Malá morská víla

Malá morská víla (Rozprávka)

Na šírom mori je voda belasá ako najkrajšia nevädza a taká jasná ako najčírejšie sklo. Ale je veľmi hlboká, ani najdlhšie lano s kotvou by nedosiahlo na dno. Veľa kostolných veží by sa muselo postaviť na seba, aby sa dotýkali hladiny. A v tej hĺbke tam dolu žijú morskí ľudia.

Mýlil by sa, kto by si myslel, že je tam len holé dno s bielym pieskom. Ale kdeže! Rastie tam množstvo zvláštnych rastlín a kvetov. Ich stonky a listy sú také jemné, že sa aj pri najnepatrnejšom pohybe vody ohýbajú, akoby boli živé. Ryby, veľké i malé, sa tam naháňajú medzi stonkami rastlín takisto ako tu na zemi vtáky medzi konármi stromov. V najväčšej hlbočineje zámok morského kráľa. Múry má z koralov, vysoké špicaté gotické obloky z najčistejšieho jantáru a strechu z mušlí, ktoré sa otvárajú a zatvárajú podľa toho, ako prúdi voda. Je to prekrásne. Veď v každej mušli sa skrýva ligotavá perla, ktorá by bola skvostnou ozdobou na korune ktorejkoľvek kráľovnej.

Morský kráľ bol už dlhé roky vdovcom a domácnosť mu viedla jeho stará matka. Bola to žena múdra a nesmierne hrdá na svoj vznešený pôvod, preto na svojom chvoste nosila dvanásť ustríc, kým ostatné urodzené dámy smeli nosiť len šesť. Za to, ako veľmi ľúbila svoje vnučky, malé morské princezné, by si rozhodne zaslúžila náš obdiv. Bolo to šesť utešených detí, no najkrajšia zo všetkých bola tá najmladšia. Pleť mala čistú a hebkú ako lupienok ruže, oči belasé ako more v najväčšej hĺbke. Lenže rovnako ako sestrám aj jej chýbali nohy: jej telo sa totiž končilo rybím chvostom.

Po celý deň sa princezné hrávali v zámku, vo veľkých komnatách, kde z múrov vyrastali živé kvety. Keď sa otvorili veľké jantárové okná, priplávali cez ne rybky, ako i k nám prilietajú lastovičky, keď máme otvorené obloky. Ale rybky plávali až k malým princeznám, jedli im z ruky a nechali sa hladkať.

Pod zámkom bola veľká záhrada s ohnivočervenými a tmavomodrými rastlinami, ktorých kvety sa trblietali ako zlato a plody žiarili ako blčiaci oheň, pretože ich stonky a listy sa ustavične pohybovali. Zem tu bola z najjemnejšieho piesku a nad všetkým sa vznášala žiara belasá ako sírový plameň. Skôr by sa nám zdalo, že sme kdesi vysoko vo vzduchu a pod sebou i nad sebou vidíme iba nebo, a nie morské dno.

Keď sa voda nehýbala, bolo vidieť slnko ako purpurový kvet a z jeho kalicha vyvieralo všetko svetlo.

Každá princezná mala v záhrade svoje miestečko, kde mohla pestovať, čo len chcela. Jedna si urobila hriadku v podobe veľryby, inej sa viac páčila hriadka podobná malej morskej víle, a najmladšia, tá si urobila hriadku okrúhlu a vysadila na nej kvety, čo žiarili dočervena ako slnko. Bolo to čudné dieťa, tiché a zádumčivé. Kým ostatné sestry sa s obľubou krášlili najrôznejšími vecami, čo našli v stroskotaných lodiach, ona si okrem svojich červených kvetov všímala len jednu krásnu mramorovú sochu. Bol to utešený chlapček, vytesaný z čistého bieleho kameňa, ktorý sa pri stroskotaní lode dostal na morské dno. Pri soche zasadila smútočnú vŕbu, ktorá nádherne vyrástla. Jej konáre viseli ponad ňu a siahali až k belasému pieskovému dnu, na ktorom sa zarovno s konármi pohyboval fialový tieň. Vyzeralo to, akoby sa vrchol stromu a korene spolu hrali a navzájom sa bozkávali.

No nebolo pre ňu väčšej radosti, ako počúvať o ľudskom svete nad morom. Stará mama jej musela rozprávať všetko, čo vedela o lodiach a mestách, o ľuďoch aj zvieratách. Zdalo sa jej neobyčajne krásne, že na rozdiel od kvetov na morskom dne sú na zemi kvety voňavé, že lesy sú zelené a ryby, ktoré vidieť medzi konármi stromov, spievajú tak nádherne, až sa z toho srdce raduje. Rybami nazvala stará mama vtáky, lebo inak by jej princezné nerozumeli, keďže ešte vtáky nevideli.

„Keď budete mať pätnásť rokov," povedala stará mama, „budete sa môcť vynoriť z mora, sedieť v mesačnom svite na útese a pozerať sa na veľké lode, ktoré sa budú okolo vás plaviť, a neskôr uvidíte aj lesy a mestá." Na budúci rok mala dovŕšiť pätnásť rokov najstaršia sestra. Ostatné boli každá o rok mladšia, takže najmladšej z nich zostávalo ešte päť dlhých rokov čakania, kým bude môcť opustiť morské dno a pozrieť sa, ako to u nás vyzerá. Ale sestry si už vopred sľúbili, že si budú navzájom rozprávať o tom, čo každá z nich nad hladinou mora uvidí a zažije.

Veď stará mama im toho o svete ešte tak veľa nepovedala a tam hore je pritom toľko zaujímavých vecí, o ktorých sa musia dozvedieť.

Ale ani jedna nečakala tak túžobne ako najmladšia - práve tá, čo mala čakať najdlhšie a čo bola taká tichá a zádumčivá. Nejednu noc prestála pri otvorenom obloku a pozerala sa cez tmavomodrú vodu, v ktorej ryby pohybovali svojimi plutvami. Videla mesiac i hviezdy, a hoci ich svetlo bolo veľmi slabé, cez vodu boli oveľa väčšie, než ich vidíme my. Keď pod nimi prekĺzol čierny tieň, vedela, že nad ňou pláva veľryba alebo možno loď, na ktorej sa plaví veľa ľudí. Iste netušili, že tam dolu pod nimi vystiera ku kýlu lode svoje biele ruky pôvabná morská víla.

Najstaršia princezná práve dovŕšila pätnásť rokov a mohla vystúpiť nad hladinu mora. Keď sa vrátila, mala o čom rozprávať. Povedala však, že zo všetkého najkrajšie bolo ležať v mesačnom svite na pieskovej plytčine pokojného mora a hľadieť na veľké mesto, kde sa žiarivé svetlá podobajú stovkám hviezd, počúvať hudbu, hukot, hrkotanie vozov a ľudskú vravu, vidieť množstvo veží a kupol a počuť, ako zvonia zvony.

