Divé labute

Divé labute (Rozprávka)

Ďaleko odtiaľto, až tam, kde odlietajú od nás lastovičky na zimu, býval kráľ, ktorý mal jedenásť synov a jednu dcéru, Elisu. Jedenásti bratia-princi chodili do školy s hviezdou na prsiach a so šabľou po boku. Písali na zlatú tabuľku diamantovým grifľom, čítali z kníh, učili sa i naspamäť. Takto si obohacovali myšlienky; hneď bolo na nich vidieť, že sú to princi. Sestra Elisa sedávala na krištáľovom stolčeku a pozerala do obrázkovej knihy, ktorá stála pol kráľovstva.

Oj, tie deti si veľmi dobre žili, ale nezostalo to tak navždy!

Ich otec, ktorý kraľoval nad celou krajinou, oženil sa so zlou kráľovnou, ktorá nemala úbohé deti ani trochu rada. Už v prvý deň to deti spozorovali. V celom zámku bola veľká nádhera a deti sa hrali ,na návštevu'. Ale namiesto toho, aby dostali ako inokedy koláče a pečené jabĺčka, dala im kráľovná v čajových hrnčekoch piesok. Povedala im, aby len jedli, že je to dobré.

O týždeň poslala Elisu na vidiek k sedliakom. Netrvalo dlho, nahovorila kráľovi o úbohých princoch toľko zlého, že sa už o nich vôbec nestaral.

„Vyleťte do sveta a starajte sa sami o seba!" povedala zlá kráľovná.

„Vyleťte ako veľké nemé vtáky!" Princovia sa zmenili na jedenásť nádherných divých labutí. S čudným krikom vyleteli zámockými oblokmi a leteli ponad park do lesa.

Bolo to ešte zavčas rána, keď leteli nad sedliackym domom, kde spala sestra Elisa. Zakrúžili nad strechou, pokrútili dlhými krkmi a zamávali krídlami; ale nikto ich nepočul ani nevidel. Museli letieť ďalej, vysoko k mrakom, ďaleko do šíreho sveta, ponad veľký tmavý les, ktorý sa rozprestieral až k pobrežiu.

Úbohá malá Elisa! Hrala sa v sedliakovej izbe so zeleným listom, inú hračku nemala. Vypichla v liste dierku a pozerala cez ňu na slnko; tu sa jej zdalo, že vidí jasné oči svojich bratov. Vždy, keď jej teplý slnečný lúč dopadol na tvár, pomyslela si na všetky ich bozky.

Ubiehal deň za dňom. Keď vietor vial medzi veľkými ružovými krami pred domom, šepkal ružiam: „Kto by mohol byť krajší ako vy?" Ale ruže potriasli hlavami a vraveli: „Elisa je krajšia!" A keď stará žena sedela v nedeľu vo dverách a čítala zo spevníka, obracal vietor stránky v knihe a prihováral sa jej: „Kto môže byť zbožnejší ako ty?" - „Elisa je zbožnejšia!" povedal spevník. A čo povedali ruže i spevník, bola čistá pravda.



Keď Elise minulo pätnásť rokov, mala sa vrátiť domov. Len čo kráľovná videla, aká je pekná, nahnevala sa na ňu a znenávidela ju. Najradšej by ju premenila na divú labuť, ale netrúfala si, lebo kráľ chcel vidieť svoju dcéru.

V ten deň zašla kráľovná včasráno do kúpeľa, ktorý bol z mramoru, vyzdobený mäkkými poduškami a nádhernými kobercami. Vzala tri ropuchy, pobozkala ich a povedala prvej: „Keď príde Elisa do kúpeľa, sadni si jej na hlavu, aby bola taká lenivá ako ty!" - „Sadni si jej na čelo," riekla druhej, „aby bola taká ohyzdná ako ty, že ju ani vlastný otec nespozná!" - „Polož sa jej na srdce," pošepkala tretej, „aby bola zlomyseľná a trápila sa!" Potom dala ropuchy do čistej vody, ktorá hneď ozelenela. Zavolala Elisu, vyzliekla ju a dala do vody. Elisa sa ponorila a tu si sadla jedna ropucha na vlasy, druhá na čelo a tretia na prsia. Zdalo sa, že dievča to vôbec nespozorovalo. Keď Elisa vstala, plávali na vode tri červené maky. Keby žaby neboli jedovaté a keby ich nebola pobozkala kráľovná-čarodejnica, boli by sa premenili na tri červené ruže. Ale jednako sa premenili na kvety, keď si sadli Elise na hlavu a na srdce. Bola taká zbožná a nevinná, že čary nemali nad ňou noc.

