič, akoby mravca ani nevidela, a čakala, že sa k nej priblíži.
- To vy ste ten pán, - ozvala sa zrazu, - ktorý sa tadeto viezol včera na kočiari?
A vytiahla zrkadielko a upravovala si vlasy na čele.
- Áno, to som bol ja. Však to bol pekný kočiar? - spýtal sa jej Ferdo. Lienka sa mu veľmi páčila.
- A aký! Ja by som chcela taký kočiar! - zatúžila Lienka. - Ale nie so slimákom, ako ste mali vy, - doložila dôrazne.
- Toho slimáka som si predsa zapriahol len tak! - vysvetľoval rýchlo Ferdo. - Len tak zo žartu! Keby ste sa chceli sama voziť, museli by ste mať koníka. Hoci nejakého zeleného. Tie hnedé, viete, sú veľmi divé.
- A keby ste chceli, ja by som vám niekedy takého koníka chytil a skrotil! - ponúkal sa nadšene Ferdo.
- Ja sa opýtam mamičky, - povedala Lienka. Len tak, akoby nič, kývla hlavou, rozprestrela krovky a frrr! Odletela preč. Ferdo sa za ňou dlho díval, kým sa mu nestratila v diaľke. Veľmi sa mu páčila tá Lienka!

O tom, ako svrčkovi nehralo rádio a ako sa pani ploštica hanbila

- Teraz by som mohol pozrieť, akých mám vlastne susedov, - povedal si náš hrdina a pustil sa dolu medzou. Po chvíľke prišiel k diere, ktorá viedla do zeme. Akási čudná diera. Podchvíľou z nej čosi čierne vyliezlo, zamrmlalo a zasa zmizlo.
Bol to svrček, dlhé fúzy mal naježené a z očí mu sršali blesky.
- Dobré ráno, pán sused! - začal Ferdo.
- Echm-echm! - odbil ho svrček a stiahol sa zasa s hundraním do diery. Potom si to rozmyslel, vystrčil prudko hlavu a opýtal sa Ferda:
- A čo ste vy zač?
Ferdo sa postavil ako sviečka do pozoru a hrdo odcitoval:
- Ja som Ferdo Mravec - všeumelec, všetko opravím, všetko postavím, všetko prinesiem.
- A viete opraviť aj rádio? - skočil mu do reči svrček.
- Akože by som nevedel! - zaradoval sa Ferdo. - My sme mali v mravenisku na každom poschodí jedno.
- Nuž poďte sem! - vyzval ho svrček. - Včera tadeto tiahli nejakí komedianti, akýsi vetroplach sa tu vozil na slimákovi a tuším mi strhol anténu.
Ferdo Mravec ani muk, ešte to, priznať sa, že to bol on. Odskočil do svojho domčeka a už aj tu bol so svojím batôžkom. Naozaj. Anténa bola roztrhnutá, uzemnenie vytiahnuté zo zeme a v drôtoch bola zapletená celkom cudzia vlna, ktorá v svrčkovom rádiu nemala čo robiť.
Ferdo sa hneď chytil roboty. Svrček sa mu ani nestačil prizerať, čo tak rýchlo lietal hore-dolu. Tam zaklopal, tam zasa pritiahol klieštičkami a čosi-kamsi zoskočil.
- Pán Svrček, už je to hotové!
A bolo to hotové. Svrček len skrútol gombík a chytil Košice. Skrútol ďalej, chytil Bratislavu. Skrútol ešte ďalej a chytil Rím.
Potom skrútol ešte ďalej, tam už nebolo nič napísané, ale ozvala sa taká krásna hudba, akú ešte na medzi nik nepočul. Svrček sa blažene oprel o dvere a počúval tie zázračné zvuky.
Letel ponad nich motýľ a povedal si:
- Aká je to hudba? Mal by som ju poznať!
Cez kamene prebehla jašterička a pomyslela si:
Ten svrček dnes pekne vyhráva!
- Pomedzi trávu sa k diere vliekla ploštica pani Červenica, nehovorila nič, len počúvala a ani nedýchala.
- Haló, haló, - ozvalo sa zrazu z amplióna, - tu je rádio Nebo. Práve sme vysielali spev nebeských svrčkov. Nasleduje päťminútová prestávka.
- Pán Svrček, ako je to, že vám dnes rádio tak pekne vyhráva? - užasla ploštica.
Svrček sa nadul od pýchy a ukázal na mravca.
- To tu pán majster. Všetko vie, všetko opraví, všetko prinesie...
Ferdo zažiaril šťastím a postavil sa opäť do pozoru.
Ploštica nepovedala nič, len túžobne hľadela na Ferda. Ale bolo na nej vidieť, že by mu veľmi rada niečo povedala. Čo asi mala na srdci?
Raz mu to iste povie. Uvidíte.