Najmladšej zo sestier mal ľudský svet zostať ešte dlho nedostupný, práve preto po ňom tak túžila, a keď už ho nemohla sama vidieť, aspoň o ňom rada počúvala. Keď potom večer ako obvykle stála pri otvorenom obloku a hľadela cez tmavomodrú vodu, myslela na veľké mesto, na jeho ruch a zvuky a vtedy sa jej zazdalo, že počuje zvoniť zvony.

O rok mohla druhá sestra vystúpiť nad hladinu a plávať, kam sa jej zapáči.

Vynorila sa, práve keď zapadalo slnko, a zdalo sa jej, že pohľad, aký sa jej práve naskytol, je zo všetkých najkrajší. Vravela, že celé nebo v tej chvíli vyzeralo ako zo zlata a oblaky - ach, ani nemohla opísať ich nádheru, ako nad ňou plávali v červených a fialových farbách. No oveľa rýchlejší než mraky letel nad vodou kŕdeľ divých labutí, ktorý smeroval k slnku ako dlhý biely závoj. Aj ona plávala za slnkom, ale to klesalo stále nižšie a jeho ružový jas pohasínal v morskej hladine i v oblakoch.

Rok nato vyšla nahor tretia sestra. Pretože bola zo všetkých najodvážnejšia, plávala proti prúdu širokej rieky, ktorá sa vlievala do mora. Videla krásne zelené pahorky s vinicami, spoza nádherných lesov vykúkali zámky a rozľahlé statky. Všade naokolo počula vtáčí spev a slnko žiarilo tak, že musela často ponoriť hlavu pod vodu, aby si ochladila rozpálenú tvár.

V malej zátoke sa stretla s celým kŕdľom malých ľudských detí. Celkom nahé behali a čľapkali sa vo vode. Chcela sa s nimi pohrať, ale vystrašené deti odbehli a ukázalo sa malé čierne zviera. Bol to pes, ale ona ešte nikdy psa nevidela. Rozbrechal sa na ňu tak strašne, že sa zľakla a vrátila sana šíre more. No nikdy nezabudne na tie prekrásne lesy, zelené kopce a utešené deti, čo vedeli plávať vo vode, hoci nemali rybie chvosty.

Štvrtá sestra nebola taká smelá. Zostala uprostred šíreho mora a vravela, že práve to bolo najkrajšie. Dovidela do vzdialenosti niekoľkých míľ a nebo nad ňou sa klenulo ako veľký sklený zvon. Videla lode, ale iba z veľkej diaľky, preto skôr pripomínali čajky. Veselé delfíny robili kotrmelce a veľryby vystrekovali nozdrami vodu do výšky, takže to vyzeralo, akoby boli okolo nej stovky fontán.

Teraz prišla na rad piata sestra. Narodeniny mala v čase zimy, preto videla to, čo iné sestry nevideli. More bolo celé zelené a plávali na ňom veľké ľadovce. Každý podľa nej vyzeral ako perla, ale rozmermi boli oveľa väčšie než kostolné veže, čo stavajú ľudia. Ľadovce mali tie najčudesnejšie podoby a trblietali sa ako diamanty. Sadla si na jeden z najväčších. Všetky plachetnice sa mu s hrôzou vyhýbali, a zatiaľ čo ona na ňom sedela s vejúcimi vlasmi, okolo plaviaci sa námorníci sa v obavách prežehnávali. Podvečer sa nebo zatiahlo mrakmi a čierne more dvíhalo veľké ľadovce do výšky, kde ich blesky farbili dočervena. Na všetkých lodiach sťahovali plachty, zavládol tam strach a hrôza, ale ona si pokojne sedela na svojom plávajúcom ľadovci a pozerala, ako sa blesky križujú a miznú v spenenom mori.

Keď vyšli sestry nad hladinu po prvý raz, bola každá nadšená novotami a krásou, čo videla. Ale teraz, keď sa už ako dospelé dievčatá mohli nad hladinu vynoriť, kedykoľvek sa im zachcelo, bolo im všetko ľahostajné, oveľa viac túžili po domove a už po necelom mesiaci tvrdili, že u nich doma na morskom dne je im predsa len najlepšie.

Nejeden večer sa sestry malej morskej víly pochytali za ruky a vystúpili nad hladinu. Mali prekrásne hlasy, krajšie než ľudia, a keď sa začalo zmrákať pred búrkou a ony tušili, že lode stroskotajú, plávali pred nimi a pôvabne spievali o tom, ako krásne je na morskom dne, a vyzývali námorníkov, aby sa nebáli zísť dolu. Ale námorníci im nerozumeli - mysleli si, že počujú hlasy búrky. Veď krásu na morskom dne ani nemohli zazrieť, lebo keď loď stroskotá, ľudia sa utopia a do zámku morského kráľa sa môžu dostať len mŕtvi.

Keď takto raz večer sestry vystúpili ruka v ruke nad morskú hladinu, malá sestrička zostala celkom sama a hľadela za nimi. Bolo jej do plaču, a pretože morská víla nemá slzy, trpela ešte omnoho viac.

„Ach, keby som už mala pätnásť rokov!" povedala. „Viem, že si veľmi obľúbim tamten svet hore a ľudí, čo tam žijú."

Konečne bola pätnásťročná.

„No, tak sme ťa už vychovali," povedala jej stará mama. „Poď, nech ťa ozdobím ako tvoje sestry!" Dala jej do vlasov veniec z bielych ľalií a v každom lupienku na kvete bolo pol perly. Stará mama jej pripla na chvost osem ustríc, ktoré svedčili o jej urodzenom pôvode.

„Joj, ako to bolí!" vzdychla malá morská víla.

„Nuž, pre parádu treba voľačo vytrpieť!" odvetila stará mama.
Och, najradšej by zo seba striasla všetky ozdoby a odhodila ten ťažký veniec. Červené kvety z jej vlastnej záhradky jej pristali oveľa viac, no netrúfala si na svojom výzore nič zmeniť. „Zbohom!" pozdravila a vznášala sa nahor zľahka ako bublina.

Keď vystrčila hlavu nad hladinu, slnko práve zapadlo, takže všetky mraky sa ružovo a zlatisto ligotali. Uprostred bledočervenej oblohy v plnej kráse svietila večernica. Vzduch bol príjemný a svieži, more nehybné. Uvidela veľkú loď s tromi sťažňami. Bola na nej spustená len jedna plachta, lebo vládlo úplné bezvetrie, a na lanách i na stožiaroch posedávali námorníci.