Keď to zlá kráľovná videla, natrela dievča orechovou šťavou, takže jej pleť celkom stmavela, krásnu tvár jej pomazala smradľavou masťou a nádherné vlasy jej dostrapatila. Krásnu Elisu nik nepoznal.

Len čo ju otec zazrel, stŕpol hrôzou a povedal, že to nie je jeho dcéra. Nikto sa k nej nepriznal, len pes na reťazi a lastovičky, ale to boli úbohé zvieratá, ktoré nemohli hovoriť.

Tu sa úbohá Elisa rozplakala a spomenula si na svojich jedenástich bratov, ktorí sa podeli nevedno kam. Zarmútená sa vykradla zo zámku; blúdila celý deň po poliach a močiaroch, až prišla do veľkého lesa. Rozžialená nevedela, kadiaľ kráča, túžiac za bratmi, ktorých vyhnali do sveta. Rozhodla sa ich hľadať dovtedy, kým ich nenájde.

V lese bola iba chvíľočku, a už sa prihnala noc. Nebolo tu jedinej cesty ani chodníčka. Ľahla si do mäkkého machu, pomodlila sa večernú modlitbu a hlavu si položila na peň. Bolo tu ticho, povetrie bolo príjemné. Dookola v tráve i v machu svietili stovky svätojánskych mušiek ako zelené ohníčky. Keď sa Elisa dotkla rukou niektorého konára, padali na ňu svietiace mušky ako hviezdy.

Celú noc sa jej snívalo o bratoch. Zasa sa hrali ako deti, písali diamantovými grifľami na zlaté tabuľky a pozerali do prekrásnej obrázkovej knižky. Ale teraz nepísali na tabuľku len nuly a čiarky ako predtým, nie. Teraz písali o najodvážnejších skutkoch, čo vykonali, a o všetkom, čo zažili a videli. V obrázkovej knihe všetko ožilo, vtáci spievali, ľudia vychádzali z knihy a prihovárali sa Elise a jej bratom. Keď obrátila stránku, rýchlo zasa skočili nazad, aby medzi obrázkami nenastal zmätok.

Ráno, keď sa Elisa zobudila, slnko už bolo vysoko. Ale nemohla ho vidieť, lebo nad ňou sa rozprestierali husté konáre vysokých stromov. Za nimi sa zrkadlili slnečné lúče ako vejúci zlatý záves. Zeleň voňala a vtáci si posadali Elise na plecia. Počula zurčať vodu, lebo tu bolo veľa mohutných prameňov a všetky stekali do jedného jazera s prekrásnym pieskovým dnom. Všade dookola bolo husté krovie, ale na jednom mieste si jelene prekliesnili cestu. Tadiaľ prešla Elisa k vode, ktorá bola taká čistá, že keby vietor nehýbal konármi stromov a kríkmi, nazdala by sa, že sú na dne jazierka vymaľované. Tak jasne sa odzrkadľoval každý lístoček vo vode, i ten, čo bol v tieni.

Zazrela si tvár a strpia hrôzou, takú ju mala hnedú a ohyzdnú. Ale keď si namočila ruku a pretrela oči a čelo, hneď sa zaskvela jej biela pleť. Vyzliekla si šaty a vošla do sviežej vody. Nebolo už od nej krajšieho kráľovského dieťaťa na tomto svete.

Keď sa opäť obliekla a zaplietla si dlhé vlasy, zašla k zurčiacemu prameňu. Napila sa vody a šla ďalej do lesa, sama nevedela kam. Myslela na svojich bratov, až došla k divým lesným jabloniam. Konáre sa prehýbali pod ťarchou plodov. Tu sa naobedovala, podoprela prehnuté konáre a vošla do najtemnejšej časti lesa. Bolo tam tak ticho, že počula vlastné kroky, počula každý lístok, čo jej zašušťal pod nohou. Ani vtáčika tu nebolo vídať, ani jediný slnečný lúč neprenikol cez veľké husté konáre. Vysoké kmene stáli tu tak blízko, že keď pozrela pred seba, zdalo sa jej, akoby ju obklopovali husté trámové mreže. Bola to samota, akú nikdy predtým nepoznala.