O chrobákovi Truhlíkovi a o tom, ako sa hádže laso

Na druhý deň lietala nad Ferdovou chalúpkou Lienka. Obletela ju niekoľkokrát, ba chvíľami sa zdalo, že zosadne na zem, ale nezosadla. Nepovedala ani á, ani bé a zasa odletela.
- Iste sa už opýtala mamičky! - myslel si Ferdo. - A teraz sa asi prišla pozrieť, či som jej chytil nejakého koníka. Musím sa dať do práce! Rezko vyskočil, že si urobí laso a chytí pre Lienku nejakého pekného koníka. Vzal si dlhý povraz z pavučiny, na konci urobil veľkú slučku, ale - zarazil sa:
- Ako sa tým vlastne hádže? Musím to najprv skúsiť!
- Rozkrútil laso. Povraz robil vo vzduchu kľučky, slučky, osmičky, ba aj praclíky. Motal sa z boka na bok a nakoniec, keď ním Ferdo hodil dopredu, zaplietol sa do harmančeka tak, že ho nemohol z neho vymotať.
A tu sa zjavil chrobák Truhlík. Vy neviete, kto bol chrobák Truhlík? Nuž taký čudný chrobák.
Kde býval, to by som ani ja nevedel povedať, ale každý ho poznal, pretože chrobák Truhlík o všetkom niečo vedel a o všetkom tiež hneď vedel rozprávať.
Keď bol chrobák Truhlík ešte červíčkom...
Akože - vy neviete, že chrobák je najprv červíčkom a len potom chrobákom? Ale, ale! To vám musím najprv vysvetliť.
Keď pani Chrobáková chce mať deti, znesie celkom maličké vajíčka. Sú také malé, že keby sa z nich narodili hneď chrobáčiky, boli by také malé, že by ich ani vidieť nebolo. Nestáli by ani za reč.
A tak nemožno, kdeže! Z vajíčok sa narodia najprv červíčky a tie červíčky žerú všetko okolo seba, čo sa zožrať dá. Rastú, rastú a ustavične žerú, kým len nenarastú a nestučnejú. Potom sa zabalia, niektoré do mäkkej perinky, iné zase do pevnej debničky, a zaspia.
Spia, spia, spia, a keď sa prebudia, puk! - debnička alebo perinka pukne a z nej vylezie krásny veľký a silný chrobák a hneď vyletí do sveta.
No vidíte, veď je to práve tak ako s húsenicou a s motýľom!
A s chrobákom Truhlíkom to bolo tak: Jeho mamička zniesla vajíčka do stromu. A čo sa nestalo - na druhý deň prišli drevorubači, strom zoťali. Na píle ho rozrezali na dosky a odviezli k stolárom. Stolári dosky ohobľovali, pribili ich k sebe, a práve z toho dreva, v ktorom bolo chrobáčikovo vajíčko, urobili zábradlie na balkón nového kina Osveta.
A čo sa stalo potom? Z vajíčka sa vyliahol červík - hovorí sa tomu larva. Tá larva hryzie a hryzie, živí sa drevom, v ktorom sa vyliahla, až jej vylezie hlava z dreva von.
A čo vidí? Veľkú tmavú miestnosť, na konci je osvetlené plátno a po plátne práve čapce smiešny človiečik. Dole v sále sa všetci smejú, až sa za bruchá chytajú.
Čo to hrali? No predsa Chaplina.
Červíkovi sa to náramne páčilo. Preto sa vždy, keď sa začal program, prehrýzol a díval na každý film toľko ráz za sebou, koľko ráz ho hrali. Nečudujte sa teda, že potom všetko vedel naspamäť!
Keď nadišiel čas veľkého spánku, zakrútil sa do perinky a spal tak dlho, až perinka pukla. Z perinky potom už nevyliezol červík, ale chrobák Truhlík. Roztiahol krídelká a frrr! Vyletel do poľa. A tam nerobil nič inšie, iba každému rozprával, čo videl v kine.
Bol to práve tento chrobák Truhlík, ktorý prišiel k Ferdovi, keď Ferdo vyťahoval z harmančeka pozapletaný povraz.
- Čože to robíte? - opýtal sa Ferda.
- Azda len nepúšťate šarkana?
- Čože by šarkana! - odvetí Ferdo. - Učím sa hádzať laso. A iba sa pritom trošičku začervenal.
No to ste mali vidieť chrobáka Truhlíka!
- Laso! Laso! Človeče, vy neviete hádzať laso a chceli by ste sa to naučiť? To ja som vám videl v kine kovbojov, ako chytali divé kone. Dívajte sa - to sa musí robiť takto!
Chrobák Truhlík sa zdvihol na prsty ako baletka.
- Najprv sa laso rozkrúti, - hovorí a pritom máva okolo seba rukami, akoby odháňal muchy.
- A potom sa to šikovne hodí.
Švihol rukou, akoby naozaj niečo hodil, ale vtom sa mu zamotali nohy i ruky a natiahol sa do trávy, aký široký taký dlhý.
- Pardon, pardon, - ospravedlňoval sa. - Ukážem vám to správne až s povrazom v ruke!
Vymotali teda povraz z harmančeka, Truhlík urobil na ňom slučku a rozkrútil ho.
- Pozor, teraz ho hodím!
Hodil, povraz vyletel, jedným koncom chytil Ferda, druhým Truhlíka a už sa váľali spolu na zemi. Truhlík sedel Ferdovi na hlave, jeho nohy mal na pleciach a kričal:
- Pardon, pardon, musím to skúsiť ešte raz!
Rozmotal laso, Ferdo sa musel postaviť o kúsok ďalej a Truhlík rozkrútil laso znova. Z lasa sa teraz urobila naozaj pekná slučka a Truhlík vykríkol:
- Vidíte tam ten kolík? Chytím ho! - A hodil.
Laso zasvišťalo, vyrazilo prudko, ale namiesto dopredu letelo dozadu. Zachytilo sa o tehlový komín na Ferdovej chalupe, a keď Truhlík potiahol laso, komín zletel zo strechy. Polámal rebríček na povale a dolu rozbil ešte hrnček s jahodami.
- Pardon, pardon! - kričal Truhlík. - Musím to skúsiť ešte raz! Teraz už viem, ako ho treba rozkrútiť.
Pokojne vytriasol z lasa zvyšky komína tak obratne, že pritom rozbil ešte fľašku s naloženými motýlími vajíčkami, a rozkrútil povraz ešte raz.
- Pozrite sa, teraz chytím sedmokrásku!
Laso krúžilo, iba syčalo a hvízdalo, potom chrobák hlasno zastonal:
- Heep! - a vyhodil povraz vysoko do vzduchu. Ale čo sa nestalo! Práve tade letelo šidlo. Vrazilo hlavou do slučky, tá sa mu zadrhla okolo krku, a ako sa laso napälo, zhodilo Truhlíka na zem. A teraz ho to šidlo ťahalo za sebou cez všetky trávy a kamene. Chrobák Truhlík kričal na ratu:
- Pardon, pardon! - ale šidlo nepočulo a ťahalo ho preč.
- Nuž takto sa teda chytá lasom! - povedal si Ferdo. Hneď si urobil nové laso a do večera si chytil mladého koníka.