Začula odtiaľ hudbu a spev, a keď sa začalo stmievať, zažali tam stovky pestrých svetiel. Vyzeralo to, akoby tam viali zástavy všetkých národov.

Malá morská víla priplávala rovno k oknu kajuty a vždy, keď ju voda vydvihla vyššie, videla cez zrkadlovo čisté okienko dovnútra. Stálo tam veľa slávnostne vyobliekaných mužov a zo všetkých najkrajší bol mladý princ s veľkými čiernymi očami. Práve oslavoval šestnáste narodeniny, to preto tá nádhera. Na palube tancovali námorníci, a keď tam prišiel mladý princ, stovky rakiet vyleteli do vzduchu a zažiarili, že bolo zrazu svetlo ako za bieleho dňa. Malá morská víla sa zľakla a ponorila sa pod vodu, no hneď zasa vystrčila hlavu, a tu akoby sa na ňu sypali všetky hviezdy z neba.

Nikdy predtým ešte nevidela ohňostroj. Navôkol sa krútili veľké slnká, v belasom vzduchu sa prehadzovali nádherné ohnivé ryby a všetko sa zrkadlilo v tichom mori. Na lodi bolo tak jasno, že videla i to najtenšie lano a ešte lepšie ľudí. Ach, aký bol ten mladý princ pekný, podával ľuďom ruky a usmieval sa, zatiaľ čo hudba znela do krásnej noci.

Bolo už neskoro, ale malá morská víla nevedela odtrhnúť oči od lode a od pekného princa. Pestrofarebné svetlá zhasli, rakety prestali vyletovať do výšky, neozývali sa už ani žiadne výstrely z kanónov, len more v hĺbke šumelo a hučalo. Sedela na vode a hojdala sa hore-dolu, takže mohlanazrieť do kajuty. No loď naberala rýchlosť, dvíhala sa plachta za plachtou, vlny boli čoraz prudšie, obloha sa zaťahovala veľkými mrakmi, v diaľke sa blýskalo. Joj, to bude strašná búrka! Námorníci vyťahovali plachty. Veľká loď sa hojdala na divom mori stále viac a viac, hladina sa dvíhala, až na nej vyrástli velikánske čierne hory, len-len že sa cez sťažeň neprevalili. No loď sa vynárala medzi vysokými vlnami ako labuť a voda ju opäť vyniesla nahor.

Malej morskej víle sa to zdalo veľmi zábavné, zato námorníkom sa to nepáčilo ani trochu. Loď vŕzgala a praskala, hrubé dosky sa prehýbali pri prudkých nárazoch vĺn, sťažeň sa zlomil v prostriedku, ako keby bol z tŕstia, loď sa naklonila nabok a začala do nej vnikať voda. Malá morská víla už videla, že sú v nebezpečenstve, a sama si musela dávať pozor na trámy a úlomky z lode, čo plávali po hladine. Na chvíľu nastala taká tma, že nevidela vôbec nič, ale keď sa zablyslo, bolo opäť tak jasno, že videla všetkých na lodi. Každý robil, čo mohol. Hľadala mladého princa, a keď sa loď rozdelila na dve polovice, videla ho, ako klesá do hlbokého mora. Najprv sa potešila - teraz príde k nej na morské dno, no potom si uvedomila, že ľudia nemôžu žiť vo vode a že princ sa iba mŕtvy môže dostať do zámku jej otca. Nie, nesmie zomrieť! Plávala preto medzi doskami a trámami, čo boli na hladine; celkom zabudla, že ju môžu rozdrviť, ponorila sa hlboko pod hladinu a zasa sa dala vyniesť vysoko medzi vlny.

Napokon sa dostala k mladému princovi, ktorý takmer nevládal plávať v rozbúrenom mori. Ruky a nohy mu už začali meravieť, krásne oči mal zatvorené: bol by zomrel, keby nebola prišla malá morská víla. Držala mu hlavu nad hladinou a nechala sa unášať vlnami.

Nadránom sa búrka utíšila. Z lode neostala ani triesočka. Červené slnko zažiarilo nad vodou a princove líca akoby pritom ožili, ale oči mal stále zatvorené. Morská víla ho pobozkala na pekné vysoké čelo a pohladila mu mokré vlasy. Zdalo sa jej, že sa podobá mramorovej soche v jej záhradke.

Ešte raz ho pobozkala a zaželala mu, aby ostal nažive.

Tu zazrela pred sebou zem a vysoké belasé hory, na končiaroch ktorých sa trblietal biely sneh - akoby tam sedeli labute. Pri pobreží boli krásne zelené lesy a pred nimi nejaká veľká budova - kostol alebo kláštor, nevedela to presne rozoznať. V blízkej záhrade rástli citrónovníky a pomarančovníky a pred bránou stáli vysoké palmy. More tu urobilo malú zátoku, celkom nehybnú, ale hlbokú, tiahla sa až ku skale, kde bol naplavený jemný biely piesok. Tam priplávala s pekným princom, uložila ho do piesku tak, aby mal hlavu čo najvyššie, nech naňho svietia teplé slnečné lúče.

Vo veľkom bielom dome sa práve rozzvonili zvony a v záhrade sa prechádzalo veľa mladých dievčat. Malá morská víla odplávala za vysoké skaly, čo sa týčili nad hladinou - nechcela totiž, aby niekto uvidel jej drobnú tvár - vlasy a prsia si potom pokryla morskou penou a čakala, či niekto úbohého princa objaví.

Netrvalo dlho a prišlo k nemu mladé dievča. Zdalo sa, že je celé vystrašené, no len na okamih. Potom priviedlo niekoľko ďalších ľudí a o chvíľu morská víla uvidela, ako princ ožil a usmieval sa na všetkých dookola.
Lenže na morskú vílu sa neusmieval, veď nevedel, že ho zachránila. Bola veľmi sklamaná, a keď princa odviedli do veľkého domu, zarmútene sa ponorila pod hladinu a plávala domov, do otcovho zámku.

Vždy bývala tichá a zamyslená, ibaže teraz bola ešte zádumčivejšia. Sestry sa jej vypytovali, čo videla po prvý raz nad hladinou, ale ona im nič nepovedala.

Neraz večer i ráno vyplávala nad hladinu, tam, kde nechala princa. Videla, ako ovocie v záhrade dozrieva a ako ho oberajú, videla, ako sa topí snehna vysokých končiaroch, ale princa nezazrela ani na okamih, preto sa vracala domov čoraz smutnejšia a smutnejšia. Jedinú útechu nachádzala vo svojej záhradke, keď tam sedela a objímala peknú mramorovú sochu, ktorá sa podobala na princa, ale o svoje kvety sa nestarala: rástli divo po chodníčkoch a ich dlhé stonky a listy sa zaplietali do konárov stromov, takže tam o nejaký čas bola úplná tma.