Noc bola veľmi tmavá. Ani jediná svätojánska muška nezasvietila z machu. Zarmútená ľahla si Elisa spať. Vtedy sa jej zazdalo, že sa rozostúpili konáre nad ňou a malí anjelici sa dívajú na ňu.

Keď sa ráno zobudila, nevedela, či sa jej to snívalo, a či sa to naozaj stalo.

Šla ďalej a sotva spravila pár krokov, stretla starú ženu, ktorá niesla v košíku jahody. Starena jej dala niekoľko jahôd. Elisa sa jej opýtala, či nevidela v lese jedenásť princov na koňoch.

„Nie," povedala starká. „Ale včera som videla plávať dolu riekou jedenásť labutí so zlatými korunami na hlavách!"

Starká odviedla Elisu kúsok ďalej k stráni, pod ktorou sa skrúcala rieka. Stromy na jej brehoch sa dotýkali konármi s bohatým lístím, nakláňali sa k sebe ponad vodu a spletali si korene.

Elisa sa rozlúčila so starkou a šla pozdĺž rieky až k jej ústiu na veľkom, otvorenom pobreží.

Pred mladým dievčaťom ležalo more v celej svojej kráse. Ale ani jediná plachetnica sa na ňom neukázala, ani jediný čln, na ktorom by sa dostala ďalej. Pozorovala drobné kamienky na pobreží, ktoré voda zaokrúhlila. Sklo, železo, kamene, všetko, čo more vynieslo na breh, dostalo svoju podobu od vody. A predsa voda bola oveľa mäkšia než Elisine jemné ruky. „More neúnavne všetko obracia, a tak sa musí i tvrdosť poddať. I ja budem taká neúnavná! Ďakujem za vaše poučenie, jasné, valiace sa vlny. Moje srdce mi šepká, že ma raz odnesiete k mojim drahým bratom!" vravelo si dievča.

Na vyplavenej morskej tráve ležalo jedenásť bielych labutích pierok. Elisa ich pozbierala do kytice. Tu zbadala na nich kvapky vody: nik by nepoznal, či to bola rosa, či slzy. Bolo tu smutno, ale Elisa smútok necítila, lebo more sa stále menilo. Ak prišiel veľký mrak, zdalo sa, akoby more povedalo: viem byť i temné. Zrazu zadul vietor a na vlnách sa zjavila biela pena. Ale keď mraky červeno zažiarili a vietor utíchol, more bolo ako ružový list. Hneď bolo zelené, hneď biele, ale akokoľvek sa zdalo tiché, vždy sa pri brehu trocha hýbalo. Voda sa slabučko dvíhala ako hruď spiaceho dieťaťa.

Pri západe slnka zazrela Elisa jedenásť bielych labutí so zlatými korunkami na hlavách, ako letia k pobrežiu. Leteli labuť za labuťou a vyzeralo to ako dlhá biela stuha. Elisa vyšla na stráň a skryla sa za krík. Labute si sadli blízko nej a bili veľkými, dlhými krídlami.

Slnko zmizlo v mori, odrazu stratili labute svoju podobu. Namiesto nich tam stálo jedenásť princov, Elisiných bratov. Dievča nahlas vykríklo, lebo hoci sa veľmi zmenili, vedela, že sú to oni, cítila, že to musia byť oni. Skočila im do náručia a oslovovala ich po menách. Bratia boli veľmi šťastní, keď uzreli a spoznali svoju sestru, ktorá bola už taká veľká a krásna. Smiali sa a plakali. Teraz pochopili, aká zlá bola macocha ku všetkým.

„My," povedal najstarší brat, „lietame ako divé labute, pokiaľ je slnko na nebi, keď zapadne, dostaneme ľudskú podobu. Preto musíme dávať pozor, aby sme vždy pri západe slnka stáli na zemi. Lebo keby sme vtedy vyleteli do mrakov, zrútili by sme sa ako ľudia na zem. Na druhej strane mora leží priam taká krásna krajina, ako je táto. Tam bývame. Cesta do nej je ďaleká, musíme preletieť šíre more, po celej ceste niet ostrova, kde by sme mohli prenocovať, len uprostred mora vyčnieva osamelé skalisko. Je také malé, že sa tam práve pomestíme, keď sa uložíme tesne vedľa seba. Ak je príboj, vtedy vyšplechuje voda vysoko ponad nás. Tam prenocujeme v ľudskej podobe; bez toho skaliska by sme nikdy nemohli navštíviť svoju otčinu. Na to, aby sme preleteli celú cestu, potrebujeme dva najdlhšie dni v roku. Iba raz do roka môžeme navštíviť svoje rodisko. Zostaneme tu desať dní, preletíme ponad veľký les, odkiaľ vidíme zámok, kde sme sa narodili a kde býva otec. Pozrieme na vysokú kostolnú vežu, kde je pochovaná matka. Zdá sa nám, že tu sú stromy i kríky s nami spríbuznené. Tu behajú po rovinách divé kone, ako sme ich vídavali za svojho detstva. Uhliar tu spieva staré piesne, pri ktorých sme ako deti tancovali. Tu je naša vlasť, čo nás volá, a tu sme našli teba, drahá sestrička! Dva dni tu môžeme ešte zostať. Potom letíme za more, do krásnej krajiny, ale to nie je naša vlasť. Ako ťa zoberieme? Nemáme loď ani čln."