Ako krotiť divého koňa, aby poslúchal

Bol to krásny zelený koník s dlhými tykadlami, v očiach mu len tak iskrilo od bujnosti a kopal na všetky strany. Ferdo ho priviazal ku kôlni a celú noc staval okolo neho peknú malú ohradu.
Ráno, hoci ani oka nezažmúril, šiel koníkovi doniesť trávu. Vrátil sa s veľkým batohom, až sa pod ním prehýbal. Keď ho koník zazrel, začal znova kopať. No len čo uvidel, že mu Ferdo nesie obrok, zavrzúkal od radosti nohami o krídla. A Ferdo ho teraz začal usilovne kŕmiť a po každom nakŕmení ho vždy pekne pohladkal.
Ach, ach, koľko taký koník zje! Ferdo si div nohy neubehal. Ale nebehal nadarmo. Čoskoro videl, že koník je k nemu zo dňa na deň prítulnejší. Už sa dal pohladkať nielen po chrbte, ale i po hlávke, a neskoršie už nemal nič ani proti tomu, keď mu Ferdo založil ohlávku.
Raz sa dokonca odvážil Ferdo vyviesť koníka na prechádzku. Koník poskakoval, nohy mu hrali ako strunky a najradšej by sa bol rozbehol.
Koník sa však všetkého ľakal. Zazrel ligotavý kamienok, zľakol sa. Uvidel biely lístok sedmokrásky, zľakol sa. Zazrel malú sirôtku, zľakol sa, a keď pred ním ktosi vyšiel spoza lístka skorocelu, celý sa vyplašil.
Veď aj mal prečo sa plašiť. Neznámy pocestný bol zaprášený, hlavu mal obviazanú a rukou sa opieral o barlu. Keď uvidel, ako vyplašil koníka, zašepkal previnilo:
- Pardon, pardon!
Čo myslíte, kto to bol? Chrobák Truhlík. Vracal sa z ďalekých krajín, lebo až tam ho pred týždňom zatiahlo lasom šidlo. Ach, ako sa pritom poudieral!
No len čo videl, že teraz stojí pred Ferdom Mravcom, hneď sa hnal ku koňovi.
- Vy chcete učiť koňa jazdiť? Ach, to ja viem! Videl som v kine, ako sa treba vyšvihnúť na takého koňa! A skôr než sa Ferdo spamätal, odhodil Truhlík barlu a hop! na koníka.
No len čo koník zacítil na svojom chrbte nezvyčajné bremeno, prudko sa vzopäl a veľkým skokom preskočil celú medzu.
Ferdovi zostala v ruke iba ohlávka a o chvíľku k nemu priliezol krivkajúci chrobák Truhlík, ktorý, samozrejme, spadol z koňa.
- Pardon, pardon! - povedal. - To bol omyl, ten kôň mi nerozumel, ja vám teraz ukážem znova, ako sa na ňom jazdí.
- Ale za koníkom akoby sa bola zem zavrela. Bol preč.
Ferdo bol skormútený, bez slova odstrčil chrobáka Truhlíka a šiel domov. Mal oči plné slz a v chalúpke sa tak veľmi rozplakal, až z toho zaspal.
Keď sa na druhý deň ráno zobudil, stál koník pred domčekom a veselo na Ferda bzučal. Ferdo vykríkol:
- Môj milý, dobrý koník!
- A hodil sa mu okolo krku.