Napokon to už nemohla dlhšie vydržať a zverila sa jednej zo svojich sestier.

Onedlho to vedeli aj ostatné, ale nik iný okrem nich, snáď až na niekoľko morských víl, ktoré to povedali už iba svojim najbližším priateľkám. Jedna z nich princa poznala, pretože aj ona videla všetku tú nádheru na lodi, vedela i to, odkiaľ pochádza a kde leží jeho kráľovstvo.

„Poď, sestrička," povedali jej ostatné princezné. Dali jej ruky na plecia a v dlhom rade vystúpili nad hladinu, presne tam, kde sa hrdo týčil princov zámok.

Zámok bol postavený zo svetložltých jagavých kameňov s veľkými mramorovými schodišťami, z ktorých jedno viedlo do mora. Nádherne pozlátené kupoly sa dvíhali nad strechy a medzi stĺpmi, ktoré obklopovali celý dom, boli aj mramorové sochy, čo vyzerali ako živé. Cez sklá vo vysokých oblokoch bolo vidieť do vznešených komnát, kde boli rozvešané vzácne hodvábne záclony a závesy a všetky steny boli vyzdobené veľkými maľbami, na ktoré bolo radosť pozerať. Uprostred najväčšej sály sa trblietala veľká fontána; striekala vysoko ku sklenej kupole stropu, cez ktorú žiariloslnko na vodu a na krásne kvety, čo rástli vo veľkom bazéne.

Malá morská víla teraz vedela, kde princ býva, takže tam večer alebo v noci často priplávala. Odvážila sa oveľa bližšie k zemi než ktorákoľvek iná morská víla, dokonca občas zaplávala až celkom do úzkeho kanála pod skvostnou mramorovou besiedkou, ktorá vrhala na vodu dlhý tieň.Tam sedávala a hľadela na mladého princa, ktorý sa nazdával, že je celkom sám v mesačnom svite.

Neraz ho večer videla, ako sa plaví s hudobníkmi vo svojom prekrásnom člne, na ktorom viali zástavy. Hľadela pomedzi zelené tŕstie, a keď jej vietor podvihol striebrobiely závoj, mohol si ten, kto ho v tej chvíli zbadal, pomyslieť, že to zrejme len labuť rozprestiera svoje krídla.V noci, keď rybári so svetlami lovili na mori, často ich počula, ako rozprávajú o mladom princovi veľa dobrého, a bola rada, že mu zachránila život, keď sa polomŕtvy zmietal vo vlnách. Spomenula si, ako jeho hlava pevne spočívala na jej prsiach a ako vrúcne ho pobozkala. Ale on o tom vôbec nevedel, ani sa mu len o nej nesnívalo.

Mala ľudí stále radšej a čoraz väčšmi si želala, aby mohla ísť medzi nich. Zdalo sa jej, že ich svet je oveľa väčší ako ten jej. Na lodiach sa môžu plaviť po mori, môžu vystúpiť na obrovské hory vysoko nad mrakmi a ich lesy a polia sa rozprestierajú ďalej, než jej oči dovidia. Toľko sa toho chcela dozvedieť, no sestry jej nevedeli odpovedať na všetko. Vypytovala sa preto starej mamy, ktorá dobre poznala svet tam hore, ktorý nazývala zem nad morom.

„Keď sa ľudia neutopia," spýtala sa malá morská víla, „môžu žiť večne, neumierajú ako my v mori?"

„Nie," odpovedala stará mama, „aj oni musia umrieť a ich život je kratší než náš. My môžeme žiť tristo rokov, ale keď sa náš život skončí, zmeníme sa na morskú penu, nemáme ani len hrob medzi svojimi drahými. Nemáme nesmrteľnú dušu a nikdy neožijeme. Sme ako to zelené tŕstie: keď ho raz postínaš, nikdy sa viac nezazelená. Ľudia však majú dušu, ktorá žije večne, žije i potom, keď sa telo dostane do zeme. Stúpa jasným vzduchom k žiariacim hviezdam! Rovnako ako my sa vynoríme z mora a vidíme ľudské kraje, tak i oni sa vynoria na neznáme krásne miesta, ktoré my nikdy neuvidíme."

„Prečo my nemáme nesmrteľnú dušu?" povedala smutne malá morská víla.

„Dala by som všetky roky, čo mám ešte pred sebou, za to, aby som čo i len jediný deň bola človekom a potom spoznala nebeský svet!"

„To si nesmieš želať!" varovala ju stará mama. „My žijeme oveľa lepšie a šťastnejšie než ľudia."

„Takže umriem, budem sa vznášať na mori ako pena a nebudem môcť počúvať hudbu vĺn, pozerať na krásne kvety a na červené slniečko?

A nemôžem pritom urobiť vôbec nič, aby som získala nesmrteľnú dušu?"

„Nie!" povedala stará mama. „Iba keby si ťa nejaký človek tak obľúbil, že by si mu bola viac než vlastný otec a vlastná matka, keby sa celou svojou mysľou a láskou k tebe pripútal a vložil by svoju pravú ruku do tvojej, sľúbil by ti pred kňazom vernosť odteraz až na veky vekov, vtedy by jeho duša vkĺzla do tvojho tela a ty by si mohla spoznať ľudské šťastie. Dal by ti dušu, a predsa by si ju zachoval. Ale to sa nikdy nemôže stať! Tu v mori je tvoj rybí chvost krásny, ale ľudia na zemi ho pokladajú za škaredý a nerozumejú tomu, prečo ho máme. Ten, kto má byť podľa nich pekný, musí mať dva nemotorné stĺpy, ktoré oni nazývajú nohami."

Malá morská víla si povzdychla a zarmútene pozrela na svoj rybí chvost.

„Tešme sa," povedala stará mama, „že môžeme skákať a tancovať tých tristo rokov, čo žijeme, veď je to dosť dlhý čas. Potom môžeme spokojne odpočívať na vlnách. A dnes večer bude dvorný ples!"

To vám bola nádhera, akú na zemi nikdy neuvidíte. Steny a strop vo veľkej tanečnej sále boli z hrubého, ale aj tak priehľadného skla. Niekoľko stoviek obrovských mušlí, ružových a trávovozelených, stálo v radoch z každej strany s belasými horiacimi fakľami, ktoré osvetľovali celú sálu a žiarili cez steny, takže more okolo bolo celé osvetlené. Bolo vidieť množstvo rýb, veľkých i malých, ako plávajú ku skleným múrom, niektorým sa šupiny trblietali purpurovou červeňou, iným ako striebro či zlato. Uprostred sály tiekol široký prúd, na ktorom tancovali morskí mladí muži i morské víly a sami si pritom spievali. Také pekné hlasy ľudia na zemi nemajú.