„Ako by som vás chcela zachrániť," povedala sestra.

Zhovárali sa spolu takmer celú noc, iba na niekoľko hodín si zdriemli.

Elisu zobudil šum labutích krídel, ktoré nad ňou šelestili. Bratia sa opäť premenili na labute. Vznášali sa najprv vo veľkých kruhoch, až napokon odleteli. Jeden z nich, mladší, zostal pri nej. Položil jej hlavu na lono a Elisa mu hladila biele krídla. Celý deň boli spolu. Navečer sa vrátili ostatné labute, a keď slnko zapadlo, dostali zasa svoju prirodzenú podobu.

„Zajtra odletíme," povedal jeden z bratov, a nemôžeme sa vrátiť skorej ako o rok; ale teba nechceme opustiť. Trúfaš si odísť s nami? Ruky mám dosť silné na to, aby som ťa preniesol lesom. Vari by sme všetci nemali dosť silné krídla, aby sme preleteli s tebou more?"

„Áno, vezmite ma," povedala Elisa.

Celú noc plietli sieť z hybkej vŕbovej kôry a pevnej trstiny. Sieť bola veľká a pevná. Elisa si do nej ľahla. Keď vyšlo slnko a bratia sa premenili na divé labute, vzali sieť do zobákov a vzlietli vysoko do oblakov s drahou sestrou, ktorá ešte spala. Slnko jej svietilo do tváre, preto jedna labuť vyletela nad hlavu, aby ju širokými krídlami tienila.

Boli už ďaleko od zeme, keď sa Elisa prebudila. Myslela, že sa jej sníva, také čudné sa jej zdalo, že sa vznáša vysoko nad morom. Vedľa nej bola halúzka so zrelými plodmi a zväzok chutných korienkov. To nazbieral a položil vedľa nej mladší brat. Elisa sa na neho vďačne usmiala, lebo vedela, že on letí nad jej hlavou a krídlami robí tieň.

Leteli tak vysoko, že prvá loď, čo zazreli, vyzerala ako biela čajka na vode. Za nimi bol veľký mrak, ozrutný ani hora. Na ňom si Elisa videla tieň i tieň veľkých jedenástich labutí. Bol to najkrajší obraz, aký kedy videla. Ako slnko vystupovalo a mrak za nimi zaostával, strácal sa i mihotavý obraz tieňa.

Po celý deň leteli ako šíp svištiaci vzduchom. Teraz, keď niesli sestru, leteli pomalšie ako inokedy. Zmrákalo sa, blížil sa večer. S obavou pozrela Elisa, ako slnko klesá, a osamelé skalisko v mori ešte nevidieť. Zdalo sa jej, že labute začali prudšie mávať krídlami. Ach, ona je na vine, že neleteli dosť rýchlo. Slnko zapadne, ony sa zmenia na ľudí, spadnú do mora a utopia sa. V duchu sa vrúcne modlila, ale stále ešte nevidela skalisko. Čierny mrak sa blížil, silný vietor veštil búrku, mraky sa zliali do jedinej hrozivej vlny, ktorá sa hnala vpred ani olovená guľa. Na oblohe sa mihotal blesk za bleskom.

Slnko sa už dotýkalo mora. Elise sa zvieralo srdce. Odrazu sa labute spustili dolu tak prudko, že sa jej zdalo, akoby padali; ale potom sa zase vzniesli vyššie. Slnko už bolo dopoly vo vode. Vtedy zazrela Elisa pod sebou skalu, ktorá nebola väčšia ako tuleň, čo vystrčil hlavu z vody. Slnce rýchlo zapadlo, už bola z neho hviezdička. Vtom pocítila pevnú pôdu pod nohami. V tú chvíľu slnko vyhaslo ako posledná iskierka horiaceho papiera. Videla bratov, ako ruka v ruke stoja okolo nej. More bilo do skaliska a voda na nich padala ako prudký lejak. Nebo horelo jediným plameňom a jednostaj hrmelo.