Ako sa Lienka ustavične len smiala a potom sa na Ferda ani nepozrela

No teraz to už bola iná reč. Keď Ferdo videl, že ho má koník rád, začal ho hneď zapriahať a učil ho ťahať vozík. Ach, to ste mali vidieť! Ferdo držal liace ako pán kráľ a koník behal ako na pretekoch. Pravdaže, malé chrobáčiky, kde mohli, naskákali zozadu na voz, aby Ferdo o tom nevedel. Ferdo to však vedel, ale nepovedal nič.
- Nech sa povozia, - myslel si, - len nech nespadnú pod kolesá.
A chrobáčiky sa vozili a pod kolesá vôbec nespadli.
Ako sa tak Ferdo prevážal, zafrčalo voľačo nad ním, zakrúžilo, a potom si to sadlo na kameň, stiahlo krídelká pod krovky a chvíľku si naprávalo šaty.
Bola to Lienka. Ferdo Mravec zamieril rovno k nej, prešiel práve popri kamienku, pozerá sa na ňu, ale Lienka nič, len sa tak pochichtáva.
Konečne začal Ferdo:
- Tak čo, už ste sa opýtali mamičky? Ale ona nič. Len sa chichotala:
- Chichichichi.
Ferdo teda ešte raz, ale ona zasa len - Chichichi!
Ferdo zatiahol liace a koník prudko zastavil, až sa mu nohy zaborili do zeme.
- Tak čo, chceli by ste si sadnúť? - opýtal sa jej. A Lienka zasa len:
- Chichichichi!
Ale predsa už len zoskočila z kamienka.
- Konečne, - povedal Ferdo, podal Lienke ruku a pomohol jej na kozlík. Ale ona zasa nepovedala nič, len sa tak chichotala. Ferdo potom šibol bičom do vzduchu, koník sa vzopäl a dal sa do behu. Ach, to bola krásna jazda.
- Skúste chvíľku poháňať sama! - povedal Ferdo a dal Lienke do ruky liace.
Lienka sa trošku bála, mala vyvalené oči. Ale keď ju koník tak pekne počúvol na každý pohyb, prestala sa o chvíľu báť a veselo plieskala bičom.
Keď znova zastavili pri kamienku, Ferdo vystúpil z voza a povedal jej slávnostne:
- Lienka, ten voz i ten kôň, to všetko je vaše. Chcete to?
A čo myslíte, že Lienka odpovedala? Nič, len sa zasmiala: - Chechecheche! - a šibla koníka. Na mravca sa ani nepozrela a ufujazdila preč.
Ferdo stál a čakal. Myslel, že sa Lienka vráti, že zoskočí z voza a zavolá:
- Ty môj dobrý Ferdo, ja ťa mám za to rada! - a že ho pekne pobozká. Alebo že príde a že sa naňho milo pozrie. Ale Lienka už neprišla.