Malá morská víla spievala zo všetkých najkrajšie, a keď jej všetci zatlieskali, na chvíľu jej srdce zaplesalo, lebo vedela, že má najkrajší hlas zo všetkých na zemi i v mori. No onedlho zase začala myslieť na svet nad morom.

Nemohla zabudnúť na pekného princa a na svoj žiaľ, že nemá nesmrteľnú dušu ako on. A tak sa vykradla zo zámku svojho otca, a kým tam všetci spievali a veselili sa, sedela skormútená vo svojej záhrade.

Vtom započula cez vodu lesný roh a pomyslela si: ,Teraz sa iste plaví nado mnou ten, ktorého ľúbim väčšmi než otca a matku, ten, ku ktorému upieram všetky myšlienky a do rúk ktorého by som chcela vložiť šťastie svojho života. Na všetko sa podujmem, len aby som získala jeho láskua nesmrteľnú dušu! Kým moje sestry tancujú v otcovom zámku, pôjdem k morskej čarodejnici. Vždy som sa jej bála, ale teraz mi azda poradí a pomôže!'

Malá morská víla vyšla zo svojej záhrady a zamierila k divým vírom, aby sa dostala tam, kde bývala čarodejnica. Nikdy ešte nešla touto cestou, kde nerástli ani kvety, ani morská tráva. Všade sa rozprestieralo len sivé holé pieskové dno, ktoré sa tiahlo až k miestam, kde sa voda krútila ako hučiace mlynské koleso a všetko, čo jej prišlo do cesty, strhávala do hĺbky. Keď prešla pomedzi divé víry, vstúpila do ríše čarodejnice.

Dlhý úsek cesty viedol územím, kde nebolo nič okrem bublajúceho bahna, ktoré čarodejnica nazývala svojím rašeliniskom. Za ním, uprostred zvláštneho lesa, stál jej dom. Namiesto stromov a kríkov tu rástli polypy, napoly zvieratá, napoly rastliny, čo vyzerali ako stohlavé hady, vychádzajúce priamo zo zeme. Namiesto konárov mali dlhé slizké ruky s prstami podobnými vrtkým červom a neustále sa od koreňa smerom nahor krútili a knísali zo strany na stranu. Všetko, čoho sa v mori zmocnili, zavinuli do svojich chápadiel a už nikdy nepustili. Malá morská víla pred nimi vystrašene zastala. Srdce sa jej rozbúchalo od hrôzy, len-len že sa neobrátila na spiatočnú cestu, ale potom si spomenula na princa a na ľudskú dušu a opäť bola smelá. Dlhé vejúce vlasy si pevne zaplietla okolo hlavy, aby ju za ne polypy nemohli chytiť, obe ruky si založila na prsia a ako ryba sa hnala vpred pomedzi hnusné stvorenia, ktoré za ňou naťahovali ohybné ruky a prsty. Videla, ako polypy držia svoju korisť, zovretú stovkami chápadiel akoby v železných putách. Svietili im v rukách biele kosti ľudí, čo zahynuli na mori a klesli do hĺbky. Polypy zvierali aj veslá a debny z potopených lodí, ale i kostry z pozemských zvierat a tiež neznámu morskú vílu, ktorú chytili a zahrdúsili. To bolo pre malú morskú víluzo všetkého najstrašnejšie.

Potom priplávala k širokému slizkému priestranstvu v lese, kde sa prevaľovali veľké tučné vodné užovky a ukazovali škaredé bieložlté bruchá. Uprostred priestranstva stál dom z bielych kostí utopených ľudí. Tam sedela morská čarodejnica a z vlastných úst kŕmila ropuchu - tak ako niekedy ľudia dávajú zobať cukor kanárikovi. Ohavné tučné vodné užovky volala svojimi kuriatkami a nechala ich váľať sa po svojej hrudi.

„Viem, čo chceš!" privítala ju morská čarodejnica. „Je to od teba hlúposť, ale maj si svoje túžby. No mala by si vedieť, že ťa nakoniec privedú iba do nešťastia, moja krásna princezná! Chcela by si sa zbaviť svojho rybieho chvosta a namiesto toho mať dva stĺpy, na ktorých by si mohla chodiť ako ľudia, aby sa mladý princ do teba zaľúbil a aby si tak získala jeho lásku i nesmrteľnú dušu."

Vtom sa čarodejnica rozrehotala tak hlasno a škaredo, že ropucha i užovky spadli na zem a tam sa zvíjali. „Prichádzaš práve včas," povedala. „Keby si prišla zajtra po východe slnka, mohla by som ti pomôcť až o rok. Uvarím ti jeden nápoj. S ním odplávaš pred východom slnka na zem, sadneš si tam na breh a vypiješ ho. Potom sa ti chvost rozdelí a zmení sa na to, čomu ľudia vravia utešené nôžky. Ale bude to bolieť, akoby ti telom prechádzal ostrý meč. Všetci, čo ťa uvidia, budú vravieť, že si najkrajšie dievča, aké kedy videli. Zostane ti ladná chôdza, nijaká tanečnica sa nebude tak vznášať ako ty, ale pri každom kroku budeš cítiť takú bolesť, akoby si stúpila na ostrý nôž a porezala sa do krvi. Ak chceš toto všetko vytrpieť, potom ti pomôžem."

„Áno!" zvolala malá morská víla rozochveným hlasom a myslela pritom na princa a na to, že získa nesmrteľnú dušu.

„Ale zapamätaj si!" povedala čarodejnica. „Keď raz dostaneš ľudskú podobu, potom sa už nikdy nebudeš môcť stať morskou vílou! Nikdy nebudeš môcť zostúpiť cez vodu k svojim sestrám a do zámku svojho otca. A ak nezískaš princovu lásku, takú, že pre teba zabudne na otca i matku, ak sa k tebe nepripúta celou mysľou a nenechá kňaza spojiť vaše ruky, aby ste sa stali mužom ženou, potom nezískaš ani nesmrteľnú dušu! Prvé ráno po jeho svadbe s inou ti pukne srdce a zmeníš sa na morskú penu."

„Chcem to!" odvetila malá morská víla, bledá ako smrť.

„Ale i mne musíš zaplatiť!" povedala čarodejnica. „A nežiadam málo.

Máš najkrajší hlas tu na morskom dne, iste si myslíš, že ním princa očaríš.

