Ferko a Max

Ferko a Max

Bol raz jeden chlapec, ktorý sa volal Ferko. Veľmi túžil po psíkovi, ale rodičia mu ho nechceli kúpiť. Prosil otca, prosil mamu, ale nič. Až raz prišla na návštevu starká. Vedela, po čom Ferko tak veľmi túži, a tak Ferkovým rodičom povedala: „Viem, ako Ferko túži po psíkovi a viem aj to, že mu ho nechcete kúpiť. Tak som sa to rozhodla vyriešiť sama.“ A vytiahla z tašky plyšového psíka. Bol celý čierny, len na nohách mal biele fľaky ako ponožky a na chvoste bielu špičku. Oči mal hnedé a milé. „Jéééj, ten je krásny, skoro ako živý!“ povedal Ferko.

To bolo radosti. Ferko mal svojho nového kamaráta veľmi rád. Dal mu meno Max. Boli to nerozluční kamaráti. Ferko s Maxom všade chodil, ukazoval mu, čo robili v škole, písal si s ním úlohy, pozerali spolu televíziu, hral sa s ním na počítači, chodili na prechádzky do parku, spali v posteli, rozprával mu rozprávky a veľa ďalších vecí. Každý deň, keď išiel Ferko do školy, nechal Maxa na parapete vo svojej izbe, aby mu mohol ešte od bránky zakývať.

A keď sa vracal zo školy, videl, ako ho Max čaká. Až raz, keď Ferko prichádzal domov, Max ho nečakal. Ferko ho všade hľadal, prezrel každý kút v dome, pýtal sa otecka, mamičky i kamarátov, no nik ho nevidel. Tak sa ho vydal hľadať. Kade šiel, tade sa na neho pýtal. Ale nikto Maxa nevidel. Ferko bol nešťastný a myslel si, že kamaráta už nikdy neuvidí. Vtedy stretol jednu starenku. Keď sa jej smutný spýtal na Maxa, ona sa ho opýtala: „A bol si už za kráľovnou psov?“ Ferko sa začudoval:

„Kráľovná psov? A to je kto? Nikdy som o nej nepočul!“ Starenka mu povedala, že každé zviera či živé, či plyšové, má svojho kráľa alebo kráľovnú. Tak aj pes. Ich kráľovná vždy vie, kde sú. Ferko sa potešil, ale aj zarmútil, lebo nevedel, kde má kráľovnú hľadať. „A kdeže ju ja teraz nájdem?“ pýtal sa Ferko. „Kráľovná psov žije v sedemdesiatom siedmom kraji,“ odvetila starenka. Ferko sa pekne poďakoval, starenku objal a vydal sa na cestu. Mal však jeden problém, nevedel kadiaľ má ísť. Nešťastný sa vrátil opýtať starenky. No namiesto nej tam stála krásna mladá dievčina.

Bola to kráľovná psov. Ferko prekvapene povedal: „Veď vy ste boli celú dobu tá, ktorú hľadám! Prosím vás, povedzte mi, kde je môj psík Max?“ Kráľovná psov povedala: „Áno, jeden zlý chlapec ti veľmi závidel tvojho Maxa. Sledoval ťa a keď mama otvorila okno, aby vyvetrala, ukradol ti ho.

Pochádza z druhého konca mesta a volá sa Oliver.“ Ferko sa znova poďakoval a išiel si po svojho Maxa. Keď dorazil na druhý koniec mesta, našiel Olivera, ako sedí v parku s Maxom na rukách. Olivera poznal zo školy a vedel, že nemá žiadnych kamarátov, lebo sa ho každý bál. Ale strach o Maxa bol väčší. Prišiel k nemu a spýtal sa ho, prečo mu ho ukradol. Oliver povedal:

„Závidel som ti takého dobrého kamaráta, lebo ja žiadneho nemám.“ Vtedy si Ferko spomenul, ako mu bolo smutno, kým nemal Maxa a povedal: „Ak chceš, môžeš kedykoľvek prísť.“ Oliver sa zaradoval. Keď kráľovná psov videla, aké má Ferko dobré srdce povedala: „Zato, aký si dobrý, teraz urobím niečo, čo môžem urobiť iba raz za sto rokov.“ Keď to povedala, zobrala Maxa na ruky, pobozkala ho na ňufáčik a dýchla na neho. Stal sa zázrak. Max zaštekal. „Je živý!!!“ zvolali obaja chlapci naraz.

Až teraz sa začalo skutočné dobrodružstvo. Ale to je už iná rozprávka.