Susedia – Hans Christian Andersen

Susedia – Hans Christian Andersen

Vyzeralo to, akoby sa na rybníčku pri ceste voľačo stalo, ale nestalo sa tam nič. Všetky kačice, práve keď najlepšie plávali po vode – niektoré stáli dolu hlavou, lebo kačice to vedia

– odrazu zamierili na breh. V mokrej hline bolo vidieť stopy ich nôh a z diaľky bolo počuť ich kvákame. Voda sa dôkladne sčerila, hoci ešte pred chvíľou bola lesklá ako zrkadlo, takže bolo v nej vidieť každý strom a krík, čo rástol pri nej, i starý sedliacky dom s deravým štítom a lastovičím hniezdom, ale najmä veľký ružový ker, plný kvetov, ktoré viseli z múra takmer až celkom na hladinu a v nej sa všetko odzrkadľovalo ani na obraze, ale všetko hore nohami. A keď sa voda sčerila, celý obraz sa v nej pomiešal a stratil sa.

Dve kačacie pierka, čo vypadli kačiciam, keď utekali, hojdali sa na vode, odrazu vzlietli, akoby bol vietor, ale vietor nebol – o chvíľu zase ticho ležali. Hladina bola opäť zrkadlovo hladká, zreteľne bolo vidieť štít domu s lastovičím hniezdom a ružový ker. Každá ruža sa v nej zrkadlila, a všetky boli také krásne, ale samy to nevedeli, lebo nik im to nepovedal. Slnko im svietilo medzi jemné lupienky a bolo im ako nám, keď sa zabudneme v blažených myšlienkach.

„Aký je život krásny!“ povedali ruže. „Želáme si len, aby sme mohli pobozkať slnko, lebo je také teplé a jasné. Aj ruže vo vode by sme chceli pobozkať, podobajú sa nám, akoby nám z oka vypadli. Chceli by sme pobozkať tie milé vtáčiky v hniezde pod nami, a okrem toho sú aj nad nami! Vystrkujú hlávky a tichučko pískajú. Vôbec nemajú perie ako ich otecko a mamička. Máme dobrých susedov hore i dolu. Ach, aký je život krásny!“

Mláďatá hore i dolu – pravda, dolu bol iba ich obraz vo vode – boli vrabčeky, otec i matka a malé vrabce. Obsadili prázdne lastovičie hniezdo z vlaňajška, tam bývali, tam bol ich domov.

„Tamto plávajú kačacie deti?“ spýtali sa vrabčie mláďatá, keď zazreli na vode kačacie pierka.

„Také hlúpe otázky mi nedávajte!“ pohoršila sa vrabčia matka. „Nevidíte, že je to perie, živé šaty, aké mám ja a aké aj vám narastú, lenže naše sú oveľa jemnejšie. Keby sme tie pierka mali radšej v hniezde, tie hrejú! Rada by som vedela, čo tie kačice tak vystrašilo. Iste sa ukázalo voľačo na vode, veď mňa sa predsa nezľakli! Pravda, niekoľkokrát som na vás silne zapípla! Tie tupohlavé ruže by to mali vedieť, ale ony nič nevedia. Vidia len seba a voňajú. Sú to nudní susedia!“

„Počujete tie malé vtáčiky hore?“ vraveli ruže. „Už aj ony by chceli spievať. Ešte nevedia, ale to príde. Aká to musí byť zábava! Je to celkom milé mať takých veselých susedov!“ Pricválal pár koni, ktoré sa tam mali kúpať. Na jednom z nich sedel chlapec. Vyzliekol sa donaha, nechal si len klobúk, veľký a široký. Chlapec si pískal ako vták a niesol sa na koni do najhlbšej vody. Keď prišiel k ružovému kru, odtrhol si jednu ružu a zastokol si ju za klobúk. Nazdal sa, že je vyparádený, a odišiel. Ostatné ruže hľadeli za svojou sestrou a vypytovali sa jedna druhej: „Kam odchádza?“ Ale ani jedna nevedela odpovedať.