Ale ten hlas musíš dať mne. Za svoj nápoj chcem dostať to najlepšie, čo máš! Aby bol totiž nápoj ostrý ako dvojsečný meč, musím do neho vliať vlastnú krv!"

„Ale keď mi vezmeš hlas," povedala malá morská víla, „čo mi potom zostane?"

„Tvoja krásna postava," povedala čarodejnica, „tvoja ladná chôdza a výrečné oči. Nimi si ľahko podmaníš ľudské srdce. No čo, stratila si už svoju smelosť? Ukáž jazýček, nech si ho vyrežem za odmenu a ty dostaneš sľúbený nápoj!"

„Nech sa tak stane!" odvetila malá morská víla.

Čarodejnica si postavila kotol, aby uvarila čarovný nápoj. „Čistota je dobrá vec!" povedala a vydrhla kotol užovkami, zviazanými do uzla.

Potom si podriapala prsia a nechala kvapkať do kotla čiernu krv. Para nad hrncom vytvárala najčudesnejšie postavy, ktoré naháňali strach a hrôzu.

Každú chvíľu dávala čarodejnica do kotla nové prísady, a keď v ňom vrelo najviac, vyzeralo to, ako keď krokodíl roní slzy. Napokon bol nápoj hotový; vyzeral ako najčistejšia voda.

„Tu ho máš!" povedala čarodejnica a vyrezala jazyk malej morskej víle, ktorá potom ostala nemá. Nemohla ani spievať, ani hovoriť.

„Keby ťa na spiatočnej ceste cez môj les napadli polypy," radila jej čarodejnica, „prskni na ne len kvapku tohto nápoja a ich ruky a prsty sa rozletia na tisíce kusov!" Ale nebolo treba, lebo polypy pred malou morskou vílou s hrôzou ustupovali, keď videli žiarivý nápoj, ktorý v jej rukách svietil ako jasná hviezda. Tak sa rýchlo dostala cez les, rašelinisko aj cez hučiace víry.

Videla zámok svojho otca. Vo veľkej tanečnej sále už zhasli fakle. Iste v zámku všetci spia. Neopovážila sa ich však navštíviť, keďže bola nemá a chcela od nich navždy odísť. Cítila sa tak, akoby jej srdce malo puknúť od žiaľu. Vkradla sa do záhrady, odtrhla si po jednom kvete z hriadky každej sestry, poslala k zámku tisíc bozkov a potom sa vznášala nahor temnobelasým morom. Slnko ešte nevyšlo, keď zazrela princov zámok a vystúpila na prekrásne mramorové schodisko. Mesiac jasne svietil a malá morská víla v jeho svite vypila čarodejnicin ohnivý nápoj. Odrazu pocítila, akoby jej jemným telom prešiel dvojsečný meč. Omdlela a zostala nehybne ležať, akoby bola mŕtva.

Keď slnko vyšlo nad more, zobudila ju pálivá bolesť. Ale priamo pred ňou stál krásny mladý princ a upieral na ňu uhľovočierne oči, takže sklopila zrak a tu videla, že jej rybí chvost sa zmenil na dve prekrásne nohy, najkrajšie, aké kedy dievča malo. Ale bola úplne nahá, preto sa zavinula do svojich dlhých, bohatých vlasov. Princ sa jej opýtal, kto je a ako sa sem dostala. Pozrela naňho svojimi modrými očami vľúdne, a predsa s istým zármutkom, keďže nemohla hovoriť. Vtom ju chytil za ruku a odviedol do zámku.

Ako jej čarodejnica predpovedala, pri každom kroku pocítila takú bolesť, akoby šliapala po pichľavých šidlách a ostrých nožoch, ale ochotne to všetko znášala. Držiac sa princa za ruku, vznášala sa ako bublina a princ i všetci ostatní obdivovali jej pôvabnú chôdzu.

Dostala vzácne šaty z hodvábu a mušelínu a bola v zámku zo všetkých najkrajšia. Ale bola nemá, nemohla ani spievať, ani hovoriť. Prišli krásne otrokyne, oblečené v hodvábe a zlate, a spievali princovi a jeho kráľovským rodičom. Jedna z nich spievala krajšie než všetky ostatné a princ jejzatlieskal a usmial sa na ňu. Malá morská víla zosmutnela, lebo vedela, že ona by spievala oveľa krajšie. Pomyslela si: ,Keby len vedel, že som sa kvôli tomu, aby som mohla byť pri ňom, musela navždy vzdať svojho hlasu!'

Potom otrokyne tancovali pri prekrásnej hudbe nádherné ladné tance.

Vtedy malá morská víla náhle zodvihla svoje biele ruky, postavila sa na prsty, vznášala sa po dlážke a tancovala tak, ako ešte nik predtým. Pri každom pohybe bola jej krása čoraz očarujúcejšia a jej oči sa prihovárali srdcu nástojčivejšie než spev otrokýň.

Všetci boli nadšení, najmä princ, ktorý ju nazýval svojím najdúchom. A ona tancovala ďalej, hoci vždy, keď sa nohou dotkla zeme, bolo jej, akoby šliapala po ostrých nožoch. Princ vravel, že musí navždy zostať u neho a dovolil jej, aby spávala pri jeho dverách na zamatovom vankúši.

Dal jej ušiť mužský odev, aby s ním mohla jazdiť na koni. Jazdili spolu po voňavých lesoch, kde sa zelené konáre dotýkali jej pliec a malé vtáčiky spievali v korunách stromov so sviežimi listami. Vystupovala s princom na vysokú horu, a hoci jej jemné nohy krvácali, že to i ostatní zbadali,ona sa tomu len zasmiala a išla s ním, až kým pod sebou nevideli mraky ako kŕdeľ sťahovavých vtákov, čo letia do cudzích krajov.

Keď v princovom zámku v noci všetci spali, vyšla si na široké mramorové schodisko. Tu postála v studenej morskej vode, ochladila si rozpálené nohy a spomenula si na svojich blízkych v morskej hĺbke.

Raz večer zbadala svoje sestry: držali sa za ruky, a ako plávali, spievali tak žalostne, že im zakývala. Spoznali ju a prišli jej povedať, ako ich všetkých zarmútila. Odvtedy ju každú noc navštevovali. Raz v noci videla v diaľke starú mamu, ktorá už po dlhé roky nevyšla nad hladinu,a morského kráľa s korunou na hlave. Vystierali k nej ruky, ale neopovážili sa zájsť až tak blízko k brehu ako sestry.

Zo dňa na deň ju mal princ radšej. Ľúbil ju, ako môžeme ľúbiť dobré, milé dieťa, no ani na um mu nezišlo, aby z nej urobil svoju kráľovnú.