Sestra s bratmi sa držali za ruky a spievali pieseň, ktorá ich potešila a dodala im odvahy.

Na svitaní bola obloha čistá a vietor utíchol. Len čo vyšlo slnko, labute s Elisou odleteli z ostrovčeka. More sa prudko vlnilo, a keď sa vznášali vysoko nad ním, zdalo sa, že namiesto bielej peny plávajú po čiernozelenom mori milióny labutí.

Slnko vystúpilo vyššie, vtedy uvidela Elisa hornatú krajinu, ktorá akoby plávala v povetrí. Na vysokých končiaroch sa jagal ľad. Uprostred hôr sa vypínal zámok, iste aj míľu dlhý, so stĺporadiami, postavenými nad sebou. Pod zámkom sa kolísali palmové lesy a nádherné kvety, veľké ako mlynské kamene. Elisa sa opýtala, či je to krajina, do ktorej letia. Labute pokrútili hlavami, lebo to, čo videla, bol nádherný, stále sa meniaci oblačný zámok fatamorgány. Ta nesmeli priniesť nijakého človeka. Elisa naň uprene hľadela. Odrazu sa končiare, hory i zámok zrútili a namiesto nich sa tam zjavilo dvadsať hrdých chrámov. Všetky boli rovnaké, s vysokými vežami a končistými oblokmi.

Zdalo sa jej, že odtiaľ zaznievajú zvuky organa, ale to hučalo more. Už boli celkom blízko pri chrámoch, keď sa odrazu zmenili v obrovské loďstvo, ktoré plávalo nad Elisou. Dievča pozrelo nadol, ale tam bola len tma, čo sa vznášala nad morom. Obrazy sa jej stále menili pred očami. Zrazu zazrela ozajstnú krajinu, do ktorej labute leteli. Do výšky sa tu týčili dva prekrásne belasé vrchy s cédrovými lesmi, mestami a zámkami. Ešte pred západom slnka sedela Elisa na skalisku pred veľkou jaskyňou, porastenou jemnými zelenými rastlinami, ktoré vyzerali ako vyšívané koberce.

„Uvidíme, čo sa ti tejto noci prisnije!" povedal najmladší brat a ukázal jej komôrku, kde mala spať.

„Kiežby sa mi prisnilo o tom, ako by som vás mohla vyslobodiť!" povedala Elisa. Stále na to myslela. Zrazu sa jej v spánku zazdalo, že vyletela vysoko do povetria. Do oblačného zámku fatamorgány; tam ju privítala víla, krásna a pôvabná. Predsa len sa podobala starej žene, čo jej dala v lese jahody. Ona jej povedala o labutiach so zlatými korunami.

„Tvojich bratov možno vyslobodiť! Ale máš na to dosť odvahy a vytrvalosti? Pravda, more je mäkšie ako tvoje ruky a pretvára tvrdé kamene. Necíti pritom bolesti, ktoré pocítia tvoje prsty. Ono nemá srdce a nemusí znášať žiaľ a ľútosť, ktorú budeš musieť vytrpieť. Vidíš túto pŕhľavu, čo držím v ruke? Veľa jej rastie okolo jaskyne, v ktorej spávaš. Môžeš vziať iba pŕhľavu odtiaľ, a tú, čo rastie na hroboch v cintoríne. Zapamätaj si to. Musíš jej veľa natrhať, hoci ti popŕhli ruky. Nohami ju rozšliap a urob z nej priadzu. Z priadze urobíš jedenásť košieľ s dlhými rukávmi. Hodíš ich na jedenásť labutí, a tak čary stratia moc. Ale pamätaj, že od chvíle, keď začneš túto prácu, nesmieš prevravieť, až pokým ju nedokončíš! Hoci by zatiaľ prešli celé roky. Prvé slovo, ktoré by si povedala, zapichlo by sa tvojim bratom do srdca ako smrtiaca dýka. Od tvojho mlčania závisí ich život. Zapamätaj si to!"

Vtom sa dotkla Elisinej ruky pŕhľavou. Pálila ani oheň a dievča sa hneď zobudilo. Bol biely deň. Celkom vedľa miesta, kde spala, bola pŕhľava, taká istá, akú videla vo sne. Elisa vyšla z jaskyne a pustila sa do práce.