O najkrajších hračkách pre malé deti

Zasa sa Ferdo vracal smutne domov, zasa zaspal v plači, lenže na druhý deň nenašiel predo dvermi koníka, ale pána Svrčka, ktorý hlučne búchal na dvere chalúpky. Nebol sám. Viedol so sebou pani plošticu Červenicu.
Chudera, bola celá červená, čo sa tak hanbila, ale svrček jej ustavične dohováral:
- Nože sa už, tetka, nehanbite!
A mravcovi:
- Vstávajte, pán majster! Mám pre vás robotu, ale budete sa musieť obracať!
Ferdo vyskočil ako srnec a už bol predo dvermi. Svrček ho hrmotne potľapkal po pleci a hneď začal:
- Pozrite sa, tuná pani Červenica má veľa-preveľa detí, ale nijaké peniaze! No, len sa preto, tetka, nehanbite!
- Nuž pozrite, pán Mravec, hneď aj zaplatím! - a svrček vytiahol peňaženku, vyzerala ako struk plný hráškov.
- Za tieto peniaze urobte jej deťom veľkú hŕbu hračiek. Nech sa majú s čím pobaviť!
- A vy, tetka, chytro po deti, a vy, pán majster, do roboty!
Svrček opäť hrmotne potľapkal Ferda po pleci a odišiel, hladkajúc si spokojne bruško. No a ploštička, červená od radosti, utekala domov po deti.
- Pán Mravec, pán Mravec! - zvolal ktosi zrazu spoza plota. Bol to chrobák Truhlík. Už zasa zdravý. Vypočul celý rozhovor a teraz chytro preliezol plot.
- Potrebujete robotníkov? To bude krásne, také hračky! Poznám dva kováčiky, pane, sú to ohromní remeselníci. Nechcete ich? - volal.
Skôr ako Ferdo odpovedal, už tu boli dva kováčiky, hneď sa dali do práce. Truhlík ich obskakoval, všade radil a rozprával, aké hračky a zábavky videl v kine.
Zatiaľ sa už valila po medzi rodina pani ploštice Červenice. Široko-ďaleko, kde len blšie oko dovidelo, všetko bolo červené, akoby niekto polial medzu krvou.
Všetko pred nimi utekalo na všetky strany. Zobudili aj jednu moru, ktorá tam spala v tráve. A tá vám vyfrkla rovno hore, tri razy sa vo vzduchu pozvŕtala dookola, až sa nad ďateliniskom zrazila s chrústom a obidvaja padli na zem. Čo sa tam s nimi stalo, to sa nikto nedozvedel. Keď o mesiac ďatelinu skosili, nebola tam už ani mora, ani chrúst.
Ferdo už mal všetko pripravené. Ľudia moji, hovorím vám, pred jeho domčekom bol celý zábavný park.
Hneď na začiatku stál na púpave kolotoč. Mal sedadlá na špagátikoch, vozíčky, ktoré sa hojdali, lodičky, ktoré sa kolísali, a diežu, ktorá sa krútila. Dvadsať malých ploštičiek hneď vyskočilo na sedadlá, druhých dvadsať šlo krútiť.
Ach, to vám bolo krásne!
Keď sa deti na sedadlách povozili, vystriedali sa s tými, ktoré predtým krútili, a krútili teraz ony.
Vedľa kolotoča stála veľká hojdačka. Ferdo položil steblo trávy na ostrý kameň.
Na jeden koniec si sadlo desať malých ploštičiek, na druhý koniec tiež desať malých ploštičiek. Naprostriedok stebla si stala ďalšia ploštička s dvoma koláčmi.
Keď odhryzla z koláča v pravej ruke, uľahčilo sa celej pravej strane a tá šla hore. Keď odhryzla z koláča v ľavej ruke, uľahčilo sa zasa ľavej strane a ľavá šla hore. A takto sa hojdačka hojdala.
Neviete si predstaviť, ako sa všetky malé ploštičky sácali a tlačili, aby mohli robiť tú prostrednú. Však viete prečo! Tie koláče totiž kúpil sám pán Svrček, no a tie vám boli dobré!
A to ešte nebolo všetko! Ferdo s kováčikmi priniesli do kolieska skrútenú úponku hrachu.
Práve také dačo hľadali. Úponku podopreli halúzkou, jeden koniec zodvihli do výšky, takže sa druhý koniec stáčal dolu ako tobogan, a pridali k tomu lupienok rebríčka. Po rebríčku šikovne liezli ploštičky hore a po úponke sa kĺzali dolu ako na ozajstnom tobogane.
Dolu nachystali huncúti kováčiky kvietok pupenca, úmyselne doň nanosili rosy a každá ploštička sa v nej vykúpala, až bola celá mokrá. To vám bolo smiechu a výskotu!
Aj búda s autíčkami tam bola. Nebol to síce elektrický autodrom, každý vozík museli ploštičky tlačiť, ale to si neviete predstaviť, aký tam bol stisk, keď sa jedny povozili a do vozíčkov nastupovali iné.
Usporiadateľom tam bol kováčik. Cez prsia si opásal širokú stuhu a veru sa nazvŕtal!
Iba keď sa zotmilo, odviedla šťastná mama svoje deti domov, mravec všetky hračky rozobral a drevo, rebríčky a kamienky, ktoré ostali, odniesol do kôlne.
Až bude zase nejaký sviatok, znovu ich dajú kováčiky dokopy.
Veru o tej zábave, ktorú vtedy Ferdo vystrojil pre ploštičky, dodnes rozprávajú všetky chrobáčiky na medzi.