Ale ona sa musí stať jeho ženou, lebo inak nezíska nesmrteľnú dušu a v jeho svadobné ráno sa zmení na morskú penu.

„Nemáš ma zo všetkých najradšej?" zdalo sa, že vravia oči malej morskej víly, keď ju vzal do náručia a bozkával ju na pekné čelo.

„Hej, si moja najdrahšia," povedal princ, „lebo máš srdce najlepšie zo všetkých, si mi najoddanejšia a podobáš sa mladému dievčaťu, čo som kedysi videl, ale iste ho už nikdy nenájdem. Plavil som sa na lodi, čo stroskotala, ale vlny ma odniesli na pobrežie k jednému chrámu, kde slúžilo viacero mladých dievčat. Najmladšiu, čo ma našla na pobreží a zachránila mi život, som videl iba dvakrát. Ju jedinú na svete by som mohol ľúbiť, ale ty sa jej podobáš, takmer mi nahrádzaš v duši jej obraz.

Ona patrí navždy k tomu posvätnému miestu, a preto mi dobrý osud poslal namiesto nej teba. Nikdy sa nerozídeme!"

,Ach, nevie, že ja som mu zachránila život!' pomyslela si malá morská víla.

,Ja som ho preniesla cez more k lesu, kde bol chrám, ja som prikrytá penou čakala, kým príde nejaký človek. Vtedy som videla aj to pekné dievča, ktoré má radšej ako mňa!' vzdychla si hlboko morská víla, lebo plakať nevedela. ,To dievča patrí chrámu, ako povedal princ, takže sa nikdynedostane do sveta a nikdy sa nestretnú, ale ja som pri ňom, vidím ho každý deň, budem sa o neho starať, ľúbiť ho, obetujem mu svoj život!'

Ale teraz sa princ ožení s krásnou dcérou susedného kráľa! Povráva sa, že to kvôli tomu pripravuje na cestu svoju skvelú loď. Princ odcestuje, aby si prezrel susedné kráľovstvo, tak sa tomu vraví, ale v skutočnosti tam pôjde preto, aby videl dcéru susedného kráľa, a pôjde s ním veľký sprievod.

No malá morská víla krútila hlavou a smiala sa. Princove myšlienky poznala oveľa lepšie než všetci ostatní.

„Musím odcestovať!" povedal jej. „Musím sa pozrieť na peknú princeznú, rodičia ma o to žiadajú, ale nemôžu ma nútiť, aby som si ju priviedol domov ako svoju nevestu! Nemôžem ju ľúbiť! Nepodobá sa peknému dievčaťu v chráme, ako sa podobáš ty, a keby som si raz mal vybrať nevestu, bola by si to skôr ty, ty môj nemý najdúšik s hovoriacimi očami!"

A pobozkal ju na červené ústa, pohral sa s jej dlhými vlasmi a priložil si hlavu na jej srdce, ktoré snívalo o ľudskom šťastí a nesmrteľnej duši.

„Vari sa len nebojíš, moje nemé dieťatko!" vravel, keď stáli na lodi, ktorá ho mala odviezť do susedného kráľovstva. A rozprával jej o búrkach a bezvetrí, o zvláštnych rybách v hĺbke, ktoré videl potápač, a ona sa smiala jeho rozprávaniu, veď poznala morské dno lepšie než ktokoľvek iný.

Za jasnej mesačnej noci, keď spali všetci okrem kormidelníka, ktorý stál pri kormidle, hľadela z okraja lode cez priezračnú vodu a zdalo sa jej, že vidí otcov zámok, v ňom stojí stará mama so striebornou korunou na hlave a hľadí cez priečne prúdy na loď. Potom na hladinu vyplávalisestry, clivo na ňu hľadeli a zalamovali bielymi rukami. Ona im zamávala, usmiala sa a chcela rozprávať, ako všetko dobre a šťastne pokračuje.
Ale vtom sa k nej priblížil jeden z námorníkov a sestry sa ponorili pod hladinu, a on si pomyslel, že to biele, čo videl, bola morská pena.

Na druhý deň ráno loď priplávala do prístavu pri nádhernom meste susedného kráľa. Všetky kostolné zvony sa rozzvonili, z vysokých veží zatrúbili na trombóny a vojaci stáli s vejúcimi zástavami a blýskajúcimi sa bodákmi.

Každý deň chystali nejakú slávnosť. Ustavične sa konali plesy a všelijaké iné zábavy, ale princeznú ešte nevideli, vraveli, že ju vychovávajú v ďalekom kláštore, kde sa učí všetkým kráľovským cnostiam.

Až konečne prišla.

Malá morská víla očakávala, že princezná bude dozaista veľmi pekná, teraz však musela uznať, že väčšiu krásku ešte nikdy nevidela. Pleť mala jemnú a žiarivú a za dlhými čiernymi mihalnicami sa usmievali modré verné oči.

„To si ty!" zvolal princ. „Ty, ktorá si ma zachránila, keď som ležal na pobreží ako mŕtvy!" A stisol v náručí červenajúcu sa nevestu. „Ach, som veľmi šťastný!" povedal malej morskej víle. „Splnilo sa mi to, v čo som sa ani neodvážil dúfať. Ty sa budeš tešiť z môjho šťastia, lebo ma mášzo všetkých najradšej!"

Malá morská víla mu pobozkala ruku a zdalo sa jej, že už cíti, ako jej puká srdce. Jeho svadobné ráno jej prinesie smrť a zmení ju na morskú penu.

Všetky kostolné zvony začali vyzváňať, kráľovskí pošli jazdili po uliciach a oznamovali zásnuby. Na všetkých oltároch horel v drahocenných strieborných lampách voňavý olej. Kňazi hojdali kadidlami, ženích a nevesta si podali ruky a prijali biskupovo požehnanie. Malá morská víla, oblečená v hodvábe a zlate, držala neveste vlečku, ale jej uši nepočuli slávnostnú hudbu, jej oči nevideli posvätný obrad, myslela iba na noc, kedy jej bude súdené umrieť, a premýšľala o všetkom, čo stratí na tomto svete.

Ešte v ten večer ženích s nevestou nastúpili na loď, ozvali sa výstrely z kanónov, zaviali všetky zástavy a uprostred lode postavili kráľovský stan zo zlata a purpuru, s mäkkými hodvábnymi vankúšmi, na ktorých mali mladomanželia spať za tichej, chladnej noci.

Plachty sa vo vetre napli a loď sa zľahka, bez väčšieho hojdania, niesla po jasnom mori.