Jemnými rukami trhala ohyzdnú pŕhľavu, ktorá pálila ani oheň. Na prstoch a na rukách mala veľké pupence. Rada však znášala bolesť, len aby zachránila drahých bratov. Pŕhľavu rozšliapala bosými nohami a spriadla z nej zelené nite.

Pri západe slnka prišli bratia a zľakli sa, keď bola taká zamĺknutá. Nazdali sa, že sú to nové čary zlej macochy. Ale keď jej pozreli na ruky, pochopili, že to robí len kvôli nim. Najmladší brat sa rozplakal, a kam padla jeho slza, tam už Elisa necítila bolesť, tam sa jej stratili páliace pupence.

Noc strávila pri práci, lebo nemala pokoja, pokiaľ bratia nebudú zachránení. Celý nasledujúci deň, kým labute boli preč, sedela opustená. Nikdy jej čas neubiehal tak rýchlo. Jednu košeľu mala už hotovú, teraz začínala pracovať na druhej.

Tu sa ozval medzi horami poľovnícky roh. Celkom sa prestrašila. Zvuk sa blížil, počula už brechať psov. Preľaknutá schovala sa do jaskyne, zviazala pŕhľavu do otiepky a sadla si na ňu.

Odrazu vybehol z kríkov pes, za ním druhý, potom ešte jeden. Prudko brechali, vrátili sa a potom zasa pribehli. O chvíľu stáli pred jaskyňou poľovníci a najkrajší medzi nimi, kráľ tejto krajiny, pristúpil k Elise. Nikdy nevidel krajšiu devu.

„Ako si sa sem dostalo, krásne dieťa?" prihovoril sa jej. Elisa potriasla hlavou, veď nesmela hovoriť. Od toho záviselo vyslobodenie a život jej bratov. Skryla si ruky pod zásteru, aby kráľ nevidel, ako musí trpieť.

„Poď so mnou," povedal kráľ, „tu nesmieš zostať. Ak si taká dobrá, ako si pekná, oblečiem ťa do hodvábu a zamatu, dám ti zlatú korunu na hlavu a budeš bývať v mojom najskvostnejšom zámku!" a vzal ju na svojho koňa. Elisa plakala a zalamovala rukami, ale kráľ jej riekol: „Chcem iba, aby si bola šťastná! Raz mi za to budeš ďakovať!" Šli pomedzi hory, kráľ ju držal pred sebou na koni a poľovníci cválali za ním.

Pri západe slnka sa zjavilo pred nimi nádherné kráľovské mesto s vežami a kopulami. Kráľ ju priviedol do zámku, kde v mramorových sálach šumeli veľké fontány a múry boli vyzdobené prekrásnymi maľbami; Elisa na to ani nepozrela, len plakala a žialila. Bez odporu sa nechala od žien obliecť do kráľovských šiat, zapliesť si perly do vlasov a natiahnuť jemné rukavice na popŕhlené prsty.

Keď tam stála v celej nádhere, bola taká oslnivo krásna, že celý dvor sa pred ňou klaňal. Kráľ ju vyhlásil za svoju nevestu, hoci arcibiskup nad tým krútil hlavou a šepkal mu, že tá krásna panna je iste bosorka, ktorá mu pomiatla rozum a začarovala kráľovo srdce.

Ale kráľ ho nepočúval a rozkázal, aby hudba hrala a aby priniesli najlepšie jedlá. Okolo Elisy tancovali najľúbeznejšie dievčatá a viedli ju voňavými záhradami do prekrásnych sál. Kráľ, aby ju potešil, zaviedol ju do komnát. Otvoril malú komôrku vedľa jej spálne. Bola vyzdobená drahocennými zelenými kobercami, takže vyzerala ako jaskyňa, v ktorej žila predtým. Na dlážke bolo pradeno nití, čo upriadla z pŕhľavy, a pod povalou visela košeľa, ktorú už dohotovila. To všetko vzal z jaskyne jeden z lovcov ako zvláštnosť.

„Tu môžeš snívať o svojom bývalom domove," povedal kráľ. „Tu máš prácu, s ktorou si sa tam zaoberala. Teraz, pri celej svojej nádhere, bude ťa iste baviť, keď pomyslíš na tie časy."