Ako komáre Ferdovi tlieskali a ako sa Lienka urazila

- A my sa teraz pôjdeme okúpať, pán šéf! - povedal na druhý deň ráno chrobák Truhlík, keď zišiel z pôjda.
- Čo ste tam robili? - opýtal sa prekvapene Ferdo.
- Spal som tam, pán Mravec. Večer sa mi nechcelo ísť domov, nuž som sa vyspal u vás na pôjde.
A už viedol Ferda k rybníčku a po ceste rozprával o potápačoch, o ponorkách, o veľkých plaveckých pretekoch, ktoré videl v kine.
Keď konečne prišli k rybníku, neodvážil sa ísť do vody. Strkal do nej len konček nohy. Ale Ferdo sa rozbehol po steble trstiny ako po skokanskom mostíku a hop! Spravil vo vzduchu tri premety a ponoril sa ako strela do vody, že za ním nevystrekla ani kvapka.
Niekoľko komárov to videlo, nuž mu zatlieskali. To už hej! Takto skáču do vody iba žaby alebo dobrí pretekári! Ale keď skáče do vody niekto, kto skákať nevie, tak voda strieka ako z polievacieho auta!
Potom sa Ferdo vynoril a začal plávať pretekárskym tempom, len sa tak voda vlnila.
- Kamaráti, ten pláva, - chválila ho modrá vážka, - ten by mohol ísť na olympiádu!
Ferdo sa prevalil aj naznak, poriadne sa nadýchal, pritisol ruky k telu, nohy k sebe a bez pohybu ležal na vode.
- Pozrite sa, on nepláva, a predsa sa nepotopí! - kričali komáre v trstine, celé bez seba od prekvapenia.
Ferdo si prstami stisol nos a urobil vo vode kotrmelec. Len zadoček mu vykukoval z vody.
- Chachachacha! - chichotali sa komáre, len sa tak všetko ozývalo, a vodomerky pribehli celé zadychčané, čože sa to robí. A Ferdo sa ponoril, podplával jednu vodomerku a titititi, pošteklil ju po brušku.
- ííííííí! - spišťala vodomerka a uletela. A Ferdo podplával druhú vodomerku a zasa titititi, pošteklil ju pod bruškom. Vodomerka Ferda pod vodou nevidela a tiež sa naľakala a utiekla.
Ach, to bola zábava! Ferdo sa dobre vyčľapkal a vykúpal, a keď vyšiel z vody, Truhlík ešte stále skúšal vodu. Že je vraj veľmi studená. Pritom rozprával trom komárom o Niagarských vodopádoch. Že ich videl v kine a že sa ich rybník môže pred nimi schovať.
Odrazu však, čo to Ferdo vidí? Je to možné? Neklame ho zrak? Ale veď tam v tráve svietia Lienkine červené šatočky! Áno. Lienka tam trhala kvietky. Ferdo ani nedýchal.
Ach, ako by chcel teraz povedať Lienke čosi milé! Ach, ako by ju rád teraz niečím prekvapil! Musí si niečo pekné vymyslieť! A vymyslel. Priblížil sa tichučko odzadu k Lienke a buch! Plesol ju kamarátsky po chrbte, len tak v Lienke puklo.
Vari mu to čert poradil! Lienka sa tak rozkričala a rozplakala, akoby ju na nože brali. A ako sa pritom pustila do Ferda!
- Ty chlapčisko mrzký, ty ufúľanec, nechcem ťa ani vidieť! Prac sa odtiaľto! - kričala, až sa začali zlietať komáre, chrobáčiky, vážky a šidlá. Ba stíchol aj chrobák Truhlík, a keď videl, do akej kaše sa Ferdo dostal, rýchlo zmizol.
Nešťastný Ferdo chcel Lienku upokojiť, všetko jej vysvetliť a chcel ju nežne chytiť za ruku. Ale Lienka, akoby ju osa uštipla, kričala o pomoc:
- Pomoc, pomoc! Zachráňte ma! Akoby jej ktovieako ubližoval.