„Chcela by som sa dostať do sveta!“ vraveli si ruže navzájom. „Ale aj tu doma v našej zeleni je krásne. Cez deň je slniečko také teplé a v noci svieti nebo ešte krajšie! Vidíme to cez všetky tie diery, čo sú na ňom.“ O hviezdach si mysleli, že sú to diery v oblohe, lebo tomu nerozumeli. „Dávame domu živosť!“ povedala vrabčia matka. „A lastovičie hniezdo prináša šťastie, vravia ľudia. Preto sú radi, že nás majú. Ale tamtí susedia? Taký ružový ker pri múre udržuje len vlhkosť. Myslím si, že ho dajú preč, aby tam mohlo rásť obilie. Ruže sú iba pre pohľad a pre vôňu, nanajvýš si ich možno zastoknúť za klobúk. Každý rok opadajú, to viem od mojej mamy, potom ich sedliacka zasype soľou a dostanú francúzske meno, ktoré neviem vysloviť a ani sa oň nezaujímam. Potom ich dajú na oheň, keď chcú, aby im voňal dom. A to je celý ich život, sú len pre oko a pre nos. Tak, teraz to viete!“

Keď sa zvečerilo a komáre sa roztancovali v teplom vzduchu a mraky očerneli, priletel slávik spievať ružiam: krása je ako slnečný lúč na tomto svete, krása bude žiť večne. No ruže sa nazdali, že slávik spieva o sebe, a to bolo celkom pochopiteľné. Ani na um im nezišlo, že spev patrí im. Ale tešili sa z neha a uvažovali, či aj z malých vrabčekov budú raz sláviky.

„Dobre som rozumel, čo ten vták spieval,“ povedalo vrabčie mláďa. „Len jednému slovu som nerozumel: Čo je to krása?“

„To nie je nič!“ odpovedala vrabčia matka. „To znamená, ako kto vyzerá. Na majeri, kde majú holuby svoj dom a kde im každý deň sypú na dvor hrach a zrno – ja som ho jedla a vy sa ta dostanete, lebo – povedz mi, s kým sa stýkaš a ja ti poviem, kto si! – teda na tomto majeri majú dva vtáky so zelenými krkmi a s hrebienkom na hlave. Chvost môžu rozprestrieť ako veľké koleso a hrá všetkými farbami, až od toho boha oči. Volajú sa pávy, a to je krása. Keby ich trocha ošklbali, nevyzerali by inak ako my všetci. Keby neboli také veľké, ďobla by som ich!“

„Ja ich ďobnem!“ ozval sa najmenší vrabček, čo nemal na sebe jediné perečko.

V sedliackom dome bývali mladí manželia. Ľúbili sa, boli usilovní a pracovití, pekne to u nich vyzeralo. V nedeľu ráno vyšla mladá žena natrhať kyticu najkrajších ruží, dala ich do pohára s vodou a postavila na truhlicu.

„Teraz vidím, že je nedeľa!“ povedal muž a pobozkal svoju peknú žienku. Potom si sadli, prečítali si žalm a držali sa pritom za ruky.

„Na to nerada hľadím!“ povedala vrabčia matka, ktorá pozerala z hniezda do izby. A odletela.

To isté urobila na budúcu nedeľu lebo každú nedeľu sa dostali do pohára čerstvé ruže a ružový ker kvitol práve rovnako pekne. Vrabčie mláďatá, ktorým už narástlo perie, boli by rady leteli s ňou, ale matka im povedala: „Zostanete doma!“ A tak

zostali.

Stará letela, a možno i neletela, no odrazu sa chytila do oka z konského vlasu, čo chlapci priviazali na konár. Konský vlas sa jej zarezával do nohy, ani keby jej ju mal odrezať. Joj, to bolelo až strach. Chlapci hneď pribehli a chytili vtáka, nešetrne a hrubo.

„Je to len vrabec!“ vraveli, no jednako ho nepustili. Išli s ním domov a vždy, keď zapískal, udreli ho po zobáčiku.

Na sedliackom dvore stál starý šibal, čo vedel variť mydlo na holenie a na umývanie, vo veľkom i v malom. Bol to starý veselý tulák. Keď videl, ako chlapci sklamaní prinášajú vrabca, povedal: „Tak ho okrášlime!“ Keď to povedal, vrabčica sa zachvela. Zo svojej debničky, kde mal najkrajšie farby, vytiahol starý šibal kúsky trblietavej pozlátky. Chlapci mu zabehli po vajíčko, z ktorého vzal bielko a vtáka ním celého pomazal. Potom prilepil naň pozlátku a vrabec bol pozlátený. Ale vrabčica nemyslela na tú nádheru, triasla sa na celom

tele. Mydlár si z podšívky na kabáte vytrhol červenú handričku, vystrihol z nej kohútí hrebienok a prilepil ho vtákovi na hlavu.