Elisa zazrela tieto veci, jej srdcu také blízke, zjavil sa jej úsmev na tvári a krv sa jej vrátila do líc. Pomyslela na záchranu svojich bratov, pobozkala kráľovi ruku. Kráľ si ju pritisol k srdcu a dal zvoniť na všetkých zvonoch na oslavu svadby. Krásna nemá deva z lesa sa stala kráľovnou.

Tu arcibiskup pošepkal kráľovi do ucha zlé slová, ale tie sa mu nedostali do srdca. Svadba mala byť a sám arcibiskup musel Elisu korunovať. S hnevom a nevôľou vtisol jej na čelo úzku korunu, až ju to zabolelo. Dievčaťu však zvierala srdce tiesnivejšia koruna. Koruna žiaľu nad bratmi; preto ani necítila telesnú bolesť. Ústa mala nemé, veď jediné slovko by bratov priviedlo o život. V očiach sa jej zračila hlboká láska k dobrému, peknému kráľovi, ktorý urobil všetko, aby ju potešil. Deň čo deň ho mala zo srdca radšej. Ach, keby sa mu len mohla zveriť, povedať mu o svojom utrpení. Musela však mlčať a mlčky dovŕšiť svoju prácu. Preto sa vždy v noci od neho vykradla do svojej komôrky, upravenej ako jaskyňa, a plietla košeľu za košeľou. Ale keď začala pliesť siedmu, nemala už pŕhľavy.

Vedela, že pŕhľava, ktorú potrebuje, rastie na cmiteri; ale musí ju natrhať sama. Ako sa ta len dostane?

,Ach, čo je bolesť na prstoch proti mukám, čo cítim v srdci!' pomyslela si. ,Musím sa na to odvážiť! Rozochvená strachom, akoby sa strojila na zlý skutok, vykradla sa za mesačnej noci do záhrady. Kráčala dlhými alejami a opustenými cestami k cintorínu. Na najširšom náhrobku zazrela húfik hnusných čarodejníc. Elisa musela ísť celkom popri nich. Čarodejnice na ňu gánili, ale ona sa pomodlila, nazbierala pŕhľavy a odniesla na zámok.

Len jeden jediný človek videl Elisu. Bol to arcibiskup, bdel, keď ostatní spali. Predsa mal pravdu, keď hovoril, že s kráľovnou to nie je celkom v poriadku. Je to čarodejnica, a preto pobalamutila kráľa i všetok ľud.

V spovednici povedal kráľovi, čo videl a čoho sa obával. A keď mu tie tvrdé slová vyšli z úst, vyrezávaní svätí pokrútili hlavami, akoby chceli povedať: nie je tak, Elisa je nevinná! Arcibiskup tomu inak rozumel, myslel si, že svätí svedčili proti kráľovnej a krútili hlavami nad jej hriešnosťou. Kráľovi stiekli po lícach dve ťažké slzy a odišiel domov s pochybnosťami v srdci. V noci sa tváril, akoby spal, ale oči mu nezatvoril pokojný sen. Pozoroval, ako Elisa vstala a vyšla von. Tak sa to opakovalo každú noc. Kráľ ju vždy sledoval a videl, že zakaždým odchádza do svojej komôrky.

Zo dňa na deň bol kráľ zachmúrenejší. Elisa to videla, ale nevedela, prečo. Trápilo ju to. Pritom sa sužovala aj pre svojich bratov! Na zamat a purpur jej kráľovského šatu sa rinuli slzy a skveli sa ako jagavé diamanty. Elisa bola už temer hotová so svojou prácou, chýbala jej len jedna košeľa. Ale už nemala ani jedinú pŕhľavu. Ešte raz, naposledy musela zájsť na cmiter a natrhať zopár hrstí pŕhľavy. So strachom myslela na cestu a na strašné bosorky, ale predsa sa rozhodla ísť.

Elisa šla, kráľ a arcibiskup ju sledovali. Videli, ako sa stratila za mrežovými vrátami cmitera. V cmiteri na náhrobku sedeli čarodejnice. Kráľ sa odvrátil, lebo sa nazdal, že medzi nimi je tá, ktorej hlava tohto večera spočívala na jeho hrudi.

„Nech ju súdi ľud!" povedal. A ľud ju odsúdil, aby zhorela v plameňoch.