Ako sa slimák tešil, keď mu Ferdo šteklil chrbát

Odrazu sa zniesli nad Ferda štyri škvory-ušiaci, štyria strážnici z pasienka.
Keď zosadli na zem, poskladali si dlhé krídelká do torbičky na chrbte a každý vytiahol z puzdra poriadny obušok. Pre istotu ním Ferdu hneď udreli a potom zahrmeli:
- Čo sa tu robí?
- Och, páni strážnici, - bedákala Lienka, - tento zlosyn ma prepadol! Vrhol sa na mňa.
Počujete, čo tá Lienka hovorí?
- Skočil na mňa odzadu a tak ma tĺkol, tak ma tĺkol, tak ma tĺkol...
Prepánajána, ale veď ju Ferdo udrel iba raz!
- A bol by ma azda aj zabil, keby mi neboli prišli na pomoc tieto dobré komáre!
Ale veď to nebola pravda!
Komárom však lichotilo, že ich niekto pochválil pred strážnikmi, nafúkli sa a tvárili sa, akoby boli zachránili aspoň sto lienok pred smrťou.
- No, ty si ale pekný kujon! - skríkli na Ferda ušiaci.
- Ty vystrájaš pekné veci, veď ti ani nič dobré nepozerá z očí!
Ferdo sa díval ako nevinné jahňa a nevedel povedať ani slovíčko na svoju obranu.
- Však ti my ukážeme! - zastrájali sa. - Ty by si nám tu ešte všeličo navystrájal!
- Jeden ušiak vytiahol z torbičky putá a založil ich Ferdovi na ruky.
- Hneď ho zavrieť!
- Áno, zavrite ho, páni strážnici! - radovala sa Lienka. - Ja vám poviem, čo ešte urobil!
Pozrimeže, aká žalobaba sa z nej vykľula!
- To je ten, páni strážnici, ktorého hľadáte! To on vtedy zapriahol slimáka do kočiara!
Potvora Lienka, musela to prezradiť?
- Tak to si teda ty? - zakričali na Ferda zborove ušiaci.
- Však si to vypiješ! A teraz chytro za slimákom. Ten bude rád, že sme ťa chytili!
Ušiaci si rozopli torbičky, vytiahli z nich dlhé krídla, chytili Ferda pekne pod pazuchy a frrr! už boli pri slimákovi. Šiel práve k záhradníkovi. Počul, že má dobrý šalát, preto sa tak ponáhľal a po celej ceste sa oblizoval, až bola hanba na to pozerať.
- Pán Slimák, pán Slimák, už sme ho chytili! Už sme ho našli! Otvorte chytro, zavrieme ho u vás!
Ako sa len slimák zaradoval! Zastavil hneď všetkými brzdami.
- Ukážte mi ho! - zvolal.
- Pozrime sa na darebáka! - poprezeral si natešene zajatého Ferda.
- Len ho zavrite! - povedal a hneď s najväčšou radosťou otvoril dvere pevného domčeka.
A keď tam ušiaci Ferda zavreli, začal mravec okolo seba kopať, búchať, lomcovať dvermi, ach, tak veľmi sa chcel dostať von, ale nemohol.
Škrabal, búchal, vŕtal do stien svojho väzenia, ale márne.
Starý slimák sa však tešil, lebo ho to príjemne šteklilo po chrbte.

Prečo veľactená žalobkyňa len tak slabučko fúkla do púpavy

Na druhý deň predviedli Ferda pred súd. Ťahali ho v okovách k suchej škľabke.
Pred vchodom už čakala hŕba chrobáčikov. Tisli sa, strkali, stávali si na prsty a volali:
- To je on, to je on!
V škľabke už sedeli sudcovia, tri nosaté chrobáky, a v kúte sa krčili ustráchané komáre, ktoré predvolali ako svedkov. Pri verejnom žalobcovi trónila pyšná Lienka. Mal prísť aj slimák, ale on nevedel tak dobre žalovať ako Lienka, a beztak by sa do škľabky nebol vmestil.
Len čo predviedli Ferda, predseda, ten najvyšší nosáč, zacengal, a keď všetci stíchli, vstal a začal:
- Práve sa začína súd nad veľkým zločincom, buričom a naničhodníkom Ferdom Mravcom. O jeho vine nám povie veľactená slečna Lienka.
A veľactená slečna Lienka, napudrovaná, namaľovaná, vyobliekaná, začala rozprávať o tom, ako Ferdo zapriahol slimáka do kočiara na posmech ostatným chrobákom, ako jej daroval koníka s kočiarom, a že ten koník jej hneď utiekol, keď ho chcela spráskať bičom...
- Smieme sa vás opýtať, veľavážená žalobkyňa, prečo ste chceli spráskať koníka bičom? - osmelil sa úctivo predseda.
- Pretože veľa žral! - povedala pokojne veľactená žalobkyňa a hneď si ťažkala, že teraz nemôže chodiť na kočiari a že je to Ferdova vina, že jej teraz kočiar zavadzia na dvore.
Potom hrôzostrašne vyrozprávala, ako ju Ferdo prepadol na brehu jazera a ako ju zachránili komáre, ktoré tu môžu teraz pred slávnym súdom všetko dosvedčiť.
- Tak čo, priznávate sa? - zahrmel predseda na Ferda. Ferdo chcel všetko vysvetliť, ale čo z toho, komáre boli šťastné, že ich nazývajú záchrancami, preto dosvedčili všetko, čo Lienka povedala.
Priniesli teda odkvitnutú púpavu s čepcom bieleho páperia.
- Fúknite! - rozkázal predseda Ferdovi. Ferdo fúkol do púpavy zo všetkých síl a skoro polovica páperia odletela. Potom fúkali rad-radom chrobáčiky. Tiež niečo odfúkli. Potom Lienka, ale tá fúkla tak opatrne, že sa páperie ani nepohlo.
A teraz zrátali, koľko nožičiek s páperím tam zostalo. Rovných dvadsaťpäť.
- Vypočujte si rozsudok! - zvolal slávnostne predseda a vstal. Všetci stíchli, ani len nemukli, a predseda pokračoval vážnym hlasom:
- Ferdo Mravec sa odsudzuje na dvadsaťpäť palíc na zadok. Všetkých dvadsaťpäť mu vyplatí kat-roháč a prítomných hostí pozývame, aby sa na to prišli zajtra pozrieť.
Poslucháči boli s rozsudkom spokojní, ba niekto aj vykríkol sudcovi na slávu. Všetci sa už na zajtra ohromne tešili.
Ferda odviedli ušiaci späť k slimákovi a zavreli ho tam.