„Teraz uvidíte letieť zlatého vtáka!“ povedal a pustil vrabčicu, ktorá v najväčšej hrôze letela do slnečných lúčov. Joj, ako sa trblietala! Všetky vrabce, ba ešte aj veľká vrana, a nebola tohtoročná, sa jej naľakali, no jednako leteli za ňou, lebo chceli vedieť, aký je to vznešený vták.

„Skadiaľ! Skadiaľ!“ krákala vrana.

„Dočkaj! Dočkaj!“ štebotali vrabce. Ale vrabčica nechcela počkať. V strachu a hrôze letela domov. Len-len že nepadla na zem a stále lietalo okolo nej veľa vtákov, veľkých i malých. Niektoré leteli celkom k nej a ďobali ju. „Čo si zač! Čo si zač!“ kričali všetci.

„Čo si zač! Čo si zač!“ štebotali mláďatá, keď prišla k hniezdu. „To je iste pávie mláďa! Má všetky farby, až z nich oči bolia, ako vravela mama. Píp, to je krása!“ A ďobali do nej malými zobáčikmi, že sa vôbec nemohla dostať dnu. Tak sa naľakala, že sa nezmohla ani na zapípnutie, tými menej, aby povedala: „Ja som vaša mama!“ Všetky ostatné vtáky ju ďobali, až prišla o všetko perie a skrvavená spadla do ružového kra. „Úbohé vtáčatko!“ vzdychli ruže. „Poď, skryjeme ťa. Prichýl' sa k nám!“ Vrabčia matka ešte raz roztiahla krídla, potom ich pritiahla k telu a umrela – u susedov, medzi sviežimi peknými ružami.

„Píp!“ vraveli vrabčie mláďatá v hniezde. „Kde len tá mama je! Vari nám neutiekla, aby sme sa museli starať samy o seba. Dom nám nechala ako dedičstvo, ale kto v ňom zostane, keď budeme mať rodinu?“

„Pravda, nemôžem vás tu mať toľkých, keď sa ožením a budem mať deti!“ ozval sa najmladší. „Ja budem mať viacej žien a detí ako ty!“ povedal druhý. „Ale ja som najstarší!“ povedal tretí. Všetci sa začali škriepiť, oháňali sa krídlami i zobákmi a bum, vypadli z hniezda jeden za druhým. Ležali na zemi a zlostili sa. Hlavu dali nabok a žmurkali okom, obráteným nahor.

Trocha lietať vedeli a naučili sa ešte viac. Napokon sa dohodli, že keď sa stretnú vo svete, povedia píp a trikrát zahrabú ľavou nohou.

Mláďa, čo zostalo v hniezde, rozťahovalo sa, ako len mohlo. A mohlo si to dovoliť, veď bolo majiteľom domu, ale dlho sa tomu netešilo. V noci zažiaril cez okno červený oheň, plamene vyšľahli na strechu a suchá slama zhorela do posledného stebla. Vyhorel celý dom a vrabčie mláďa s ním, no mladým manželom sa podarilo šťastlivo utiecť.

Keď na druhý deň ráno vyšlo slnko a všetko vyzeralo svieže ako po dobrom nočnom spánku, zo sedliackeho stavania zostalo len niekoľko čiernych zuhoľnatených trámov opierajúcich sa o komín, ktorý bol teraz sám sebe pánom. Zo zhoreniska sa ešte dymilo, ale pred ním bol svieži, kvitnúci ružový ker a všetky jeho konáre a všetky kvety sa zrkadlili v tichej hladine.