Z nádhernej kráľovskej sály ju odviedli do temnej vlhkej diery, do ktorej hvízdavo vbiehal vietor cez zamrežovaný oblok. Namiesto zamatu a hodvábu dali jej otiepku pŕhľavy, čo nazbierala; tú si mohla položiť pod hlavu. Tvrdé pŕhliace košele, čo uplietla, mali jej byť perinou a lôžkom. Ale nič drahšieho jej nemohli dať! Opäť sa pustila do práce. Vonku vyspevovali o nej uličníci posmešné pesničky. Nik ju nepotešil láskavým slovom.

Navečer zašuchotalo labutie krídlo tesne pri mreži. Najmladší brat si našiel sestru. Elisa zavzlykala radosťou, hoci vedela, že noc, čo príde, bude možno posledná v jej živote. Ale teraz už bola s prácou takmer hotová, i jej bratia prileteli.

Prišiel arcibiskup, aby bol pri nej v poslednej hodine, tak to sľúbil kráľovi. Elisa pokrútila hlavou, poprosila ho pohľadom i tvárou, aby odišiel. Tej noci musela predsa dokončiť prácu, inak by všetko vyšlo nazmar, všetka bolesť, slzy a bezsenné noci.

Arcibiskup odišiel, ťažko ju obviňoval, ale úbohá Elisa vedela, že je nevinná, a vytrvala pri svojej práci.

Malé myšky behali po dlážke a prinášali jej k nohám pŕhľavu, aby aspoň trocha pomohli. Na mrežu obloka si sadol drozd a celú noc spieval, najveselšie, ako len vedel, aby neklesla na mysli.

Práve sa brieždilo, slnko malo vyjsť o hodinu. Pred bránou paláca zastalo jedenásť bratov a žiadalo, aby ich zaviedli ku kráľovi. Odpovedali im, že sa to nedá, lebo je noc. Kráľ ešte spí a neslobodno ho budiť. Bratia prosili, vyhrážali sa dovtedy, pokým sám kráľ sa nedal spýtať, čo to má znamenať. Vtom vyšlo slnko a jedenásť bratov zmizlo. Nad zámkom letelo jedenásť bielych labutí.

Z mestskej brány sa valil všetok ľud, lebo chcel vidieť, ako bude čarodejnica upálená. Biedny koník ťahal káru, na ktorej sedela. Dali jej halenu z hrubej vrecoviny. Krásne dlhé vlasy jej viseli rozpustené okolo peknej hlavy, líca mala smrteľne bledé, pery sa jej ticho pohybovali. Prstami plietla zelenú priadzu. Ani cestou na smrť nepustila z rúk začatú prácu; desať košieľ jej ležalo pri nohách, jedenástu práve plietla. Zberba sa jej posmievala, kričala:

„Ľaľa, bosorka, ako si hundre! Spevník nedrží v rukách, kdežeby, sedí si so svojím hnusným bosoráctvom, roztrhajte jej to na márne kúsky!"

Všetci sa zhŕkli okolo nej a chceli košele roztrhať. Tu priletelo jedenásť labutí, posadalo si okolo nej na káru a trepotalo širokými krídlami. Dav s hrôzou ustúpil.

„To je znamenie z neba! Iste je nevinná!" zašepkali mnohí, ale netrúfali si to nahlas povedať.

Keď ju kat chytil za ruku, hodila náhle jedenásť košieľ na labute. Hneď zastalo pred ňou jedenásť nádherných princov, ale najmladší mal namiesto jednej ruky labutie krídlo, lebo na košeli chýbal jeden rukáv, ktorý už nestačila dohotoviť.

„Teraz môžem vravieť," zvolala, „som nevinná!"

Ľud, ktorý videl, čo sa stalo, sklonil sa pred ňou. No ona bez seba klesla bratom do náručia, čo ju tak vyčerpalo napätie, strach a bolesť.

„Áno, je nevinná!" riekol najstarší brat a potom vyrozprával všetko, čo sa stalo. Kým rozprával, naplnil sa vzduch vôňou, akoby zrazu rozkvitli milióny ruží. To každý horiaci kúsok v hranici zapustil korene, z ktorých vyrástli konáre. Zrazu sa zjavilo vysoké zelené krovie s červenými ružami. Na samom vrcholci krovia skvel sa ako hviezda biely, žiarivý kvet. Kráľ ho odtrhol a pripäl Elise na hruď. Tu sa prebudila z mrákot a pocítila v srdci pokoj a blaženosť.

Všetky zvony sa samy od seba rozozvučali a vtáky prilietali vo veľkých kŕdľoch. Do zámku prichádzal svadobný sprievod, aký ešte ani jeden kráľ nevidel.