Keď sa zotmelo, zažali pestré lampy a na palube tancovali námorníci svoje veselé tance. Malá morská víla si spomenula, ako sa po prvý raz vynorila nad hladinu a videla rovnakú nádheru a radosť. Aj ona sa pustila do víru tanca, vznášala sa ako lastovička, keď je prenasledovaná, a všetci jasali nadšením, lebo ešte nikdy netancovala tak oslnivo. Do nôh ako keby ju pichali ostrými nožmi, ale ona to necítila. Oveľa bolestivejšie ju pichalo v srdci. Vedela, že dnes večer vidí naposledy toho, pre ktorého opustila svojich drahých a svoj domov, vzdala sa svojho prekrásneho hlasu a kvôli komu ju každý deň trápia nekonečné muky, hoci na to ani len nepomyslí.
Je to posledná noc, čo s ním dýcha rovnaký vzduch, vidí hlboké more a hviezdnatú oblohu. Čaká ju večná noc bez myšlienok a bez snov, lebo nemá dušu a už ju ani nemôže získať. Na lodi vládlo veselie ešte dlho po polnoci. Aj ona sa smiala a tancovala, aby sa zbavila neprestajných myšlienok na smrť. Princ bozkával svoju krásnu nevestu, ona sa hrala s jeho čiernymi vlasmi a ruka v ruke šli spať do honosného stanu.

Na lodi zavládlo ticho a pokoj, len kormidelník stál pri kormidle. Malá morská víla si položila ruku na zábradlie a hľadela na východ, na ranné zore. Vedela, že ju prvý slnečný lúč zabije. Tu zazrela svoje sestry, ktoré vyšli na hladinu, bledé ako ona. Dlhé vlasy im už neviali vo vetre,mali ich ostrihané.

„Dali sme ich čarodejnici, nech nám pomôže, aby si v túto noc nezomrela! Dostali sme od nej nôž, tento tu! Vidíš, aký je ostrý? Kým vyjde slnko, musíš ho pichnúť princovi do srdca, a keď ti jeho teplá krv pokropí nohy, zrastú sa ti do rybieho chvosta. Potom sa zase staneš morskou vílou, budeš môcť zostúpiť do vody medzi nás a budeš si môcť žiť svojich tristo rokov, kým sa nezmeníš na slanú morskú penu. Ponáhľaj sa! Pred východom slnka musíš zomrieť buď ty, alebo on! Našej starej mame od žiaľu vypadali biele vlasy, tak ako naše padli pod nožnicami čarodejnice. Zabi princa a vráť sa!

Ponáhľaj sa, vidíš tie červené pásy na oblohe? O niekoľko minút vyjde slnko a budeš musieť umrieť!" Potom si tak čudne vzdychli a stratili sa vo vlnách.

Malá morská víla odhrnula purpurový záves na stane a uvidela krásnu nevestu, spiacu na princovej hrudi. Sklonila sa, pobozkala princa na čelo a zdvihla hlavu k oblohe, kde ranné zore boli čoraz jasnejšie. Potom pozrela na ostrý nôž a opäť uprela zrak na princa, ktorý zo sna povedal meno svojej nevesty, lebo myslel len na ňu. Nôž sa v rukách morskej víly zatriasol - ale tá ho odrazu hodila ďaleko do vĺn, ktoré sa tam, kde dopadol, sfarbili načerveno. Vyzeralo to, akoby z hladiny vystrekli kvapky krvi. Ešte raz pozrela hasnúcim pohľadom na princa, vzápätí skočila z lode do mora a cítila, ako sa jej telo rozpúšťa na penu.

Slnko vystúpilo nad more, teplé a mäkké slnečné lúče dopadali na mŕtvolne studenú morskú penu, ale malá morská víla necítila, že umiera. Videla nad sebou jasné slniečko a stovky priezračných, krásnych stvorení, ktoré sa nad ňou vznášali. Cez ne videla biele plachty lode a červené mraky na oblohe.

Ich hlasy boli ako pieseň, ale také vzdušné, že ich ľudské ucho nemohlo počuť, rovnako, ako ich nijaké pozemské oko nemohlo vidieť. Bez krídel, vlastnou ľahkosťou sa vznášali vo vzduchu. Malá morská víla videla, že má telo ako ony, a vznášala sa z peny čoraz vyššie.

„Ku komu to prichádzam?" spýtala sa. Jej hlas znel ako hlasy ostatných bytostí, tak vzdušne, že ho nijaká pozemská hudba nemôže napodobniť.

„K dcéram vzduchu!" odpovedali jej. „Morská víla nemá nesmrteľnú dušu a môže ju získať, iba ak sa jej dostane ľudskej lásky. Jej večný život závisí od cudzej moci. Ani dcéry vzduchu ju nemajú, ale môžu ňou byť odmenené za svoje dobré skutky. Preto odlietame do teplých krajov, kde vzduch nakazený morom zabíja ľudí. Budeme ho ochladzovať a šíriť ním vôňu kvetov. A budeme tak ľuďom prinášať osvieženie a postupne ich uzdravovať. Keď sa budeme tristo rokov usilovať o dobro, získame nesmrteľnú dušu a spoznáme večné ľudské šťastie. Úbohá malá morská víla, ty si sa z celého srdca usilovala o to isté ako my, trápila si sa a trpela si. Ale teraz si vstúpila do sveta vzdušných duchov a dobrými skutkami si môžeš za tristo rokov nesmrteľnú dušu vyslúžiť."

Malá morská víla zdvihla k slnku priezračné ruky a po prvý raz ucítila, že jej po tvári tečú slzy.

Na lodi opäť zavládol čulý ruch, videla princa s peknou nevestou, ako ju hľadajú, ako bolestne hľadia do zvlnenej peny, akoby vedeli, že skočila do vĺn. Už ako neviditeľná pobozkala nevestu na čelo, usmiala sa na princa a spolu s ostatnými deťmi vzduchu sa vzniesla na ružový mrak, čo plával po oblohe.

„O tristo rokov sa budeme takto vznášať do večnosti!" zašepkala jedna z nich. „A možno to bude aj o niečo skôr. Lebo keď prilietame do ľudských príbytkov, kde majú deti, každým dňom, kedy sa nám podarí nájsť aspoň jedno dobré dieťa, ktoré je pre rodičov potešením a zaslúži si ich lásku, kráti sa čas našej skúšky. Dieťa nevie, že sme vleteli do jeho izby, a keď sa nad ním od radosti usmejeme, tých tristo rokov sa nám skráti o rok. Ale ak nájdeme dieťa neposlušné a zlé, musíme plakať slzami žiaľu a za každú slzu nám k času našej skúšky pribudne vždy jeden deň navyše."