„Jaj, aké krásne ruže pred zhoreniskom!“ zvolal človek, čo tadiaľ šiel. „To je prekrásny obrázok! Musím ho mať!“ Vytiahol z vrecka knižočku s bielymi Ústami a ceruzku, lebo to bol maliar, a nakreslil dymiace zhorenisko a zuhoľnatené trámy, opierajúce sa o naklonený komín, ktorý sa nakláňal čoraz väčšmi. Ale celkom vpredu bol veľký kvitnúci ružový ker, ktorý bol ozaj krásny, a jedine preň maliar všetko nakreslil. Neskoršie v ten istý deň leteli tadiaľ tri vrabce, čo sa tam narodili. „Kde je dom?“ vraveli. „Kde je hniezdo? Píp, všetko zhorelo i s naším silnejším bratom! To má zato, že chcel mať hniezdo len pre seba. Ruže z toho vyviazli najlepšie, stále tam stoja s červenými lícami. Nesmútia nad nešťastím susedov. Ani sa s nimi nebudeme zhovárať, je tu mrzko, tak veru!“ A potom odleteli.

Raz na jeseň bol krásny slnečný deň, vyzeralo to takmer ako prostred leta Na dvore pred veľkým schodišťom do panského sídla bolo čisto a sucho Prechádzali sa tam i holuby, čierne, biele aj fialové a v slnečných lúčoch sa ligotali. Stará holubia mama sa nadúvala a vravela mladým: „Buďte spolu! Buďte spolu!“ lebo tak je to lepšie.

Kto sú tie malé sivé vtáčiky, čo behajú medzi nami?“ spýtala sa stará holubica s červeno- zelenými očami. „Malé sivé! Malé sivé!“ vravela.

„My sme vrabce! Dobré vtáčiky! Vždy sa o nás vraví, že sme nábožné, a preto môžeme zobkať! Do reči sa nemiešame a pekne hrabeme nôžkami!“ Hej, hrabali, tri razy zahrabali ľavou nohou, ale povedali aj píp a podľa toho sa poznali. Boli to tri vrabce zo zhoreného domu. „Tu sa znamenite najeme!“ vraveli. A holuby sa prechádzali, nadúvali a mysleli

si svoje.

„Pozri na toho hrvoliaka!“ povedal holub holubovi. „A vidíš tamtú, ako sa napcháva hrachom? Priveľa nám ujedá! Berie si to najlepšie! Vrkú, vrkú! Pozri, ako jej pĺzne hrebienok! Vidíš to milé, zlostné vtáčatko? Vrkú, vrkú!“ A všetkým sa oči červeno zaleskli od zlosti. „Buďte spolu! Buďte spolu! Malé sivé! Malé sivé! Vrkú, vrkú, vrkú!“ ozývalo sa neprestajne, ako sa bude ozývať ešte tisíce rokov.

Vrabce sa dobre najedli, pekne počúvali, ba postavili sa aj do radu, ale to im nepristalo. Boli sýte, preto odišli od holubov a pozhovárali sa o nich. Preskackali popod záhradný plot, a pretože dvere do besiedky boli otvorené, vyskočil jeden z nich na prah. Brucho mal napchaté, preto si trúfal: „Píp!“ povedal. „Pozrite, kam sa odvážim!“ „Píp!“ ozval sa druhý.

„Tam sa odvážim aj ja, a ešte o kus ďalej!“ A vhopkal do miestnosti.

Ľudia tam neboli, to videl i tretí vrabec. Preto zaletel ešte ďalej a povedal: „Celkom dnu, alebo nikam! Ale je to smiešne ľudské hniezdo! A čo je to tam?“

Priamo pred vrabcami kvitli ruže, zrkadlili sa vo vode a ohorené trámy sa opierali o komín na spadnutie! No, čo je to? Kde sa to vzalo v panskom sídle?

A všetky tri vrabce chceli vyletieť na ružu a na komín, ale naleteli len na plochú stenu. Všetko to bol len obraz, veľký a krásny, ktorý maliar namaľoval podľa svojho nákresu.

„Píp!“ vraveli vrabce. „To nič nie je! To len tak vyzerá! Píp! To je tá krása! Vieš to pochopiť? Ja nie!“ Potom odleteli, lebo do miestnosti prišli ľudia.

Prešiel rok a deň. Holuby sa veľa nahrkúta ak nepovieme, že navrčali, tí zlostníci!

Vrabce v zime mrzli a v lete žili na vysokej nohe. Všetky boli zasnúbené alebo ženaté, či ako sa to povie. Mali aj mláďatá a každý mal, pravdaže, dieťa najmúdrejšie a najkrajšie. Ten lietal tu, ten tam, a ak sa stretli, poznali sa podľa zapípnutia a podľa toho, že trikrát zahrabali ľavou nohou. Najstaršia, bola to dievka, nemala ani hniezdo, ani mláďatá. Rada by sa bola pozrela do veľkého mesta, a tak sa rozletela do Kodane.