Ako sa pánu Zlatoňovi pokazilo rádio

Tribúnu, postavenú z nového, ešte voňajúceho dreva, obsadili do posledného miesta a ešte stáli vonku v zástupe. Tam vám bola krása nad krásu! Zlaté mušky, chrobáčiky v červených, modrých, fialových frakoch, pásavky so strakatými bodkami, pani včela celá napudrovaná žltým peľom, a najmä Lienka. Mala osobitnú lóžu.
Celkom hore bola uzavretá kabína pre Zlatoňa, vychýreného rozhlasového hlásateľa. Ten to vysielal do rádia. Oblizoval práve vetrový cukrík, aby mal lepší hlas.
Dolu sa tisli obyčajné chrobáčiky, špinavé, zaprášené, červíčky a dážďovky a na voľnom priestranstve stála veľká lavica, skoro stôl, prikrytá po zem veľkou plachtou.
To bolo popravisko. Pri ňom stáli kováčiky, remeselníci, ktorí popravisko postavili.
Vari kováčiky? Akože to?
Len sa im dobre prizrite, veď sú to tie kováčiky, ktoré vždy Ferdovi pomáhali pri práci!
Ej, vy zradcovia! Ferdo vás mal tak rád, a vy ste mu teraz postavili popravisko?
V obecenstve zrazu nastal šum, obzerali sa, dvíhali sa na prsty a volali:
- Už ho vedú!
Ferdo kráčal bledý ako stena a za ním šiel roháč s hrubou trstenicou.
Pred lavicou sa Ferdo zarazil, keď tam uvidel stáť svoje milé kováčiky. Pozrel sa im prekvapene do očí, ale kováčiky sa tvárili, akoby ho nepoznali, a len žmurkali, akoby im čosi padlo do oka.
- Ber sa na lavicu! - skríkol roháč na Ferda.
Ferdo si musel ľahnúť na lavicu a kováčiky ho k nej priviazali, aby sa pri tých dvadsiatich piatich úderoch veľmi nehádzal. Zasa sa na nich Ferdo pozrel, hlboko do očí, ale kováčiky zasa, akoby ho nepoznali, len obaja žmurkali, akoby im niečo padlo do oka.
- Všetko je pripravené? - opýtal sa ich konečne roháč.
- Všetko! - odpovedali kováčiky a postavili sa obďaleč do pozoru. Len jeden z nich sa ešte zohol pod lavicu a čosi ticho povedal. Nik to však nezbadal.
A teraz počúvajte, čo hovoril Zlatoň do rádia:
- Haló, haló, teraz práve chytil kat-roháč do ruky hrubú trstenicu. Je to mocný chlap a ja by som veru nechcel od neho dostať ani jednu po chrbte, nie ešte dvadsaťpäť.
- Pozor, pozor, roháč sa práve chystá udrieť a krásna Lienka si práve vyťahuje vreckovku, aby sa vysmrkala. Pozor, pozor, roháč práve... Oóóóóooo...!
- vykríkol hlásateľ a potom na chvíľu stíchol. Z rádia bolo počuť len rapčanie, krik, huriavk a len po chvíli sa znova ozval Zlatoňov hlas:
- Prepáčte, vážení poslucháči, že sme sa odmlčali. Ale stalo sa čosi úžasné a ešte doteraz sa neviem z toho spamätať.
Keď sa roháč chystal udrieť a trstenica len-len že už nedopadla, vzopäla sa celá lavica i s odsúdeným Ferdom Mravcom a uletela preč. Zazreli sme, že pod lavicou asi bola pripravená kobylka, celá zelená, a tá nám teraz ušla aj s Ferdom.
Dolu pod mikrofónom je strašná panika. Katovi pomocníci kováčiky sa v tom zhone tak zamotali roháčovi pod nohy, že namiesto, aby švihol trsteničkou Ferda, udrel Lienku, a to poriadne.
Pri Lienke sedela bzdocha, tá sa tak naľakala, že bum! počuli ste ten výstrel?
Vystrelila Lienke rovno do tváre.
Lienku teraz odviedli popod pazuchy dvaja potápači a letia s ňou k rybníku, zmyť z nej tú smradľavú voňavku. Lienka kričí, že sa nechce kúpať, a bzdocha narieka, že to nechcela urobiť.
Špinavé a zaprášené chrobáčiky dole kričia, aby im vrátili vstupné, hoci vstupné neplatili, a dážďovka narieka, že vraj od niekoho dostala blchy.
Teraz práve sa chytilo niekoľko chrobáčikov za pasy a už z nich niekoľko leží na zemi...
Viac nebolo počuť z rádia nič. Asi niekto pretrhol Zlatoňovi drôt.