Stál tam veľký pestrofarebný dom. Stál medzi zámkom a kanálom, kde kotvili veľké lode, naložené jablkami a hrncami. Obloky mal zdola širšie a zhora užšie, a keď vrabce pozreli dnu, každá izba sa im zdala, akoby hľadeli do tulipánu. Boli tam všelijaké farby a závity a uprostred tulipánu stáli bieli ľudia. Boli z mramoru a niektorí aj zo sadry, ale vrabčiemu oku to bolo jedno. Na dome bol kovový voz s kovovými koňmi a viezla sa na nich bohyňa víťazstva, taktiež kovová. Bolo to Thorvaldsenovo múzeum.

„Ako sa to ligoce! Ako sa to ligoce!“ vravela vrabčia slečna. „To je tá krása! Píp! Ale je väčšia než páv!“ Pamätala sa ešte, akú najväčšiu krásu poznala jej matka. A zaletela rovno do dvora. I tam bolo krásne, po stenách boli namaľované palmy a konáre a uprostred dvora stál kvitnúci ružový ker. Jeho svieže konáre s mnohými ružami sa prehýbali nad hrob. Zaletela ta, lebo tam bolo veľa vrabcov. Píp, a tri zahrabnutia ľavou nohou, takto sa už veľa ráz pozdravila za rok a deň, a nikto tomu pozdravu nerozumel, lebo tí, čo sa rozišli, nestretávajú sa každý deň. Ten pozdrav sa jej stal obyčajou. No dnes tu boli dva staré vrabce a jeden mladý čo povedali píp a zahrabali ľavou nohou.

„Ó, dobrý deň, dobrý deň!“ Boli to traja starí z vrabčieho hniezda a jeden mladý z príbuzenstva. „Teda tu sa stretávame!“ vraveli. „Je to vznešené miesto, ale na jedenie tu toho veľa nie je. To je tá krása, píp!“

Prichádzalo sem veľa ľudí z bočných miestností, kde stáli krásne mramorové sochy. Ľudia prichádzali k hrobu, kde odpočíval veľký majster, čo tvoril mramorové sochy, a všetci, čo prišli, stáli s rozžiarenými tvárami okolo Thorvaldsenovho hrobu. Niektorí zbierali opadané ružové lupienky a schovávali si ich. Boli to ľudia zďaleka. Prichádzali z veľkého Anglicka, Nemecka i Francúzska. Najkrajšia dáma si odtrhla jednu ružu a pripäla si ju na prsia. Tu sa vrabce nazdali, že ruže tu vládnu a že celý dom je postavený pre ne. To sa im zdalo priveľa, ale keď všetci ľudia sa správali k ružiam s toľkou úctou, nechceli ani vrabce zaostať. „Píp!“ vraveli, chvostom zametali zem a jedným očkom hľadeli po ružiach. Ale dlho nehľadeli, čoskoro prišli k presvedčeniu, že to sú ich staré susedky. A bola to pravda. Maliarovi, čo nakreslil ružový ker pri zhorenisku, dovolili neskôr, aby ker vykopal a dal ho staviteľovi Thorvaldsenovho múzea. Tam potom kvitli na Thorvaldsenovom hrobe ako obraz krásy a svoje červené voňavé lupienky dávali návštevníkom na pamiatku, aby si ich odniesli do ďalekých krajín.

„Dostali ste zamestnanie v meste?“ vypytovali sa vrabce. A ruže prikyvovali.

„Aké je to požehnanie žiť a prekvitať, vidieť starých priateľov a každý deň pozerať na vľúdne tváre! Tu akoby bol každý deň veľkým sviatkom!“

„Píp!“ vraveli vrabce. „Naše staré susedky! Pamätáte si, že pochádzajú z kaluže! Píp! K akej cti sa dostali! Ako slepé kura k zrnu! Veruže neviem, čo je pekné na takom červenom hlúbe! A tamto vidím zvädnutý lupeň!“

Ďobali do lupienka, až odpadol a ker bol o to sviežejší a zelenší. A ruže voňali v slnečných lúčoch na Thorvaldsenovom hrobe a ich krása sa pripínala k jeho nesmrteľnému menu.